Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Amor 22

Napriek všetkému, čo hovorila a aká bola, musel som sa na ňu dívať tým zamilovaným pohľadom. Cítil som k nej ten silný plameň, čo vo mne plál. Avšak, ak to bol len chvíľkový úlet, ktorý sa vo mne usadil, dúfal som, že potrvá čo najdlhšie. Predsa len som si nemohol nechať svoje šťastie utiecť pomedzi prsty. Avšak, ako sa zdalo, bohovia mi neboli vôbec naklonení. Pozrel som sa smerom na vlčicu. To nemyslela vážne? Áno, myslela. Videl som, že z nej nebude nič iné len ďalšia dramatická a hysterická ženská. Privrel som oči a zadíval sa na ňu, to nemohla myslieť vážne? "Pokiaľ členstvo v spoločenstve či inej svorke je pre teba prekážkou, tak sa nemáme o čom ďalej rozprávať," riekol som chladne a začal sa pomaly stavať na rovné laby. Bola tak pokrytecká, až ma z toho bolela hlava. Pripomínala mi zvesti ohľadom mojej matky, ktorá len túžila po tom šplhať v hierarchii, i keď nám zničila životy, pretože nás nechcela. Z tejto tu by sa vykľulo určite to lepšie. Nemohol som však klamať sám sebe, že ma to neranilo. Príroda okolo nás uvädla. Neudržiaval som ju ďalej pri živote a práve som z nej všetku zeleň a živo vzal. Vďaka silnému vetru, ktorý sa nám obom oprel do bokov, som nechal naviať späť sneh z okolia i na toto miesto. Bolo po všetkom.

Amor 21

Bolo očividné, že nemôže pochopiť moju situáciu. Ani len ja som nedokázal pochopiť sám seba. Prečo mi na tom tak záležalo? Čo som vlastne sakra cítil k tým individuám, ktoré mohli stáť za otcovým skonom? Vydýchol som si a musel pokrútiť hlavou zo strany na stranu. Nedávalo to zmysel, ale i tak som to tak cítil a musel som sa toho držať. Komu som mohol veriť, keď nie sebe? "Sú veci, ktoré sa musia stať, ktoré sa musia vykonať a ktoré slúžia menšiemu zlu," riekol som smerom k nej a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Bolo to ťažké, no musel som prijať fakt, že skutočne nie vždy je dobro tou najlepšou voľbou. Alebo som sa mýlil? Z toľkých rozdielnych názorov som bol maximálne tak zmätený. Zamračil som sa. "Nechcem to však rozoberať. Necítim sa u toho najpríjemnejšie, pretože sám neviem, čo si mám myslieť, kým nestretnem našich pravých vodcov. Tých, ktorí poznali dôverne môjho otca," dodal som napokon a pozrel sa jej do očí, či tomu porozumie. Ja som sa tiež nepýtal na to, prečo opustila svoju svorku. "Nemusíš sa však báť. Nezmením sa len kvôli niekomu, koho som poriadne ani nevidel," dodal som napokon s úsmevom a pohliadol jej do tých krásnych rôznofarebných očí. Nie, tento tok komunikácie už nikam neviedol.

