Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Amor 7

Mala pravdu. Keď som sa to snažil nasilu urýchlovať, tak to nekončilo dobre a radšej sa každý vyparil preč. Vydýchol som si a pozrel sa jej to dvojfarebných očí. Bola tak pekná. I ja by som si prial mať také, že jedno oko bude také a druhé hentaké! Hm, žeby som sa stavil zase za Wuom? Aspoň by som bol viac podobný jej a mali by sme niečo, čo nás oboch spojuje, vydýchol som si a pousmial sa. Bolo by to tak najlepšie. Oblizol som si ňufák a poobzeral sa po lese. Cítil som tu veľa pachov a bolo pravdou, že by sme sa mali zdvihnúť a odísť niekam, kde nás nebude nikto rušiť! Preto som dumal nad tým kam sa vlastne vydáme. Napokon som niečo navrhol a Phoenix ako sa zdalo, tak so mnou súhlasila. Usmial som sa od ucha k uchu a zavrtel chvostom zo strany na stranu. Bolo to skvelé! "Bude sa ti tam určite páčiť. Phoenix, ja viem, že sa nechceš nikam unáhliť, ale... povedz mi niečo o sebe! Napríklad to čo máš rada. Už viem, že voda tvoj kamarát rozhodne nie je," riekol som smerom k nej a uškrnul sa. Nerád by som jej priniesol dar, ktorý by sa jej nepáčil. A veru, že som jej niečo chcel dať! Však som ju mal tak rád i po takej malej chvíli! Musel som ako pravý gentleman na toto naše "rande" doniesť i nejaký dar. A kým prídeme k oblúkom, isto niečo vymyslím! Následne som sa postavil a vydal sa smerom na sever. U toho som sa držal pri nej a miestami sa jej letmo dotkol pri chôdzi akoby nič! Ale mojim telom to šírilo poriadne zimomriavky.

//Zubria pláň

Amorek 6

Musel som sa na ňu pozrieť tak nežne a s takou láskou! Prišlo mi to všetko ako rozprávka. Vydýchol som si a pobavene sa zachechtal. "Tak to teda áno. Prial by som si ťa poznať viac," vyhŕkol som smerom k nej. Mala pravdu. Neznal som ju. Stretol som ju predsa len pred chvíľou, ale i tak som naivne veril, že tento pocit nepominie. "Ja tiež nedovolím, aby niekto niekedy ublížil tebe. Nikdy," riekol som smerom k nej a vydýchol si. Nebolo to príjemné, keď niekto neikomu ubližoval. A ja som nechcel, aby ona zažívala rovnakú bolesť ako ja. Nie, musel som ju od toho ochrániť, preto som bol rozhodnutý, že jej znesiem aj modré z neba, len nech je šťastná. Privrel som očká a pousmial. Bola tak dobrá a pekná. "Ani ja o teba. Je to zvláštne, pretože ťa poznám len pár hodín, ale mám pocit, akoby sme si boli súdení!" vyhŕkol som a pozrel sa na ňu, či to cíti rovnako alebo nie. Určite by sme boli skvelí pár ale i len priatelia. Skutočne som však k nej cítil sympatie. Bola tak super! "Ah, tak v tom prípade pláž nie je úplne najvhodnejšou. Odpusť mi, že ma to vôbec napadlo," riekol som smerom k nej a vduchu si nadával, čo som to zase povedal. Zamyslene som nad tým premýšľal. "Áno, také miesto by som možno poznal. Je však v strede hmlistých pláni, kde sú podivné oblúky akoby nimi niekto uctieval bohov," povedal som a zamyslel sa ešte raz. "Mokro tam nie je ak pominieme sneh a hmlu a málokto tam zavíta, keď je to tak... hlboko v hlmle. Kto by tam už len chodil," riekol som na záver a pozrel sa na vlčicu, či bude s mojim plánom súhlasiť. Dúfal som, že áno. Boli by sme tam skutočne sami!

