Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Zrkadlové jazero

Azraela som nechával ďaleko za sebou u jazera. Bol som z nášho stretnutia po tak dlhom čase mierne vykoľajený. Všetko, čo som za posledné týždne zažil mi spôsobovalo len nočné mory a neskutočný nápor všemožných, prevažne negatívnych myšlienok. Sťažka som si vydýchol a ťahal labky jednu za druhou po piesočnej pláži. S teplými lúčmi slnka sa topili i posledné nánosy snežného koberca, ktorý ešte kde-tu pokrýval nejaké nižšie položené územia ostrovov. Pokiaľ sú všetci falošní klamári, existuje vôbec niekto, komu by som mohol veriť než som ja sám? premýšľal som a musel sa nad tým zamračiť. Skutočne bol tento svet prekliaty až do morku kostí. Všetci mi len ubližovali a snažili sa ma zmanipulovať. Povzdychol som si a prešiel pohľadom po okolí. Bol som tu sám. Na ostrove moc vlčích pachov ani nebolo. Nečudoval som sa, keď tu sídlili oveľa silnejší predátori, než sme boli my. Existujú i niekde inde? Alebo som len slepý a nikdy som si ich nevšimol. Možno preto boli nebezpečnejší než my, premýšľal som ďalej. Zamračil som sa. Aspoň na chvíľu som si svoju myseľ odľahčil nejakými inými myšlienkami. Napokon som prišiel k vode a pohliadol na druhú stranu. Opäť preplávať tento prietok... veľmi zaujímavé cvičenie to bolo, to som musel uznať.

//Long

Privrel som zraky. To som vážne za svoj krátky život zistil viac vecí než Azrael? Nechcelo sa mi tomu veriť, ale predsa. "Narazil som i na šedú vlčicu menom Rain, ktorá mala taktiež krídla. Ale iného vlka som s nimi taktiež nestretol," dodal som napokon. Zaujímalo ma to. Musel som stretnúť bohov, aby som sa ich na to opýtal. Avšak ako ich nájsť? To som netušil a pochyboval som, že by o tom vedel hnedý vlk. Veľa toho fakt nevedel. Musel som na to prísť sám. Očividne žili na nebesiach, takže som sa musel dostať bližšie k nim? To by dávalo logiku. Prešiel som si jazykom po tesákoch. "No každopádne takto na to neprídeme. Možno získam ďalšie odpovede na svoje otázky, ale musím sa vydať opäť na prieskum," dodal som napokon a pozrel sa na neho. Bolo na čase, aby sme sa zase rozlúčili. Hneval som sa na neho, no pokiaľ nezmizne zase na tak príšerne dlhú dobu, možno by sme sa mohli konečne i udobriť. Možno. "To áno, každopádne mal by som ísť," povedal som napokon a postavil sa na rovné labky. Otriasol som sa a ponaťahoval si svoje koštiale. "Hádam sa tento raz uvidíme skôr než za tak dlhú dobu," skonštatoval som napokon a pozrel sa na neho. Prešiel som po ňom pohľadom a vyčkával, či mi ešte niečo povie alebo sa môžem otočiť a odísť. Až sa so mnou rozlúčil, kývol som mu hlavou na pozdrav a rozišiel sa smerom na juh.

