Příspěvky uživatele

< návrat zpět

#2

Stále som cítil tú ostrú bolesť, ktorá mi pulzovala v lopatkách. Snažil som sa ju však potláčať, k čomu mi pomáhala amorova sila, ktorá moje pocity nasmerovala k vlčici predo mnou. Rhys som poznal od vĺčaťa a nikdy ma nenapadlo, že by som voči nej mohol začať niečo cítiť. Hľadel som na ňu a premýšľal nad tým, kedy tak dospela. Už nebola tou malou, ale naopak. Veľmi pôvabnou vlčicou, ktorá síce bola vychrtlina, ale zároveň bola dobre tvarovaná. Moje vnútro na mňa kričalo, ale myseľ bola zahmlená. Prezeral som si jej telo, až kým neprehovorila a následne zamieril k jej zrakom. Boli tak krásne tmavo červené. "Rhysburr," vydýchol som jej meno, keďže prvotne som ju nespoznal. Pozrel som sa na svoje krídla a krv, ktorá bola všade navôkol. "Vrátil," zamumlal som, no ja som teraz nebol podstatný. Pozrel som sa na ňu. "Vyrástla si do krásy, zatiaľ čo ja stárnem do ohavnosti," povedal som jej kompliment a snažil sa tíšiť búšenie môjho srdca, keďže tie pocity, ktoré som k nej cítil zrazu, boli intenzívne. Mal som chu´t sa jej dotknúť, no odolával som. Nemohol som ju vydesiť, nechcel som, aby odišla.

#1

Tupá bolesť kolovala celým mojim telom. Epicentrom diania boli moje lopatky, z ktorých sa na silu vyrvala kostra krídel, ktoré som vnímal teraz ako ťarchu, ktorá bezvládne ležala všade okolo mňa. Okrem krídel som mal i o pár svalom na vyše, ktoré ma boleli na bokoch hrudníka. Boli to podporné svaly, ktoré mi umožňovali s krídlami narábať. Pravda. Hýbať. V omámení, v ktorom som bol a z mdlob z ktorých som sa preberal, som mierne napol svaly, ktoré som tak veľmi cítil a pokúsil sa jedným z krídel pohnúť. Vydýchol som a keď sa mi dych vrátil do ksichtu, otvoril som oči. Automaticky som zavrčal a takmer sa po Rhys agresívne pustil, keď mi bohovia v tom do ksichtu kydli ružový prach. Začal som kašľať, ale nedokázal som si vspomenúť, z čoho. Potriasol som hlavou. Bolesť akoby ustúpila do úzadia, i chlad, ktorý objímal moje zmorené telo. Ako som dvíhal zrak opäť hore a uvidel tmavú vlčicu, vo mne sa začali miešať podivné pocity, s ktorými som bojoval, pretože boli proti mojej vôli. Avšak moje vedomie bolo teraz potlačené a plne som bol oddaný tomu pocitu, do ktorého ma uvalili bohovia. "Ach, som už v pekle a vy ste jeho démonom?" zatiahol som smerom k vlčici, čím by som nie každej zalichotil, ale obaja sme boli členmi chaosu a bola to viac než podsta pre nás nazývať sa takto. Krv na snehu vôkol mňa tomu len dodávala ten správny šmrnc.

