Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Otočil som hlavu smerom k Laelii, ktorá sa taktiež prebrala konečne zo spánku. Usmial som sa smerom k nej a zamával chvostom zo strany na stranu. "Dobré ráno, áno samozrejme. Dneska by sme mohli prejsť zvyšok územia tohto ostrova a zamieriť smerom do druhej polovici hlavného ostrova," skonštatoval som smerom k nej a potriasol hlavou. Zdĺhavo som si zívol, ponaťahoval si koštiale až mi v nich zapraskalo a otriasol sa. Následne som sa pozrel na vlčicu, či je skutočne pripravená na pokračovanie našej zdĺhavej výpravy. "nemalo by nám to zabrať viac než pár dní, potom sa budeš môcť vrátiť i za tým tvojim skvelým alfákom," povedal som smerom k nej a mrkol na ňu pobavene. Skutočne som si nemyslel, že s ním ostane v kontakte, ale... čo ja viem, veci sa môžu zmeniť. Možno sa jej nakoniec zapáči a zistí, že nie je až taký veľký idiot. I keď som o tejto myšlienke vážne pochyboval, pretože podľa mňa bol dostatočne veľký idiot, ktorý si o sebe myslel niečo, čo nebola pravda. Oblizol som si ňufák a kývol hlavou, aby sme sa vydali ďalej na cestu. Vykročil som teda vpred a vyliezol spod závoju vodopádov a vydal sa na cestu pozdĺž útesu, aby som Laelii ukázal výhľad na ostrovy. Kam sme mali vlastne namierené.

//luka

Spal som dlho. Ani neviem koľko času prešlo, ale keď som sa konečne začal preberať z ríše snov, svetlo vonku sa zmenilo z tmy na šero a čoskoro istotne vyjde i na oblohu. Zamrkal som a zdĺhavo si zívol. To musel byť poriadny spánok, pomyslel som si s úškrnom a potriasol hlavou. Pozbieral som sa na labky a ponaťahoval si všetky svaly i koštiale. Pekne mi v nich zapraskalo ako sa pouvoľnovali chrupavky. Oblizol som si ňufáčik a pozrel sa smerom na Laeliu, zdalo sa, že ešte spí. Ušli sme dobrý kus cesty, pravda. Ale mohli by sme rýchlo prejsť i tieto územia, ktoré som už sto krát preskúmal, aby sme sa vydali do končín, ktoré som ešte nevidel. Bol som zvedavý, čo také uvidím, pomyslel som si a vydýchol si. Áno, nedokázal som sa dočkať až uvidím celé ostrovy. Pohľadom som prešiel k jazeru. Vlci, ktorí u neho boli, sa vyparili. Aj my by sme mali pokračovať ďalej. Mohol by som jej ukázať tú peknú výhliadku nad týmito vodopádmi? Isto by sa jej tam páčilo. Usmial som sa a čakal, kým sa preberie. Medzitým som sledoval padajúcu vodu, ktorá sa nekonečne prepadala priestorom. Bol na ne krásny pohľad. Mal som rád vodopády už od mala.

//Katakomby

Zamieril som k východu. Necítil som sa v podzemí bezpečne, hlavne keď som videl premáčanú podlahu a bohvie, ako to dopadalo hlbšie v nich. Čo ak by sa zosunul zával? To som nemohol riskovať. "Huh?" otázal som sa smerom k Laelii, ktorá poukázala na moju retiazku, ktorá sa mi ovíjala okolo laby. Sklonil som k nej zrak a zamyslel sa. Mal som ju predsa od obchodníka, hovoril mi i čo robí, no nemal som ešte príležitosť si to vyskúšať. "Získal som ju priamo od Wua, o ktorom som ti hovoril. Podľa jeho slov by malo ísť o magický predmet, ktorý dokáže zablokovať mágiu druhých," riekol som smerom k nej a zamyslel sa. Ako to bude asi fungovať, až sa to stane? Ktovie. Privrel som oči a pokračoval ďalej, až sme sa dostali pod závoj vodopádu. "Predáva i iné serepetičky, dokonca i zvieratá. Všetko má svoje zázračné funkcie a tak," riekol som smerom k nej. Nepoznal som všetky, preto som to nevedel s určitosťou povedať. Zívol som si. "tak, oddýchneme si?" opýtal som sa jej pobavene a našiel si miesto, kam som si ľahol. Schúlil som sa do klbka a pozrel sa ešte posledné raz na Laeliu, či i ona si ľahla. Následne som položil hlavu a zavrel oči. Veľmi rýchlo som upadol do ríše snov. Bol som vyčerpaný. Viac, než si moja natvrdlá mladá hlava chcela pripustiť.