Amor 5

Bola tu pri mne, hovorila mi pekné slová. Začínal som sa cítiť tak, ako nikdy predtým. Vydýchol som si spokojne a sám musel pokrútiť hlavou. Netušil som, prečo mi to robili, nerozumel som tomu, prečo by niekto chcel takto ubližovať malému vĺčaťu, akým som vtedy bol. Akým som stále bol. Mal som radšej umrieť, ale to by som sa nedožil tejto chvíle, kedy som našiel niekoho, kto mi rozumel a zaujímal sa o mňa. Bola to skutočne tá pravá? Pohliadol som smerom na ňu. Musel som sa pousmiať. "To zvládnem i ja sám, ale je to zlaté, že by si to pre mňa urobila. Nevyzeráš ako vrahyňa," riekol som smerom k nej. Ani ja sám som nikdy nikoho nezabil okrem zvierat, ale nemohlo to byť tak odlišné nie? Keď som si spomenul na toho čierneho vlka ako žral telo vlčice... začínal som pochybovať, že ju len tak našiel. Určite ju zabil. Predsa len to muselo byť normálne, i keď nie až tak bežné. "Nemyslím si, ani nikto s kým som sa stretol ju dlho nevidel ani o nej nepočul. Neviem, či by nebolo na mieste ju prezývať i zradcom nášho spoločenstva, nie len mojej rodiny," riekol som a zašvihal chvostom. Azzip mi hovorila o vernosti, ktorú preukazovali členovia. Každý, kto porušil naše zásady sa v mojich očiach vykresľoval ako úplný zbabelec a musel byť na ňom vykonaný jediný rozsudok. Smrť. "A ja som rád, že som stretol niekoho ako si ty," povedal som smerom k nej a vydýchol. Bola milá a priateľská. Zdala sa byť i múdra, cieľavedomá a silná. Ak pominieme stratu svalom a kondičky, čo čakalo každého, kto sem zavítal. "Nechcela by si sa prejsť po neďalekej pláži? Je to tam pekné," navrhol som, i keď bolo očividné, že vlčica nemá rada vodu, možno by v tomto omámení i povolila. Predsa len prechádzky po pláži patrili medzi tie romantické klišé nie?

Amor 4

Jej slová zneli tak sladko. Zasnene som sa na ňu pozrel. Žeby skutočne bola konečne mojou spásou? Niekým, kto ma nikdy neopustí? Zatiaľ každý len odchádzal a nikto pri mne neostal. Bol som z toho smutný. Avšak pri pohľade na ňu som sa musel usmievať. Vyzerala tak božsky. Skutočne. Vydýchol som si a zamával chvostom zo strany na stranu. Predstava spojených sŕdc sa mi však veľmi nepáčila. Nechcela mi ho predsa vyrvať z hrude nie? To by nebolo príjemné a ani by som nemohol prežiť! "Doteraz ma každý vždy opustil a ja sa cítil tak osamelý. Bolí to, keď zakaždým tí, ktorých mám rád, odídu a mňa nechajú samého," posťažoval som sa jej, pretože som bol mladý a už tak moc mi dokázali ublížiť. Vydýchol som si. I teraz som mal pocit, akoby ma bolelo srdce a duša, no v jej blízkosti a pri jej slovách, sa moje pocity menili. Potláčala ten chaos, ktorý som mal v sebe a bola mojim svetlom. Mrzelo ju to všetko, no ja nemohol inak. Pokrútil som hlavou. "Otec je mŕtvy a matka to všetko urobila len pre svoj vysoký post v našom spoločenstve. Nechcem ju nikdy vidieť, pretože jej rozpáram krk a vyrvem srdce," riekol som smerom k nej a privrel očká. Neznášal som ju a to som ju ani nepoznal. Všetko, čo mi povedala Azzip sa mi však dookola točilo v hlave. Nechcel som to však ďalej riešiť, čo pochopila i vlčica a prešli sme k lichôtkam. Bol som skutočne zvedavý, čo mi odpovie. "To znie zaujímavo, očividne ťa sami bohovia pohladili a dali ti takú krásu!" zatiahol som smerom k nej so širokým úsmevom a následne prešiel ku svojmu kožuchu. Musel som pokrútiť hlavou. "Veru nie. Čierny som po otcovi a odznaky mi na tele vytvoril Wu o ktorom som ti rozprával, pretože som chcel, aby som bol podobný ako on, keď som sa dozvedel, že môj otec bol čierny vlk so zlatými odznakmi, no modrá je krajšia nie?" povedal som som smerom k nej a spokojne si vydýchol. Bolo mi s ňou skutočne príjemne. Dokonca lepšie, než mi bolo s Laeliou alebo Azraelom.