Sledoval som paničku, ktorá si to vykračovala preč. Jej hrdosť nedovoľovala k tomu, aby sa podriadila. Ako ma vlci na tomto ostrove štvali. Šváby. Odfrkol som si a pohliadol na straku, ktorá po chumelici ku mne priletela. "Hm, čo teraz," zamumlal som si skôr sám pre seba. Mohol som tu len ďalej posedávať alebo sa k niečomu skutočne mať. Prejsť sa po okolí a pokúsiť sa z toho odpadu vyhrabať nejakú použiteľnú vec? Posledne sa mi tak podarilo prísť k Wissfeohovi. Veril som naivne, že tu je viac kusov, ktorí nebudú až tak nepoužiteľní ako väčšina populácie. Privrel som zraky a zahľadel sa k nebesiam. Čo by robil na mojom mieste môj otec?
Okolo mňa sa rozľahlo ticho. Ťaživé ticho pred búrkou. V tom som pocítil bolesť. Zaťal som tesáky. Bolesť v lopatkách sa stupňovala, ako keby mi tam nepriateľ zarýval čepele svojho meča. Zreval som od bolesti, keď som sa prehol. Bolelo to. Laby sa mi začali triasť. Tak neskutočnú bolesť som nikdy v živote necítil. Spaľujúci oheň zažehol moje telo a každý jeden sval sa zvieral v kŕči. Znova a znova som pociťoval lámanie kostí, ktoré mnou prechádzalo. Do očí sa mi hrnuli slzy. Ufňukanec. Zareval som a zaryl pazúre do zamrznutej pôdy. Bolesť ma skľúčovala. Prial som si umrieť. Padnúť k zemi, len aby prestala. Avšak pokračovalo to. Zhoršovalo sa to. Napokon som to nevydržal. Moje telo sa ma rozhodlo chrániť. Stratil som vedomie a padol do snehu.
Sníval sa mi sen, kde som sedel u na kraji útesu a pozoroval more. Cítil som všetku tú krivdu, každú jednu zradu a otočenie sa chrbtom, ktoré som v živote zažil. Bolelo to. Tak veľmi to bolelo. Spravil som krok k zrázu, keď v tom sa za mnou ocitol vlk, ktorý sa priklonil k môjmu uchu a pošepol mi slová: 'Keď ťa svet zrazil na kolená, sleduj ho ako zhorí a padne tvojou labou.' Otvoril som dokorán oči a obzrel sa, ale sen sa rozplynul. Prebral som sa na mrazivom snehu, ktorý bol sfarbený krvou. Nakrčil som ňufák. Bola moja. Svaly sa mi triasli a na chrbte som pociťoval neskutočnú boelsť. Niekto ma prepadol? Nie. Periférne som zachytil pohyb. Apaticky som sa tým smerom otočil, omámený tou bolesťou. Perie. Čo to bolo? Krídla. Pripevnené k môjmu telu. Nie. Vyrastali z mojej kostry. Čo... Sleduj ako svet padne v plameňoch... aby nový svet mohol vstať z popola, pomyslel som si a znova odpadol. Hlava sa mi zaborila do snehu. Ostával som ležať. Bol som vyčerpaný a otupený bolesťou.

Mal som iné očakávania, no naťahovanie, ktoré som započal, len pokračovalo. Otrávene som švihol chvostom. Nepotreboval som sa s nikým vybavovať. Pokiaľ nezačala ona, nemal som dôvod jej podať nejaké adekvátne informácie, ktoré by za niečo stálo. U jej posledných slov som sa však uškrnul a v očiach sa mi zablysol nepríčetný pohľad, keď som zdvihol hlavu a natiahol k nej krk, aby som ju otočil do strany. "Féroví?" zopakoval som po nej a chvíľu jej civel do jej očí, než som sa odtiahol a posadil normálne. "Ak má byť náš obchod férový, mala by si mi povedať tie tvoje možné podstatné informácie a ja ti na výmenu dám informáciu adekvátnej roviny," riiekol som. Nemal som istotu, či niečo vôbec vie. Na mne sa ostrov podpísal, nikto b nespochybňoval, že nie som domáci. Strihol som uchom a privrel modré zraky Opačný prípad by nebol férový, ale profitovala by z neho ona. Zamračil som sa. To som nemohol dopustiť. Mal som ju radšej utopiť v tom jazere, než sa tu s ňou vyprávať. Urobil som snáď chybu, že som sa s ňou začal baviť? Zatiaľ mi to nič neprinieslo, len zabíjalo čas. Odfrkol som si. Aspoň to počasie sa mierne upokojilo a napadaná zápraška zľadovateľa. Vedel som si predstaviť, koľko tupcov si dnes nabije papuľu, pretože ani chodiť nevedia. Ach, to bola srandovná predstava!

