Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Les pri Moste

Kráčali sme ďalej naprieč lesom. Pozoroval som stromy a zasneženú krajinu. Zima mi skutočne lahodila. Vydýchol som oblak pary a usmial sa. Zašvihal som chvostom zo strany na stranu. Kiežby bola zima celoročná, určite by to bolo lepšie. Ale chudáci tí, ktorým chlad nelahodí, pomyslel som si a zadumane kráčal vpred. Dostávali sme sa smerom k pláži. Túto časť ostrovu som si pamätal veľmi dobre. Prvý raz sa mi podarilo vytvoriť hlinenú stenu, keď som nedokázal uloviť rybu. Ktovie, či by mi to teraz išlo lepšie. "Pamätám si, kde ma Azrael našiel, vezmem ťa tam, je tam pekne a dokonca je tam i záhadné miesto, však uvidíš," riekol som smerom k nej a zamával chvostom. Určite bude nadšená z toho kvanta mŕtvych tiel, ktoré sa tam nachádzajú. Aspoň z nich boli už kostry a nemuseli sme tak dýchať hnijúce mäso. Potriasol som hlavou a prešiel sa po pláži. "Pozri sa tam na juh, vidíš tie podivné stromy a liany? Vraj sa takému lesu hovorí džungľa, ako mi povedal raz jeden vlk," upozornil som ju a kývol hlavou. "Je to tam fakt chaotické, tak sa drž u mňa! Ukážem ti, kde som našiel to miesto, kde nás majster potrénuje," riekol som a mrkol na ňu. Zamieril som teda k hranici lesu a zmizol v ňom. Už z diaľky som mohol počuť všemožný hmyz, vtáky a opice.

//Hmlistá džungľa

//Most

O kvete, ktorý mi rozprávala, som nikdy predtým nepočul a asi som ho ani nikdy nevidel. Avšak, určite by som ho niekedy chcel zazrieť! "Tak tá znie, že je veľmi pekná! Rád by som ju niekedy videl. Kedy zvykne rásť? Či nevieš? A kde?" vyzvedal som ďalej. Mal som asi úchylku na kvetiny a celkovo rastliny, ale kto mi to mohol zazlievať! Potriasol som chvostom zo strany na stranu. Však som mal i rodný element prírodu, bolo jasné, že k nej budem mať blízko predsa. "No našiel som jeden kvet, ktorý by mal mať liečivé účinky, keď sa pripraví. Bolo to zvláštne, v hlave mi rezonovali informácie o ňom. Teraz ale nerastie keď je zima. Potom som našiel také lekno na jazere, ale jeho listy sú v tvare, že dokážu udržať vodu," riekol som, ale slovo miska som nepoznal, preto som to nemohol použiť. Ale vedel som, že by sa tam mohli dávať i iné veci ako napríklad ovocie alebo tak. Ked sme prešli úspešne most, obzrel som sa. "Dúfam, že nájdeme inú cestu, inak bohužiaľ áno, ale môžeme počkať do jari," riekol som pobavene a pokračoval lesom ďalej. Už sme skutočne neboli ďaleko!

