Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Kvitnúca lúka

Myslel som si, že ma nechá odísť. Tak ako on odišiel odo mňa. Prečo by som nemal mať právo na rovnaký druh správania? Odfrkol som si. Avšak nezdalo sa, že by si to Azrael nechal páčiť. Pretočil som očami, keď sa za mnou vydal. Ako čo si teraz myslí? Že sa mi ospravedlní a všetko bude v poriadku? Mám sa mu snáď hodiť okolo krku a ďakovať mu, že náááhodou na mňa narazil a som vďačný, že ho mám? Po tak dlhej dobe? horlivo som premýšľal. Tá bolesť v mojom vnútri sa len stupňovala. Vedel som, že čoskoro vybuchnem. A to som skutočne nemal v pláne alebo áno? Bolo mi to fuk. Vedel som, že som silný, možno i viac než on, ale to som nechcel takto predom tvrdiť. On bol do zaista skúsenejší. Povzdychol som si a zastavil sa na brehu jazera. Neobzeral som sa po ňom, ani keď prehovoril. Len som stiahol uši k hlave "Nie je tu nič, čo by bolo potrebné vysvetľovať," precedil som chladne a sklonil hlavu k vode. Jar bola už v krajine. Ľad zmizol a sneh ostával len severnejšie a na horách. Pil som dlho. Nechcel som, sa s ním baviť, ani ho len vidieť. Určite bol len mojim preludom!

Meno: Zeiran

Svorka: Chaos

Zemeranie: edgy teen & broken kiddo

Člen discord záhradky: áno

Pokračoval som v trhaní mäsa z danielice na stehne. Pridržal som si ho labkou a prežúval ho. Oblizol som si ňufák a pozrel sa smerom na Azraela. Takže sa mi nesníval? Očakával som, že to bol prelud mojej hlavy. Avšak, keď sa na neho otočil i Orion, bolo mi jasné, že je reálny. Pretočil som očami. Ten sa vedel kedy objaviť. Mal som na neho ťažké srdce a po situáciach, ktoré sa mi posledne stali... som bol mierne rozhodený. "Žrať navzájom sa očividne nežereme," odpovedal som mu na jeho prihlúplu otázku. Nemal som moc náladu sa s ním vybavovať. Nevidel som ho takmer pol roka! Čo si akože myslel? Že sa mu hodím okolo krku, keď na mňa zabudol? Pretočil som oči v stĺp opäť a pokračoval v papaní mäska. Pozviechal som sa na rovné laby, keď som sa najedol a otriasol sa. "Ďakujem ti za spoločnosť Orion i za lov. Padlo mi to vhod, ale začína tu oxidovať nejaký otravný hmyz, ktorý rád odletí, keď ho niekto potrebuje," riekol som smerom k šedému a na Azraela sa zase nepozrel. Hneval som sa. Mal som v pláne zamieriť k jazeru, kde by som sa umyl od krvi a napil sa. "Rád ťa opäť niekedy uvidím, ale teraz sa asi poberiem po svojich," mrkol som smerom k nemu a rozišiel sa smerom k neďalekému jazeru. Niečo mi však hovorilo, že Azrael ma bude nasledovať. Povzdychol som si. Toto bude ešte na dlho.