Počasie sa počas noci nezlepšovalo, práve naopak. Nad ránom som pocítil chlad a mrazivý vietor, ktorý sa mi zarezával do morku kostí. I napriek mojej hustej srsti. Končeky chlpov mi lízal mráz, vydýchol som oblak hmly pred seba. Nečudoval by som sa, keby i môj dych vo vzduchu zamŕzal hneď ako opustil moje pľúca. "Možno áno, možno nie?" odpovedal som jednoducho, akoby som sa cítil otrávene. Nebola pre mňa zaujímavá. Chcela informácie, očividne. Mal som informácie, po ktorých tak prahla. Ale čo by som z toho mal ja, keby som jej ich dal? Takto výhodný obchod nefungoval, práve naopak. Strihol som uchom a sledoval straku, ktorá sa skryla niekam do škáry útesu, kde bolo teplejšie. Minimálne jej tam nefučal ľadový vetrisko. "Možno viem viac než ty, možno viac než väčšina tých, ktorých si stretla," zatiahol som a uškrnul sa. Rád som sa zahrával s druhými. Rovnako ako sa oni zahrávali v mojom živote so mnou. Nemal som dôvod dať nikomu nič zadarmo. Nič som jej nedlhoval. Asi. Podľa mojej pamäti som ju videl prvý raz. Chlad bol čoraz väčší a mňa to začínalo unavovať. Hlavne, keď dosahoval príliš nízke hodnoty, vyčaroval som plameň blízko seba, aby sa vzduch ohrial. Teplota okolo mňa sa zvýšila a ľad na srsti so snehom sa rozpúšťal.

Mrazivý vietor ma bičoval stovkami vločiek, ktoré poletovali v tej bláznivej chumelici, ktorú na ostrov zoslali samotní bohovia. Odfrkol som si a zdvihol hlavu od hladiny. Zima sa tu drží zubami nechtami, pomyslel som si a cítil, ako mi v tej kose kvapky vody na brade primŕzajú. Privrel som oči a zabručal. Toto počasie bolo ako stvorené pre moje bytie. Odporné, nepríjemné a tak nebezpečné. Privrel som svoje svetlé zraky a strihol uchom, keď som začul okrem hvízdania vetru i neznámy hlas. Tá vlčica, okolo ktorej som prechádzal, ma oslovila.
Najskôr som k nej natočil len uši a snažil sa to brať, že hovorí na niekoho iného... lenže po odchode Wissfeoha sme tu boli len my dvaja. Aspoň čo som v tej chumelici videl, vzhľadom na to, že pach mi bol momentálne v tomto nepravidelnom víchre na dve veci. Napokon som za svojimi ušami otočil i hlavu a pohliadol priamo na vlčicu. Pozná ma? Nemožné, pomyslel som si, lenže nemohol som túto možnosť vylúčiť. Prečo ma potom pozdravila? Vlci v tejto krajine boli miestami zvláštny. Interaktovali a starali sa do vecí, do ktorých im nič nebolo. Zastrihal som ušiskami a premeral si ju. Pomaly som sa jej otočil čelom a mierne znížil hlavu do pohodlnejšej polohy, čím som bol však s tou jej v rovine. Mohol som jej tak pohliadnuť do očí. "Zdravím" zopakoval som jej tónom hlasu, ktorým ma oslovila i ona a mierne tú svoju hlavu natočil na stranu a privrel zraky. "Potrebuješ niečo?" otázal som sa jej odfrkol si, keď mi víchrica naviala kus snehu do ňufáku. Môj čierny kožuch bol viac biely, než by som si chcel priznať. "Toto počasie nie je vhodné na potulovanie sa po vonku," skonštatoval som a napriamil sa. Spravil som nejaký ten krok labami, aby som sa pevnejšie postavil a mal lepšie rozložené ťažisko, keď sa do mňa zapieral nárazový fujak.