Amor 20

Vydýchol som si. Nechcel som sa s ňou naťahovať. Chcel som si len užívať náš spoločný čas, ktorý sme mali. Bez nejakých hádok alebo naťahovaní. Potriasol som hlavou a pozrel sa na ňu. Ako som mohol mať také šťastie na ňu naraziť? Nikdy som vlka s jej farbou srsti nevidel, pomyslel som si a s úsmevom si vydýchol. Bola tak krásna, ale jej jazyk občas poriadne udieral moju dušu. Avšak, každý sme boli nejaký! Ja som možno tiež urobil chybu, keď som sa snažil pred ňou brániť svoje spoločenstvo. Ale vedel som, že ona by do neho nezapadla. Ani cez prvotnú skúšku by neprešla a pokiaľ by sa mala stať overeným členom, musela by prísť k jazve, ktorú som rozhodne na jej prekrásnom tele vidieť nechcel. "Môj otec ju založil a ja jeho pamiatku nechcem špiniť. Umrel ako som sa dozvedel hneď po našom pôrode. Tá, ktorá sa na nás vybodla bola len matka. Dokonca ma otec zo záhrobia nechal i pozdraviť," riekol som a privrel oči. Nie, nemohol som zo spoločenstva odísť. "Vernosť, volá sa to vernosť. Nezradím ich i keby zmasakrovali polku ostrovov, ale nemôžu očakávať to isté odo mňa. Možno ich zmením, možno im dokážem ukázať i tú dobrú stránku, láskavosť a dobro. Možno sa eventuálne zmenia a potom to bude o inom," dodal som napokon a vydýchol si. Mal som vieru. Mohol som ich zmeniť, veril som v to, že existuje dobro v každom z nás. Ach, keby som len vedel, že moje srdce nebude zlomené posledný raz a čoskoro sa tak stane znova a znova. "Áno, jediná cesta, ako docieliť zmenu, je sa jedného dňa dostať na otcove miesto vodcu," dodal som napokon a zamračil sa. Nemohol som odísť. Nechápala to. Nabádala ma, aby som zradil svoje bratstvo? Ako sa potom niekto ako ona mohol chcieť do neho pridať, keď jej lojálnosť nič nehovorila? Ako som potom mal veriť, že ku mne skutočne niečo cíti? Ostával som na vážnych vážkach.

Amor 19

Vydýchol som si. Mala pravdu. Musel som myslieť na niečo dobré, na niečo... čo bolo medzi nami. Pomyslené niečo, čo sa určite časom zmení na prach. Vydýchol som si a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Áno. Samozrejme, bolo mi s ňou dobre a tak by to malo i ostať. Nemal som sa teraz zamýšľať nad takýmito hlúposťami predsa. "Máš pravdu, mal by som si tento moment poriadne užiť, ak je to len nejaký výplod našich myslí, tak nech za to stojí," riekol som smerom k nej a usmial sa. V pokoji som dýchal a užíval si jej prítomnosť. Pach a toto všetko, čo s tým súviselo. Keby som mohol poriadne by som sa na ňu nalepil ako taká páska a nechal si to užívať ďalej. "Tak to tu môžeme byť o to dlhšie," riekol som milo na jej slová o jedle a pití. Oblizol som si nufák a len tak prešiel pohľadom po okolí. Musel som sa predsa uistiť, či sa nás nechystá náhodou niekto prepadnúť, no nie? "Môj otec bol najsilnejším vlkom na ostrovoch a padol. Títo vlci sú šialenci, ktorí nič iné nepoznajú," riekol som smerom k nej i keď vyzerala byť naštvaná. Určite by sa im nedokázala rovnať, nie alfák a betám, či niektorým členom. "Verím v teba, že si dosť silná, ale hovorím, že padli silnejší. Nechcem sa pozerať na to, ako bude niektorý z nich žrať tvoju mršinu," dodal som pokojne a sledoval ju pohľadom. Vzťahovačnosť bola jej neustála vlastnosť! A pri týchto výkyvoch som premýšľal, či robím dobre. Nevidela v tom ten rozum a logiku, ktorú som sa snažil sledovať, aby som ju ochránil. Najradšej by sa vrhla hlavou do toho najväčšieho nebezpečenstva!

Amor 18

Vydýchol som si a prešiel labou po tráve, ktorá ma príjemne šteklila. Nasadila mi svojou otázkou chrobáka do hlavy. Čo ak je to... len všetko klam? V tejto krajine by som sa tomu čudovať nemal. Nie, určite si zaslúžim aspoň trochu šťastia! Musel som preto veriť, že som sa mýlil, že celá tá úvaha bola nesprávna. Pousmial som sa smerom k nej a díval sa niekam neprítomne. Bol som zamyslený vo vlastných myšlienkach. Najradšej by som však nemyslel nad ničím a len si užíval jej prítomnosť. Privrel som oči. „Pravda, ešte nejakú chvíľu tu ostať môžeme. Kým nebudeme smädní alebo hladní,“ riekol som smerom k nej a mrkol. Avšak pri jej ďalšej časti vety som pokrútil hlavou. „Nemyslím si, že moja... moje spoločenstvo je pre teba vhodná. Nie sú tam dva krát príjemní vlci,“ povedal som smerom k nej a uškrnul sa. Zamával som chvostom zo strany na stranu a zívol si. „Ale spoločný čas môžeme spolu tráviť koľko chceš!“ povedal som s úsmevom a láskyplne sa na ňu usmial. Bolo mi s ňou dobre. „Nechcem, aby ti niekto z môjho spolku ublížil a v šikane sa vyžívajú. Dokonca mám domnienku po minulom stretnutí, že i slabších vlkov zabíjajú a žerú,“ dodal som napokon a nervózne sa zamrvil. Nie, nemohol som ju tam predsa zatiahnuť. Do smrti by som si to vyčítal.

