Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Temný les cez Duny

Labky sa mi čoskoro zaborili do piesku. Neznášal som púšť, pretože mi v nej bolo neskutočne horúco. S prichádzajúcou jarou sa i teploty v púšti navyšovali. V tento moment mi však bolo všetko ukradnuté. Mal som iné problémy, ktoré mi nedovoľovali sa rozčuľovať nad inými starosťami. Privrel som zraky a našiel cestu na jednu z dún. Piesok sa mi pod labkami posúval a bolo pre mňa namáhavé sa na jej chrbát vytrepať. Nakoniec sa mi to podarilo a pokračoval som ďalej na sever. Tam, kde som si pamätal, že sa nachádzala oáza. Bol som už len kúsok od jej domova od vlkov, ktorí jej pomôžu. Všetko bude dobré, klamal som sám seba naďalej. Nemohol som si predsa pripustiť iný záver. Nedokázal som to. Nemohol som. Nie. Všetko bude dobré. Zaťal som čelusti a z posledných síl vykročil. Už to nebolo ďaleko. Len som sa modlil k Iris a Nerovi, aby tam niekto z jej svorky bol. Najlepšie jej alfa. Alfy mali svojich členov chrániť a pomáhať im. Priškrtene som zavzlykal. Už som sa pred tou tsunami emócií nemohol príliš dlho brániť. Potreboval som sa však postarať prv o túto jednu vec.

//Oáza

//Les pri Moste cez Most

Most bol mojou najväčšou prekážkou. Vzhľadom na to, že som bol momentálny o to ťažší. Preto som si musel dávať pozor. Ešte, že som si ju zaistil na chrbte, aby sa mi nezošuchla do spárov búrlivých vĺn. Vydýchol som si a nasledoval kompletné prkná. Na moment som zabudol na všetko okolo a sústredil sa len na priechod cez tento prekliaty výplod bohov. Ak to boli bohovia. Keď som sa však dostal na druhú stranu, všetká tá úzkosť a bolesť, chaos a zmätok sa vrátili. Zaťal som tesáky a s ďalším krokom zapikoval to do zeme. Na moment som ostal ležať. Nemal som energiu pokračovať. Všetko sa mi rúcalo priamo pred očami. Bol som stratený. Tak ako povedala Laelia. Sklamal som všetkých, sklamal som otca. Bol som slabý. Naivný. Nevedel som sa kontrolovať. Lenn som všetkým okolo seba ubližoval. I Azraelovi... Do očí sa mi začínali hrnúť slzy. Mal som chuť to vzdať. Avšak potom, keď som si na ňu spomenul pri jej ťažobe kožuchu, musel som vstať. Musel som ju dostať do jej domova, ktorý tu chcela nájsť. Museli jej pomôcť. Všetko bude zase dobré. Dospelí všetko vyriešia. Urobil som chybu, preto mi museli pomôcť ju napraviť. A tak som sa vyškriabal späť na rovné laby a vydal sa smerom k púštnym dunám.

//Púšť cez Duny

//Severné hory cez Lúku

Schádzal som z hôr, rýchlo a neobratne. Bol som úplne mimo. V hlave mi zavládol úplný chaos. Každým krokom sa vo mne miesilo množstvo myšlienok, emócií i pocitov. Žalúdok som mal úplne rozhodený, niekoľko ráz ma opäť naplo. Zasyčal som a dvihol sa ďalej. Musel som sa čo najskôr dostať do púšte. Prečo bola tak sakra ďaleko?! Prečo... prečo som nemal krídla, prečo tu nikde nebol nikto, kto by jej pomohol. Keby som našiel tú liečivú rastlinu, mohol by som ju ošetriť sám. Správne? Svetlým zrakom som v panike tikal po okolí. Snažil som sa vypátrať kvetinu, ale všade boli len skaliská a sneh. Zamotala sa mi hlava. Na malý moment som si musel i na lúke dať pauzu. Rozdýchať to, vzhľadom na to, že moje pľúca boli tak neskutočne stiahnuté, že sa mi nedalo normálne nadýchnuť. Bol som unavený, vyčerpaný, ale nemohol som zastaviť. Musel som pokračovať ďalej. Nemal som čas na zvyš. Ak ju mohli zachrániť, muselo sa tak stať teraz v tento moment. Zaryl som pazúre do zeme a napäl svoje svaly, ktoré sa mi triasli jak teľaťu pred porážkou. Vošiel som do lesu a zamieril k mostu.