//Piesočná pláž

Zastrihal som ušami a pozrel sa na Azraela, ktorý mi zdelil veľmi zaujímavú informáciu. Takže skutočne poznal môjho otca, no nevedel o vĺčatách? Bolo to zaujímavé. Ale ako som zistil, príliš veľa členov ani o tom nevedelo. Prečo to tak tajili? "Takže si ho poznal," skonštatoval som. Netušil som, či by mi vedel povedať o ňom viac. Nebol až tak starší než ja. Takže ktovie aký bol malý, keď ho otec prijal. "Počul som, že mal i krídla. Myslíš, že by som ich mohol niekedy získať i ja? Čo ak narastú len časom? Až dospejem?" opýtal som sa ho, aby mi odpovedal na otázku, na ktorú asi moc odpoveď poznať nebude. Ale za skúšku to stálo! Konečne som sa ale upokojil. Otec nás mal rád, no umrel. Ak by žil, isto by som neskončil takto. Preto som to jemu ani nezazlieval. Nemohol za to, že nás opustil. Ľutoval som však, že som ho nikdy nemohol spoznať. "Umrel," odvetil som jednoducho. Azrael o tom nevedel. Samozrejme. Odvrátil som zrak k jazeru. "Azzip so Scarom, keď sa prepadli do ríše mŕtvych ako i ja na jeseň... našli jeho dušu. Odkázal i nám, že nás má rád a mrzí ho, že sa to skončilo ako skončilo," povedal som napokon a zaryl pazúre do brehu jazera. Zamračil som sa. Prečo nás bohovia takto trestali? Musel som odísť. Prejsť sa. Vyvetrať si hlavu. Ale kam? Ideálne na druhú stranu sveta. Potreboval som byť trošku sám. Povzdychol som si. Ešte som chcel vedieť, čo mi odpovie Azrael. Alebo ako zareaguje.

Meno, postavenie: Zeiran, sigma
Počet postov: 66
Zhrnutie: Odohral Valentín s Phoenix, ktorá mu zlomila srdce. Následne preskúmal malý ostrov na severe. Pri ďalšej ceste narazil na Oriona a vydal sa s ním na lov.

//Mačacia lúka

Z reakcie Azraela som usúdil, že bol rovnako zaskočený. Dokonca mi len potvrdil, že nie že nebola len dobro matkou, ale dokonca ani dobrým členom. Nerozumel som preto, prečo sa dostala na také vysoké postavenie. A práve tento fakt ma utvrdzoval v teórii Azzip, ktorá hovorila, že mala vĺčatá len preto, aby sa dostala na betu. Zavrčal som. Bola zradcom svorky, istotne. Určite by sa nikto nenahneval, keby som ju roztrhal v zuboch za to všetko čo urobila a neurobila vlastne. Keď sa ma Azrael opýtal na môjho otca, privrel som oči. "Angel," vyriekol som napokon jednoducho a pristúpil k jazeru, ku ktorému sme sa dostli. Chvíľu som sa doň pozeral, no potom som sklonil hlavu k hladine a začal pomaly piť. Čistú vodu som potreboval ako soľ.

//Sakura

Pamätal som si veľmi dobre, ako som práve u úpätia hôr stretol tú podivnú šelmu, ktorej som ledva utiekol. V tento moment mi bolo ukradnuté, či sa po nás nejaká prerastená mačka rozbehne. Určite by som ju veľmi ľahko odpálil niekam do priekopy, kde by sa jej lebka rozbila o ostré skaliská. Ach. Normálne by som si teraz túto chúťku i naplnil. No nemohol som. Smutné. Všetká zver akoby cítila moje rozpoloženie a držala sa od nás tak ďaleko, že som nikde ani žiadne nevidel. Ani bylinožravé, ani mäsožravé. Medzitým mi Azrael odpovedal na moje otázky. Potreboval som viac informácií. Azrael pochopil, čo som po ňom chcel. Preto som ho počúval, keď mi o nich rozprával. Kiežby mi ich vedel i nejako ukázať. Premietnuť nejak obraz do mojej hlavy alebo čo. "Nejaká," vyprskol som cez zovreté tesáky. Srsť na zátylku sa mi naježila a vzduch okolo nás sa opäť nebezpečne rozvíril. "Tá nejaká Samantha je moja podarená matka," povedal som chladne cez zuby Azraelovi a naštvane zašvihal chvostom. Panebože. Nejaká. Áno. Nejaká. Nezaujímavá. Keby mi povedal, že skapala, bol by som šťastný. Asi. Zavrčal som.