//kvílivec

Orion bol veľkou pomocou, i keď bolo poznať, že skutočne nie je v najlepšej kondícii. Ako by by mohol? Veď na ostrovoch nebol vôbec nejako prehnane dlho. Ani keby moc chcel, nemohol byť predsa na tom rovnako ako niekto, kto tu žil a trénoval dlhšie. Napokon, keď sme sa tam doťahovali s tou danielkou, začul som akoby niekto volal moje meno. Na začiatku som tomu nevenoval veľa pozornosti, no po chvíli, keď som zahliadol skrz plamene i hnedého vlka... prebudili sa vo mne dva protichodné pocity. To vĺča vo mne skákalo radosťou po strop, no ten starší vlk cítil dosť veľkú krivdu. Napokon som sa rozhodol, že to tu celé ukončím. Zahnal som sa po danielici a zrútil ju k zemi. Bol som predsa obrí a mohutní po otcovi. Prehryzol som jej tepnu a oheň okolo nás pohasol rovnako ako jej život. Bez ďalších rečí som sa vydal k brušnej dutine. Bolo predsa prirodzené, že alfy a ďalší vysoko postavení jedinci išli po orgánoch. Nie len kvôli výžive, ale i pachu, ktorým si získavali svoju nadradenosť. Predral som sa k pečeni, ktorú som začal spokojne žrať. Ignorujúc Azraela i Oriona. Ak boli hladný, odtrhnú si kusisko mäsa i bez mojej pomoci. Bol som hladný.

Šedý sa ku mne a danielici pridal. Išiel jej po nohách, na čo som sa díval akože... rešpekt. Ku nohám týchto zvierat som sa veľmi približovať nechcel, pretože boli dosť nebezpečné. Vedel som, ako bolí ich kopnutie. Isto by som nechcel skončiť pod tými kopytami celý. Zastrihal som ušami a díval sa, ako sme sa ho obaja snažili oslabiť, uštvať. Jeho stádo bolo dávno preč, ostal sám. Ako ja celý život. Nebavilo ma to však. Bol som už z toho unavený. Chcel som sa nažrať a danielica bola furt stále plná života. Zamračil som sa a zavrčal. Hrdelne a dlho. Mal som toho dosť. Zavrčal som preto a uskočil mierne stranou, keď som okolo nás zapálil veľký, ohnivý kruh. Zviera okamžite zbrzdilo. Nemalo kam utiect, keď si to uvedomilo, otočilo sa smerom na mňa a vlka. Bola zahnaná do kúta. Uškrnul som sa a hrdelne zavrčal. Chcel som cítiť jej krv a teplé srdce. A tak som sa smerom k nej rozbehol, keď sa akurát postavila na zadné. Vyskočil som smerom k jej krku a zahryzol sa, lenže prednými nohami ma okamžite odstrčila preč. Bolelo to, ale nevnímal som to. Chcel som ju len skoliť. Ohnivý ring stále horel.

Trochu ma zaskočilo, že vlk s jeho vekom nevedel poriadne vymýšľať lovecké stratégie. Ale nechal som to tak. Napokon niečo vymyslel a mne to neprišlo vôbec zlé. Preto som na jeho plán prikývol. Čím skôr sa pustíme do práce, tým lepšie. Aspoň mi konečne odľahne. Prešiel som si jazykom po tesákoch a prikrčil sa. Začal som sa plýžiť k danielom, hľadajúc nejakú slabú korisť, ktorú som konečne zbadal. Čoskoro som sa rozbehol a začal ich štvať. Stádo sa vydalo na útek, nasledoval som ho dosť dlho. Traja daniely držali pospolu veľmi tvrdo. Zavrčal som. Skutočne? Nedarilo sa mi ich rozohnať, preto som sa vytočil natoľko, až sa zo zeme vydrala hlinená vec... neviem ani ako by som to nazval. Nie že to rozhodilo daniele a tak sa konečne rozdelili, ja sám som musel včas uskočiť, aby som do toho nenabúral. Napokon som zabránil danielovi, aby sa za nimi opäť vydal a tentoraz bežal smerom k vlkov. Sám som sa odrazil a skočil mu po hrdle, keďže na laby som si netrúfal. Spravil som mu niekoľko tržných rán.