//Temný les cez Most

Ignoroval som všetky klamlivé slová, ktoré liezli z jej hrdla. Nemohol som veriť nikomu. Presne to, čo sa dralo z jej papule, by povedal každý, kto by ma chcel oklamať. Veril som tomu. Tejto klamlivej, paranoidnej ilúzii, že každý na tomto svete je proti mne. Každý jeden chcel ma využiť na svoje plány, ovládnuť ma. Zavrčal som. Nie. Nikto mi nebude rozkazovať, musel som byť sám svojim pánom, pravda. To bolo to jediné, čomu som z Laeliných slov veril. Zacvakal som tesákmi. Všetci títo zbabelci, ktorí sa ma snažili kontrolovať a zneužívať moju neskúsenosť... by mali zaplatiť za svoju trúfalosť. Smrť. To bolo to jediné, čo im patrilo. Aby neublížili ďalším naivným dušiam, aby už nemohli šíriť zlo a nespravodlivosť. Áno. Bola to jediná cesta, ktorá mohla vyústiť pre naplnenie vyššieho dobra. Ako očistiť tento svet od parazitických chápadiel manipulátorov. Zavrčal som opäť a s každým jej ďalším slovom zo zeme sa predierali ďalšie a ďalšie korene, ktoré ju spútavali. "Klameš," zavrčal som a vyceril na ňu tesáky, prečo jednoducho nemohla byť ticho! Prečo musela furt mlieť, prečo sa snažila o niečo, čo nemohla zmeniť. Prečo... praskli mi nervy, svojou neopatrnosťou som však i ja prišiel k menšiemu zraneniu, kedy sa mi zacvakla do laby. Ani som neskučal, len ma to o to viac dopálilo. Korene, ktoré mi ju pomáhali pridržiavať sa prudko ovinuli i okolo jej hrdla a zlomili jej väz. Ozvalo sa hlučné zapraskanie, ktoré som prepočul, pretože som do nej zase skočil: "Lži, samé lži. Prečo je taký problém byť úprimný? Zabilo by vás to?! Nechcieť s druhým vydrbať?! Prečo ja? Lebo som hlúpy? Mladý? O čo ti ide? Čo po mne chcete!" Začínala ma z toho len bolieť hlava. Zo všetkých tých myšlienok a energie, ktorá mi postupne ubúdala, ako okolo nás sa búrili mágie. Zaspätkoval som a sklonil hlavu, aby som si ju labami chytil. Hučalo mi v nej a cítil som pálčivé bodanie tisícich ihiel ako sa mi zabodávali do lebky. Dosť, pomyslel som si, stačilo. "DOSŤ!" zakvílil som ako ranené zviera a padol na prašnú zem. Privrel som oči a na malý moment sa v mojej mysli rozľahlo mrazivé ticho. nepočul som a nevnímal som nič. Len som mlčky hľadel na laeliu, ktorú prepúšťali korene zo zovretia. Oheň pohasínal, vietor sa upokojoval a prízraky sa vytrácali. Ostalo len ticho. Otupenosť, ktorá ovládla moje telo na ten krátky moment, než sa v tichu ozvala tá jediná myšlienka. Prečo nevstáva? pomyslel som si a sám zdvihol hlavu, aby som sa na ňu pozrel. Čakal som. Potreboval som, aby sebou pohla. Na malý moment moje srdce a dych zastal. Oblial ma pot a zreničky sa mi zmenšili do malých, vydesených bodiek. "laelia?" riekol som potichu, takmer nemo. V celom tele som cítil nepríjemné brnenie. Roztrasene som sa vyškriabal do polo stoja a preplazil sa smerom k nej. Sklonil som zrak a drgol som do nej ňufákom. Jediný pohyb bol ten po mojom dotyku. Následne opäť znehybnela. Celé toto trvalo niekoľko sekúnd, no ja som mal pocit, akoby prešli hodiny. Všetko sa nenormálne vlieklo. Prišlo mi zle, keď som si postupom času uvedomil, čo sa stalo. Žalúdok sa mi obrátil na ruby a musel som sa prudko otočiť, keď som vyvrátil zvyšky daniela. Laby sa mi triasli a na svojej hrudi i mysli som začínal pociťovať skľúčujúcu ťažobu a horúčavu, ktorá narastala. Bol som v šoku. Dopadol som späť na zem vedľa vlčice a ak by som bol človek, moja koža by bola belšia než prvý sneh. Pocit viny vo mne narastal, nedokázal som sa zmieriť s faktom, ktorý sa udial. Chcel som popierať, zapierať a vyvracať skutočnosť, že to čo sa práve stalo, bola pravda. Nemohla byť. Pohrávala si so mnou moja myseľ alebo niekto iný. Vkladal mi do mysle sen, zatiaľ čo som spal. Bola to len príšerná nočná mora z ktorej sa prebudím. Lenže čím dlhšie som sa tu rúcal do temnej priepasti, tým očividnejšie bolo, že to sen nie je. Ostal som vykoľajený dlhé minúty. Až som prešiel opäť pohľadom na jej nehybné telo. Nemohol... nemohol som ju tu nechať. Nemohlo sa na ňu zabudnúť, nemohla skončiť ako niečia potrava. Môj pulz i dych začali naberať na obrátkach, prišlo mi opäť nevoľno, keď som si predstavil, že by ju niekto žral. Musel som sa o ňu postarať. Musel som... musel som jej pomôcť. Nemohla byť mŕtva. Možno len odpadla. Musel som ju zaniesť k jej svorke. Musel som jej pomôcť. Dospelí ju určite zachránia, pomôžu jej. Len spala. Áno, bola len v hlbokom spánku. Začínal som sa chytať tejto nezmyselnej myšlienky, ktorá ma ako tak jediná držala pred totálnym psychickým kolapsom. Preto s víziou, že jej alfa pomôže, nabral posledné zvyšky energie a drenalínu. Musel som ju dostať domov. Pomôžu jej. Musia. Všetko bude dobré. Opäť otvorí oči a ja sa jej ospravedlním. Všetko bude tak ako predtým akoby sa nič nestalo. Určite. Vyhodil som si ju na chrbát a pomocou koreňov, ktoré som ešte povolal, si ju na chrbte zaistil, aby mi nespadla. Mĺkvo som sa vydal na sever smerom k mostu a púšti. Zachránia ju.