Amor 3

Pri vyslovení môjho mena, ktoré som počul z jej papule prvý raz, mi prebehol priam mráz po chrbte. Bol však príjemný a ja sa musel pousmiať väčšmi. Konečne ma niekto začínal brať ako rovnocenného a vôbec nie ako malé, neskúsené vĺča, ktoré vo mne každý videl. Ale to už dávno nebola pravda! Síce som nebol ešte ani dospelý, mal som už dosť rozumu na to, aby som vedel, čo je správne a čo nie. "Ja... ja ani neviem čo to znamená," riekol som zahanbene a uhol pohľadom niekam do strany. Moja rodina bola rozbitá a nikdy som nemohol pochopiť alebo vidieť plno vecí. A toto bolo jednou z tých vecí, ktorým som veľmi vážne nerozumel. Avšak, Phoenix bola staršia a ako sama povedala, i skúsenejšia vlčica, ktorá by ma mohla toho kopec naučiť! Preto som sa jej vábeniu, i keď nie skutočnému, takmer vôbec nebránil. Sklopil som uši. Ako som sa jej vôbec mohol na také niečo pýtať? Bol som neslušný. "A ty... ty by si mohla byť mojím... ja som svojich rodičov nikdy ani nevidel," zatiahol som a v hrdle mi navrela hrča. Nenávidel som ich za to, no i tak som dúfal, že na matku niekedy narazím, aby som sa jej opýtal, prečo sa tak stalo. "Aj... aj tebe..." začal som a prešiel som pohľadom po jej kožuchu. Vedel som, že tu na ostrovoch kvôli Wuovi môžeme mať priam hocijakú srsť. "U vás je načervenalá srsť bežná? Pretože je veľmi pekná, ale nikdy som takého vlka ešte nevidel," riekol som smerom k nej a pozrel sa jej do očí. Stále som si bol neistý, čo sa to tu vlastne deje a čo vlastne cítim alebo chcem ja. Ale konečne po prvý raz za môj život, som sa necítil smutne.

Amor 2

Spočiatku som sa cítil zvláštne, pretože mi povedala niečo, čo sa ma ešte nikto nikdy nespýtal. Dokonca ma začala chváliť, čo bolo pre mňa opäť nové. Nikdy som nepocítil, aké je to, keď ma má niekto rád. Bol som otupený k týmto pocitom, pretože i vlci, ktorých som mal rád ja, časom zmizli z môjho života alebo ma zradili. Prehltol som ďalšiu hrču, ktorá mi navrela v hrdle. Žeby to bolo tentoraz iné? Jej slová len podporovali moje momentálne myšlienky. Pomaly som sa začal narovnávať a nechával sa viesť jej komplimentami. Vždy som veril slovám dospelým, i keď ma následne sklamali alebo oklamali. Avšak zakaždým som sa snažil riadiť tým, čo mi radili oni. Jej dotyk som však opäť nečakal a srsť na šiji sa mi mierne zježila. "Pár?" vyšlo zo mňa a upriamil som na ňu modré zraky. Bolo to pre mňa veľm chaotické. Nemohol som však povedať, že sa mi nepáčilo to, že ma nebrala ako malé vĺča. Ba dokonca vo mne videla silného, mladého vlka! S ktorým chcela tvoriť i... pár? "Stratená? Prečo by si mala byť stratená?" začal som, pretože mi v tomto momente veľa vecí nedochádzalo. Vedel som však, že nechcem aby sa tak cítila. "Chcel by som ti pomôcť," riekol som napokon a pozrel sa na červenú vlčicu. Ak by som ju urobil šťastnou, bol by som šťastný i ja. Vydýchol som si a opätoval jej konečne úsmev.

