Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zastrihal som ušami a počúval staršieho vlka, keď sa mi hodlal povedať odkiaľ zdedil lásku k horám. Bolo to milé. Čo iného som vlastne očakával? "Ja som sa narodil na týchto ostrovoch a celé ich prešiel, ale i tak mám občas pocit, že by som zablúdil len čo by padla noc," dodal som napokon. Predsa len počas noci bol svet odlišný od toho, čo sme mohli vidieť cez deň a naopak. "Škoda, že neviem o žiadnej svorke, čo by sídlila v horách, keď si sa už ocitol uväznený na týchto ostrovoch," povedal som napokon a mykol plecami. Chcel som mu pomôcť, ale nezdalo sa, že by som pre neho mal nejakú rozumnú odpoveď. Hlavne, čo sa týkalo svorky, kam by mohol zapadnúť. Poznal som ich mnoho, ale žiadna, ktorá by sa mu očividne zapáčila. "Samozrejme. Môžeme," povedal som napokon na jeho návrh a nasledoval ho. On bude lepšie vedieť vybrať cestu, než by som bol schopný ja. Preto som sa rozhodol mu dôverovať. "Ako dlho tu už si?" opýtal som sa ho otázku, ktorú som sa pýtal takmer každého, koho som tu stretol. Bol som zvedavý!

Často? A to ho ešte žiaden zával nezavalil? Asi som sa nemal potom čoho báť ani ja. Bol očividne starší než ja, ako som mohol cítiť z jeho pachu, kĺbov a výrazu. Avšak, i tak do dnešného dňa prežil. Možno by som sa ani ja nemusel zahlušiť, tak ako som si myslel, že sa mi podarí. Niekedy sa až príliš bojím o seba, pomyslel som si a sťažka si povzdychol. Preháňal som to, pravda. Oblizol som si ňufák. "Zvláštne, mnoho vlkov, čo som spoznal, sa horám počas zimných dní vyhýbala. Nie je to veľmi bezpečné miesto pre tých, ktorí sa v nich nevyznajú," dodal som napokon a mykol plecami. Bolo to však skvelé! "Ak mám pravdu povediac, hory sa mi páčia tiež, ale po tom, čo som videl mŕtvolu vlčice, ktorá vkročila tam kde nemala... vcelku som sa ich začal obávať," riekol som popravde. Dlho som sa s nikým normálne neporozprával. Na vlčice som už nemal náladu. Boli príliš precitlivené. Avšak od vlka som očakával normálnejší rozhovor. Hlavne, možno by mi vedel i pomôcť s mágiou? Všetci dospelí a starí vlci vedeli predsa o tomto svete viac než ja. "Teší ma, Orion," povedal som smerom k vlkovi a i keď sa ma neopýtal na meno, predpokladal som, že by ho asi rád vedel. Vydýchol som si. Ako som sa mu mal však predstaviť? Nebolo to jedno? Tak ako vždy? "Mňa volajú Zeiran, ale zväčša je to skôr Havran," dodal som napokon a uškrnul sa. Bolo to očividné. Moja čierna srsť tej prezývke dosť pomáhala. Žiariace odznaky boli len niečim na vrch, čo som získal v priebehu dospievania. Preto som im neprikladal príliš veľa pozornosti.