Amor 17

Milo som sa na ňu pousmial. Bolo mi s ňou dobre, už som takmer i zabudol na svoj mizerný život, ktorý som žil predtým, než som ju spoznal. I keď na mňa mágia nepôsobila, zažehnala vo mne poblúznenie, ktoré bolo o to horšie, pretože to moje bolo reálne. Zdalo sa, že až mágia z tela vlčice vyprchá, dopadnem kruto na zem a moje srdce zasiahne ďalší ostrý nôž. Avšak toto boli veci, ktoré moja hlavička nevedela. Tá si myslela, že toto všetko je skutočné a pravé. Ach aký naivný som bol. Darmo som si nahováral, že už nie som malé vĺča. Naivita mi stále ostávala. Potreboval som ešte niekoľko zrád a zlomení, aby som sa zocelil a prešiel do svojho úplného prevedenia! Na ten čas si však budem musieť ešte počkať. Pre tento moment som bol tu, mladý, zamilovaný a naivný. Tak veľmi zraniteľný. „Dúfal by som, že to reálne je a žiadna mágia za to nemôže. Minimálne som o žiadnej nepočul,“ riekol som na jej otázku, lenže ma to mierne rozhodilo. Čo ak to bolo spôsobené mágiou? Bolo to predsa tak náhle! Nie, nemohol som tomu veriť. To jednoducho nešlo. Vydýchol som si. O tejto rovine som sa baviť nechcel. Veru, že nie. „Povedz mi skôr, čo by sme mali mať v pláne ďalej? Nemôžeme tu predsa večne ležať, i keď by sa mi to páčilo, nie že nie,“ povedal som a pobavene sa zasmial. Napokon som sa jej opäť pohral so srsťou na šiji a užíval si jej prítomnosť. Bolo to tak magické.

Amor 16

Jej pach bol tak sladký, že som privrel oči a užíval si, ako blízko som sa k nej vôbec dostal. Vlastne asi pri nikom som ešte takto blízko nebol. Bol to zvláštny pocit, keď som bol v kontakte s niekým iným. Tak príjemný a hrejivý. Vydýchol som si s úsmevom na tvári. I napriek menšej dráme, bol som s ňou šťastný. Veľmi šťastný. Tak šťastný, že som už ani len viac byť nemohol. Málokto mohol vo svojom živote okúsiť tento blažený pocit, ktorý som práve prežíval. S úsmevom som sa na vlčicu pozrel a sledoval ju, keď začala rozprávať. "Asi sa nezhodneme na tom, kto z nás je perfektnejší, tak teda poviem, že my sme perfektní," zašepkal som smerom k nej a zazubil sa. Bol to kompromis, ktorý sme mohli jedine urobiť. "Ja si neprajem nič iné," zopakoval som po jej slovách a pohral sa jej v srsti na šiji. "Ak je to sen, tak je veľmi krásny a prebudiť sa z neho rozhodne nemienim," zašomral som na jej poslednú poznámku a pokrútil hlavou rozhodne. Nechcel som aby to skončilo. Možno som skutočne umrel a peklo nebolo tak temné ak osa zdalo? Alebo som skončil v nebi? Vyzeralo to tak. I tá hmla okolo pôsobila ako oblaky. Uškrnul som sa. To by teda bola náhoda.