//Les pri moste

"Nemyslím si, že by ja som ten, čo nehovorí veci priamo," zavrčal som o niečo výstražnejšie smerom k nej. Bol som naštvaný. Ako mohla vôbec niečo také povedať? Prečo všetky vlčice boli tak prehnané hysterky? Bavilo ich to? Nerozumel som tomu a ani nechcel. Bol by som najradšej, keby som už žiadnu vlčicu nikdy nevidel. Ak som mal byť úprimný. Keď som ju odsotil pomocou vzduchu, myslel som si, že to pochopí. Že ma nechá na pokoji, ale keby som len vedel, ako veľmi som sa mýlil. "Neber si môjho otca do tej prelhanej papule," vyštekol som. Stúpila mi tým na moje krehké srdiečko o to viac. Nemala sa prečo vyjadrovať. Jediný, kto mi tú niečo nahováral, bola ona. Veď to by každý urobil, no nie? Tvrdil mi, ako mi všetci ostatní klamú a len ona sama hovorí pravdu. Samozrejme. Bol som mladý, ale nie hlúpy. Vrelo to vo mne o to viac, keď som videl jej pohľad. Po týchto slovách sa vo mne niečo prebudilo. Len ťažko určiť, ako moc zlé to bolo. Môj mozog sa zatemnil. Neostával priestor na myšlienky, či slová. Magická moc sa uvoľnila. Vôkol nás sa vytvoril ohnivý kruh, vietor dul ako divý, zem pod labami sa nám triasla. Prízraky, ktoré vychádzali z mojej mysle sa zhmotňovali v ilúzii okolo nás a radostne si tancovali okolo ohňa. Jej výraz. Hrdelne som zavrčal a skočil som k nej, snažiac sa ju povaliť k zemi. Kým si myslela, že je? Matkou Terezou? Ani z ďaleka. Bol som silnejší, určite sa mi ju podarilo zhodiť k zemi. Labou som tlačil na jej hruď, neprítomne hladiac na jej tvár.