Stiahol som uši, keď som prechádzal väčším závejom snehu. Ponoril som sa priam až po polovicu hrudníka! Veľmi ťažko sa mi v tom hýbalo a hlavne som sa obával, že by som sa mohol dostať na okraj rímsy a tým sa zrútiť dolu z hôr. Preto som sa snažil nasmerovať späť na vyhodenú skalnú cestičku, ktorá viedla o niečo viac bezpečnejšie pozdĺž hrebeňu. Hory milujem, ale počas zimy sú dosť zradné, pomyslel som si a nasmeroval si to do jedného horského údolia, kde som sa nemusel toľko obávať, kam vlastne kladiem svoje labky. Povzdychol som si a zašvihal chvostom zo strany na stranu. I napriek blížiacemu sa večeru, moje odznaky žiarili a tým zo mňa robili priam cieľ pre predátorov, ktorí žijú v horách. Mal by som sa pobrať do nižších výšok alebo si nájsť nejakú jaskyňu, v ktorej by som mohol noc prečkať. Ako som tak rozmýšľal, ani som si nevšimol nového vlka, ktorý sa ku mne dostal. Pri nečakanom kontakte som mierne uskočil a pozrel sa jeho smerom, že čo sa to sakra práve odohralo. Keď som sa však uistil, že nejde o žiadne nebezpečie, aspoň na prvý pohľad, trošku mi odľahlo. "v poriadku," riekol som smerom k nemu. I keď nesnežilo nejako husto a ako som povedal, nebol som úplne najviac prehliadnuteľný ciieľ... očividne bol zamyslený rovnako ako ja. Ale nad čím? "Nie často stretnem v horách vlkov," nadhodil som napokon, pretože som vôbec netušil, ako mám vlastne pokračovať, či začať. Ani som netušil na ako dlho sa s ním zdržím. Možno niekam mieril a ja som mu len prišiel do cesty ako taká prekážka. Ako každému inému vlkovi v mojom živote. V duchu som sa napomenul, aby som prestal mať takéto myšlienky aspoň na pár minút môjho biedneho života. Nie, vážne som to nedokázal.

//Kvitnúca lúka

Cítil som, ako ma moje svaly pália. Na jednu stránku som bol takmer na vrchole svojej fyzickej kondície, no i tak som pociťoval určité problémy, ktoré boli spojené s prehnanou záťažou. Na malý moment som sa zastavil u úpätia hory pri jednom z menších jazier, ktoré vznikli. Sklonil som hlavu k vode a začal piť. Bože prečo je tá voda vždy tak ľadová, pomyslel som si, až ma striaslo. Ani nie tak z tej vody samotnej, ako z myšlienky, ktorá ma naháňala. Nešiel som sa jej zbaviť. Neustále som premýšľal o svojom spoločenstve, rodine, Phoenix... mal som toho plnú hlavu a netušil som, ako sa od toho odprostiť. Povzdychol som si a pohľadom prešiel po skalnatých bralách. Musel som sa na tento svet pozrieť z výšky. Hory ma vždy upokojovali a cítil som sa prirodzenejšie, keď som sa na svet díval z vtáčej perspektívy. Bol som smutný, že som nezdelil krídla po mojom otcovi. Určite by to bolo zaujímavejšie, preháňať sa vo vzduchu. Vydýchol som si. Nedalo sa s tým však nič robiť. A tak som sa vydal do pohoria. Stúpal som a stúpal, bohvie koho by som mohol na horských cestičkách stretnúť. Ale dúfal som, že to nebude vlčica. Od tých som chcel mať na nejaký čas svätý pokoj.

//Prieliv cez Začarovaný les

Cez les som to doslova prepálil. Nemal som naň dobré spomienky a odmietal som v ňom ostávať dlhšie, než bolo nevyhnutné. Zafučal som a ťažkopádne preskočil jeden zo spadnutých stromov. Bol som unavený po tom preplávaní, ale nemal som si momentálne, kde moc odpočinúť. Preto som pokračoval cez pláň smerom k horám. V nich by som si mohol nájsť nejaký úkryt a možno tam nájdem i hentoho vlka, ktorého som stretol pri tej mŕtvole vlčice! To by bolo úplne úžasné. Aspoň by som zistil, čo je zač a prečo to robí a odkiaľ poznal môjho otca. Vydýchol som si a zavrtel hlavou. Však to počká. Ešte nejaký čas. Napokon, nemal som sa kam ponáhľať. Celý život som mal ešte pred sebou. Samozrejme. Uškrnul som sa nad tým a pokračoval ďalej. Hory boli ešte mi vzdialené, no už z diaľky som mohol cítiť chlad, ktorý z nich vyžaroval. Avšak počasie ako sa zdalo, vcelku prialo okoliu. Príjemná a dokonca by som povedal, že i teplá zima, konečne dorazila a mohol som sa tak cítiť ako v rozprávke.