//jazero

//Bunker

Vyšli sme z úkrytu a pokračovali mlčky ďalej. Nemal som energiu sa s ním rozprávať. Ešte by som sa viac naštval. Avšak potreboval som sa od neho dozvedieť nejaké informácie, ktoré budem potrebovať v budúcne. Potreboval som potlačiť svoje ego a bolesť, ktoré sa vo mne miesili. "Kto sú alfy Chaosu? A bety? Mená? Ako vyzerajú? Čo sú zač?" opýtal som sa ho na rovno otázky, na ktoré som chcel čo najpresnejšiu odpoveď. Čo som si nezistil sám, to som nevedel. Už som toho dosť vedel od Azzip, preto som veril, že Azrael ako niekto, kto mi mal byť najbližšie, mi povie detailne všetko čo neviem. Musel som uzavrieť svoju skladačku. Následne som ich mohol nájsť. Vystopovať ich a možno zistiť niečo viac o mojich rodičoch a kde sakra nájdem svoju matku. Kašľal som na slová Laelii. Azzip mala pravdu. Musel som sa pomstiť. Ale ako? netušil som. Potreboval som sa jej na to však opýtať, aby som vedel, ako zareagujem.

//mačacia lúka

342
//Malé hory

Po mojom menšom výkyve emócií som sa dal ako tak dokopy. Azrael vyzeral, že ho to skutočne trápilo, ale čo som mu mohol veriť? I Phoenix mi dokázala klamať. Každý mi len klamal. Prečo by nemohol i on? Však mohol byť oveľa lepší klamár, než oni všetci ostatní. Nasledoval som mladého vlka ďalej do hôr, keď nakoniec vošiel do nory. Zastavil som sa a porozhliadol sa po nej. "Hm, takže ste boli tu," skonštatoval som. "Lepšie ako prespávať v lese v zime a osamote," zatiahol som ironicky, keď som si ublížene spomenul na svoju zimu. Nechcel som sa s ním teraz baviť. Našiel som si miesto v rohu miestnosti a zavrel oči. Upadol som do spánku a zaspal. Snívali sa mi samé hovadiny. Dalo by sa povedať, že moja myseľ generovala samé zvrátené obrazy. Napokon som sa po pár hodinách prebral. Zamrkal som a pozrel sa na Azraela, či spí alebo je hore. Tak či onak až i on vstal, povzdychol som si. Chcel som sa sem vôbec niekedy vrátiť? Nevedel som. "Potrebujem na vzduch a k vode," zamumlal som smerom k nemu a zdvihol sa na labky. Otriasol som sa a vydal sa k východu. Chcel som sa sem... vrátiť? Táto otázka mi behala v hlave dokola.

//sakura

Živly vôkol nás sa búrili. Bolo len otázkou času, kedy sa strhne zemetrasenie alebo snáď niečo horšie. Moja triezva časť mysle sa ma však snažila držať na uzde. Bol som príliš smutný na to, aby môj hnev spôsobil veľké škody. Avšak tak či onak ostávalo len nanAzraelovo že ako bude toto stretnutiw pokračovať. Napokon sa teda rozhodol správne. Minimálne slová, ktoré vyslovil zo svojej papule. Zaťal som tesáky aby som sa nejako premohol. Zamračil som sa až som oči plne zavrel a potriasol hlavou. Vietor i vibrácie zemi pomininuli. Dávalo mi to však pekne zabrať. Tak či onak som bol unavený. Ani som mu nič nehovoril. Prečo... Prečo sa mi vôbec v živote dialo toľko zlého? Čo som vlastne urobil, že ma to všetko tak hrozne trestalo? Povzdychol som si a rezignovane sa vydal za hnedým vlkom. Potreboval som ao trochu oddýchnuť. Niekde si pospať pekne v kľude. Zabudnúť na všetko to čo sa mi stalo i keď to nebolo moc reálne. Ale aspoň by sa ki zresetoval kua môj úbohý mozog.

