Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Ani z voza ani na voz. Privrel som oči. Zdalo sa, že vo všetkom videla nejaký problém. Povzdychol som si. "V lese možno nejaký bude," povedal som smerom k nej. Netušil som. Túto časť krajiny som nepoznal príliš dobre. Síce som našiel jazero, ale to bolo tak malé, že jeho povrch zamrzol pod hrubou vrstvou ľadu. Zaujímalo by ma i aká je tá miestna svorka. Podľa slov Azzip sa normálne svorky od Chaosu odlišujú pomerne výrazne. Alebo sa Chaos odlišoval od iných? To si už veľmi nevybavujem, premýšľal som, zatiaľ čo vlčica sa snažila očividne len ďalej predlžovať svoje utrpenie na dehydratáciu. Nerozumel som tomu, ale bola jej to voľba. Moje myšlienky som mal momentálne uprené iným smerom. Prešiel som radšej k nášmu poriadnemu, prvému rozumnému rozhovoru, kedy sa zdalo, že sa i dohodneme. "Nič si z toho nerob, tak vyzerá každý, keď sa tu na ostrovoch ocitne," povedal som smerom k nej s úsmevom. "Ale neboj sa. Po nejakom čase až navštíviš Majstra alebo Wua, tak zosilnieš a budeš určite zase späť vo forme, v akej si bola pred príchodom a dokonca i v lepšej!" povzbudil som ju a zavrtel chvostom zo strany na stranu. Bolo by to skvelé, keby som ju mohol naučiť ďalšie mágie! Rád som bol nápomocný, i keď som netušil, či bude súhlasiť s tým, aby som jej túto moc ukázal. Nie každý bol nadšený z tejto stránky ostrovov. "S radosťou! A ak budeš chcieť, mohol by som ti povedať i niečo viac o tejto zemi! Určite ťa to bude zaujímať," dodal som, keď som sa rozklusal za ňou. Mal som komplexy a potreboval som druhým dokazovať, že za niečo stojím. A zdalo sa, že z tejto vlčice sa vyklube i ďalšia fajn spoločnosť ako Laelia!

//Zlatý les

Stiahol som uši dozadu. Stále som bol mladý a na ostrejšie prejavy starších som reagoval podradne. Musel som však pamätať na slová Laelii. Nemal som sa tak moc nechávať kontrolovať niekým iným. Preto som sa nadýchol a vydýchol. "A prečo si nedáš sneh?" otázal som sa jej a naklonil hlavu na stranu. Počas zimných mesiacov sa hádam ani nedalo umierať na smäd, keď bol sneh všade navôkol. "Každé zviera počas zimy využíva sneh ako pitný zdroj. Keď už sú všetky jazerá zamrznuté," riekol som smerom k nej s nevinným úsmevom. Nemyslel som nič zo svojich slov zle. Pri pohľade na ňu mi jej bolo ľúto a chcel som jej len pomôcť. Možno v jej domovine nemali nikdy zimu? Čo ak patrila k tým, ktorí sa pohybovali na púšti? To by dávalo zmysel. "Aha pozri, je to jednoduché. Vezmeš to do papule a teplo to rozpustí na vodu," povedal som smerom k nej a prešiel bližšie k pláni, kde sa sneh nemiešal s pieskom. Nabral som si kus do papule a chvíľu počkal, kým sa mi nepremenil v papuli na vodu. Tú som následne prehltol. Usmial som sa smerom k nej a mlsne si zalizol ňufák. "Ryby nechutia ani mne," odpovedal som, úplne prehliadajúc jej správanie. Bol som ešte len vĺča, preto som bral vlčicu ako ďalšieho dospeláka, ktorému môžem ukázať, že je vo mne potenciál! "Neďaleko tejto pláže je les s večne zlatými, listnatými stromami," povedal som a labkou ukázal na les neďaleko. Síce som sa dopočul, že v ňom sídli svorka, určite nebude rozlezená po celom území. "Možno v ňom nájdeme nejakú srnku, ktorú by sme mohli uloviť i keď nie si úplne v najlepšej kondícii," riekol som a zamyslene nad tým dumal. Mohol som využiť skúseností, ktoré som nabral spolu s laeliou a aspoň by som očaril i túto vlčicu! "Hovorila si, že si tu po prvé. Takže som si myslel dobre, že si z iného sveta," skonštatoval som a spokojne sa usmial. Môj úsudok bol správny! "Kde si žila predtým?" opýtal som sa jej, zatiaľ čo som si naťahoval stuhnuté svaly. Bol som pripravený vyraziť, až bude i ona. Zamrkal som pohľadom a narovnal sa. Bol som mohutný i vysoký. Dalo by sa povedať, že som patril medzi najvyšších vlkov týchto ostrovoch a svojou postúrou som pripomínal skôr nejakého bojovníka, i keď som s bojmi mal takmer nulové skúsenosti. Ako sa zdalo, ten starec zo Svätyne nebol až tak k ničomu.