//Hraničné pohorie

//Zrkadlové jazero

Predtým, ako som vstúpil do toho odporného, chladného a slaného mora, som sa zastavil na malý moment na pláži. Z nebies pomaly padali chuchvalce snehových vločiek. Pousmial som sa a dokonca som sa pokúsil jednu chytiť do papule. Vločka sa mi pomaly začala topiť na jazyku. Aspoň na moment som bola opäť tým malým vĺčatom, ktorým som ešte bol pred pár týždňami. Avšak za poslednú dobu sa mi stalo toľko vecí... nie. Mne sa stávalo celý život toľko vecí, že som sa cítil ako totálny kus exkrementu. Povzdychol som si. A už bolo po dobrej nálade. Uškrnul som sa. Akoby mi nejaká dobrá nálada mohla ostať? Potriasol som hlavou a vkročil do vody. Prúd bol silný ako aj predtým, ale nebál som sa ho, pretože i ja sám som bol silný. A tak som plával ďalej a ďalej. Keď som sa dostal na druhý breh, vyškriabal som sa von. Otriasol som sa a vďaka mágií si vysušil srsť, aby som úplne nezmrzol. Následne som sa vydal ďalej za nosom. Netušil som, čo vlastne hľadám

//Kvitnúca lúka cez Začarovaný les

Snívalo sa mi o veľa veciach, i keď som si spočiatku myslel, že môj spánok bude bezsenný. Prevaľoval som sa na zasneženom brehu a mal problém sa udržať pred spadnutím do nočných mor. Zastrihal som ušami a mykol sebou, keď som sa náhle z jedného zo snov prebral. Zamrkal som pohľadom a poobzeral sa okolo seba, kde som sa to vlastne nachádzal. Zdĺhavo som si zívol a potriasol hlavou. Ach. Koľko som toho len premeškal? Zamrkal som a pozrel sa na jazero. Nemrzlo, no z neba padal sneh. Bolo to krásne. Pozviechal som sa na laby a otriasol zo seba všetky tie vločky. Následne som podišiel k tej diere v ľade, ktorý som pri príchode k jazeru urobil. Sklonil som hlavu a začal som piť. Bolo to tak príjemné! I keď bola voda ľadová, bolo to fajn. Zívol som si a oblizol si ńufák. Bolo na čase vyraziť späť na hlavný ostrov, aby som našiel ďalšieho vlka, s ktorým by som sa mohol zoznámiť. A tak som sa vydal k pláži, kde som mal v pláne sa vydať smerom na juh, späť do toho prekliateho mora. Neznášal som slanú vodu. Avšak, čo som mal robiť? Krídla som nemal! Ach, ako by som si ich veľmi prial! Povzdychol som si a rezignovane teda pokračoval ďalej.

//Prieliv cez Piesočnú pláž

//Mačacia lúka

Moje kroky ma doviedli až na breh zamrznutého jazera. Podišiel som k ľadu, ktorý sa mi podarilo rozbiť a sám som sa z neho napil. Bol som vysmädnutý. Ostrov, na ktorom som sa nachádzal, nebol veľký, ale za to poriadne ťažký na prechod. Tak či onak som to zvládol. avšak, keďže som už nemal kam ísť, musel som tu ostať oddychovať. Lenže v mojej mysli to začalo opäť šrotovať. Vyťahovali sa mi spomienky na moju rodinu, Azraela, na to, čo mi hovorila Azzip i Laelia... na ovplyvnenú Phoenix, ktorá vo mne vyvovala neznáme pocity i bez toho, aby som bol na túto mágiu napojený i ja. A teraz? Všetci z môjho života zmizli, nechali ma tak. Samého, opusteného a strateného v tomto veľkom svete. Cítil som bolesť, ktorá trhala moju dušu z vnútra. Moje vnútro kričalo po pomoco. Avšak tá nikdy nepríde. Preto som stisol tesáky a s nariekaním sa zviezol k zemi. Mal som čo robiť, aby som u toho nezačal i kričať. Bolo mi zle. Bolo mi tak zle, smutno a... Zaryl som pazúre do snehu. Potreboval som čas, ktorý zahojí tieto zranenia. A tak som po chvíli položil hlavu na zem a pokúsil sa zaspať.