//jazero

Myšlienkové pochody Laelii sa mi veľmi nepáčili. Zastrihal som ušami. Znamenalo to, že by som potom mohol spochybňovať skutočne všetko, čo moje oči videli. Vydýchol som si. To by predsa bolo veľmi... obtiažne a komplikované. Určite by som sa jedného dňa z toho zbláznil a čo potom? "Hm, nemôžem s tým súhlasiť, ale nesúhlasiť. Úprimne niečo na tom by logiku dávalo, ale kto by za tým všetkým stál? Bohovia? Neprídu mi, že by sa vôbec zaujímali o nás a náš život, nie to aby sa nám snažili pomôcť," riekol som napokon. Mal som určité pochybnosti voči božstvám. Prečo som ešte nikoho z nich nevidel, žeby zasiahli? Keby nejakí bohovia existovali a záležalo by im na vlkoch, určite by nedovolili, aby naša rodina bola taká aká bola. Ktovie, či sa niekedy stretnem so svojou matkou alebo svojimi súrodencami. Povzdychol som si. Bolo to komplikované. "No tak tu sú takéto katakomby," riekol som a pokračoval pár metrov v tme. Zavrel som oči a svoje emócie vložil do vytvorenia ohňa. Ten nejaký čas plápolal pred nami a tak sme si mohli prehliadnuť okolité steny plné kostí. "Neviem kam to vedie, ale niečo mi hovorí, že to nie je bezpečné. Preto by sme nemali ísť moc hlboko," povedal som smerom k vlčici a zastavil sa. Nechcel som ďalej pokračovať a tak som počkal, kým súhlasila a otočil sa späť.

//vodopády

//Lúka

Pozrel som sa na ňu. Nevedel som, prečo si vybral práve tieto dve vlastnosti, ktoré jej hodlal vylepšiť, ale... Určite to malo svoj dôvod. Tak asi ako všetko, čo títo blázni robili. "Nuž, neviem presnú odpoveď na túto otázku, ale..." začal som a zastrihal ušami, keď som nad tým premýšľal. Bolo ťažké vidieť do hlavy niekoho, kto ani nerozprával, takže som si o ňom nemohol utvoriť žiadnu predstavu. "Možno vedel, že putujeme po ostrovoch a tak chcel, aby si vládala dlhšie cestovať a zvládla i náročnejšie územia ako sú pohoria alebo močiare? Dávalo by to tak nejakú logiku?" opýtal som sa jej zmyslene. Boli to len moje úvahy. Netušil som, či mám pravdu alebo sa v tom pletiem. Povzdychol som si. "Áno, pretože on i vytvára tú ilúziu do ktorej sa ponáraš. Nejde o teleportáciu, ako som si prv myslel. Je to jednoducho ilźia, pri ktorej sa však reálne namáhaš. Je to skutočne fascinujúce!" povedal som smerom k Laelii a zavrtel chvostom zo strany na stranu. Bolo to super. Keby som i ja niečo také niekedy vedel ovládať, vôbec by som sa nenahneval. "Áno, je veľmi starý, možno preto i prišiel o hlas?" dodal som a pobavene sa zasmial. "To áno, teraz už len podme preskúmať ten zvyšok ostrovov! Tento ostrov je malinký, to zvládneme do pár dní," dodal som. Avšak samozrejme. Prv sme si museli oddýchnuť. Pokýval som hlavou. "Ukážem ti prv tú strašidelnú podzemnú chodbu a potom sa vrátime pod vodopády a oddýchneme si v nejakom jaskynnom výklenku," informoval som ju a zamieril teda rovno okolo jazera pod závoj vodopádov a následne do jednej z temných dier, ktorá prechádzala do dlhého tunelu, ktorý ústil bohvie kde. Nemal som nikdy odvahu ním prejsť.