//Zlaťák

Brodil som sa snehovou nádielkou a v diaľke spozoroval vlčicu, ktorá sa skláňala k morskej hladine. Prečo to... pomyslel som si, no vlčica sa hneď narovnala a zdalo sa, akoby slanú vodu ochutnala prvý raz v živote. Povzdychol som si. To skutočne existovali vlci, ktorí takúto zásadu neovládali? Nechcelo sa mi tomu veriť. Už i ja som od malého vĺčaťa vedel, že sa takáto voda nemá piť. Čoskoro som sa dostal na pláž i ja sám. Pohľad som upriamil na otvorené more a nechal vietor, aby sa pohrával s mojou srsťou. Pousmial som sa. Páčil sa mi život na týchto ostrovoch a vedel som, že si ho dokážem poriadne užiť. "To s tou vodou bolo poniekal hlúpe," začal som a pohľad otočil smerom k vlčici, ktorá sa nachádzala neďaleko mňa. Skutočne nevyzerala v najlepšej kondícií. Videl som na nej prepadnuté brucho a pochyboval som, že mala nejakú silu. Predpokladal som, že som narazil na niekoho, kto sa tu objavil len pred nedávnom. Vyzerala presne tak ako oni. Zdevastovane. Ktovie, prečo to všetkým bohovia robili. Laelia bola v kondícií predtým než prišla na tieto ostrovy, ale tu náramne oslabla. Bolo to zvláštne. "Volám sa Zeiran a premýšľal som, že by sa mi zišiel nejaký parťák na lov," začal som a venoval jej priateľsky úsmev. Pomaly som si sadol do zamrznutého piesku, ktorý pokrýval z časti sneh, naviaty nedávnym snežením.

//Močiare

Pokračoval som naprieč planinou. Prvotne som si myslel, že pôjdem zase nekonečno dlho, než sa niekam dostanem. Avšak v tom som zazrel odlesky, ktoré neprichádzali od snehu. zastrihal som ušami a vydal sa smerom k miestu, odkiaľ ten odraz svetla prichádzal. To vyzerá ako... ako ľad! pomyslel som si. Podišiel som k miestu, kde spod snehovej prikrývky na mňa pokukovala ľadová plocha. Vietor okolo mňa sa zdvihol a odhrnul všetok sneh z ľadovej plochy. Uškrnul som sa. Tie mágie boli zábavné. I keď som ich pravú silu ešte vôbec neovládal. Potriasol som hlavou a prešiel sa po zamrznutom jazere. Zdalo sa, že i napriek všetkému je ľad pevný. K vode sa teda tak jednoducho nedostanem, ale to mi vôbec neprekážalo. Napokon som sa začal po ľadovej ploche šmýkať a smiať sa. Bolo to zábavné. Milujem zimu, uvedomil som si a vydýchol si. Na tvári sa mi rozlial široký úsmev. Zamával som chvostom zo strany na stranu a prešiel pohľadom po okolí. Mal som chuť vydať sa k moru. A tak som sa rozišiel z ľadovej plochy a vydal sa naprieč pustatinou až k moru.