Spal som pokojne, bezsenne. Už to bola doba, čo sa mi niečo poriadne snívalo. Na tak hlboký spánok som bol príliš unavený a neustále som premýšľal nad všetkým možným. I tentoraz ma po nejakej hodine spánku prebudilo praskanie snehu pod váhou väčšieho zvieraťa. Strihol som uchom a z vchodu jaskyne vykukol von. Nevidel som nikoho, ale počul som jeho krok a ucítil vlčí pach. Nebol to však Wissfeoh ani nikto, koho by som poznal. Zívol som si, pozrel sa na straku, ktorá už nedočkavo poskakovala, pripravená šikanovať niekoho nového. Zabručal som a ako medveď po zimnom spánku, som sa vyštveral na laby a vyšiel von zo štrbiny v skalnatej stene útesu, ktorý sa týčil nad jazerom. Laby sa mi zaborili do snehovej pokrývky a modrými zrakmi som sa zabodol na zvláštne sfarbenú vlčicu. Pernaté krídla straky zašuchotali a pristála mi na rameni, zvedavo vytáčajúc hlavu do strán, aby si obzrela novú obeť. Prešiel som si jazykom po tesákoch a pár minút postával, rozhliadajúc sa po okolí, či tu uvidím ešte niekoho iného, než je ona. Napokon som vykročil k jazeru, aby som zahasil svoj smäd. Prešiel som okolo nej a sklonil hlavu k vodnej hladine, ktorá v tejto časti nebola zmrznutá vďaka padajúce vode, aby som sa napojil.

//krídla nie sú zahrané, yet

Nastražil som uši a privrel zraky. "Červené znak po sebe má, ale nepoviem ti kde presne," riekol som, pretože až tak som si toho vlka na stretnutí nevšímal. Bol som rozrušený z Azraelovej zrady, a tak som si väčšinu prezeral len tak aby sa nepovedalo. Ale červené zraky, modré oči a bielo háro mi utkvelo v pamäti. Išlo predsa o otca Rhysburr a Iridiana. Mali i tretie vĺča, ale na to som si nespomínal. "Pokiaľ preukážeš vernosť a oddanosť, tak áno. Ale môžeš si ho zvoliť sám. Pri mne je to paradoxne i tak moje meno, ktorým ma pomenovali dvaja vlci, čo sa o mňa starali, keď ma našli opusteného... k Zeiranovi som prišiel až keď som chcel nejaké originálne meno ako máš napríklad ty. Pomenovala ma tak vlčica, Zeinab. Spojila svoje meno s Havranom a vzišiel jej Zeiran," vysvetlil som mu túto záhadu a musel sa nad tým pousmiať. Ktovie, kde bola teraz a či ešte vôbec žila. "Len o sebe nehovoríme zbytočne. Aspoň sa dostaneš k viacerým informáciám, ktoré by ti normálne vlk nepovedal. Nepáchneme spoločným pachom, preto je jednoduché špehovať. Čiže aspoň robili naši členovia dobre a nič ti nepovedali," povedal som a pokýval u toho hlavou. Zívol som si. "Toto jazero je ale alfou omegou našich zrazov, väčšinou tu i niekoho nájdeš sa zo spoločenstva potulovať. Tam je vchod do jaskyne, ktorú mne a súrodencom zanechal otec. Patrí síce mojej rodine, ale teba beriem ako priateľa, čiže tam pokojne môžeš skloniť hlavu, ak budeš potrebovať," povedal som a ukázal smer, kde bola prasklina v skale. Napokon... bolo na čase sa pobrať zas po vlastných. "Ak dovolíš, pôjdem sa kus natiahnuť a potom zamierim zisťovať, čo vo svete nové. Zraz svorky bude čoskoro, spoznáš kedy sám. Budem sa tešiť, až ťa znova uvidím a teraz bež... rob nám dobré meno a snáď donesieš nejaké užitočné informácie na zraz i ty," riekol som a mrkol na neho. Následne som sa pobral k jaskyni, kde som si v jej vstupe ľahol do klbka a zaspal.