//katakomby

//Ovocný lesík

Sneh mi pod labkami príjemne praskal a ja som mal chuť sa v ňom začať rozvaľovať. Obával som sa, že zima pomaly končí, ale nevadí. Však o rok sa zase uvidíme! A možno napadne ešte viac snehu, než napadlo do tejto chvíle. Vydýchol som obláčik pary a obzrel sa po Laelii. "Hm, tipujem, že sa zameriava na všetky vlastnosti, aké vlk môže mať. Aby precvičil celé naše telo. U teba sa zjavne sústredil len na dve vlastnosti," skonštatoval som, keď som prechádzal ďalej lúkou. Musel som sa troška rozpomenúť, pretože moja myseľ bola rozhádzaná do všetkých možných smerom. Bolo ťažké si udržať nejaké konkrétne myšlienky dlhšiu dobu. "Podľa všetkého u teba trénoval silu svalov a vytrvalosť," pokračoval som a následne si utriedil posledné slová, ktoré som mal v pláne jej povedať a tým i odpovedať na jej otázku. "Ďalšími aktivitami je napríklad lov zvieraťa, čo by bola pre teba určite hračka," riekol som smerom k nej a zazubil sa. "Ďalej sa môžeš ocitnúť priamov džungli a tvojou úlohou je jednoducho prejsť skrz jej nástrahy až k majstrovi. Je to však veľmi náročné a ja sa furt zamotám do lián! Nie som najobratnejší vlk, pretože som vysoký hrozne," riekol som sa sťažujúc a pokrútil hlavou zo strany na stranu. Nie fakt, skutočne som v tejto disciplíne nevynikal. "Hm a potom sú tam ešte preteky s majstrom pomedzi stromy, ale musím ti povedať, že nie len že sa vyhýbaš prkeážkam, ale Majster je skutočne rýchly. Nikto s ním ešte nevyhral," dodal som na záver a pokračoval ďalej k jazeru. Už sme ho mali na dosah labky!

//jazero

Pokýval som hlavou v náznaku súhlasu. Pousmial som sa a zamával chvostom zo strany na stranu. "To znie skvelo," povedal som smerom k nej a oblizol si ňufáčik. samozrejme, že by som sa najradšej prespal. Uff. Ale prv som musel zaviesť Laeliu k tým krásnym vodopádom! Určite sa poteší, až ich uvidí. "Vodopády o ktorých som ti hovoril, nie sú vôbec ďaleko. Len prejdeme cez neďalekú lúku a budeme tam," povedal som smerom k nej a zazubil sa. A potom ju zatiahnem i do katakomb, aby videla, aké podzemné nástrahy na ostrovoch môžu číhať! Tak. To bol môj terajší plán. Opýtal som sa však laelii, aby mi porozprávala o tom, čo vlastne zažila u majstra. Zaujímalo ma, či i ostatní mali rozmanité tréningy ako ja alebo proste... fungovali inak. Napäto som ju počúval až priam so zatajeným dychom! "Fuuu tak to si okúsila tréningy, aké sa i mne naskytli. Ale mne ich vždy dá viac. Tentoraz mám pocit, že som prešiel asi každým druhom vlastnosti!" riekol som a začal sa smiať. Možno ma to predsa len urobí silnejším a mocnejším. Hm. Nesmel som zúfať. "Poď tuto," riekol som na záver, keď i ona už chcela opustiť les a ja sa rozklusal smerom cez lúku. Na tvári sa mi črtal úsmev, keď som spokojne pokračoval.

//lúka

Pozeral som sa nadšene smerom na Laeliu, ktorej som sem doniesol kvet, ktorý som našiel v horách. Oblizol som si ňufák a zašvihal chvostom zo strany na stranu. "Cítim sa unavene a vyčerpane! Najradšej by som si trochu oddýchol. Ale teraz nieeee, rád by som i putoval ďalej," riekol som a zazubil sa. I napriek mojej menšej zachádzke som sa dostal práve sem! Bol som šikovný, skoro ako každý dospelý vlk! Áno. Uškrnul som sa. Už som sa začínal orientovať v krajine. Bol som na seba hrdý! "To áno! Určite," povedal som smerom k nej a zavrtel chvostom zo strany na stranu. Oblizol som si ňufáčik a pozrel sa ešte raz na kvetinu, ktorú som sem celú tú diaľku trepal. "Stretol som u neho takú starú vlčicu. Chcela otráviť partnera jej dcéry pretože jej ublížil! Veľmi som tomu nerozumel, ale jej rastliny sa dajú použiť ako jed, no jej cibuľka je liečivá. Ako som už povedal len zopakujem aaaa tuším ju nazvala... zeo, meo, sio... Sioba!" riekol som Laelii so smiechom. Prečo všetky rastliny mali také podivné názvy? Nerozumel som im, ale čo ma po tom. Ani zvieracie názvy nič neznamenali. "Hmmm áno. Bolí ma celé telo a až si oddýchnem, budem určite silnejší. Ale rád by som preskúmal i zvyšok krajiny, aby som tie svaly poriadne potrénoval!" povedal som smerom k nej a zasmial sa. Zamával som chvostom zo strany na stranu a pozeral sa na Laeliu. "A čo ty?" opýtal som sa jej a natočil hlavu na stranu. Aj ona sa predsa u majstra namáhala. "Čo si s ním cvičila?" opýtal som sa jej s úsmevom a sledoval ju. Bol som zvedavý, čo mi povie. Keď si ľahala k zemi, i ja som ju nasledoval. Trochu oddychu predsa neuškodí.