//Malé hory

Klesal som z pohoria čoraz nižšie, snažiac sa uisť predátorovi, ktorý sa za mnou vlastne ani nechcel vydať. Zľakol som sa ho však, pretože som nikdy tak veľkú mačku nevidel. Keď som dobehol na pláň, trochu som si oddýchol. Nemohol som vedieť, že pod snehom sa skrýva vysoká tráva, ktorá je loviskom týchto šeliem. Našťastie bola zima, preto sa zdržovali pri horách, kde ich kryli stromy. Vydýchol som si a zašvihal chvostom, aby som sa vydal ďalej. Ako som napredoval po chvíli som si uvedomil, že stádo zvierat, ktoré som obdivoval v diaľke, neboli obyčajné jelene, či srny. Kdeže. Zastavil som sa na jednom prevýšení a sledoval ich z kopca. Čo to bolo za zviera? Nedokázal som tohto nepárnokopytníka nikam zaradiť. Kone som videl prvý raz v živote. Prešiel som si jazykom po tesákoch. Mohol som ich uloviť? Ako by ich mäso asi chutilo? Avšak pri pohľade na toto zviera som nemal chuť mu ublížiť. Pôsobilo tak majestátne a silno. Preto som nad tým rovno pohodil labkou. Otočil som sa na päte a vydal sa cez lúku inam. Moje odreagovanie zatiaľ fungovalo skvelo.

//jazero

//Sakura

Čoskoro mi začal povrch hornatieť pod labkami. Musel som napnúť svaly, aby sa mi podarilo vyštverať na hrebeň bez toho, aby som to niekde zapikoval ako rybička. Zvláštne bolo, že som na svojej ceste nezazrel žiadneho tvora. Okrem tých vlkov, na ktorých som narazil v lese, samozrejme. Prešiel som si jazykom po tesákov a zastavil sa na výbežku, ktorý tvoril menšiu rímsu, akoby výhliadku. Zastavil som sa na nej a pohliadol na veľikánsky ostrov na druhej strane zátoky. Bol tak obrovský. Až teraz som mohol vidieť jeho veľkosť. Normálne som z toho chytal zlé stavy. Zrazu som sa cítil byť taký malý ako mravec. Tak toto je môj domov? Najskôr som si myslel, že ostrovy nie sú až také veľké, ale pri tomto pohľade mi to dočlo. A to som videl len ich časť. Vydýchol som si. Bolo na čase sa pobrať ďalej. AKo som pokračoval pohorím, zrak sa mi uprel na otvorené priestranstvo, ktoré som videl vedľa hôr. Museli to byť nejaké trávnaté pastviny, no takto boli pokryté len hustou vrstvou snehu. Zastrihal som ušami a klesal dole, lenže ako som pokračoval, začul som niečie kroky. Boli ťažšie než tie moje. Spozornel som a otočil sa. Na jednom zo stromov som v jeho korune zahliadol veľkú, mačkovitú šelmu. Dívala sa na mňa a ja sa díval na ňu. Bolo na čase vypadnúť. Preto som sa rozbehol dole svahom ako mi len labky stačili. Nezdalo sa však, že by som bol jej lovnou korisťou.