//Hraničné pohorie

Oh bože ako sa len obával. Prečo vlastne? Ja som nevidel žiadny problém v tom, keby sme sa pustili i do stáda sobov! Boli to len tupé bylinožravce, ktoré pred dravcami utekali. Určite to nebude nič hrozné. "Nemaj obavy. Ty si v tejto dvojici rozum lebo si starší a ja som svaly, pretože som mladší a plný energie," riekol som smerom k nemu a mrkol na neho pohľadom. Mal som v pláne ho počúvať, ak išlo o taktiku. Na to som zatiaľ nebol dostatočne vzdelaný. Preto som sa spoliehal na jeho schopnosti. No tak kde ste? pomyslel som si a pohľadom mapoval okolie. Všetko tu bolo tak tiché a pusté. Avšak krajina sa pomaly preberala zo zimného spánku. Mohol som to cítiť vo vzduchu ako každé iné zviera. Po chvíli kráčania som v diaľke uvidel menšie stádo... čo to boli za zvieratá? Nikdy pred tým som ich nevidel, ale keby som to vedel, určite by som ich nazval danielmi. Neboli preto nejako extrémne veľkí, čo nám hralo do karát. Pozrel som sa smerom na Oriona. "Tak, ktorého navrhuješ a ako? Veľa o spoločných lovov moc neviem, ale neboj nič. Povedz čo mám robiť a na koho sa zamerať a budeme za chvíľu večerať skvelé jedlo," povedal som smerom k nemu. Už som sa nevedel dočkať, kedy sa zabavím zabíjaním i keď možno trošku brutálnejším. Musel som sa však držať aspoň trochu na uzde, keď už nič.

Prešiel som si jazykom po tesákoch a snažil sa vďaka horskému vzduchu upokojiť. Nešlo to však tak úplne jednoducho. Tie temné myšlienky na pozadí mojej hlavy sa len kopili. Potreboval som sa niekde vybúriť a ako najlepší spôsob riešenia mi prišiel samotný lov. Bolo by to geniálne, keby som mohol roztrhať niečí krk a vyrvať mu srdce von z hrudi. "Tak môžeme? Ak sa na to tvoje starecké kosti cítia," povedal som smerom k nemu a uškrnul sa. Bol starší, to áno. Sám to priznal, i keď mne to tak neprišlo. Avšak ak bol v krajine tak krátku dobu, moc zosilnieť nemohol. Nevadí. Bol som v rozpoložení, kedy by som bol schopný skoliť sám hádam i losa. Všetky tie emócie vo mne hrozne kypeli a ja potreboval ten zlosť a hnev dostať von. Povzdychol som si a napokon kývol hlavou. "Jar už topí sneh, mohli by sme nájsť nejaké stádo na pláni, hľadajúce trávu," dodal som a rozišiel sa dole z hôr, aby som sa priblížil na lúku. Samozrejme, že som sa už nevedel dočkať, až sa zahryznem nejakej zvery do krku a vychutnám si pachuť krvi. Ach. Krása.

//kvitnúca lúka

Po mojom menšom panickom, paranoidnom a neviem akom záchvate, som sa potreboval upokojiť. Hrozne som znervóznel a mal som pocit, akoby mi chcel ublížiť. Každý mi chcel práveže ubližovať a len ubližovať. Bolo očividné, že som bol rozbitý na malé kúsočky už v tak mladom veku. Môj život bol chaos a i napriek zábleskom nevinnosti a dobra bolo očividné, kde asi skončím. "Pýtaš sa veľa vecí, prepáč... nemám dobré... skúsenosti," riekol som smerom k nemu a otriasol sa. Bolela ma hlava a pulz som mal taký, že by som dokázal nahradiť životné funkcie trom ďalším organizmom. Vydýchol som si a sklonil hlavu k zasneženej kope, aby som nabral sneh do papule. Takto som ho nechal rozpustiť, aby som sa z toho napil a taktiež ma to i trochu schladilo a upokojilo. Mal som dosť veľa problémov, ktoré sa týkali dôvery. Bál som sa toho, že čokoľvek čo poviem, použije proti mne. Nejako. Ako? To som netušil, ale nebolo to potrebné vedieť. Pre môj záchvat stačili len domnienky. "To je jedno, nie si hladný?" otázal som sa ho, aby som si trochu prečistil hlavu. Potreboval som si trochu rozprúdiť krv v žilách, nech vyplavím všetky tie zlé emócie. A pri sadomaso trýznení zvieraťa sa trošku i odreagujem.