Amor 1

Zastrihal som ušami a pozrel sa smerom na vlčicu. Vyzerala rovnako ako Laelia a iní, ktorým som povedal túto správu. Nerozumel som, čo je také zlého, ak sa odtiaľto nikdy nedostanú. "Hm, nemyslím si. Žijem síce krátko, ale ani za ten čas, čo tu pátram po ostrovoch, som nenašiel cestu na ostrov, ktorý je vidieť z pláže na ktorej sme boli," povedal som smerom k nej a zamyslel sa nad tým. Skutočne som nepoznal žiadnu cestu. Možno tam viedla nejaká podzemná chodba ako na druhom ostrove? Most to určite nebol. Čo tak portál? To by dávalo najviac rozumu. "Zdá sa mi však, že na tom ostrove je úplne iný svet. Ešte nikdy som nevidel nič iné než jeho brehy, pretože je na ňom hustá hmla," dodal som napokon smerom k vlčici a zaškeril sa. Bolo to dosť komplikované. "Tiež by som sa nečudoval, keby sa prepadneš pri nejakej anomálii do ďalšieho sveta. Dejú sa tu samé zvláštnosti," podotkol som napokon a nakrčil ramená. Tento svet skrýval viac, než si mohla myslieť. "No ja poznám také normálne tie tri z toho tá jedna je vraj hrozná... potom táto tu ale o nej nič neviem. Z tej tretej, ktorá je v lese na druhom ostrove som spoznal ale jedného vlka, volal sa Vino a nesťažoval si na ňu, práve, že tam bol spokojný," odpovedal som jej zadumane na otázku. Mal by som sa začať stretávať viac s tými vlkmi z rôznych svoriek. Potom som o nich nič nevidel! Avšak ucítil som podivnú vec. Neviem, či sa mi to zazdalo, ale akoby som uvidel nejaké podivné vločky? Ktoré sa zdvihli od vlčice. Netušil som, ako inak to pomenovať. Zastrihal som ušami a pozrel sa priamo na ňu. "Si v poriadku?" otázal som sa jej, keď sa skoro strepala na zem. Sám som sa postavil na rovné labky, ak by som ju mal zachraňovať. Pri jej ďalšej otázke sa mi stiahlo hrdlo. Zložil som uši vzad a nevedel, čo mám zo seba na rýchlo dostať. Prečo sa ma pýtala takú otázku? Prehltol som hrču, ktorá mi navrela v hrdle. "Ja.. ja si myslím, že máš veľmi peknú srsť a si aj múdra," zakoktal som sa napokon, i keď som bol z celej situácie zmätený. Nesprávala sa tak ako doteraz. Preto som len vyčkával, čo sa bude diať ďalej.

Bolo zjavné, že vlčica veľmi nechápala momentálne okolnosti. Vydýchol som vzduch z pľúc a oblizol si zakrvavený ňufák. Ešte, že som mal čiernu srsť na ktorej tá krv vidieť nebola. "Ako som povedal, nikto nikdy neopustil ostrovy živý alebo bez pomoci bohov. Netuším však, čo za obeť požadujú a kde ich vlastne nájdeš, či privoláš," odpovedal som na jej otázku. Skutočne. I môj otec umrel a to mal krídla. Mohol kedykoľvek odletieť, ale očividne to nemalo zmysel. "Môj otec mal krídla a i tak sa nevydal za more. Pravdepodobne sme v podivnom mieste a nikde široko ďaleko nič iné nie je. Nedivil by som sa toho, ak by sme boli v úplne inom svete, než si sa narodila ty," povedal som smerom k nej. O paralelných vesmíroch mi už hovorili. Pravdepodobne i toto bol jedným z nich. Nič iné ako tieto ostrovy jednoducho neexistovalo v tomto svete. "Hm, jedinú cestu, ktorú poznám je, keď si ich kúpiť od Wua. Namieša ti taký podivný lektvar, ktorý vypiješ a prebudí to v tebe tú moc," riekol som smerom k nej a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Mala pravdu, mal by som ich trénovať, ale... "Sám netuším, čo všetkého je daná mágia schopná, čo mám vlastne ňou skúšať okrem očividných vecí. Najlepšie by bolo, keby som našiel niekoho, kto je na svoju mágiu odborník, aby mi to prezradil a ukázal," skonštatoval som a uškrnul sa. Stretol som však málo vlkov, ktorí boli schopní používať svoje mágie na nejakej vyššej úrovni. Ale táto myšlienka ma nakopla k tomu, aby som našiel nejakého vlka, ktorý by ma mohol učiť. "Nie, sú v ňom i vlčice, ale podľa všetkého sú vlci vždy nadradenšjší no," povedal som to, čo mi hovorila Azzip a uškrnul som sa. Nerozumel som tejto téme a tak som sa k nej nechcel moc vyjadrovať. "Ale nie je tam nejaká hierarchia. Máme svojich vodcov a overených členov, ktorí sú v podstate s nimi na rovnakej úrovni. A potom je zvyšok, ktorí ale nepatrí do vnútorného kruhu," vysvetlil som jej, ako to v tom spoločenstve funguje a oblizol si ňufák. Áno, rovní a rovnejší tak ako povedala Azzip.