Čo si myslela, že momentálne robila? Neuvedomovala si nebezpečie, ktoré jej hrozilo. Nemohla. Ani ja som nepoznal svoju pravú silu. Nevzdávala to a snažila sa so mnou ďalej komunikovať, trápiť ma... o čo jej šlo? Čo bolo jej cieľom? Stiahol som uši vzad. Kto ju poslal? Oh áno, mohla mi nahovoriť kadejaké báchorky, ale čo ak bolo pravdou, že ten jej protivný alfák jej prikázal, aby ma trápila? Bolo to pravdepodobné, však som mu urazil jeho hrdosť. Paranoidné myšlienky sa len stupňovali a čím ďalej to šlo, tým viac absurdné boli, i keď v mojej zmätenej mysli dávali dokonalý zmysel. "A to práve robím," preniesol som potichu a mierne sklonil hlavu. Nechcel som, aby bola tak blízko, nechcel som, aby mi stála v ceste, aby mi do hlavy dávala múdrosti o ktoré som nestál. Vrelo to vo mne, chcel som odísť, chcel som byť sám. Cítil som, že ak budem v blízkosti niekoho druhého, neskončí to pre neho dobre. Lenže ona si nedala povedať, stála si za tým, aby som zo sebou niečo robil, aby som sa vschopil, ale ja som nemohol. Nechcel som, aby tu bola. V tom návale emócií a myšlienok, sa uvoľnila vlna mágie a prudký vietor tentoraz vrazil do jej tela a odhodil ju stranou silnejšie, než som kedy mohol ja. "Nestojím o tvoje falošné slová, prečo si tu? Poslal ťa ten tvoj úžasný alfák? Máš sa mi pomstiť? Týrať ma?" zavrčal som ďalej a srsť na šiji sa mi o to viac naježila. Netušil som, nevedel som a nemal som ani páru o tom, čo bolo vo veci. O to viac sa moja paranoidná myseľ miesila a vytvárala tie najhoršie konšpiračné teórie. Bol som na hrane nekonečnej, čiernej priepasti.

Zvráštil som čelo pri jej ďalších slovách a pomerne o dosť viac sa narovnal, čím bola vidieť moja až prehnane gigantická veľkosť. "A preto si sa z dobroty srdca rozhodla, že mi prídeš strpčovať život ako všetky vlčice," riekol som s miernou otázkou v hlase. Určite. Prišla len preto, aby sa mohla so mnou hrať, mysliac si, že som len hlúpa handrová bábika. Ale to nebola pravda. Už som vedel, čoho sú ostatní schopní. Akí vedia byť falošní a manipulatívni. Ako im nejde o nič iné, len o samých seba. O ich vlastné šťastie a pohodu, nemysliac na to, ako ublížia svojim správaním tým okolo nich. Bola sebecká, rovnako ako moja matka alebo Phoenix. Dokonca i Azrael myslel na seba viac než na mňa. I ten jeho miláčik Gwyn. Prečo sa o neho vlastne toľko zaujímal? Bol slabý, ani poriadne nevidel, prečo ho proste nenechal umrieť? Miesto toho zvolil k zavrhnutiu... mňa?! "Poznám a uvedomil som si, že všetky vlčice sú rovnaké," presypel som pomedzi zuby a s ublíženým pohľadom si ju prezrel. Bude mi protirečiť, samozrejme. Ale všetko sú to len triky. Manipulatívne triky! A ako som si myslel, začala... to snáď nemyslela vážne. Vedel som to. "Daj mi pokoj," vyštekol som po nej a sotil do nej ramenom, keď som sa vydal preč. Niečo mi však napovedalo, že ma bude otravovať ďalej. Pretože vlčice sú tie najhoršie na celom svete.