//Tajné ostrovy

//Temný les

Zastrihal som ušami a musel pokrútiť hlavou v náznaku nesúhlasu. Asi teda ešte nevidela žiadnu rastlinu akú som mal možnosť vidieť ja. Určite tu boli veľmi účinné rastlinky! "A aká rastlina sa ti páči?" opýtal som sa jej zo zvedavosti. Možno by som jej potom vedel dať aspoň darček dakedy. Ak by ju teda kvetina potešila. Až sa znova stretneme. Bohvie kedy. A vlastne ako dlho budeme spolu putovať? Nechcel som i ju stratiť v hmle ako Azzip. Narozdiel od nej mi bolo s Laeliou dobre. "Nemáš pravdu. Našiel som už i rastliny, ktoré by mohli mať nejaké využitie. Treba len hľadať!" riekol som smerom k nej a zasmial sa. Možno také rastliny ani neexistovali mimo ostrovov. Ktovie. Potriasol som hlavou a pokračovali sme ďalej. "Neviem o žiadnej inej," priznal som a povzdychol si. Snáď sa nestrepeme. "Moc sa prudko nehýbaj, pretože potom rozhojdáme celý most. Niekde chýbajú i tie drevené veci, plus to bude asi namrznuté, takže bacha," upozornil som ju a rozhodol sa ísť ako pravý vlk prvý. Pomaličky som napredoval. Kde tu sa mi mierne šmyklo, no ako tak to šlo veľmi dobre. vydýchol som si, keď som sa dostal na druhú stranu. Obzrel som sa po Laelii, či je v poriadku a či ma nasleduje alebo sa niekde prepadla. "tak vidíš," povedal som smerom k nej, keď prešla i ona a vydal sa ďalej. Neboli sme už ďaleko.

//Les pri moste

Pozrel som sa na Laeliu, rozhodne nevedela o čo prichádza, keď na rastliny ju náladička nebrala. Uškrnul som sa. "By si neverila, ale sú tu i zaujímavé rastlinky," riekol som smerom k nej. Aspoň tie, ktoré som zatiaľ našiel boli skutočne zaujímavé. Dúfal som, že nájdem čoskoro i ďalšiu. Možno by som sa mal po nejakých začať pozerať, i keď v tomto ročnom období asi moc rásť nikde nebudú. Povzdychol som si a zastrihal ušami. Stať sa však mohlo čokoľvek. "Tie zvieratá som ale videl zatiaľ asi len... normálne alebo ako tomu hovoria tí, ktorí nie sú z ostrova. No mám pocit, že na takej pláni, kde je fakt hustá hmla, ma niečo prenasledovalo a nebolo to nič nízke," riekol som smerom k nej a až ma striaslo u tej predstavy. Oblizol som si ňufáčik a pozrel sa smerom na ňu. "Ježiši aj by som na neho zabudol, že sme k nemu chceli ísť!" vyhŕkol som zhrozene. Bože. Bol som ako stará drbna, ktorá sa radšej vykecávala ako na niečom pracovala. Preto som pridal mierne do kroku, aby nám to netrvalo ďalšiu zimu sa dostať k samotnému mostu. Medzitým ma však zaskočila svojou otázkou. Otočil som sa smerom k nej a pobavene zavrtel hlavou. "Kdeže. Tie som si kúpil u Wua. Dokáže ti i nafarbiť kožuch. A zdá sa, že to dobre drží. Už som sa i kúpal a nezliezlo to," riekol som pobavene a zamával chvostom. Avšak bolo otázne, či sa to týka i genetiky. Pochyboval som. Vĺčatá by určite žiadne modré znaky nemali, keby sa k tomu malo v mojom smere schyľovať. Oblizol som si jazyk. "Čaká nás teraz najťažšia časť cesty. Ak ju prežijeme, za chvíľu budeme u starca," povedal som pobavene smerom k nej a zamieril k mostu, ktorý sme už mohli cez kmene stromov vidieť pred nami.