//Most cez les pri Moste

Vykračoval som si ďalej a postupom času začal vetriť. Hľadal som, že kam sa Laelia tak asi podela a či si nerobí o mňa starosti. Predsa len som sa vyparil na niekoľko hodín. Otriasol som sa a pokračoval ďalej na juh. Čoskoro som však zachytil pach vlčice a nadšene som sa za ňou rozbehol s kvetinou v papuli. Bože ona bude tak nadšená až jej to ukážem! pomyslel som si a zastavil sa u nej. Vyzerala, akoby niečo hľadala. Žeby zase bola hladná? Nechcelo sa mi verit, že by chcela opäť žrať. Každopádne som dobehol až k nej a pustil kvet na zem do snehu. "Prepáč, že mi to tak trvalo, ale stratil som sa na moment. Pozri sa však, čo som objavil," povedal som smerom k nej a začal vrtieť chvostom zo strany na stranu. Bola krásna! "Vlčica mi povedala, že jej listy sú jedovaté a dokážu otráviť i veľkého vlka! Ale naopak jej koreň je veľmi liečivý! Je to zaujímavé však? A má i pekný kvet," riekol som smerom k nej a veselo vrtel chvostom zo strany na stranu. ČO mi na ňu asi také povie? Bol som zvedavý až tak moc, že som si sadol na zadok do snehu a upieral na ňu modré zraky.

//Hraničné pohorie

Bol som vcelku zadýchaný. Po takom intenzívnom tréningu a takej vzdialenosti, čo som ubehol. Nuž, moje pľúca mali jednu výhodu a tou bolo, že som bol ešte mladý a zniesli toho fakt dosť. Už sa neviem dočkať, až sa Laelii s kvetinou pochválim, pomyslel som si a hrdo si vykračoval so svojim úlovkom naprieč lesom. Normálne som však rozmýšľal nad tým príbehom, ktorý mi rozprávala. Stalo sa niečo podobné mojim rodičom? Samantha s ním mala potomky len kvôli postaveniu, potom ho zabila a nás odhodila? Ale sakra prečo by to robila? Ako mohli byť niektorí vlci tak krutý a zlý! Potriasol som hlavou a pokračoval ďalej. Prišiel som až k mostu. Musel som si dávať bacha, kam našľapujem. Všade to kĺzalo a ja som mal teraz i menšiu záťaž i keď čo mi mohla pridávať jedna burina, no nie? Pomaličky som sa však dostával na druhý breh a následne sa rozbehol ďalej. Už som bol skoro na mieste, kde sme sa s Laeliou rozdelili. Potreboval som ju vystopovať. Aspoň využijem svoje znalosti, ktoré ma naučila Zeinab. Kde vlastne bola tá? Netušil som.