Meno, postavenie: Zeiran, sigma
Počet príspevkov: 61
Krátke zhrnutie: Spoločne s Azzip putoval po ostrovoch. Jej nahlodanie malo svoj efekt. Keď sa od nej oddelil, narazil na Laeliu, ktorá s ním ulovila prvú vysokú korisť. Povedala mu o novej svorke - Namarey. Dala mu dosť rád a vyvrátila veľa slov, čo povedala Azzip. Taktiež ju prekecal, aby začala uvažovať nad vstupom do Chaosu. Putovali spolu do Svätyni, kde zosilnel. Medzitým našiel ďalšiu kvetinu. Dalo by sa povedať, že prišiel na plno nových informácií, ktoré by sa mohli hodiť Chaosu. Momentálne sa snaží vypátrať alfy, i keď netuší, kto to je :)
Bobríky:
Prieskumník (zistil informácie o Namarey; objavil ďalšiu kvetinu vhodnú na otravu i liečenie) - idk 10 kšm? alebo odmena je za každú informáciu? xD dunno

Vlčica vyzerala zarazene. Ešte nikdy som sa nestretol s niekým, kto by bol naozaj čerstvo po príchode. Preto som nevedel, ako sa k tomu postaviť. Mal by som ju utešiť? Ale však to tu nie je také zlé. Až to tu spozná, tak zistí, aké je to tu skvelé! "Nie je to tu tak hrozné. Hneď ako sa zabeháš, tak zistíš, že je tu neustále čo skúmať! Máme tu rozmanité územia, rastliny, zvieratá, sú tú fajn i menej fajn vlci, plno rozličných svoriek a kde tu sa stane nejaká záhada! Alebo sa objaví nejaká príšera," povedal som smerom k nej a zasmial sa. Musel som zaspomínať na časy, kedy som sa s Vinom prepadol do toho biedneho pekla. Vydýchol som si. Bolo to desivé, ale zároveň to bolo i zábavné. Potriasol som hlavou, mal som pocit, akoby... oh áno. Zdvihol som labu a poškrabal sa za uchom. Tak toto je hneď lepšie! Slastne som sa usmial. "Môžeš ich ovládať viac! Dokonca som stretol vlkov, ktorí mali originálnu schopnosť, akú by ťa Wu nikdy nedokázal naučiť. Aj ja by som si prial niečo také ovládať," povzdychol som si a privrel oči. Ako by som sa k tomu ale dostal? Bohovia ma moc v láske nemali, keď sa u mňa žiadna taká vlastnosť neprejavila. "No, zatiaľ som prišiel len na niekoľko. Podľa všetkého vĺčatá majú obmedzené schopnosti a teraz je toho na mňa priveľa, že sa to učím všetko kontrolovať, inak potom lietajú tornáda, keď som emočne vykoľajený," povedal som a zazubil sa. Bol som mocný, vedel som to sám. O to viac som sa tej moci bál, keď som sa nahneval alebo som bol smutný z tej mojej pošahanej, rozbitej rodiny. "Hm počul som minimálne o štyroch, ale tá jedna v ktorej som i ja, nie je tak úplne svorka. Skôr by som to nazval ako spoločenstvo, či bratrstvo," povedal som smerom k nej a zavrtel chvostom. Možno by sa ku nám chcela pridať! Tak ako Laelia. I jej sa viac páčila naša svorka, než tá úbohá v púšti.