Predstavil som mu všetko, čo som musel, ak som ho chcel medzi nami privítať. Sledoval som ho pozorne a vyčkával, čo mi povie. Aká bude jeho odpoveď? V tejto chvíli vedel však už priveľa k tomu, aby som ho mohol pustiť preč bez prijatia, no i tak tu bola menšia pochybnosť, že z toho vycúva. Lenže na moje prekvapenie sa tak nestalo. Ostal. Pochopil a akceptoval. Mohol som ho nazvať svojim bratom? Na tvári sa mi rozčaril úsmev, čo vyzeralo naozaj absurdne, keďže som sa väčšinu času tváril dosť vážne. "Týmto ťa vítam medzi nami, brat môj," riekol som a mrkol na neho. Nikto to tu reálne takto nepoužíval, ale bolo to... také pekné. Upevnenie vzťahov a toho, že sme všetci ťahali za jeden povraz. I keď nie vždy to tak vyzeralo. "Chaos má momentálne niekoľko členov. Mali by ťa zaujímať hlavne tí hlavní, ktorí tvoria jadro celého spoločenstva. Našimi hlavnými lídrami sú Milosť, čiernobiely vlk s jazvou na oku a Usmievavá, tmavo hnedá vlčica. Obaja vládnu mágiu ohňu a myslím, že ich spoznáš veľmi rýchlo. Sú to pôvodní zakladatelia spolku," predal som mu ďalšie informácie, ktoré boli hodné len člena. Pretože sa nehovorili kadekomu. A veril som, že tomu rozumie. Všetko už spadalo do interných záležitostí o ktorých bude pred cudzími musieť mlčať. "Medzi vnútorný kruh patrím ja, Havran. Svetlá vlčica s kožušinou okolo krku, Moudrá, naša liečiteľka. Tmavý vlk s dlhými bielymi chlpmi na hlave a krku, Šaman. Taktiež sa podieľa na liečiteľských praktikách," pokračoval som. To bolo to hlavné, čo mal vedieť. Aby vedel, koho počúvať, pretože sme predsa len boli v spoločenstve dlhú dobu a svojimi činmi sme sa osvedčili. "Ak preukážeš svoju vernosť a budeš konať v dobro spoločenstva, i ty máš šancu sa k jadru dostať," riekol som a privrel oči. Bol to však beh na dlhú trať. "Ďalej sú členmi vĺčatá Usmievavej a Šamana, traja súrodenci. Rhysburr, Iridian a na to tretie si naozaj nespomeniem. Bude ale pravdepodobne tiež v hnedých odtieňoch, ak si dobre pamätám zo stretnutia. Riveneth už poznáš. Potom sú tu moji súrodenci, áno našiel som ich, ale vzťah nie je vrúcny. Noir a Corinne. Vlčica, ktorá zbehla z inej svorky k nám - Dail. No a moja... partnerka Scallia," riekol som i keď posledné slová boli mierne neisté, keď som ju tak mal pomenovať. Platilo to ešte? Dlho sme sa nevideli. "Vzhľadom na to, že nemáme spoločné územie a stretávame sa len raz za čas, o mnohých nových zmenách nemusím mať aktuálny prehľad. Ale... nedávno prijal do spoločenstva Scar ešte jednu pestrofarebnú vlčicu, za meno by si ma musel zabiť, lebo na ne som hrozný. Potom tu je ešte Hlídač, vlčica, ktorá ma o všetkom na ostorovoch prehľad. A ešte jeden čiernobiely vlk a šedohnedý," riekol som (NPC), čo som si z posledného stretnutia pamätal. I keď tú vlčicu som nevidel, ale Scar ju spomenul. Ešte som mu chcel povedať niečo k úkrytu, kam mohol kedykoľvek ísť, i keď nepatril Spoločenstvu ako takému, o jazere i o najbližšom zraze, ale... nechal som ho trochu vydýchnuť a počkal, či nemá nejaké otázky.