//Most

Hľadel som na Laeliu, ktorá žila život aký žila asi hlavne kvôli tomu, aby naplnila svoje slová. Nechcela sa dožiť svojej staroby a preto robila to, čo robila. Privrel som oči. Ani ja som sa jej nechcel dožiť. Prišlo mi to ponižujúce. hlavne ak budem potom od niekoho potrebovať i pomoc. Povzdychol som si a pozrel sa smerom k nej. "Tak to sme dvaja, ktorý sa nechcú toho súdneho dňa dočkať. Radšej by som umrel v boji alebo pri skúmaní, či dobrodružstve, ale nie na starobu," povedal som a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Následne som pokračoval ďalej. Neboli sme už ďaleko od prechodu cez priepasť. Netešil som sa však na to, aké tie dosky budú. Možno však tade prechádzali vlci pravidelne a tak bude ľad roztopený. Ale v to som príliš nedúfal. Kto by mal rád taký typ prechodu? "Smrť? Hm, ani neviem, je to niečo čo dostihne každého z nás a videl som i svet mŕtvych, kde život pokračuje. Teda..." stíchol som a premyslel si, čo som tým vlastne chcel povedať. Ani sám som netušil, že čo. Avšak vedel som, že som s tým nejako spriaznený. "Fascinuje ma to asi rovnako ako mágie. Schopnosti a limity vlčieho tela. Najradšej by som i preskúmal všetky zvieratá a rastliny, ktoré sa v krajine nachádzajú. Som proste zvedavý," dodal som na záver a pozrel sa na ňu. Azda ma chápala a možno nie. Nie každý mal rád zvedavýchh jedincov. Ale ja som chcel proste všetko vedieť a skúmať, vidieť a zažiť.

Prekvapilo ma, keď Laelia povedala tak veľa zím. Nie, že by som chcel tak skoro umrieť, to určite nie. Ale bolo to proste pre mňa ako celá večnosť! Však ja len neskôr zistím, ako ten čas uteká veľmi rýchlo a oľutujem, že ti práve teraz myslím opak. "Tak to som skutočne nečakal. Hmm, to znamená, že ak si o jednu dve zimy staršia a ja som prežil len jednu v podstate... tak si stará tri štyri zimy?" opýtal som sa jej, že či mi počítanie skutočne išlo. Chcel som tomu pochopiť. "To ti ostáva ešte dosť veľa zím," skonštatoval som napokon a zamával som chvostom. Bol som rád, že neumrie tak skoro. ASpoň mi bude robiť naďalej spoločnosť. Mal som ju rád. Prešiel som však k inej téme, ktorá ma tiež zaujímala. Išlo mi o samotné umieranie, ktoré nakoniec i tak každú živú bytosť postihne. "Hm a čo ak budeš tak stará, že ti zdravie nedovolí sa už príliš hýbať? I vtedy vlci predsa len podľahnú a počkajú si na smrť nie?" opýtal som sa jej ďalej. Ale inak mala recht a nechápal som, ako sa môžu niektorí vlci nechať zabiť kvôli zlomenému srdcu, či zrade. To by som ja nikdy neurobil! Skôr by som zabil toho druhého, ktorý mi tú bolesť spôsobil. Či by som ho už miloval alebo nie. "To teda... vysokí som to máš pravdu. Chcelo by to ale i viac svalov a skúseností a informácií, aby som sa nepýtal toľko otázok," povzdychol som si celkom sklamane. Toľkým veciam som na svete ešte nerozumel! Chcel som sa preto zlepšiť vo vedení.

//Spálenisko

Asi som ju musel mierne uraziť, keď som spomenul, že je už stará a tak ma ustálené životné hodnoty. Stiahol som uši dozadu a prečkal búrku, ktorú som sám rozpútal. "Koľko sa taký vlk dožíva zím? Podľa toho sa môžeme pobaviť o tom, čo je priveľa a čo nie," povedal som pobavene a šibalsky sa usmial. Nemal som príliš predstavu o tom, ako to chodí v tele vlka. Predsa len som sa nad tým nikdy nezamýšľal. Koľko vlastne na svete budem? Umriem jedného dňa len na to, že som proste príliš starý? Tá predstava ma trochu desila. Pochopil by som, keby ma niekto zahryzne alebo spadnem do priepasti, ale umrieť proste na starobu? Aký dlhý život som mal pred sebou vlastne ja? A čo iné zvieratá? Mal som opäť veľa otázok. "Laelia? Mám takú dosť divnú otázku, ale aká je podľa teba najhlúpejšia smrť o akej si kedy počula alebo videla?" opýtal som sa jej a zamával chvostom zo strany na stranu. Mal som občas trošku nemiestne otázky, ale bol som zvedavý. "Hm u tohto som sa stretol s tým, že ostatní mi tvrdia, že som ešte príliš mladý na to, aby som mohol mať nejaké názory, pretože nič neviem," odpovedal som na jej slová a pokrútil hlavou. Samozrejme, že som s tým nesúhlasil, ale musel som si nechať poradiť od druhých. "Tvoje názory sa mi ale páčia, teba by som i počúval," priznal som sa a doširoka sa usmial. Mal som ju rád. Bola rovnako priateľská a príjemná ako Zeinab alebo Azrael. Dosť mi pomáhala.