Žuval som akurát nejakú tuhšiu šľachu. Zamračil som sa a vypľul túto žuvačku niekam bokom. Labkou som ju pekne zahrabal do snehu, aby sa na ňu zabudlo. Následne som strčil ňufák zase do tela zvieraťa a hľadal ďalší kusisko mäsa bez svalu, ktorý by som si odtrhol. Spokojne som prežúval ďalej ako krava na paši. Zastrihal som ušami a obzrel sa na vlčicu, ktorá sa napokon rozhodla prehovoriť. To jej teda trvalo. Prehltol som sústo, ktoré som momentálne žul a zamyslel sa nad tým, ako jej to vlastne všetko vyrozprávam. "Takže, toto miesto sa nachádza uprostred nekonečného oceánu a nie je odtiaľto úniku ak chceš prežiť. Jedine, že uprosíš miestnych Bohov alebo nájdeš portál," začal som rozprávať, čím som ju mohol mierne i znepokojiť, ale mne to rozhodne tak strašidelne neznelo. "Tými bohmi myslím Iris a Nera. Nikdy som ich nevidel, len som o nich počul," povedal som ďalej a následne sa rozhodol prejsť k ďalším potrebným faktom, ktoré bude rozhodne potrebovať vedieť. "Majster o ktorom som predtým hovoril je starý, mĺkvy vlk, ktorý však budí rešpekt. Za také podivné okrúhle predmety ťa podrobí fyzickému tréningu a tak zosilnieš," vysvetlil som jej a sám sa pozrel na svoje telo. vyzeral som úplne ako nejaký vrcholový športovec a to len vďaka jeho zázrakom! "Wu je zase naopak taký podivný vlk s vozíkom, v ktorom má plno somarín a za lesklé kamienky ti dá rôzne magické predmety alebo ťa naučí mágie," riekol som a pozrel sa na ňu, či bude mať nejaké ďalšie otázky a veril som, že ich bude mať ešte veľmi veľa. Hlavne pri tých slovách, ktoré som jej práve teraz prezradil.

Netrvalo dlho a srna bola konečne dostatočne vyčerpaná na to, aby som ju pri ďalšom pokuse strhol do snehu. Prichytil som si jej telo labami a rozorval jej tepnu, aby teplá krv začala zmáčať belasý sneh. Vydýchol som si a pozrel sa na vlčicu, ktorej už priam sliny tiekli po papuli. "Áno! Dokonca bez ujmy na zdraví," riekol som smerom k nej so širokým a momentálne i krvavým úsmevom. Napokon som zašvihal chvostom zo strany na stranu a počkal, kým začala žrať vlčica. Až potom som si vybral opačnú stranu tela a začal z nej trhať kusy mäsa. Vždy ma srsť iritovala, ale našťastie vysoká nemala príliš dlhú srsť, ktorá by mi liezla do papule. Hneď ako som jej rozpáral telo, zbavil som sa i v okolí rany srsti a mohol si spokojne trhať čerstvé mäso. Ach toto ma nikdy neomrzí, pomyslel som si a užíval si chuť mäsa. Pocit, ktorý mi spôsoboval plniaci sa žalúdok bol neopísateľný! Ostal som papať v tichosti, niečo mi hovorilo, že ak by som pokračoval v rečnení pri hodoch, asi by po mne hodila ďalšiu sršivú poznámku. Zazubil som sa. Bola ako jej element, dosť výbušná.

Kopol som labou do kusu snehu, ktorý sa rozvaľoval na primrznutom povrchu. Nepáčilo sa mi, že som nenašiel ani jedinú stopu po vysokej. Sťažka som si povzdychol a mal som chuť sa na to celé vykašľať a uloviť si skôr nejakého zajaca než plnohodnotné mäso. Ja sa na to môžem vykašľať. Prečo je v zime tak ťažké nájsť korisť? Ach jaj, pomyslel som si a sťažka si povzdychol. Nepáčilo sa mi to ani v najmenšom. Chcel som sa predviesť ako viem loviť a ono so mnou osud nespolupracoval ani v najmenšom. "Ach jo," povzdychol som si i nahlas, no v tom som začul praskanie snehu. Spozornel som a otočil sa za zvukom. Najskôr som si myslel, že sa mi podarilo nájsť onú srnu predtým, no hneď ako som začul jej hlas, bol som si vedomí toho, že ona našla ju. "Oh," vyšlo zo mňa. Musel som sa rýchlo spamätať. Rázne som sa postavil srne do cesty, ktorá si musela svoj pohyb v šoku rozmyslieť. U toho jej v snehu mierne prekĺzli nohy, no bola plná energie. Preto som sa okamžite spolu s ňou rozbehol a odrazil sa, aby som začal dobiedzať na jej krk. Zdrapil som ju za kožu a chcel ju stiahnuť k zemi. Musel som však uskočiť, aby som sa vyhol jej kopytám a stromom, pomedzi ktoré sme bežali. Takto som však na ňu dobiedzal veľmi dlho, snažil som sa ju unaviť. Krv jej tiekla po rameni i krku. Bola však rýchla a plná života. Ešte chvíľu a podľahne!