Rozpovedal som sa o tom, aké veľké sú vlastne tieto ostrovy. Zastrihal som ušami a díval sa na neho modrými očami, aké budú vlastne jeho reakcie. Pre mňa nič na ostrovoch nebolo zvláštne. Narodil som sa a vyrastal s mágiou a nadprirodzenými silami. Preto ma nemohlo tak povediac nič... rozhodiť? "Prečo sa po ňom nepozrieš sám? Očividne si nový, ako si sám povedal a za ten čas si nič nevidel," riekol som smerom k nemu a privrel zraky. Prečo som mu mal všetko hovoriť? A prečo ho zaujímal ten jeden ostrov? Prečo nechcel počuť aj o iných? "Povedal som ti i o ostatných, ktoré sú rozľahlejšie a majú v sebe množstvo území, ukázov, rastlín a divných zvierat. Čo vieš ty o tom s hmlou?" vyzval som tento moment ja jeho. Mal som očividné problémy s dôverou a jeho naliehavosť na ten jeden vo mne prebudila tú hnusnú paranoju. Zneužíval ma? Ako to volala Azzip? Manipulácia? Aby dosiahol to čo chcel, vedel vyberať slová a činy? Stiahol som uši mierne vzad. Mali sme tu hmlou pokryté i iné územia. Fakt som nevedel, čo by malo byť tak zvláštne na nejakom ostrove. Možno na tej strane len existovali pláne ako i na tomto hlavnom ostrove. Nerobil by som z toho veľkú vedu, ale tento vlk... akoby niečo tušil, že by sa tam mohlo nachádzať? Mal snáď niečo spoločné s tými vlkmi o ktorých mi hovorili, ktorí prišli ukradnúť našu mágiu a zdevastovať našu krajinu, pozabíjať nás... Ako dávno sa to vlastne stalo?

Ako sa zdalo, vlk buď nebol ako každý iný veľkou citlivkou alebo si len všimol, že ja o žiadnu... útechu? Nestojím. Bol som rád, že to dokázal odhadnúť alebo taký proste bol, to som nevedel posúdiť. Rozprávať o svojej rodine a všetkom tom, čo sa mi stalo v spojitosti s vlkmi... rozhodne nebolo na mojom liste prianí, ktoré by som chcel s ním preberať. Bol som preto rád, keď sa téma otočila smerom k môjmu putovaniu po ostrovoch a rôznych miestach, ktoré som navštívil a videl. Usmial som sa. Presne táto téma sa mi páčila a bol som rád, že sa začal zaujímať o niečo, v čom by som mu mohol byť nápomocný. Napriek všetkému som stále rád pomáhal druhým, pretože som potreboval cítiť, že som potrebný. "V poriadku," riekol som. I keď bol vlk, tak sa strachoval ako vlčica. Aspoň občas. Každopádne! "Dosť veľké. Trvalo mi dosť dlho, než som ich celé zdolal a furt mám pocit, že som nepreskúmal ešte každý jeden píď zeme. Avšak asi od leta do teraz som bol neustále na cestách," vysvetlil som mu a zadumane sa zamyslel. "Je tu tento veľký ostrov, na juhu jeden menší a na severe úplne taký, malý? Ale i tak mi to trvalo niekoľko dní. Len ešte je tu jeden, zahalený v hmle na ktorý cestu som ešte nenašiel," dodal som napokon. Vlastne práve ten záhadný ostrov bol hlavným motivátorom mojich ďalších výprav. Hľadal som hocijaký náznak podzemného tunelu alebo portálu, ktorý by naň viedol, no zatiaľ som nemal ani najmenšieho tucha, kde by som niečo také mohol nájsť, pretože nikde nič nebolo! I keď som mal svoje tipy.