//plytká pláž

//Mangrovy

Pokračoval som ďalej a spozornel, keď som sa dostal na zlý chodníček. Bol som zamyslený. Až tak, že som si nedával bacha, kam vlastne kráčam. Zamračil som sa. Sakra, mal som si dávať bacha a nemyslieť nad hlúposťami, pomyslel som si a sťažka si povzdychol, keď som začal hľadať inú cestu po ktorej by som sa mohol vydať. Prezeral som pohľadom po lese a hľadal cestu, ktorá by pre mňa neznamenala mokré alebo špinavé labky. Stiahol som uši dozadu. Pripomínalo mi to tu tie močiare, aké som objavil v tom severskom lese. Tieto boli ale rozľahlejšie. Nepáčilo sa mi to tu. Možno preto na tento kraj sveta nikto nechodil. Nebolo to tu úplne ideálne. Uškrnul som sa nad tým. Ale ja som veľmi rád pokúšal svoj osud, že áno. Vydýchol som vzduch z pľúc a pohľadom prešiel po okolí. Hm, tadiaľ by to mohlo ísť, pomyslel som si a našiel inú cestu, po ktorej som sa vydal. Táto sa zdala byť skutočne o niečo pevnejšia. Spokojne som teda pokračoval ďalej. No, aspoň nebudem celý špinavý od bahna! Čoskoro som sa dostal na koniec lesného porastu a i pôda pod labkami začala byť pevnejšia. No ešte že tak. vydýchol som si a vydal sa naprieč otvoreným priestranstvom opäť.

//Zlaťák

Hlásim sa s mojimi láskami nasledovne!

> Lissandra si dá stretnutie s Vinom
> Zeiran okúsi prvú lásku s Phoenix
> Tiara prejde k vážnemu aktu so Setekhom
> Riveneth naplní svoju zvrhlosť rodiny s Ahvaryanom
> Sillarei prežije detskú náklonnosť s Renbli

Pác a pusu moji milovaní <3

// Bašta (percentá na priechod máme, máme!)

Pokračoval som pomedzi stromy a už od prvého momentu mi bolo jasné, že mi tu niečo nehrá. Síce sa všade rozliehala biela pokrývka, mal som tak nemilý pocit, že to nebude tak úplne jednoduché. Nie, nešlo vôbec o nejaký obyčajný, milý les. Zastavil som sa v momente, kedy sa začal porast zhusťovať. Zastrihal som ušami a porozhliadol sa po okolí. Niečo tu bolo na tom všetkom zvláštne. Kam som sa to dostal a čo to tu je? pomyslel som si. Musel som zistiť, či les nepokračuje ďalej. Čo ak boli ostrovy ešte väčšie? Preto som sa vydal a čoskoro som pochopil, prečo som mal ten podivný pocit. Pod snehom sa ukrývala voda a bahno. Teraz bolo však všetko primrznuté a mohol som sa pohybovať po ľade. Aspoň v niektorých miestach. Potriasol som hlavou. Musel som si dávať bacha, kde našľapujem. Napokon som však došiel k miestu, ktoré susedilo so šumom vĺn. Nastražil som uši a vykukol spomedzi stromov i keď sa mi laby brodili v ľadovej vode mora. Nie, ostrovy nikam nepokračovali. vydýchol som si. Ešte že tak, už som bol z toho skúmania vcelku unavený. Vydýchol som si a otočil sa na päte. Vracal som sa po svojich stopách smerom späť von. Porast bol však natoľko hustý, že som sa cítil ako pri tréningu s majstrom, kedy som sa prepletal pomedzi liany a kmene stromov. Zazubil som sa. Trénujem i mimo jeho magický príbytok. Toto ma baví dokonca ešte viac!