Zakaždým ostali ostatní zaskočený mojim vekom. Bál som sa, že ma bude kvôli tomu, že som mladý dosť súdiť... ale dúfal som, že tomu tak nebude a vezme v potaz, že môžem byť o niečo vyspelejší i keď som mladý! "Áno, narodil som sa tu, takže nič iné nepoznám zo svetov okolo. Preto ma vždy zaujímajú vlci ako ty, ktorí sem prídu z ničoho nič," povedal som a povzdychol si. najradšej by som počúval celého hodiny o tom, aké je to v jej zemi, ale momentálne sa vlčica hnala len za vidinou dobrého pokrmu. Prešiel som si jazykom po tesákoch a zastrihal ušami. "Hm, tak to musíš napraviť, ale neboj po love ti poviem všetko, čo by ti mohlo pomôcť sa k tomu dostať čo najskôr!" navrhol som jej a veselo som zavrtel chvostom zo strany na stranu. Chcel som byť užitočný až príliš moc, ale však ona bude z toho profitovať a mne to urobí dobre na dušičke. Každý bude šťastní! "Dobre, to znie rozumne," povedal som smerom k nej a pokýval hlavou. Mala podobnú taktiku ako Laelia. Takže predsa len takto to fungovalo! Rozišiel som sa smerom od vlčice a hlavu sklonil k snehu. Hľadal som nejaké stopy po zvery. Akejkoľvek. Nič som však okrem drobných hlodavcov necítil. Dúfam som, že Phoenix bude mať viac šťastia a bolo by i rozumnejšie, keby ona nahnala srnu ku mne a nie naopak. Bol som predsa silnejší než ona.

//Plytká pláž

Nasledoval som jej chvost a už-už som sa chystal k tomu, že jej odpoviem na jej zvedavú otázku, musel som stíchnuť. Nechcela o tom počuť? Zarmútene som sa zamračil a stiahol uši. Však ja som sa chcel predsa rozprávať, prečo jej šlo toľko len o to hlúpe jedlo? Veď pár slov navyše by ju rozhodne nezabilo! Nerozumiem tomu, to nie je ani trochu zvedavá? Musí byť skutočne hladná, pomyslel som si a zavrtel hlavou. Nevadí. Pri jej ďalších slovách som spozornel a zastrihal ušami. Phoenix? zopakoval som v mysli a sledoval ju pohľadom. Takže to je jej meno? Aspoň som ho konečne zistil a nemusel sa naň pýtať priamo. "Dobre, tak teda ti pomôžem," povedal som i keď mi bolo jasné, že urobím väčšinu roboty. No nezazlieval som to. Aspoň budem za toho silného mladíka! Urobím určite dojem. Zazubil som sa. "Hm asi jedna zima to môže byť? Narodil som sa tiež cez zimu, takže to už bude tá jedna aspoň... a tebe je koľko?" opýtal som sa jej na rovinu. Netrúfal som si u dospelých tipovať ich vek. Bola to pre mňa jedna veľká záhada. Niektorí vyzerali staršie, než bol ich vek a niektorí zase presne naopak! No hrôza. Prešiel som si jazykom po tesákoch a potriasol hlavou. Do ňufáku mi okrem pachov svorky prúdili i zvieratá. "Cítim tu plno zvierat, určite za chvíľu na nejaké nazaríme, ale asi by sme si nemali trúfať na nič obrovské," povedal som smerom k nej a nastražil ušiská, aby som počul každý jeden šuchot, ktorý produkovalo prostredie lesu. Ak by sme našli nejakého diviaka, muflóna alebo srnu, bolo by to úplne ideálne. Otázka však bola, či nás neprepadne skôr nejaký jeleň na ktorého som si skutočne netrúfal.