//Ovocný lesík cez Les pri Moste

//Temný les

Blúdil som horami nejaký ten čas. Chcel som to svoje pátranie i vzdať. Ako ma to mohlo napadnúť? Všade bol len samý sneh a ľad. Mal by som ísť skôr do lesov. Lenže v tom som v periférnom videní uvidel nejakú postavu. Otočil som sa tvárou na vlčicu, ktorá čosi šepkala kvetine. Podišiel som bližšie k nej, no nič som nehovoril. K starším a hlavne takto moc starším som mal rešpekt. Preto som len počúval, čo mi začala rozprávať. Rozprávala mi o svojom živote. Ako si myslela, že už toho prežila veľa a nič ju nerozhádže, lenže v tom spomenula dôvod, prečo vlastne túto kvetinu vyhľadala. Napäto som počúval, keď spomenula svoje deti z ktorých jej ostal už len syn. Tento vlk si mal údajne nájsť nejakú svoju lásku, ktorú pokladal za tú pravú. Dokonca si s ňou urobil i malé vĺčatá. Nie, že by jej vnúčatá prekážali, mala ich rada rovnako ako svojho syna. Lenže, čo svet nechcel. Samozrejme, že neexistujú len tí dobrí a verní partneri. A presne toto sa stalo! Zatajil som dych. Veď som sa rozprával o vernosti spoločne s laeliou, preto ma táto téma neskutočne zaujímala. Starena pokračovala. Vraj si jeho partnerka našla niekoho iného. Lepšieho, silnejšieho a dobre postaveného jedinca, za ktorého chcela vymeniť jej syna. Dlhé mesiace mu klamala, domnievala sa, že to bolo už od začiatku ich vzťahu. Sama spomenula, že takúto zradu pozná. Veď ju zažila na vlastnej koži! I ten príbeh mi porozprávala. Keď bola mladá a naivná, skočila na reči jednému peknému vlkovi s ktorým sa dala dokopy a mali následne i vĺčatá. Opustil ju však vzápätí na to, že už o ňu nemá záujem, pretože viazať sa nikdy nechcel. Zo žiaľu a popôrodnej depresie roztrhala svoje mláďatá až na jedného vlčka. Toho nakoniec vychovala a teraz sa mu chudáčikovi dialo to isté. A to ako správna matka nemohla dopustiť. Musela ochrániť svoje vĺča za každú cenu! Preto hľadala kvetinu, ktorej listy môže pripraviť a použiť ich na tú hnusnú suku! A potom vezme syna i jeho vĺčatá a postará sa o ne sama. Aby nikdy nemusel čeliť samote ako ona. Dokonca mu začala hľadať už i novú družku, ktorú si preverovala a pokiaľ sa ukáže ako ďalšia behna, mala v záujme zničiť i ju, pretože to je to jediné, čo si tieto rozbíjačky vzťahov a lámači sŕdc zaslúžia. Dodala mi však i informáciu o tom, že kvetina má i liečivý účinok. Prišiel som preto ku kvetu a opatrne do nej drgol labou, čím som ju chcel dostať zo zeme. Chcel som sa dostať k jej liečivej stránke, aby som ju doniesol Laelii. Keď sa mi to po dlhej maturite zo zamrznutej zemi podarilo, vzal som ju do papule tak, aby som sa vyhol jej jedovatým častiam a rozbehol sa rýchlo na juh ako natešená strela, ktorá sa svojim úlovkom chcela pochváliť matke.

//Most cez Temný les

//Les pri Moste cez Most

Neznášal som, neznášal a neznášal ten prekliaty most. Zase som strávil celú večnosť, než sa mi ho podarilo prejsť na druhú stranu. Zavrčal som a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Bolo to však o poznanie jednoduchšie po tom, ako som vyrástol a navštívil i starca. Preto som sa čoskoro ocitol na druhej strane. Otriasol som sa a pokračoval naprieč týmto hnusným lesom. Kedysi som sa ho bál a azda by som sa ho bál i teraz, ale mal som hlavu plnú myšlienok a môj sen, ktorý sa mi sníval, v mojej hlave stále hlodal moje myšlienky. zamračil som sa. Nič nezistím ak to neskúsim! Preto som pokračoval naprieč týmto mŕtvym lesom. Takme s určitosťou som vedel, že tu nerastú ani obyčajné kvetiny, nie to niečo špeciálne a ja som chcel laeliu prekvapiť niečím, čo je fakt extra! Preto som pokračoval ďalej a ďalej... až som pocítil menšie hornatenie povrchu. Po chvíli som začal stúpať do hôr čoraz viac a viac.