//Asshiřin labyrint cez les

Zastrihal som ušami a počúval, keď sa mi Laelia hodlala vysvetliť slovo 'autorita' lepšie, tak, aby som ho vlastne i pochopil. Otočil som smerom k nej hlavu a zamyslene nad tým uvažoval. "Takže ani ty vlastne nerešpektuješ autoritu tvojej alfy, pretože je to namyslený idiot, ktorý má len plno slov, ale žiadne činy, správne?" riekol som smerom k nej tak, aby som si to ujasnil, ale aj som ju musel podpichnúť. Však bola ukážkovým príkladom ako by to asi nemalo vyzerať. Prešiel som si jazykom po tesákoch a pokračoval naprieč lesom. S ňou som sa tu necítil vôbec nebezpečne. Ešte by som sa hral i na hrdinu, keby sa na nás vyvalí nejaké beštia. Aspoň by sme si užili trochu akcie, pravda. "No z toho čo počúvam to každý prisudzuje môjmu veku, takže si myslím, že keď sme mladí nevieme čo chceme a až budem starý ako ty, už to budem vedieť?" povedal som smerom k nej, aby som si túto myšlienku potvrdil alebo vyvrátil. Nie že by bola nejaká stará, pomyslel som si. Pôsobila ešte mlado, keď som ju porovnal s inými vlkmi, akých som už stretol vo svojom živote. "Ten postoj sa mi páči," povedal som smerom k nej. "Lenže čo ak sa skutočne niekto zmení alebo to nemal v úmysle, či ho k tomu prinútili okolnosti?" opýtal som sa jej zamyslene a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Mal som na ňu toľko otázok! Jej život vyzeral byť dosť zaujímavý a zatiaľ sa mi celkom páčil. I keď som mal nejaké námietky miestami!