//Mačacia lúka

//Piesočná pláž

Vytláčal som svoje pocity a myšlienky na samí okraj mojej mysle. Sústredil som sa len na to, aby som pokračoval vpred. Musel som preskúmať i tento ostrov, ktorý som si chcel podmaniť. Bol by môj! A len môj! Bol malý a mohol sa tak stať mojim kráľovstvom. Aspoň by mi tu nikto neublížil. Privrel som oči, keď sa mi do nich tisli ďalšie slzy. Nemohol som to dovoliť, aby som sa opäť zosypal. Preto som ich vytlačil na sami kraj. Vydýchol som si a zameral sa skôr na prapodivné stromy, ku ktorým som dorazil. Sledoval som, ako ich holé konáre zasypáva sneh. Zaujímalo ma, ako by to tu vyzeralo na jar alebo proste po zvyšok roka, kedy nie je zima. Videl som už všemožne sfarbené stromy a tento ostrov bol divný sám o sebe. Zaujímalo by ma, čo by mi priniesol tento les. Avšak na to si budem musieť počkať. Ako som pokračoval ostrovom, cítil som prítomnosť cudzích vlkov, ktorých som nemal šancu poznať. Zamračil som sa. Potriasol som hlavou a zabral, aby som sa pohol ďalej. Nechcel som v tento moment stretnúť nikoho. Neskončilo by to dobre ani pre jednu stranu. Zafunel som a vydal som sa k horám.

//Malé hory

//Prieliv

Prvotne sa mi zdalo, že nezvládnem túto svoju púť a jednoducho padnem na dno oceánu. Bolo by to jednoduchšie, pravda. Avšak bohovia mi nechceli dopriať ten svätý pokoj a miesto toho mi pomohli, aby som sa dostal na breh menšieho ostrova. Vydýchol som si a s lapaním po dychu prešiel po piesku niekoľko metrov, než som ostal stáť na roztrasených labách. Bol som vyčerpaný. Musel som si trochu oddýchnuť. Za pomoci mágie som z posledných síl pomohol mojej srsti vyschnúť a napokon som sa zvalil do snehu zmiešaného s pieskom. Zavrel som oči a upadol som do bezsenného spánku. Ostával som ležať niekoľko hodín, než som sa začal pomaly preberať zo svojho šlofíka. Zamrnčal som a pootvoril oči. Cítil som sa tak unavene! Napokon... zdĺhavo som si zívol a vyškriabal sa na rovné laby. Otriasol som zo seba všetok prebytočný sneh a ponaťahoval sa, aby som si rozhýbal svoje stuhnuté šľachy a kĺby. Cítil som sa... nijako. Bolo mi na nič, nemohol som sa však ďalej tým zaoberať. Akoby som otupel, bol som mimo. Prieskum tohto ostrova som pokladal za... akúsi rozptýlenie. Zašvihal som chvostom zo strany na stranu a vydal sa niekam, kam ma to prvotne napadlo si nasmerovať.