//Bunker

//piesočná pláž

Kráčali sme ďalej z pláže. Blížili sme sa k pohoriu neďaleko. Už som i bol pokojnejší pretože som bol zvedavý, kam ma vedie. Lenže jeho ďalšie slová, ktorými mi odpovedal na otázku ma zarazili. Zastavil som sa. Neveriacky som na neho hľadel, keď urobil ďalších pár krokov vpred bezo mňa. Toto nemohol myslieť vážne. Nechcelo sa mi veriť, že voľačo také vôbec vyšlo z jeho úst. Nie určite sa mi to len zdalo. Muselo. "Prekvapivo viem aké to je keď sa na teba každý vydrbe," precedil som chladne pomedzi tesáky. Cítil som ako som opäť strácal svoj zdravý rozum. Toto bolo moc. Vietor okolo nás sa dvíhal. Priberal na sile a čoskoro bol tak silný, že musel vykoľajiť Azraela z rovnováhy. Minimálne spravil pár krokov do strany. "Tiež som ťa potreboval. Zimabola krutá i pre mňa," pripomenul som mu. Nebyť náhodných vlkov... Asi by som ju ani neprežil. Cítil som i silnejúcu vibráciu pôdy ood našimi labkami. Záležalo na tom, čo povie ďalej. Bolo však očividne že som mal až prehnane veľkú moc ktorú som nedokázal ovládať. Nie keď som bol emočne vykoľajený.

//prieliv

Azraelova odpoveď ma neuspokojila. Ale aspoň mi to dávalo väčšiu logiku. Strávil väčšinu zimy na tomto malom ostrove. Bolo pochopiteľne, že sa nepovažil plávať cez prieliv v zime. Lenže i tak som mu to nedokázal odpustiť! Zamračil som sa. "Čo ti je vlastne ten Gwyn?" opýtal som sa ho, pretože keď s ním trávil toľko času a toľko sa poznali. Odfrkol som si. Čo mu bol? Keď ho mal radšej než mňa? Mňa nechal celú zimu na pospas osudu a to som bol mladší a slabší. Potichu som zavrča no keď som sa dostal do vody nemal som moc čas nad ničím premýšľať. Plával som ďalej a ďalej. Až kým som sa nedostal na druhý breh. Otriasol som sa a pozrel sa smerom na Azraela, či cestu zvládol. Podceňoval som ho predsa. Nekohol byť silnejší než ja. "Tak kam?" znova som sa ho opýtal a otriasol zo seba vodu. Vzduchom som si vysušil svoju srsť. Následne som si oblizol nufak. Mali by sme sa vydať k tomu jazeru ale nevedel som kadiaľ bude chcieť ísť on. Preto som počkal a vydal sa za jeho chvostom.

//Malé hory

//kvílivec

Nasledoval som Azraela, ktorý mi hovoril, že sa mi na tom mieste bude páčiť. Pretočil som oči v stĺp. Ako vlastne on mohol vedieť, čo sa mne páči a čo nie? Veď ma nepoznal ani za toho boha. Odfrkla som si a zašvihal chvostom zo strany na stranu, keď som sa díval niekam na stromy toho podivného lesa, okolo ktorého sme kráčali. "Prečo si myslíš, že sa mi tam bude páčiť," odfrkol som napokon. Síce som sa hneval a toto všetko, no ticho mi nebolo príjemné. Väčšinu času som bol sám, preto som potreboval aspoň raz za čas sa s niekým porozprávať. Moja myseľ už bola viacmenej rozhádzaná na márne kúsky, preto bolo ťažké hľadať nejakú väčšiu logiku v mojich postojoch a konaniach. "Bol si sám?" opýtal som sa ho vzápätí. Následne sme pokračovali k pláži. Poznal som to. Bol som tam. Hlavne, keď mi povedal, že pôjdeme na ten ostrov. Odfrkol som si a vstúpil do vody. Začal som plávať. Bolo to o niečo lepšie než v strede zimy haha.