Zastavil som sa na skalnatom svahu, ktorý stále z časti pokrývala snehová pokrývka. Dôvodom, prečo som nepokračoval ďalej, bol veľmi známy hlas, ktorý by som však najradšej ani nepočul. Pomaly som sa otočil na čiernobielu vlčicu, ktorá ku mne priklusala v pomerne dobrej nálade, akoby sa ani nechumelilo. Zarazene som ju sledoval. Ako môžu vôbec sami so sebou žiť?! prebehlo mi v mysli a spravil som inštinktívne krok do strany, aby som od nej odstúpil. Neveril som vlastným ušiam. Až po nejakej chvíli som bol schopný vôbec otvoriť papuľu a vydať z nej nejaký zvuk. "Kto ti je tu trubka," zavrčal som smerom k nej a stiahol uši vzad. Vážne ma mohla tak ona nazývať? Tá, čo mi neustále hovorila klamstvá a snažila sa ma priviesť k tomu aby som... aby som čo? To som nevedel, ale určite jej o niečo šlo ako každej jednej vlčici. Srsť na šiji sa mi naježila. Začínal som byť paranoidný, ale nikto sa mi nemohol čudovať po tom všetkom, čo sa mi stihlo udiať. "Čo tu chceš," odvrkol som vzápätí a podozrievavo si ju prezeral. Očakával som, že ma zahltí ďalšími klamstvami a báchorkami, ktorým som odmietal uveriť. Odmietal som ju vôbec počúvať. Prečo som len neodkráčal preč?

//roklina

Nič nepomáhalo. Moja myseľ sa nedokázala za žiadnych okolností ubrániť náporu všemožných myšlienok, ktoré ma len nútili prežívať tie negatívne emócie kol dokola. Stiahol som uši do zadu a potichu zavrčal. Nič z toho sa mi ani v najmenšom nepáčilo. Bol som celý nesvoj a opäť som si začínal spomínať na všetko, čo som zažil a počul. Mal som pocit, akoby sa každý snažil využiť moju dôveru a vďaka manipulácii so slovami docieliť svoj finálny cieľ prostredníctvom mňa. Za najväčšieho zlosyna v mojej hlave som ani tak nepokladal Azraela za to, že ma opustil ako i ostatní. Kdeže. Najväčšiu špinu som hádzal na vlčice. Moja podarená matka, ktorá sa vychrápala s otcom len kvôli postaveniu. Azzip ktorá mi sama povedala ako manipuluje s druhými a aká potvora to je. Aspoň bola úprimná. Rovnako tak som pochyboval o Laelii ktorá mi vyvracala všetko čo azzip povedlaa akoby sa snažila bo mne vyzdvihnúť niečo, čo tam nikdy nebolo. Nuž a... Phoenix to pokašľala na rovnej čiare. Zlomila mi moje srdce, ktoré nikdy nemalo prežiť toľko sklamaní a bolesti ako to moje. Zaryl som pazure dovhorskej pôdy a rozhliadol sa po okolí. Cítil som ako ten smútok a hnev bo mne vlpomaly silnejú. Musel som ich zo seba vypustiť. Inak by ma roztrhali z vnútra.

//Najvyššia hora

Schádzal som z úpätia hory a rozhliadal sa do tej zívajúcej diery, ktorá sa rozliehala až po južné more. Vzhľadom na to, že som sa v tejto krajine narodil, nikdy mi neprišlo divné, prečo sa na ostrovoch nachádza toľko rozmanitých podnebí a biomov. Pre cudzincov to muselo byť podivné, no pre mňa to booo všetko, čo som mohol poznať. Preto som sa ani nepozastavil nad tým, keď som prechádzal vyprahlou dolinou plnou kaktusov a skalísk. Zastrihal som ušami a pohliadol som niekam do diaľky. Zdalo sa mi, akoby sa ku mne doniesol cengot. Veľmi povedomí a známy zvuk, ktorý som dobre poznal. Wu. Uvedomil som si a svetlými zrakmi som toho podivného starca vyzeral. Nikde som ho však nemohol zahliadnuť. Vzhľadom na to, že som od neho nič nepotreboval, rozhodol som sa pokračovať vo svojej bezcielnej ceste za nufakom. Netušil som, kam ma zavedie, ale vedel som, že nemôžem ostávať dlho na jednom mieste, inak sa zbláznim. Musel som nájsť nejakú akciu alebo vzrušenie, ktoré by ma odpútalo od tých hlúpych myšlienok, ktoré som mal. Povzdychol som si. Ale kde niečo také nájsť?