Bol som prekvapený, že nemal ďalšie otázky, ktoré by sa týkali miestnych bohov alebo mágií. Nejavil o ne zvýšenú zvedavosť, ako by som predpokladal. Bolo to zvláštne. Každý nováčik pred ním sa o nich zaujímal väčšmi alebo o obchodníkov, ktorí na ostrovoch prebývali taktiež. Prečo on nie? Zadumane som ho pozoroval, no očividne nemal o mágiu záujem tak ako iní, pretože sám s ňou v jeho domovine moc do kontaktu neprichádzal. To by toho veľa vysvetľovalo. "Starý? Mne neprídeš až tak moc starý. Kým nemáš za sebou desať zím, tak fakt nie si starý," riekol som napokon pobavene. Určite mal za sebou viac zím než ja a Phoenix dokopy, ale určite sa mi nezdal ako nejaký dedko, ktorý mal pred výpoveďou organizmu. Ešte toho dosť požije, určite. "Zatiaľ čo som všetky stretol boli buď také alebo mŕtve. Nič medzi tým, počínajúc mojou matkou. Neviem, či by som chcel mať s nimi ďalej dočinenia. Všetky sú určite v hĺbke duše zákerné, sebecké a bezcitné," dodal som napokon, pretože som skutočne mal za sebou len hrozné charaktery, ktoré vôbec neboli... normálne? Ako by som ich mal vlastne nazvať? "Umrel hneď po našom pôrode," riekol som napokon a zašvihal chvostom. Nevyvolávalo to vo mne v tento moment nič. Bol som naštvaný, pretože som si opäť spomínal na tie bezcitné feny a matku, ktorá z nich bola tou najhoršou, akú som kedy mohol spoznať? Nie, veď ja som ju ani osobne nspoznal! Len zo slov iných a len vďaka nim som dokázal spoznať, kým vlastne som a čo boli moji rodičia zač.

Prekvapene som nadvihol obočie pri jeho ďalšej otázke. Nevedel o bohoch a to tu bol tak dlho? Asi nenarazil na nikoho, kto by mu vedel o nich povedať. Samozrejme. Prikývol som. "Na ostrovy dohliadajú dvaja bohovia. Múdra bohyňa Iris a šibalský boh Nero," povedal som mu a automaticky vzhliadol k nebu, či ich niekde nezazriem. Zatiaľ som nemal to šťastie, no existovali vlci, ktorí ich mali možnosť uzrieť. Asi to bol veľmi špeciálny akt a vlk si to musel zaslúžiť, aby ich vôbec uvidel. Možno sa jedného dňa dočkám i ja a i mne narastú krídla ako môjmu otcovi. Veď i tie boli predsa darom bohov. Ale odkiaľ ich mala vlčica, ktorú som stretol predtým? premýšľal som, no na túto otázku som nepoznal odpovede. Povzdychol som si a radšej sledoval líniu rozhovoru, ktorú sme ďalej viedli s mojim spoločníkom. Hovoril mi o svojej domovine, kde mágia bola veľmi limitovaná. Ako mohli bez nej žiť? Ja som si to proste nevedel predstaviť. Vyzval som ho, aby mi rozprával ďalej nejaký svoj príbeh a ja som ho počúval. "Vôbec mi to nič nehovorí. Nie každý sa sem dostane, neviem podľa čoho si mágia vlkov vyberá," dodal som napokon a zastrihal ušami. Nie, nikoho takého som si nedokázal vybaviť. "Ale možno ich tu nájdeš, i keď by som sa na to nespoliehal. Možno si však na ostrovoch nájdeš inú lásku, ale neodporučoval by som ti to. Zatiaľ čo som stretol vlčice sú chladné a bezcitné, skrývajúce sa za svojimi klamstvami," riekol som napokon a odfrkol si. Bol som mierne zaujatý. Nedokázal som si predstaviť, že by som ešte mohol niekomu uveriť. Hlavne nie vlčici. Boli pliagou tohto sveta!