//Temný les

//Prekliate jazero

Pokračovali sme naprieč lesom, ktorého zvuky a tiene boli počas zasneženej krajiny o niečo menej desivé a dovolil by som si povedať, že som sa tu ani necítil nejako v nebezpečenstve. Hlavne keď som to porovnal spred tým, keď som tadiaľto išiel s Wissom. "Hm, môžeš to skúsiť, keď sa opýtaš Wua až ho nájdeme niekde," začal som a normálne sa zamyslel nad tým, že čo by som jej mal vlastne na to odpovedať. Ani ja sám som nevedel, čo všetko je možné, i keď som sa pýtal každého na počkanie, čo vlastne ovláda. "Ale inak netuším, jedine, žeby sa asi každého pýtaš na to, čo ovláda. Ale ja sám som zatiaľ vidieť všetkých používať teda len elementy," dopovedal som smerom k tejto otázke a otriasol sa, keď som zbadal prasklinu v zemi. Žeby ďalšia jaskyňa? Chcel som to preskúmať a tak som opatrne strčil polovicu tela do diery a následne zišiel ešte nižšie. Lenže už z diaľky som počul nepríjemné zvuky a srsť na krku sa mi naježila. "Neviem ani čo to slovo znamená," riekol som smerom k nej s ospravedlňujúcim úškrnom a stiahol uši. Veľa takýchto pomenovaní mi bolo cudzích. Potreboval som doplniť slovník a Laelia vyzerala, že ich pozná celkom peknú fúru. Avšak vzápätí pokračovala, čím mi vlastne onen pojem i vysvetlila. Zastrihal som ušami. "Prečo si to myslíš?" opýtal som sa jej. Ja sám som netušil ako sa budem správať, bol som príliš malý aby som dokázal niečo vôbec tvrdiť, či odhadovať. "Mali vlastné starosti a Azzip niekde zaostala. Chcem skúmať krajinu a spoznávať nové veci a s nimi to všetko hrozne trvá. Niekedy neprejdeme ani jeden les za niekoľko dní a to ma nebaví," posťažoval som si a pokrútil hlavou. Nie, rozhodne som ešte nechcel zostávať na jednom mieste príliš dlho. Potreboval som cestovať! Stiahol som uši a otočil sa, aby som sa vydal späť ku povrchu. Nepáčilo sa mi to tu. Zastrihal som ušami a pozrel sa smerom na ňu. "Akurát som sa predtým o Azzip dozvedel ďalšie veci o mojej matke a jej možný zámer a prečo sa na nás vykašľala no... a tiež mi povedala, že by som k nej nemal byť milý a dokonca že jediné čo ma upokojí bude pomsta," dodal som a zamračil sa. Bola to pravda. Čo by som jej vlastne urobil, keby sa tu zjaví a tvári sa akoby nič? Povzdychol som si a vyšiel opäť na povrch lesa.

//Spálenisko cez les

//Duny

Laelia bola veľmi motivovaná. Skutočne sa chcela zlepšiť či už vo svojej fyzičke alebo magických schopnostiach. Veril som, že by som jej mohol nejako pomôcť. Minimálne ju priviesť do svätyne, kde by ju majster zaškolil. Oblizol som si ňufák. Takto by som mohol sprevádzať nových vlkov na ostrovoch častejše. Bol by zo mňa skvelý sprievodca i učiteľ! Strážca ostrovov! To by bolo skvelé teda. Až na fakt, že môjmu Spoločenstvu by sa asi tento vľúdny akt nezdal byť veľmi dobrým pre našu reputáciu. "Neboj sa. Chce to trochu tréningu a drahých kameňov a budeš rovnako mocná ako priemerný obyvateľ týchto ostrovov. A ak chceš byť lepšia, to už chvíľu potrvá, ale neboj sa. Verím v teba! Jedného dňa budeš ovládať i viac mágii než ja, určite," riekol som smerom k nej a zavrtel chvostom zo strany na stranu. Bola skvelá. Zaslúžila si onú magickú silu viac než ja. Povzdychol som si a prešiel si jazykom po ňufáku. Tak čo teraz? Pokračovali sme už lesom, rozhliadal som sa po stromoch. Nepáčilo sa mi to tu, ale po poslednej návšteve sa mi nič nestalo, takže som nepanikáril. Prešiel som si jazykom po tesákoch a sledoval laeliu. "To máš teda pravdu. Ja by som ho asi nepočúval vôbec, teda zatiaľ som nemusel počúvať nikoho. Uvidím aké to bude, až nájdem svoju alfu, i keď v našej svorke by si mali byť všetci kvázi rovní," odvetil som so smiechom a zamával chvostom zo strany na stranu. Stále som tej neúplnej rovnosti nerozumel, ale však ja to pochopím až sa dostanem s tým do praxi! "To netuším, neskúšal som to, keď sme tam boli s Azzip. A boli tiež dosť vysoko, ale môžeme to vyskúšať," odpovedal som jej na otázku a zastavil sa na brehu jazera ku ktorému sme došli. "Zdá sa, že tu na juhu nie je skoro nič poživateľné," riekol som a pokrútil hlavou. Vydal som sa späť do lesa, pretože mi došlo, že sme sa zbytočne vrátili na sever. Museli sme pokračovať na juh. Tak som si to pamätal.