//Severné hory

//Červená lúka

Po mojom zbesilom behu naprieč lúkou, som spomalil a zadýchane zastavil, lapajúc po dychu. Vydýchol som si napokon zhlboka a začal konečne normálne dýchať. Bolo to šialené. Ako sa vo mne mohlo meniť také veľké množstvo nálad naraz? Nerozumel som tomu. Po chvíli oddychu som sa opäť pobral vpred. Pohľadom som sa rozhliadal po okolí a usúdil, že i tu som sa nachádzal sám. Na jednu stranu som bol rád, že som nikde nenarazil na živáčka. Privrel som oči a potriasol hlavou. Zamračil som sa a pokračoval po horskej cestičke. Ani som netušil, kam to vlastne idem. Prečo som vlastne prešiel portálom? Čo som tu hľadal? Mal som toľko otázok, no ako sa zdalo, môj mozog mi na to nevedel dať normálnu odpoveď. Povzdychol som si. Cítil som sa nesvoj. Ak by ma momentálne skúmal niekto s mágiou aury, určite by bol zmätený zo všetkých tých emócií, ktoré sa vo mne miesili. Zaťal som tesáky. Nemohol som nechať len tak. Musel som sa s tým zrovnať, ale nie... bol som príliš mladý a slabý na to, aby som vyhral nad svojimi myšlienkami.

//Roklina

//Snežné tesáky

Portál ma vypľul tak ako vždy na lúke. Spravil som niekoľko krokov a otriasol sa na kompletku, aby som sa zbavil toho hlúpeho mraučania v tele. Bol to taký zvláštny pocit. Zamrkal som bledými očami a rozhliadol sa po okolí. Musel som sa trošku zorientovať v tom, kde sa vlastne nachádzam a kde je sever, aby som vedel pokračovať ďalej. Povzdychol som si a vydal sa vpred. Na pláni neostal už ani kúsok snehu, čo znamenalo, že čoskoro začne rásť poriadne, zelená tráva a čím bližšie k letu bude, tým viac červených makov vykvitne. Pousmial som sa. Príroda bola to jediné, čo ma udržovalo v dobrej nálade. Aspoň ako tak. Na hrane medzi normálnosťou a nie... Zavrtel som hlavou a pridal do kroku. Pohyb ma vždy primäl myslieť na iné veci, než boli moje životné problémy. Trápil som sa. Pravda. Avšak tým, že som sa ich snažil potláčať, som to len zhoršoval. Kolaps bol neoddeliteľnou súčasťou môjho bitia a čím dlhšie ich budem potláčať, tým horšie to len bude. To som mohol potvrdiť. Avšak bol som naivný a mladý. Preto som zavrtel hlavou a rozbehol sa vpred.

//Najvyššia hora

//Hmlisté pláne

Čoskoro sa mi podarilo vymaniť sa z objatia hmly. Labky mi dopadli na hornatý povrch a pomaly ma viedli hlbšie a hlbšie do hôr. Nasledoval som horskú cestu, ktoré vytvorila migrujúca zver. Trvalo dlho, kým sa mi podarilo vyšplhať do jedného zo sediel pohoria, v ktorom sa ešte stále držal hlboký nános snehu. Musel som preto nájsť správnu cestu, ktorou sa vydať bez toho, aby som sa prepadol do dvojmetrového záveju. To by bolo určite nepríjemné. Na moment som sa i prestal zamýšľať nad svojimi problémami. Musel som si nechať čistú, jasnú myseľ, aby som sa úplne nezbláznil. Potriasol som hlavou a nasledoval cestičku, ktorú som vďaka vychodeným šľapajám považoval za tú najbezpečnejšiu. Spozornel som len v momente, kedy sa mi labka preborila v snehu a musel som tak hľadať iné miesto, kam ju položiť. Čoskoro sa mi poddarilo uzrieť svetlo portálu. Opatrne som k nemu zamieril. Musel som vyskákať niekoľko skalnatých závalov, až som sa dostal na plošinu, kde sa nachádzal. Otriasol som zo seba sneh. Pomalým krokom som sa napokon vydal k portálu a vstúpil doň. Vedel som čo ma čaká, preto som sa asi po prvý raz ani neobával, čo to so mnou spraví. Istotne to bol lepší spôsob cesty než ten sprostý most cez ktorý som chodil ako mladší, pretože som o tomto spôsobe prepravy nemal páru.