//hraničné pohorie

//Svätyňa

Bol som vcelku zmätený po tom, čo som vlastne zažil u Majstra. Mal som však toľko sily, až som sa prizabudol, že som sem kráčal s Laeliou. Chcel som si otestovať svoje nové svaly, ktoré mi určite týmto tréningom narástli? Bol som však vcelku unavený, pravda... preto som bol schopný prejsť len do ďalšieho lesu, kde som sa zvalil do prvej opustenej nory a upadol do spánku. Počas toho spánku sa mi snívali samé zaujímavé veci a videl som i rozľahlé pohorie, kde by sa mohla ukrývať ďalšia kvetina. Hrozné sci-fi, nemyslíte? Preto až som sa prebral, nechcel som tomu veriť. Pokojne som mohol na podivnú bylinu naraziť i tu alebo u ďalšieho jazera. Smiešne. Oblizol som si papuľu a premýšľal nad našou konverzáciou s laeliou. neverila mi, že by nejaké rastliny mohli byť užitočnejšie než iné. A ak som si dobre pamätal, prvú rastlinu som našiel na lúke... ďalšiu v jazere na tej lúke... dávalo by logiku, že by sa ocitla iná v horách? Boli hneď vedľa. A keď sme šli inými územiami nič sme nenašli. Zamračil som sa. Musel som to preskúmať! A tak som sa rozospato vyštveral na labky, otriasol sa a zdĺhavo si zívol. Následne som sa rozklusal vpred k mostu. Ach ako som nenávidel ten prechod, ale čím častejšie som po ňom chodil, tým viac som si naň zvykal.

//Temný les cez Most

15 mincí = 120 %
+40% bonus = 120 + 48 = 168 %

Trénujem vlastnosti nasledovne:
+59 % do sily (bude na max)
+27 % do vytrvalosti (bude na max)
+35 % do rýchlosti (bude na max)
+36 % do obratnosti (bude na max)
+11% do taktiky lovu (bude 27%)