//Piesková pláž

Nepočúval som ho. Teda aspoň som sa tak tváril, že som ho nepočúval. Bol som zranený. Všetci mi len ubližovali. Zašvihal som chvostom zo strany na stranu a otočil sa smerom na jazero, aby som sa díval na jeho hladinu. Voda ma svojim spôsobom upokojovala. Nechápem prečo si myslí, že na to len tak zabudnem, pomyslel som si, no zaujímalo ma miesto o ktorom mi povedal. Alebo mi ho skôr naznačil, že by som ho tam mohol nájsť. Kde to asi tak bolo? Zastrihal som ušami. Moja zvedavosť bola rovnako vysoká ak nie vyššia, než môj hnev. Preto som sa napokon na neho pozrel a zamračil sa. "Je mi to jedno," riekol som ako typický tínedžer a prešiel k tomu, čo ma vlastne zaujímalo. "Kde je to miesto?" opýtal som sa ho, čím som prešiel k debate predtým. Prešiel som si jazykom po tesákoch a premýšľal, kam ma asi zavedie. Kde sa flákal celú tu dobu, čo bol preč? Mohol som to konečne zistiť, aby mi to všetko dávalo zmysel. Nemal som však v pláne sa s ním nejako srdcervúco vybavovať. Stále som mu to nemohol zabudnúť. Počkal som preto, až sa vybral na cestu a nnasledoval som ho ďalej.

//Prieliv

Ľútosť. Vždy prišla ľútosť. Samé ospravedlnenia a hlúpe, prázdne reči. Keby to tak nemyslel alebo nechcel, tak by to neurobil. Takto sa to nerobí do psej matere! Panebože prečo ho vlastne počúvam? Všetko sú to len hlúpe manipulátorské reči aké použila Azzip, Laelia i Phoenix. I keď to boli vlčice, myslel som si, že Azrael má na viac, pomyslel som si a zamračil sa. Nepáčilo sa mi to. Ani neviem, čo som vlastne z toho celého pociťoval. Bolesť? Hnev? Zúfalstvo? Alebo všetko dokopy? Netušil som, ako sa mám k tomu celému postaviť. Bol som mladý a už som si toho toľko prežil a vytrpel, akoby som prežil niekoľko rokov. Ja som si vlastne ani svoje detstvo neužil. Pretože som sa musel o seba starať pomaly od kedy som sa naučil chodiť. "Prečo by som ťa mal vôbec chcieť ešte niekedy vidieť. Už som dosť silný, aby som sa o seba postaral sám. Tak, aby mi už nikdy nikto neublížil!" odvrkol som smerom k nemu. Moje vnútro mu chcelo odpustiť, hodiť sa mu okolo krku a tak, pretože som ho mal skutočne rád. Avšak cítil som sa z toho všetkého neskutočne hrozne. Bolo mi zle. Všetci sa so mnou snažili len manipulovať a využívať ma vo svoj prospech. Mal som toho po krk. Čo chcel vlastne po mne on?

Nepozriem sa na neho, proste sa na neho nepozriem. Nechcem ho vidieť, počuť ani cítiť, tak prečo proste nezmizne?! pomyslel som si už pomaly viac a viac nasrato. Bol som vykoľajený a psychicky nestabilný. Kedykoľvek som mohol vybuchnúť a schytal by to prvý vlk, ktorý by sa ocitol v mojej blízkosti. V tejto chvíli to bol Azrael a i keď som sa cítil voči nemu ako som sa cítil, tam hlboko vo svojom vnútri som nechcel, aby sa mu niečo stalo. Hlavne aby som mu niečo neurobil ja. To by bol len ďalší záhul na moju už tak pochrúmanú psychiku. "Pár mesiacov," zopakoval som po ňom a otočil sa. "Mám pocit, že je to trošku dlhšia doba, ale vieš čo som od leta zistil? Všetko. Viem všetko o svojej rodine a ako sú všetci dvojtvárni a manipulatívni. Každý myslí len na seba a je vám jedno, čo spôsobite druhým," zavrčal som smerom na neho a ako som na neho hľadel, Azrael mohol vidieť, že hladina na jazere sa začínala menšie búriť. Musel vyberať ďalšie slová veľmi dôkladne, pretože vo mne tikala časovaná bomba, ktorá sa už začínala stupňovať v prejavoch mágie naokolo.