Amor 15

Nepozrel som sa jej sprvu do očí, skôr som sledoval trávnatý koberec, ktorý hladila hmla. Mal som strach, áno. Bolo to i na mne vidieť, nechcel som mať tieto pochybnosti, ale život ma nepripravil na nič iné, len neustále pochyby. Bolo otázne, či niekomu skutočne plne uverím, ale pravdepodobnejšia odpoveď bola negatívna. Vydýchol som si a s miernym úsmevom sa otočil smerom k vlčici. "Prepáč mi za to," riekol som hneď na jej otázku a stiahol uši vzad. Spravil som na ňu taký nevinný kukuč, aby sa na mňa vôbec nehnevala. "Vlci v mojom živote neboli voči mne veľmi úprimní a i keď tvrdili, že im na mne záleží a nikdy ma neopustia, stal sa pravý opak," vysvetlil som jej, ale však o tom som jej i rozprával. Bolo to márne so mnou. Moja dôvera bola naštrbená, ale jej som veril. I keď to tak na povrch možno nevyzeralo. Privrel som oči. Lenže sa zdalo, že moje slová a pochybnosti ublížili i jej. Začala okamžite šalieť a myslieť si, že všetko je jej vina. Skľúčene som stiahol uši a pozeral sa na ňu. Nevedel som, ako riešiť tieto veci. Musel som ju však upokojiť! "Nie, nie kdeže. Panebože, to ty si neurobila nič zlé a nie si slabá ani škaredá," tíšil som ju pokojne a pristúpil som k nej bližšie. Usmial som sa - nemám tušenia ako popísať, že sa k nej pritúlil lol - a prešiel jej ňufákom po líci. Chcel som, aby sa znova usmiala. Aby sa netrápila. Stačilo, že som sa väčšinu života trápil ja sám. "Si perfektná," povedal som k nej tichším hlasom napokon a vydýchol si. Samozrejme, že bola.

Amor 14

V tento moment všetko zlé pominulo. Cítil som sa spokojne, po prvý raz v živote dokonca šťastne. Bolo to úžasné! Vydýchol som si a díval sa na vlčicu. Keby som mohol, bol by som červený ako repa. Vážne to tak myslí? Alebo len preháňa? Určite preháňa! pomyslel som si a sťažka si povzdychol. Ale čo. Bolo pekné tomu veriť, i keby to bola lož. Chcel som, aby na mne videla len to najlepšie, pretože nikoho nezaujímali tie chyby, všakže? I keď ja by som na nej ľúbil i tie, keby nejaké mala, pretože pre mňa bola perfektná! Ach nechcem, aby sa tento okamžik niekedy skončil. Chcel by som s ňou zotrvať navždy! pomyslel som si a zasnene sa na ňu díval. Užíval som si tú prítomnosť a záujem, ktorý voči mne prejavovala. Bola na mňa tak dobrá. Až príliš dobrá. Lenže bol som naivný a ostával tomu veriť. "Vážne? Je to skvelé, necháp ma zle. Úplne najlepšie! Ale... si si tým istá? Ja... nechcem aby si robila niečo, po čom netúžiš!" riekol som smerom k nej. Bál som sa, že až príde nový deň, oľutuje svoje rozhodnutie a zmizne rovnako ako zmizli iní z môjho života. "nie som dokonalejší než ty," riekol som smerom k nej a zvesil milo uši, keď som sa na ňu zase zahľadel. Srdce mi búšilo o sto šesť. Páčila sa i jej moja tráva. Bolo to tak milé a potešilo ma to! Usmieval som sa, keď sa v nej váľala. Bola tak roztomilá.