//džungľa
Vošiel som do ruiny a hneď ma naplnila podivná atmosféra. Zatriasol som hlavou a pokračoval k miestu, kde som naposledy našiel majstra. Avšak tento raz som ho nevedel nájsť tak rýchlo. Čo ho Laelia tak uštvala? Dúfal som, že bude schopný trénovať i so mnou. V tom však ako na zavolanie sa objavil za mnou. Už-už som ho chcel i pozdraviť, ale chápal som, že slová sú zbytočné. Išlo len o činy. Preto som zavrel papuľu a nemo sa mu uklonil. Mal som z neho rešpekt. O tomto hovorila Azzip a Laelia? Mal by som mať takýto rešpekt i zo svojich álf? Bol tom teda zvedavý, až sa s nimi niekedy v živote stretnem. Bol som zvedavý, aký bude tréning tentoraz. Zdalo sa, že si ma prezeral a pri jeho uprenom pohľade som mal pocit, akoby mi nazeral do hlbín mojej duše. Prehltol som hrču a nasledoval ho, keď sa vybral k ringu. Zaškeril som sa. Tentoraz som bol väčší a určite i silnejší. Azda by som si mohol na neho i trúfnuť. Bol som pripravený. Majster čakal na môj výpad. Čoskoro som začal. Rozbehol som sa naproti nemu a chcel po ňom hneď skočiť, lenže ma zrazil k zemi. Nevadí, skúsil som to znova a znova. Rôzne uhly pohybu, ale zakaždým ma odhodil. Neútočil, len sa bránil. A i tak som sa k nemu nedokázal dostať. Veď taký starý páprda nemôže byť silnejší než ja! Hnev ma hnal ďalej, avšak čoskoro mi došli sily. Zadýchane som ostal stáť. Svaly ma boleli a pľúca horeli. Zdvihol som na majstra, ktorý určil, že stačilo. uvedomil som si však jednu vec. Nemohol som ho premôcť, nie ak moja myseľ bude zahmlená len agresiou. Musel som sa naučiť bojovať s rozumom. Preto som vyštekol, chcel som ešte pokračovať. Tentoraz sme skutočne bojovali. Už som nebol ako také malé šteňa. Avšak nedokázal som ho poraziť, no na moje prekvapenie som sa konečne dostal k jeho kožušine na krku a vytrhol mu tesákmi pár chlpov. Bral som to ako svoj triumf.
Prostredie okolo mňa sa týmto činom zmenilo. Ocitol som sa v horách. Pamätal som si, čo mám robiť. Uškrnul som sa. Teraz to bude hračka. Začal som sa štverať k vrcholu. Musel som si však dávať pozor na to, kam došľapujem. Prašný povrch kĺzal. No napokon to nešlo až tak zle. Prvé komplikácie prišli v momente, kedy som sa dostal do vyššej nadmorskej výšky. Musel som si dávať pozor na zľadovatený povrch, kde som mal skutočne problém sa udržať. Do toho celého, akoby som toho už nemal dosť, sa pridali kamene, padajúce z vrcholu. Niektorým som sa nedokázal vyhnúť a pocítil, ako mi tupá bolesť vystreľuje z miesta, kde do mňa narazili. zaťal som tesáky. Bol som kus samca, musel som to vydržať. Po veľmi ťažkom výstupe, som sa tešil, že som už dovidel na vrchol, ale opak bol pravdou. Čím bližšie som k nemu bol, tým ďalej som sa ocitol. Aspoň tak to na mňa pôsobilo. Ku zosúvacím skalám a ľadovému nánosu, ktorý pomaly prechádzal i do snehu, som mal pocit, že počujem vreskot vtákov. Zastrihal som ušami. Toto sa mi prvý raz nestalo. Nálet orlov bol otrávný. Trafilo ma tak i viac kameňov a ja sa posunul nižšie. Zavrčal som a napäl všetky svaly. Teraz alebo nikdy. Zaprel som sa a začal stúpať vyššie. Nárazy a ďobance som buď ignoroval alebo sa im skúšal vyhnúť. Nakoniec, keď som bol už na pokraji svojich síl, som sa doplazil až k vrcholu. Zadychčane som labami objal špic a precítil chlad, ktorý sálal zo snehu a ľadu.
Krajina sa opäť zmenila. Ocitli sme sa na podivnej lučine, zdvihol som zrak a pozrel sa na Majstra. Stál vedľa mňa. Bolo očividné o čo pôjde. A tak som prikývol. Prikrčil som sa a keď som pocítil pohyb, rozbehol som sa. Zdalo sa mi, že som veľmi rýchly, no moje zdanie mohlo klamať. Majster s oveľa väčšou rýchlosťou bežal vpred. Zamračil som sa. Nedával som však dosť pozor, preto som skoro vrazil do stromu. Vbehli sme do lesu. Musel som začať dávať pozor na prekážky, ale i na seba a majstra. Nemohol som ho nechať vyhrať! I keď mi v hĺbke duše bolo jasné, kto z nás dvoch vždy vyhrá. Napokon som prebehol podstatnú časť lesa, až som uvidel miesto, kde mal byť nás pravdepodobný cieľ. Preskakoval som a podliezal rôzne spadnuté stromy, či kroviny, obiehal stromy a musel v takejto rýchlosti veľmi pohotovo reagovať na meniacu sa situáciu. Do toho som sa i veľmi dobre zadýchal. Čoskoro nás čakala cieľová rovinka, avšak majtster pridal do kroku a zmizol predo mnou ako taký šporťák. Nepoľavoval som z tempa a i ja dobehol na miesto, kde ma už čakal. Zadýchane som sa na neho pozeral. Bol som celý doudieraný od tých konárov, ktorými som prepálil. Keby som človek, mal by som celé telo červené a hádam by sa našli na mne i rôzne modriny.
Netrvalo dlho a opäť sa krajina zmenila. Povzdychol som si. Túto disciplínu som neznášal. Bol som vysoký a preto sa mi ťažšie ohýbalo. Nebol som tanečnicou pri tyči predsa. No i tak som to musel prejsť a zlepšiť svoje schopnosti. Inak bude zo mňa za kus stará vykopávka, ktorú budú bolieť kríže. A preto som sa pustil do prekážok, ktoré mi pripravila džungľa. Podliezanie rôzne zakrútených konárov a koreňov bolo veľmi obtiažne. Niektorí by si mysleli, že som bol len rozmaznaný, ale… pravdou bolo, že som bol len nemotorný. Dokonca sa mi podarilo v jednej z lián zamotať. Frustrovane som si vydýchol a pomaly sa z toho dostával. Nie. Táto skúška nebola mojou obľúbenou. Priam som ju hejtoval. Následne, keď sa mi to už podarilo sa z toho dostať, pokračoval som ďalej po zakrútených konároch. Ak ma niečo v džungľa naučila, tak to, že lepšie sa bolo hýbať hore a nie dole. No i tam som musel zoskočiť. Bahno, humus, hmyz. Pavučiny a pavúky. No nenávidel som to tu. Musel som však pokračovať. Podliezol som ďalší kmeň a so zhnusením sa obtrel o pavučinu. Pokračoval som ďalej a teraz som získal ďalšiu nádej. Už som dovidel na majstra, ktorý ma už čakal. S povzdychom som prešiel posledné prekážky, ktoré mi stáli v ceste. Boleli ma všetky svaly i kosti. Takto som sa nekrútil už pekne dlho. Ani som netušil, že do niektorých poloh sa dokážem dostať sám. Zamračil som sa. Len som dúfal, že ma nikto nikdy neuvidí robiť takéto tanečné a gymnastické kreácie. Napokon som sa prerval poslednou škárou a zastavil u Majstra. Otriasol som sa a vyčkával na ďalšiu zmenu prostredia.
Prekvapilo ma, keď majster v lese ukázal na podivné, hrdzavé zviera, ktoré pripomínalo nejaký poddruh vlka. Zastrihal som ušami, no prikývol som. Mal som ju dostať. Dobre. Určite bude rýchla. Ale ja ju dobehnem! A tak som sa prikrčil. Opakoval som všetko, čo ma Laelia, Zeinab i Azrael naučili. Chcel som sa pred majstrom predviesť, že nie som úplne k ničomu. Plýžil som sa k líške od zadu, no ona bola chytrejšia než ja. Zaklial som a zdvihol sa zo zeme, keď sa rozbehla preč. bežal som a bežal ďalej za ňou. Musel som zapojiť všetky svoje zmysli i svaly a schopnosti, aby som jej stačil. Na tak krátke nožičky bola skutočne veľmi rýchla a mrštná. Zavrčal som. Potreboval som nájsť niečo, čo využijem vo svoj postreh a ulovím ju. Vyskočil som na jeden spadnutý strom a utekal za tou potvorou, robil som si nadbeh a skočil. Spadol som však tesne vedľa nej. Líška zmenila smer a moja čelusť sa zacvakla na prázdno. Pretočil som oči a napäl svaly. Nechcelo sa mi ju naháňať celý deň. Preto som sa zase nahneval, spravil niekoľko slučiek a nasmeroval ju k závalu. Tam nebude mať ako utiecť. Líška si to uvedomila neskoro, no i tak sa chcela vybrať nahor a vyskákať po skalách. Ja som sa však odrazil a zdrapil ju za chvost. Strhol som ju späť dole a labou ju pripučil na zem. Vrčal som do nej a následne som zacvakol zuby, čím som ukončil jej život. Potom som hlavu zdvihol a pozrel sa na Majstra.
Líška i les zmizli a ja sa opäť ocitol s Majstrom v jeho úkryte. Otriasol som sa. Bolelo ma celé telo. Svaly i kĺby. Bol som zadýchaný, unavený a zišiel by sa mi určite spánok. Majster uznanlivo kývol. Uklonil som sa mu opäť. Bolo na čase ísť. Poďakoval som mu a pobral som sa k východu, kde na mňa už čakala Laelia. Zamieril som s ňou ďalej na juh