//Močiare

//Zubria pláň

Boril som sa závejmi snehu, ktoré sa na otvorených priestranstvách kopili a kopili. Bolo to až nepríjemné. Ešte, že som mal tak dlhé laby, že som sa v tom snehu nemusel boriť po papuľu. Privrel som oči a díval sa vpred. Pláň nemala konca, no ja som chcel prejsť až ku stromom, ktoré som videl v diaľke. Mal som však pocit, že každým ďalším krokom som len ďalej a ďalej od nich. Vydýchol som si a stiahol uši vzad. Musel som sa s tým popasovať. Svaly mi pracovali o sto šesť. Vydýchol som kúdol pary. Vnútri som horel. Všetky moje svaly pracovali na plný výkon a ja si povedal, že však je to aspoň dobré. Trošku si potrénujem. Nemusím aspoň potom chodiť každú chvíľu za starcom do Svätyne! Uškrnul som sa a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Pohľadom som prešiel po okolí. Najväčšmi ma zarážalo, že za celú dobu som nestretol skoro nikoho. Ak som nepočítal tých vlkov u jazera. Akoby sa po všetkých zľahla zem. To bolo nadmieru zvláštne. I pachy v jaskyni boli už staršia. Potriasol som hlavou a zdĺhavo si zívol. Napokon som sa konečne začal niekam dostávať! Stromy boli každou chvíľou bližšie a bližšie. Spokojne som sa zazubil a nechal sa nimi pohltiť, ako som kráčal ďalej.

//Mangrovy

//jaskyňa

Zastavil som sa na výklenku pred jaskyňou a pohľadom mapoval okolie. Videl som široko ďaleko a ostrovy som ešte z takého uhlu nevidel. Táto strana hrala rovnako rôznymi odtieňmi i napriek snehovej pokrývke. Pozornosť upútal hlavne zlatý les v diaľke. Chcel som ho pozorne preskúmať. Nechápal som tomu, ale pokiaľ mohol existovať fialový a modrý strom, prečo nie zlatý? Uškrnul som sa a rozhodol sa napredovať za ňufákom ďalej. Pomaly som začal klesať k pláni. Avšak ako som sa tak dostával do nižšej nadmorskej výšky, zbadal som zakrivenie ostrova. On pokračoval ďalej? Musel som to preskúmať! Preto som zišiel na zasneženú pláň a otriasol sa. Začínal som byť i hladný, no na pláni sa nepohybovala skoro žiadna zver. Videl som v diaľke nejaké stáda zvierat, ale pochyboval som, že by som niektorého z nich skolil sám. Aspoň keby som mal parťáka! Ale to sa nestane. Povzdychol som si. Bol som sám, pretože som chcel byť sám. Mohol som si za to ja sám. Potriasol som hlavou. nevadí. Bol to očividne môj životný údel. Rozišiel som sa radšej pozdĺž pohoria a sledoval zakrivenie, ktoré predo mnou odhalilo ďalšiu rozľahlú pláň. Užasnuto som hľadel pred seba. Tento svet bol tak obrovský!

//Bašta

//Vlčie jazero

Poklusom som smeroval hlbšie a hlbšie do pohoria, ktoré sa tiahlo celým východným pobrežím. Bolo to fascinujúce. Ani len tie rozľahlé hory na západe mi neprišli, že by sa tiahli až takto dlho. Na svojej ceste naprieč pohorím som si všimol niečo, čo upútalo moju pozornosť. Zastrihal som ušami a natiahol krk. Čo to? Menšiu dieru v suti ku ktorej som zamieril, som čoskoro vyhodnotil ako vchod do nejakej jaskyne. Bol som tvor zvedavý a preto som mal v pláne sa pozorne pozrieť, čo je vlastne táto jaskyňa zač. Bola niečím výnimočná, rovnako ako tá jaskyňa v zasnežených pláňach? Ktovie. S nastraženými ušami som sa pretiahol do jaskyne a pomaly nasledoval stopu iných vlkov, ktorú som tu cítil. Bola však stará, takmer hmatateľná. Potriasol som hlavou a zastavil sa vo väčšej miestnosti. Zdvihol som hlavu a rozhliadol sa po okolí. Bolo to tu iné, ale rozhodne by som nepovedal, že zaujímavé. Boli tu rovnaké jaskynné ozdoby, aké som videl i na iných miestach. Nič, čo by ma zaujímalo. Preto som sa na to vykašľal a otočil sa na päte. Pri odchode som sa však zastavil u jednej studničky, kde kvapkala voda zo stropu. Opäť som sa napil. Nikdy som nemohol vedieť, kedy mi bude odoprená voda. A ktovie, aké územia sa nachádzajú ďalej. Preto som sa musel pohostiť tekutinou zakaždým, keď som mal príležitosť.