Nerozumel som tomu stále. Pravda, bol som ešte malé vĺča a niečo takéto sa len ťažko chápalo. Hlavne pre niekoho, kto vo svorke nikdy nebol. Teda, nie poriadnej. Chaos som ako svorku nebral, pretože ani ňou nebola. Boli sme odlišní. No i tak som mohol povedať, že niekam patrím a to bolo hlavné nie? Ako to, že on sa nikam neponáhľal patriť? Takto bol len ničím. "Hm nedá. Môj otec mal krídla, ale neodletel, pretože to nejde. V tomto svete nič než tieto ostrovy neexistuje. Jedinou cestou preč je portál, ktorý som však nikde nenašiel a Bohovia určite nebudú až tak nápomocní. Prečo by nás inak dotiahli sem, ak by bola cesta preč? Určite nepomôžu," dodal som napokon a mykol plecami. Ja som sa zmieril s tým, že sa nikdy nepozriem do iného sveta, no dokáže to vziať on? Mnoho vlkov sa psychicky zrútilo po tejto informácií, ktorú som im položil. I on sa snažil zapierať a videl ten chabý náznak nádeje, ktorý tu však nebol. Smutné. Radšej som sa ho opýtal na jeho domov, odkiaľ vlastne i prišiel. "hm, takže i vo vašom svete existuje mágia?" otázal som sa ho napokon, no očividne ak ju nepoužívali príliš, tak to až také terno nebolo. Narozdiel od tejto krajiny, kde bola priam nevyhnutná. "Ja sa nikam neponáhľam," vyriekol som napokon a díval sa na neho, čo mi môže toho viac povedať. Bol som zvedavý a nejaké rozprávanie by ma aspoň priviedlo na iné myšlienky, než som prežíval.

Zastrihal som ušami a pozrel sa na neho. Nemal potrebu niekam patriť? Byť v kruhu priateľov a rodiny? Privrel som oči. Nerozumel som tomu, prečo by chcel byť niekto tulákom, i keď to nebol jeho prípad. Len si dával na čas. Chcel sa najskôr v tomto svete poriadne rozhliadnuť? Ktovie, na toto som odpovedať veru nedokázal. "Takže sa ti dobre vodí na vlastnú päsť? Zima musela byť celkom náročná," skonštatoval som, keď som si ho prezrel. Nech bol tam vo svojom svete kým chcel, každý po príchode na ostrovy oslabol a stala sa z neho nicka. Preto i jeho fyzické dovednosti neboli na tom priveľmi dobre. Bolo zaujímavé, že vôbec prežil. Musel ju s niekým stráviť, kto mu pomohol ju prežiť? To by dávalo logiku. Aspoň som si to myslel. "Mesiace," zopakoval som po ňom. Čo tým myslel? Lunárne cykly? To by dávalo rozum. Rozhodne tu bol však kratšie, než ja. No dlhšie než poniektorí, ktorých som poznal. "Tak to teda nie je veľmi dlhá doba. Asi si tu toho ešte veľa nezažil," skonštatoval som napokon, keď som ho nasledoval do nižších nadmorských výšok. Pri tom som sa s ním podelil o to, že som sa tu narodil. Čo ho viedlo k prostej otázke. "Hm, nemyslím si, že majú nejaký svoj názov, ale počul som už vlkov, ktorí ich prirovnávali k peklu. Vzhľadom na to, že z nich nie je úniku inak, než smrťou," dodal som napokon a mykol plecami. Veľkú hlavu som si z toho nerobil. Nepoznal som iný svet než tento, preto som nemal potrebu sa odtiaľto dostať preč. Ale i tak som bol zvedavý. "Hm, nepovieš mi niečo o svete, z ktorého si prišiel ty? Nič iné som nikdy nevidel ani nezažil. Rád počúvam príbehy príchodencov ako si ty," dodal som napokon a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Pomohlo by mi to si urobiť lepšiu predstavu o... iných svetoch? Krajinách? Ako som to mal vlastne nazvať?