Uprene som hľadel na Wissfeoha, aby som sa uistil, že v jeho očiach neuvidím zaváhanie. Spoločenstvo mu dávalo všetko, po čom mohol túžiť a čo mu normálna svorka dať nevedela. Riveneth si ho preskúšala, poznal som ho i ja. Vedel som o ňom dostatok informácií, aby som si mohol vypočuť jeho rozhodnutie. Stačilo len zložiť prísahu a mohli sme ho prijať medzi seba a na ďalšom zraze ho predstaviť ostatným bratrom a sestrám. Prešiel som si jazykom po tesákoch. "Prísaha," začal som a privrel som očí. Spoločenstvo malo mnoho pravidiel, ktoré musel dodržiavať. Ale nebolo to nič nelogické a výmenou za tú slobodu... to za to stálo. Aspoň pre mňa. Ale čo som mohol hovoriť na to, keď som sa do tohto chaosu narodil. "V zásade platí, že spoločenstvo je hlavné a vždy by si ho mal uprednostniť pred hocičím iným," začal som a premýšľal, čo mu v skratke poviem, aby pochopil toho celkovú dôležitosť. "Detailné informácie o spoločenstve by si nikdy nemal zdieľať náhodným vlkom. Jedine keby sa ti tiež nejaký osvedčil a chcel si ho naverbovať. Naši bratia a sestry sú pre nás dôležitejší, než kdejakí spojenci a priatelia mimo spoločenstva," riekol som. Dávalo to logiku, hovoril som o tom i predtým. "Spoločenstvo si ctí vlastnosti ako je odvaha, odhodlanie, vernosť, sila, inteligencia a mazanosť. Myslím, že tí mnohé splňuješ," pokračoval som a uškrnul sa, keď som sa mu zadíval do jeho zelených očí. Postupne som mu vysvetlil i zvyšok pravidiel a zásad. (//sa mi to nechce vypisovať, pozri si nástenku Chaosu komplet) Sám som však mal s niektorými nejaký problém, ale neboli tak dôležité ako iné, preto som na ne nemusel brať príliš ohľad. "Tak, ak si moje slová pochopil a si ochotný sa predsa len tomuto sľubu zaviazať... smiem ťa oslovovať svojim bratom, či nikoli?" povedal som napokon a nadvihol spýtavo obočie. Mal som ho rád už od vĺčaťa a bolo by fajn s ním tráviť viac času a nebáť sa, že by sa mi niekto skrz neho z chaosu pomstil.