//Zubria pláň

//Vlčie tesáky

Zošuchol som a z posledného kopca a dopadol na rovnú, i keď zasneženú zem. Zastrihal som ušami a porozhliadol sa po okolí. Na brehu jazera som neďaleko zahliadol dvoch vlkov. Nemal som však v pláne sa k nim približovať. Ako to, že tá voda nie je slaná? pomyslel som si, keď som sa díval na prieplav v diaľke. Čo to spôsobovalo? Netušil som. Privrel som zraky a tak či onak som sa pomaličky priblížil k brehu jazera. Zastrihal som ušami a sklonil hlavu k ľadovej ploche. Niekoľko ráz som do toho postrkal labkou, aby sa prelomil. Následne som sklonil hlavu a začal piť. Voda bola ľadová a ako som si myslel, sladká. Spokojne som sa pousmial a vydýchol si. Bolo to príjemné, piť po tak dlhej dobe. Už som si myslel, že sa moje hrdlo mení na vyprahlú pustatinu. Hm, asi mám vlkov na nejaký čas viac než dosť. Mal by som sa konečne zamyslieť nad tým, čo som vlastne zistil o svojej rodine, prebehlo mi mysľou a sťažka som si povzdychol. Bolo toho na moju mladú hlavu príliš. Ale čo sa dá robiť. Zastrihal som ušami a porozhliadol sa. Nechcel som, aby sa ku mne náhodou tí vlci priblížili. Preto som zamieril ďalej, chcel som zmiznúť v horách. Podľa hmly za mojim chrbtom som usudzoval správne. Portál ma vypľul na opačnej strane ostrova, kde som ešte nebol poriadne. Preto som chcel zistiť čo najviac a z vysoka sa mi bude lepšie rozhliadať po okolí. Preto som zamieril nahor.

//jaskyňa

//Najvyššia hora

Tá prapodivná vec mnou zmietala a vypľula ma do snehovej kopy bieleho, chladného zoskupenia vločiek. Odfrkol som si a ublížene sa pozrel smerom k portálu. To snáď nemyslel vážne už tento svet. Asi by som bol i naštvaný, že som si u toho narazil svoj zadok, ale... Mysľou mi prebehla jediná otázka. "Kde to vlastne som?" opýtal som sa sám seba nahlas a zastrihal ušami. Musel som sa porozhliadnuť. Nachádzal som sa niekde v horách, to som musel uznať. Prišli mi však vyššie než tie, ktorými som prechádzal predtým. Privrel som zraky a postavil sa na labky. Otriasol som sa. Oblizol som si ňufák a ponaťahoval som si skrátené svalstvo. Hm voda? pomyslel som si, keď som pohliadol smerom cez skalnatý zráz do doliny. Hodlal som sa k nej pomaly zostúpiť. Po tak dlhom putovaní som bol už vysmädnutý. Začal som preto klesať nižšie a nižšie, až som sa pomaličky dostával k brehu jazera. Voda vyzerala byť zamrznutá, čo znamenalo, že bude sladká. O jej slanosť som sa obával, keď som videl, že ho nedelí skoro nič s morom, ale vyzeralo to nádejne! Hneď sa mi zlepšila nálada po tom preletení sa piestorom.