//Asshirin labyrint

//Palmová pláž

Neúmyselne som dával Laelii informácie, ktoré ju nútili premýšľať ohľadom jej voľby svorky ku ktorej sa pridala. Jej pochybnosti som pochopil až v ten moment, kedy mi povedala, že by moje spoločenstvo bolo pre ňu lepšou voľbou. Zastrihal som ušami a pozrel sa na ňu. Nechcel som, aby sa však upisovala diablovi. Ja som sa v tejto svorke narodil... ale ona mala možnosť či sa pridá alebo nie. Zašvihal som nervózne chvostom zo strany na stranu. "Hm, môžeme ísť potom k jazeru, kde sa väčšina členov zdržiava a možno na niekoho narazíme, aby si spoznala i niekoho iného ako som ja. Nie som úplne ukážkový príklad," riekol som s nervóznym úsmevom. Nechcel som, aby ma potom Khan naháňal, že som stál za zmenou jej rozhodnutia. I keď... čo by mi ten slaboch vlastne dokázal urobiť? Nič. "Aby si si spravila lepší obraz o nás. Možno sú tam však aj úplní magori, ktorí by vykuchali a zožrali vlka bez mrknutia oka. Hm," dodal som, keď som si spomenul na toho divného čierneho vlka, ktorého som uvidel v horách, ako žerie tú nebohú vlčicu. Nebol to najkrajší pohľad, aký som mohol vo svojom živote vidieť, veru. Až ma pri tej predstave striaslo. Sledoval som Laeliu, ako skúma kokos, ktorý sa jej podarilo zhodiť zo stromu. "Zvláštne. Potom ti môžem ukázať i jeden modrý strom na ktorom sú tiež podivné plody. Možno sa nám podarí zhodiť i tie," riekol som smerom k nej s úškrnom a pokračoval ďalej. Mali sme pred sebou ešte nejakú časť cesty, kým sa dostaneme k Starcovi. "No, teraz musíme prejsť temnou časťou ostrovov a potom cez most. Dúfam, že nebude veľmi namrznuté to drevo a nebude fúkať silný vietor, inak by nás to mohlo stáť život," povedal som smerom k nej zamyslene a pokračoval z piesočných kopcov k temnému lesu, ktorý už z diaľky nevyzeral príjemne. I keď so všetkým tým bielym snehom pôsobil o niečo priateľskejšie, než skutočne bol.

//prekliate jazero

//Pichl

Kráčali sme naďalej touto vyprahlou krajinou, ktorá mi už začínala prekážať. Nie, fakt by som tu nemohol žiť. Ešte by mi z toho preskočilo. Otriasol som sa. "Alfy pokiaľ viem sú momentálne len dve, ale predtým ich bolo viac, veď sa medzi zakladateľov rátal i môj otec," riekol som a zamyslel som sa nad tým, o koľkých betách rozprávala Azzip. "Biet je tiež viacero, ale neviem presný počet ti povedať. Ale čo som tak pochopil, za betu sa považuje každý overený a lojálny člen Spoločenstva. Ostatní ostávajú na postavení Sigmy a neberú sa primoc vážne," odpovedal som jej na otázku. Muselo to byť pre ňu chaotické. I pre mňa to bolo a to som nikdy ani moc o fungovaní svoriek nepočul. Avšak toto nebola svorka, bolo to spoločenstvo a preto jeho pravidlá boli malinko odlišné. Pobavene som sa zasmial. "Tak to si teda mala. Však on by ťa ani nevládal uhryznúť naspäť. Vyzeral slabšie než ty, čo je dosť smutné, keď ide o alfu," skonštatoval som napokon a povzdychol si. Nechcel som ho však podceňovať. Možno len vyzeral slabo? A možno ním skutočne i bol. Ako povedala Laelia. Skrýval sa za svoje slová, no činy nemal žiadne. Skutočný prejav slabosti, nemyslíte? "To teda áno a tu je hneď ďalšia divná vec," riekol som a ukázal na palmy, ktoré sa tiahli pozdĺž piesočného pobrežia a vo svojich korunách mali podivné plody. Netušil som však, ako by som to mal nazvať a tak som zamieril pozdĺž pobrežia smerom k tomu prekliatemu lesu, aby sme sa konečne dostali na most a do džungle, kam som mal namierené. "Oh áno. Určite. Však uvidíš až k nemu prídeme. Len... nič nehovorí, ale i tak vieš, čo po tebe chce a bude to jedno z tých magických, iracionálnych stretnutí, ktoré tu zažiješ. Ja som tam bol už ako malé vĺča a asi by som si mohol opäť trošku potrénovať, nech nie som taký slaboch," skonštatoval som a zazubil sa. Pomaly sme prechádzali plážou ďalej, späť k piesočným dunám, ktoré sa týčili vysoko nad nami. Tak... ešte posledných pár kopcov a budeme konečne v normálnej, zimnej krajine. Nevedel som sa už dočkať.