Prikývol som. Tá prašivá vlčica mala svoju hlavu. Nedala sa kontrolovať. Vedela počúvať druhých len pokiaľ v tom videla niečo, čo by bolo v jej prospech. Vzhľadom na to, že som odpozoroval jej vzorec správania, mohol som s ňou ľahko manipulovať. Stačilo zariadiť, aby verila, že je to to, čo ona chce a čo je dobré pre ňu. Týmto štýlom som ju bol schopný robiť presne to, čo som chcel ja. Ale bolo to únavné. Stával sa tak zo mňa rovnaký manipulátor, akým bola ona? Nechcel som si to priznať. "Chaos by som v prvom rade neporovnával so svorkami. Nejde o svorku, ale doslova o spoločenstvo," povedal som na úvod a povzdychol si. "Presne tak. Patrí nám to, čo chceme aby nám patrilo. Môžeme si ísť kam chceme, robiť si čo chceme, vziať si po čo prahneme... stačí len dodržovať určité prísľuby a pravidlá, ktoré sú stanovené tak, aby spoločenstvo neprišlo k újme," riekol som a pozrel sa na miesto kam zmizla Riveneth. "A pokiaľ ich dokáže dodržiavať ona, myslím si, že nie sú tak strašne zväzujúce," dodal som, aby som to trochu odľahčil a uškrnul sa. Nechával som Wissa chvíľu rozprávať. Mal obavy. Pochopiteľne. Nechal som ho preto premýšľať, váhať... vstup do spoločenstva nebol bez následkov, ak by chcel utiecť. Musel to vedieť, ale vyčkával som, kým sa rozhodne. Avšak i v tomto momente neexistovala iné, než kladná odpoveď. Vedel toho priveľa na to, aby teraz odišiel ako tulák bez "cejchu". "Nepoznám ťa až tak dobre, ale i z toho mála si myslím, že budem súhlasiť s Riveneth. Minimálne máš vôľu sa... zlepšovať, hádam? Máš otvorenú myseľ a nie si ustrašeným vĺčaťom, ktoré nevie, čo je život," riekol som, aby som mu povedal môj názor. "Môžem hovoriť v mene Chaosu, že si vhodný adept na to, aby si sa k nám pridal a zložil prísahu. Výmenou za čo ti bude ponechaná sloboda, no zároveň budeš mať niekoho, kto ti bude chrániť chrbát," dodal som a nadvihol spýtavo obočie, aby som videl jeho výraz i rozhodnutie, ku ktorému snáď dospeje.

Počúval som jeho vysvetlenie toho, ako je vlastne možné, že ešte stojí na vlastných nohách s celým chvostom. Poznali sa dlhšie, no i tak mu nevykrutila krk. Musela v ňom vidieť potencial už od začiatku. Zastrihal som ušami. Nechcel som spochybňovať jej názor, ale musel som sa o tom sám presvedčiť. "Nemôže mať v pláne tvoju popravu... Nie pokiaľ verí, že si hodný vstúpiť do spolku," riekol som a bola to pravda. Členovia si medzi sebou nesmeli ubližovať a ona to dobre vedela. Zjavne ju frustroval fakt, že scallii sa nikdy nepomsti, no ja cítil aspoň drobnú radosť s víťazstva. "Tak mi povedz, čo si vôbec o tom jej šialenom nápade myslíš?" opýtal som sa ho a privrel oči. Myslel som to seriózne. Neváhal by som... Poznal som jeho a i coho je schopný. Aspoň aom si to teda myslel. No pokiaľ sa nechcel pridať dobrovoľne a ani sa o chaos nezaujímal ako väčšina... Bolo by zbytočne ho ťahať medzi nás, či mu niečo viac rozprávať. Preto som vyčkával na jeho odpoveď, ktorá snáď bude rozsiahla a úprimná. Určite počul už mnohé. Preto sok bol zvedavý.

Riveneth nás opustila skôr, než som čakal. Bolo zvláštne, že sa tu nedržala a nestrpčovala mi život. Pri jej komentári na Scalliu som sa zamračil. "Len priateľská rada od bratra pre sestru... je rovnoprávnou členkou Chaosu tak ako ty. Už nemáš právo na ňu siahať," riekol som a v mojom hlase bolo cítiť škodoradosť. Vedel som, že ju tým zdrvím, ale... aspoň sa snáď uvedomí a nájde si nejakú inú obeť. Stačilo. Scallia jej zdrhla z lopaty niekoľko ráz, nebola jej súdená. Ak jej niekto niekedy ublíži, budem to najskôr ja sám.
Strihol som uchom a pozrel sa na Wissa. Ostali sme tu sami. "Našiel som nejaký zmysel ako žiť, zistil viac informácií o svojej rodine a dal sa dokopy, hej," riekol som smerom k nemu a uškrnul sa. Vlk mi bol sympatický od začiatku a dosť som mu dlhoval. Nemal som dôvod byť voči nemu nejaký hnusný, či prehnane chladný. Dalo by sa povedať, že som bol uvoľnený ako také malé vĺča. Veď bol odo mňa i starší, cítil som k nemu aký taký rešpekt. "Narodil som sa v ňom, nemal som príliš na výber, čo sa týka členstva v ňom," odvetil som jednoducho a pohľadom sledoval svoju sestru, ako sa pohla z druhej strany brehu. "kde ťa vôbec vylovila?" otázal som sa, pretože mi nešlo do hlavy, ako mohol jej priazeň vôbec získať. "Čudujem sa, že ešte dýchaš. Tá potvora by vypárala i svoju vlastnú matku za kus moci," povedal som a pretočil oči. Ani by vlastne nepotrebovala na to žiaden dôvod.