//les pri Moste

Schváleno

//Tajné ostrovy

Pokračoval som ďalej. Pozrel som sa na Laeliu. Zasmial som sa. "Ale kdeže, trošku sa prejdeme a do večera by sme tam mali byť," podotkol som a zamyslel sa. Stačilo nám prejsť lesom a potom po planine, až k jazeru. Tam si oddýchneme. Samozrejme. Potriasol som hlavou a podliezol jeden zo stromov. Táto hutnosť porastu ma privádzala k šialenstvu. Avšak, čo by som neurobil pre to, aby som bol silnejší. Povzdychol som si a sledoval Laeliu, či mi stačí. Uškrnul som sa. "Určite áno, žijú tu kadejaké zvieratá. Ale i nebezpečnejšie," povedal som smerom k nej, keď som si spomenul na tú prerastenú mačku, ktorú som predtým stretol. Oblizol som si ňufák a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Ach, tak kde si? pomyslel som si a hľadal ruiny, ktoré som predtým našiel. Trvalo mi nejaký čas, než som sa dostal do stredu. Hmla môj pohyb výrazne zhoršovala. A v tom som ten vchod uvidel. Zamával som chvostom. "Aha! Tu sme. Choď na pred, ja pôjdem až potom, nech ho nerušíme naraz zbytočne," riekla som a mrkol na ňu. Následne som si sadol a sledoval ako mizne v chráme. Keď sa po čase ukázala, vydal som sa dnu ja sám.

//svätyňa