Amor 13

Keby som sa mohol, asi by som sa začervenal. Sám som nikdy nikomu nelichotil poriadne a mal som pocit, akoby to bolo niečo zvláštne. A azda i bolo. Lichotník? Ja? Ale kdežeeee. "Ver mi, že mne veriť môžeš až do posledného dychu, Phoenix," riekol som hneď po jej slovách a napäl hruď, aby som sa vyzdvihol. Myslel som to vážne. Mal som v pláne ju chrániť, ochraňovať a starať sa o ňu. Doniesť jej i modré z neba! Len aby bola šťastná a spokojná. Áno, to bol môj jediný cieľ na tomto šerednom svete plnom bolesti. Chcel som priniesť aspoň trochu svetla, farby a šťastia do života mojej... lásky! Jej chváli mojej osobnosti boli ako pohladenie po duši. Páčilo sa mi to a chcel som čoraz viac. Ach. Vydýchol som si a pozrel sa jej do očí, keď sa ma neisto opýtala. "Kdeže, je to veľmi príjemné, zo začiatku to bolo len zvláštne. Nikdy som vlastne nepocítil tú nehu a lásku niekoho blízkeho. Každý sa odo mňa držal vždy ďalej," riekol som a povzdychol si. Opätoval som jej však úsmev a i ja jej prešiel ňufákom po líci, aby som jej uhladil roztrapatené trsy srsti. "Chcel by som mať s tebou spomienky z každého obdobia, počasia i územia! Áno, Phoenix tak to je! Chcel by som aby môj život patril tebe," vyhŕkol som i keď som spočiatku nerozumel, čo vlastne tým myslím. Myslel som to tak. Ach, bolo to dokonalé. Príliš dokonalé. Pravda. Privrel som očká a užíval si jej blízkosť. Niekedy až prehnanú blízkosť. "Možno by sme si mohli jar urobiť už teraz," povedal som smerom k nej a za pomoci niekoľkých elementov som sneh okolo nás roztopil a z bahna nechal vzrásť čerstvú trávu, ktorá sa rozkvitla. Usmial som sa smerom na vlčicu.

Amor 12

Pozrel som sa na svoju srsť. Skutočne by i iná farba na nej vyzerala dobre? A čo ak by som bol zlatý ako môj otec? To by bolo len zaujímavé! Uškrnul som sa. Dosť mi ale zvyšovalo ego, že som v jej očiach bol tak nádherný. Ach, to mi nikto nikdy takto nepovedal! Oblizol som si ňufák a pohľadom našiel ten jej. Bola tak milá, tak priateľská a... možno som v tom videl niečo viac, než som vôbec mal. "Kdeže, na tvojom tele nevidím žiadne nedostatky! Si veľmi pekná i bez pridaných úprav alebo odznakov," pochválil som ju a do široka sa usmial, keď som si ju predtým poriadne prehliadol. Kdeže, jej srsť bola priam perfektná! Keby som mal viac rokov, už by som si hádam predstavoval, ako by vyzerali naše vĺčatá, ak by sme spojili naše gény. "Hlúposť, páčiš sa mi viac, než sa mi bude hocijaká iná! Si najlepšia a ešte viac než to," zalichotil som jej sladkým a úprimným hláskom. Najradšej by som ju objal, aby sa netrápila svojim vzhľadom. Kdeže, nevidel som na nej žiadnu nedokonalosť. "Samozrejme, Phoenix. Vždy sa ti budem snažiť pomôcť a zaviesť ťa tam, kde tvoje srdce ráči! A ak by si na teba dovoľoval nejaký hnusný vlk, istotne mu vyprášim kožuch!" povedal som smerom k nej rozhodne. Nechcel som, aby sa jej náhodou niečo stalo. Kdeže. Najradšej by som s ňou všade chodil a sledoval, či sa nenamočila do nejakých problémov. "Nemyslím si, že je všetko smutné a studené. Záleží ako sa na to pozrieš. A ja vidím teba a spomienku na to, ako sme sa stretli a tá smutná rozhodne nie je!" riekol som smerom k nej s milým úsmevom. Bolo mi s ňou dobre. Všetko to bolo tak nereálne, ale moja hlavička si nevedela pomôcť. Naletela tomuto vtípku bohov. "Netuším, ale určite áno. Bude to spojené s bohmi alebo mágiami. Ťažko povedať. Nerozumiem im," odpovedal som jej na otázku a zadumane sa díval i na ostatné. Ktovie k čomu slúžilo toto miesto. Možno som to ani vedieť popravde nechcel.