//Červená lúka

//Prieliv

Vbehol som do hustej hmly, ktorá ma čoskoro polapila zo všetkých svetových strán. Spomalil som do klusu. Vedel som, že sa na pláni nachádza rieka, ale i rozhádzané skaliská, do ktorých by som nerád vrazil. Síce by som si asi zaslúžil dostať peknú ranu do ňufáku, aby som prestal toľko nariekať sám nad sebou. Môj život stál na dve veci. Každý sa so mnou snažil len vyjeb-toto. Zamračil som sa a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Nepáčilo sa mi, že som bol v očiach každého stále len malé a hlúpe vĺča. Podceňovali ma a mysleli si, že si môžu so mnou robiť čo chcú. No mýlili sa. Toľko sa mýlili! Ako som im to mal však dokázať? Ako som sa mal vymaniť spod ich kontroly? Netušil som a práve táto moja bezmocnosť mi zvierala hruď. Nemohol som ani dýchať. Nechcel som sa cítiť slabo, pretože ja som slabý nebol. Nebol som slabý! Nezáležalo na tom, čo si ostatní mysleli alebo hovorili. Zavrčal som a od naštvania som zdvihol prudký závan vetru, ktorý rozptýlil na malý moment hmlu okolo mňa. Moja mágia bola nestabilná rovnako ako moja myseľ. Neuvedomoval som si však svoju skutočnú moc. A hlavne... bol som príliš naivný. Myslel som si, že všetko viem, zvládnem a dokážem kontrolovať. Lenže to nebola pravda a moje ja to tam niekde hlboko v nútri vedelo. Nedokázal som si to len priznať. Odmietal som prijať fakt, že všetci mali pravdu a bol som stále malým vĺčaťom.

//Snežné tesáky

//Piesočná pláž

Vošiel som do ľadovej vody. Chlad mnou prebehol ako tisíce nožov. Zamračil som sa. Musel som pokračovať do hlbín mora, aby som sa dostal na druhý breh. Cesta, ktorá ma čakala, bola náročná. Ako som však pokračoval ďalej, ponoril som sa pod hladinu takmer úplne. Svaly dostali poriadne zabrať. Mával som labami a čoskoro sa dostal na druhý breh. Vyškriabal som sa naň a otriasol zo seba vodu. Pomocou mágie vzduchu som si pomohol a vysušil svoju srsť, ktorá bola zmáčaná od slanej vody. Ideálne, keby som našiel i sladkú vodu, kde by som sa mohol okúpať, rozhodne by som sa nenahneval. Zívol som si a premýšľal, kam sa vydám teraz. Mal som chuť sa prejsť, byť sám so svojimi myšlienkami. Možno sa i niečoho nažrať alebo objaviť. Rozhodne som chcel vypátrať viac o bohoch a krídlach, ktoré neboli tak úplne na dennom poriadku v tejto krajine. Rozhliadol som sa po okolí a premýšľal, kam sa vydám. Nechcel som na nikoho naraziť a mal som pocit, že tento fakt sa mi splní, len keď zaleziem niekam do hôr. Tam predsa nikto nikdy nechodil. Rovnako tak som chcel i zdrhnúť z dosahu Azraela, či sa vyhnúť konfrontácii s Phoenix, ktorá sa stále mohla pohybovať po okolí. Prešiel som si jazykom po tesákoch a zamračil sa. Opäť som sa cítil celý nesvoj a tak som sa rozbehol vpred.

//Hmlisté pláne