//Sakura

//Oblúky bohov cez pláne

Vrelo to vo mne. Všetky tie zmiešané pocity, ktoré som mal. Zrada a fakt, že som bol opäť oblafnutý mágiou... nie. Mágii sa dalo vzdorovať, muselo sa dať. Vlčica ale nechcela, nemohla. Bola príliš slabá a preto ma zranila. Spôsobila mi bolesť, ktorú nikto len tak neodčiní. Zavrčal som. Hrdelne a nebezpečne. Ako som mohol byť taký hlupák! Ako som len mohol uveriť tmu, čo mi rozprávala? Prečo... prečo som nedokázal prehliadnuť túto podlú mágiu? Zamračil som sa a rozbehol sa. Už som mal plné zuby tejto hmly. Potreboval som sa vybúriť. Prebehnúť sa, niečo rozbiť. Možno i nejaké zviera skoliť. Vybiť si na ňom frustráciu a rozpárať mu črevá. Zamračil som sa. Bolelo to, tak moc to bolelo. Bolesť bola skrytá veľmi hlboko v mojej duši a ja som nevedel, ako sa mám s ňou vysporiadať. Ubližovalo mi to, veľmi mi to ubližovalo. Zastavil som sa na pobreží a svoje pazúre zaryl hlboko do piesku. Vydýchol som si a snažil sa vschopiť. Avšak slzy z mojich očí nechceli prestať padať k zemi. Zrútil som sa do piesku a prežíval svoj prvý, poriadny mentálny šok. Padol som na dno. Bolelo to. Napokon, keď prešiel nejaký čas, pohliadol som pred seba a na druhej strane zátoky uvidel ostrov. Zastrihal som ušami. Čo ak to ale nezvládnem? Čo ak ma voda stiahne? V tomto momente mi bolo však jedno, či skapem a tak som sa vydal do vody. Bola ľadová, ale mne to nevadilo. Cítil som, ako mi tuhne dych a všetky svaly v tele, no i tak som pokračoval vpred. Plával som a plával. Stiahol som uši k hlave. Všetko bude dobré. Potreboval som sa nejako rozptýliť.

//Piesková pláž

Pozeral som sa niekam do hmly. Zdalo sa mi, že som tam niečo i uvidel. Avšak, neklamal ma len môj mozog? Možno. Vydýchol som si. Potreboval som byť sám, potreboval som zo seba dať preč všetku tú ťarchu a bolesť, ktorá vo mne narastala. Zavrel som na moment oči a otvoril ich, až keď začala rozprávať. Otočil som sa smerom k nej. Nemohla to myslieť vážne. Akoby som sa nemal zmeniť? V tomto momente som nechcel nič iné, len tejto temnote prepadnúť. Azzip hovorila, že nič necíti a bolo to tak lepšie. Kiežby som dokázal tieto pocity vypnúť. Zaťal som tesáky a zašvihal chvostom hore dolu. Potreboval som si vyčistiť hlavu, preto som zdvihol zrak a pohliadol na vlčicu, ktorá sa vydala svojou cestou. Iba som na jej slová mlčky prikývol a ostal v tomto bohom zabudnutom mieste sám. Zvalil som sa do snehu a nechal, aby ten čerstvý napadal na mňa. Chcel som umrieť. Zabudnúť, že niečo z tohto sa vôbec stalo. Zaťal som tesáky a z očí sa mi rynuli slzy. Nechcel som však, aby ma niekto čo i len zbadal takto na dne. Preto som sa napokon yškriabal na labky a rozbehol sa bezhlavo vpred.

//Prieliv

Musel som počúvať slová, ktoré ku mne preniesla Azzip. Nemohol som ukázať svoju slabosť. To, ako mi vlastne ublížila a ako ešte viac, po jej ďalších slovách. Udržať si kamennú tvár ma stálo veľmi veľa úsilia. Bol som predsa stále ešte šteňa, správne? Kúzlo, bolo to všetko len kúzlo? pomyslel som si. Najradšej by som prijal fakt, že i ja bol omámený, ale nemohol som. Napriek tomu som prikývol. "Áno, tiež," riekol som na jej otázku a odvrátil pohľad niekam do hmly. Bolo na čase sa oddeliť. Potreboval som si niekde vybiť svoju frustráciu a i napriek tomu, že ma to bolelo, nechcel som jej ublížiť. Alebo hocikomu, koho by sa to mohlo týkať. Vydýchol som paru vzduchu. "Mal by som sa vydať za svojim Spoločenstvom, potrebujem nájsť vodcov," oznámil som bez toho, aby som sa na ňu pozrel. Bol koniec. Nepotreboval som sa tu dlhšie zdržiavať. Otočil som hlavu smerom k nej až nakoniec, aby som zistil, či to tak vidí rovnako. Nemal som záujem v jej blízkosti byť ani o sekundu dlhšie, než to bude nutné.