Amor 11

No mohla mi tá vlčica dávať toľko pozornosti? Toľko záujmu? Prisahal by som, že takto sa ku mne nikto nikdy nesprával! Tak takto by sa ku mne mala správať matka? Starať sa o mňa? Zaujímať s ao mňa? Mať ma rada? premýšľal som, no len to bolelo viac a viac. Nemohol som si dovoliť na to myslieť. Nemohol. Vydýchol som si a prestal nad tým premýšľať. Teraz som bol tu s vlčicou a musel som sa jej plne venovať. Moje depresie môžu nastúpiť neskôr. "Oh áno, keď som sa narodil, moje oči boli veľmi bledunko zelené, ale keď som stretol Wua, tak ich upravil. Neviem prečo, asi zelené odznaky na tele by nevyzerali tak dobre ako modré," riekol som a zazubil sa. Áno, mala pravdu. Modrá na mne rozhodne vyzerala oveľa lepšie! Prešiel som si jazykom po tesákoch a zamával chvostom zo strany na stranu, čím som hmýril hmlu. Bolo tu ticho, ale mali sme aspoň vlastné súkromie. Bohvie, čo všetko sa medzi nami asi takého ešte udeje! Radovala sa ako také malé vĺča a ja som s pohľadom plným lásky na ňu hľadel. Bola tak úžasná! Vydýchol som si a uškrnul sa. Kto tu bol to pravé vĺča? "Preskúmal som celé ostrovy! Aspoň si to teda myslím. Videl som veľa vecí a ak sa predo mnou nejaké ukryli, nájdem určite i tie! Chcem to tu poznať dobre a nájsť miesta, na ktoré by som ťa mohol vziať. Potešiť ťa alebo nájsť predmety, ktoré sa ti budú páčiť! Vieš koľko tu rastie úchvatných rastliniek?" riekol som smerom k nej a zasnene sa pozeral na jeden z oblúkov, v ktorom sa črtali podivné znaky.

Amorek 10

//Hmlisté pláne

Naša romantická prechádzka viedla na zahmlenú pustatinu, ktorú neobývalo žiadne zviera. Podľa mňa sa tomuto prostrediu vyhýbali obrovským oblúkom. Predsa len, kto by tu chcel žiť? Nič tu nebolo. "Na jar je všade plno blata a kvetín. Vieš ako sa z nich nejednému vlkovi kýcha?!" posťažoval som sa musel sa na ňu milo pozrieť. Bola tak nádherná! Ako som si mohol jej pozornosť vôbec zaslúžiť? Ach. Povzdychol som si a pokračoval s ňou po mojom boku až k samotným oblúkom. "I ja mám rád lesy, prírodu a všetko zelené! Možno je to tým, že mojim vrodeným elementom je práve táto mágia prírody," riekol som napokon a pousmial sa. "Ale skalnaté bralá a pohoria tiež nie sú až tak zlé," dodal som napokon. Chcel som pomlčať, že mám rád i pláže a rieky a jazerá. To by nebolo vhodné, keď som sa snažil o jej srdce! Vlčica ma naďalej chválila a ja som spokojne vrnel. Bolo to príjemné, keď konečne videl niečo viac vo mne, než tam skutočne bolo. Pri jej úprimnej radosti mi moje srdiečko poskočilo. Jej sa to tu naozaj páčilo? Usmial som sa doširoka. Bol som rád. "Som rád, že sa ti tu páči a samozrejme, môžeš si to tu celé preskúmať!" vyhrkol som smerom k nej a sám zamieril do stredu. Bol som rád, keď bola šťastná. Záležalo mi na nej čím ďalej tým viac.