Z môjho pokojného rozjímania, ma vyrušili hlasy a následny pach. Poznal by som ho i keby som spal. Strihol som uchom a pohľad upriamil na rohatú vlčicu, ktorá sa tu zjavila s čiernym vlkom. Zamračil som sa. Pamätal som si ho, vzhľadom na to, že mi ako vĺčaťu ohromne pomohol. Pocítil som vo svojom vnútri mierny nekomfort. Nechcel som cítiť žiadne city, ale boli tam. Frustrovane som zavrčal, no skôr než došli ku mne, opäť som sa nejak dal dokopy a ostal chladným. Vypočul som si ich oboch a musel sa zamračiť. "Rozhodne by si v tom slovo mal mať, Wissfeoh," riekol som smerom k Čiernemu, no díval som sa u toho na Riveneth. Ostával som ďalej sedieť, beztak som bol vyšší než oni, i keď Wiss až tak veľmi nezaostával. "Prečo ho sem privádzaš, Riveneth? Tento tvoj argument je chabý, pokiaľ on sám nechce a ak sa neosvedčí..." začal som a nadvihol spýtavo obočie. Riveneth bola mocná a aj by som ju rešpektoval, keby jej bláznivá myseľ nespôsobovala viac chaosu, než užitku. Ktovie, čo jej prešlo cez rozum teraz. "Avšak s touto záležitosťou ti viem pomôcť i ja," dodal som a pozrel sa jej do očí, s mierne víťazným úškrnom. Nebola hlúpa, isto to pochopila. Následne som pohľadom prešiel k Wissovi. "Očividne v tebe vidí viac, než ty sám. Potenciál. Otázkou je, či by si s tým súhlasil... dlho sme sa nevideli, ako vlastne žiješ?" otázal som sa ho vzápätí, vzhľadom na fakt, že som chcel odľahčiť ten tlak, pod ktorý ho zrazila rohatá. Po očku som sa pozrel, či tu ešte vôbec je.

//les pri moste cez lúku

Sneh padal z nebies a posieval celý kraj. Pohľadom som prechádzal po okolí a vydychoval veľký oblak pary. Straka sa neustále chúlila v mojej srsti. Bola jej zima. Niet sa čomu diviť. Bolo chladno. Možno až príliš. Mrzlo. Pokračoval som k jazeru, ktoré som už videl. Minimálne teda vodopády, ktoré padali do jazera. V tom mieste bolo jazero jedine nezamrznuté. Nastražil som uši a prešiel k náhodnej časti brehu blízko vodopádov. Tam som sa napil ľadovej vody a potom si sadol do snehu. Aby straka tak nenariekala, vytvoril som plameň vedľa seba, ktorý hrial svoje okolie. Topil tak i sneh, no aspoň nám bolo teplo. Zívol som si. Ostal som sedieť v snehu a sledujúc okolie. Premýšľal som nad tým, či tu niekoho stretnem alebo by som sa mal pobrať si trochu pospať. Už som snáď nespal vôbec. Zamračil som sa. Mal by som sa viacej sústrediť na to, ako sa o seba starám. Toto je strašné! Ešte ma niekde vypne. Scallia by mi dala, keby videla, ako sa o seba starám alebo skôr nestarám. Potriasol som hlavou a povzdychol si.