//vlčie jazero

//Sokolí zrak

Pohľadom som sledoval roklinu, ktorá sa ako zvyšok území ukrývala pod snehovou prikrývkou. Vydýchol som si a premýšľal, či sa v nej nemôže niečo ukrývať. Nebolo to predsa lákavé miesto pre návštevy a čo ak to malo niečo do seba? Zamyslene som nad tým dumal, keď som kráčal ďalej po jej hranici. Následne som otočil hlavu na sever, aby som ponad more dovidel až na druhý breh. Bol tak vzdialený. Nedalo by sa to však preplávať? Ktovie. Privrel som oči a otriasol sa. Pamätal som si, keď som sa posledne snažil plávať v mori. Nebolo to nič príjemné. Možno, keby som ovládal mágiu vody, nebolo by to také hrozné. Tú som však v sebe ešte neobjavil a bol som z toho dosť sklamaný. Povzdychol som si. Nevadí. Potriasol som hlavou a vydal sa smerom cez lúku k žiariacej veci na druhej strane. Bol som odhodlaný preskúmať, čo má sakra byť. Ak umriem tak umriem, pomyslel som si a sťažka si povzdychol. Prešiel som zasneženou lúkou a zastavil sa u tej žiariacej veci. Pozoroval som to chvíľu pohľadom a následne som pristúpil bližšie. Sila portálu však začala fungovať a vtiahla ma do seba. Na moment som sa dosť preľakol a zaspätkoval, no už bolo neskoro.

//Snežné tesáky

//Lúka

Pokračoval som ďalej pohorím. Počas zimy priechod nimi nebol veľmi jednoduchý. Práve naopak. Bolo to priam peklo. Vydýchol som si a zastrihal ušami. Ak by mi tu skĺzla labka dolu, tak by som umrel správne? pomyslel som si a zadíval sa pod hrebeň hory, kde som sa práve nachádzal. Strmý zráz priamo do priepasti. Privrel som oči a započúval sa do hvízdania vetru. Aká krásna a ľadová smrť by to bola? Spokojne som si vydýchol a rozišiel sa ďalej. Krv na snehu. Bolo by to poetické, pomyslel som si a spokojne sa usmial. Chlad ma štípal v tvárach. Skrz prižmúrené oči som sledoval svoju cestu a vyhýbal sa lomcovaniu snehových vločiek, ktoré dráždil v tejto výške vietor. Prešiel som si po tesákoch a keď som konečne začal klesať, vydýchol som si. Modrými zrakmi som prešiel po planine, ktorou som napredoval. Všade samí sneh. Aký krásny bol na to pohľad. Spokojne som si prešiel po tesákoch jazykom a brodil sa ďalej závejmi snehu.

//Najvyššia hora

//Krištáľové jazero

Pomaly sme sa s Laeliou vydávali na lúku. Chcel som jej toho toľko ukázať! Ale už od nášho prebudenia vyzerala byť vcelku zamyslená. Zastrihal som ušami a obzrel som sa smerom za ňou. I ja som poznal, že má niečo na srdci. Zastavil som sa a keď mi povedala, že budeme musieť náš výlet odložiť, len som prikývol. Pousmial som sa. Rozumel som tomu. Musela sa vydať späť do púšte, aby si utriedila svoje myšlienky a názor na svoju alfu. "V poriadku chápem, aj ja by som najradšej našiel svoju alfu, ale to mi asi nie je súdené," riekol som smerom k nej s úsmevom a pokýval hlavou. "Snáď sa čoskoro zase uvidíme a prejdeme si i zvyšné územia!" vyriekol som smerom k nej so širokým úsmevom a zamával chvostom. Následne sme sa rozlúčili a ja sa chvíľu díval, ako mizne smerom k Mostu. Vydýchol som si a svoje zraky zaboril na juh. Bolo na čase preskúmať koniec tohto ostrova a tú divnú vec na jeho konci. Azda to niekam vedie a ak nie, aspoň mi je jedno, či môj život v tomto bode skončí. Pomaly som sa vydal do hôr a začal stúpať čoraz vyššie.

//Sokolí zrak