Amor 9

//Zubria pláň

Našli sme sa! Skutočne sme sa našli. Mali sme aspoň nejaké podobné záľuby! Ona síce nemala rada vodu, ale to sa dalo zniesť. Mal som nutkanie sa jej pýtať ďalších dvesto otázok, ale nechával som to zatiaľ tak. Prešiel som si jazykom po tesákoch. Skutočne sme mohli spoločne zažiť krásny život a už som si i naivne predstavoval, čo by sme mohli takého spoločne zažiť. "To znie rozumne, ale zdá sa, že táto zima je pomaly na konci. Netrvala dlho," skonštatoval som a pokračoval po člapkanici ďalej na planinu, ktorú pokrývala celoročne hustá hmla ako mlieko. Spočiatku som sa tu moc nevyznal, ale vedel som, že ak pôjdeme rovno za nosom, tak eventuálne natrafíme na oblúky. "Keď nemáš rada vodu, ale obdivuješ oheň... máš i nejakú obľúbenú časť krajiny? Poznám vlkov, čo milujú hory, ďalší pláže, iní púšte, či lesy..." riekol som a spýtavo sa na ňu pozrel. Bolo by skvelé, keby som ju potom mohol zaviesť niekam, kde sa jej to bude určite páčiť ešte viac! Oblizol som si ňufáčik a pousmial sa. "Toho sa nebojím, ešte som ich ani nevidel, nemám prečo ich rešpektovať. Môj otec bol kedysi jedným z vodcov ak nie zakladateľov, bolo by hlúpe keby ma pri prvom neposlúchnutí chceli vyčleniť," povedal som smerom k nej a pokrútil hlavou zo strany na stranu. Nie, rozhodne som nehodlal vyletieť zo Spoločenstva, ale musel som uznať, že počúvať každý jeden rozkaz nebolo dobré. "Je to tu jedno veľké bludisko, ale neboj sa, ja sa o teba postarám," povedal som smerom k nej a doširoka sa umsial. Aj pred všetkými prízrakmi by som ju ochránil! napokon som uvidel pred nami siluety kameňov.

//Oblúky bohov

//Zlatý les

Amor 8

Páčilo sa mi to, čo mi rozprávala. Ak by to bola jej nejaká zvrátená, manipulátorska hra, už by ma mala v hrsti. Ako pavúk svoju muchu v pavučine. Ach áno. Bol som mladý, nie až tak skúsený a hlavne naivný. Túžil som po láske a aby ma niekto mal rád a nikdy odo mňa neodišiel. Zatiaľ sa mi však nepodarilo nikoho takého nájsť a preto som bol odsúdený na to, to stále skúšať dokola. A hľa! Našiel som vlčicu, ktorá by mi to mohla možno dať a ja som bol nesmierne rád, že som na ňu narazil. "Hm to spoločné naše miesto znie veľmi dobre!" povedal som. Mal by som aspoň na čo spomínať. A bolo by to naše miesto! Možno by sme tam mohli i ostať. Nikto by nás nikdy nerušil. Vydýchol som si. Radšej som začal vyzvedať, aby som sa o nej dozvedel viac informácií než som doteraz mohol o nej vedieť. Potešilo ma, keď začala rozprávať a ja ju napäto počúval! "Tak to je skvelé! Aj ja mám rád strašne lov. Cítim pri ňom určitú voľnosť a ten adrenalín je skvelý, ak mi rozumieš," dodal som na jej slová a pousmial sa. Bolo fajn, že som našiel niekoho, kto ľúbil lov rovnako ako ja! "Áno, ale mám pocit, že ako sa ten sneh topí s práchodom jara, je tu skôr viac bahna než zvierat," podotkol som na momentálne počasie no i ja sa napil z rieky, ku ktorej sme prišli. Voda po tom úlovku prišla vhod a umyl som si rovno i zakrvavený ňufák. O jej láske k jej elementu a nenávisti k opačnému som vedel. Preto som len pokýval hlavou. Napokon sa však opýtala na mňa. "Hm, mám rád moc. Necítim sa potom tak slabo a bezbranne, keď mám mágie a silu. Jedna vlčica mi povedala, že možno jedného dňa dosiahnem i na miesto jedného z vodcov nášho spoločenstva! Ale ktovie... vraj si nenechám len tak rozkazovať a keď mám iný názor, budem si na ňom trvať. To znamená, že som tvrdohlavý však?" opýtal som sa jej a jemne, no sprvu opatrne sa stretol s mojim chvostom s tým jej (wtf veta). Pousmial som sa. V mojej duši skákalo srdce od radosti viac než dosť. Skoro som až infarkt chytil od toľkého šťastia! Bola tak dokonalá!

//Hmlisté pláne