//Duny

//Jazero smrti

Keď použila obe moje mená za sebou, musel som vystrúhať grimasu. "Postačí jedno z nich v jednu dobu," riekol som, pretože takto to znelo hrozne! Začal som sa však nad tým smiať. "Znie to hrozne vtipne, keď to povieš takto za sebou," skonštatoval som a zamával chvostom zo strany na stranu. Bolo to neuveriteľné. Ale musel som uznať, že k sebe obe tie mená pasovali ako riť na šerbeľ. Oblizol som si tmavý ňufák a nadvihol zraky. "Aj ty by si si mohla dať nejakú prezývku, nemyslíš? U nás v spoločenstve je to vraj bežné, že bety a alfy dostávajú prezývky," povedal som smerom k nej a spomínal na slová, ktoré mi hovorila Azzip. Ako že to hovorili jej? "Azzip mi hovorila, že jej prezývka je Kousavá, pretože rada hryzie druhých, či už zubami alebo slovami," dopovedal som smerom k Laelii a pozorne si ju prehliadol. Akú prezývku by si asi zaslúžila ona? Hm. Nenapadlo ma však nič. Asi som ju ešte tak dobre nepoznal alebo som bol len na vymýšľanie antitalent. Uškrnul som sa, keď sme prechádzali pomedzi podivné kveto stromy s pichliačmi. "Samozrejme! Zoznámim ťa s niekým, kto to vie, len až sa dostaneme odtiaľtou, au, počkaj. Musím ti pomôcť, teda nám, niečo skúsim," riekol som. Nechcel som mať všetky tie pichliače zapichnuté v mojom zadku. A tak som si predstavil, ako sa pred nami tie kaktusy posúvajú, aby sme mali lepší priechod. A skutočne. Po chvíli sa to tak stalo. Lenže ma to stálo dosť úsilia, no napokon sa tam podarilo zo spleti tých podivných rastlín vymotať. "Uff, čo to bol za divný strom? Kvet?" opýtal som sa jje, pretože som nič také predtým nevidel. Otriasol som sa a pokračoval ďalej na juh k moru. Kde sa v diaľke črtali ďalšie divné stromy.

//palmová pláž

//Oáza

Uškrnul som sa, keď mi pochválila i moje meno, ktoré pasovalo k mojej vidine lietania. Pravdou bolo, že som to zviera avšak nikdy ešte ani poriadne nevidel. Len som vedel, že ide o čierneho vtáka. Povzdychol som si. Škoda. Možno aspoň toho vtáka niekedy v živote uvidím, keď už nič iné. Ale tie krídla by boli super i tak. Napokon musel som Laelii ešte niečo o sebe prezradiť. "Havran mi hovoria od kedy ma našli, áno," riekol som a pozrel sa pred seba na jazero, ku ktorému sme sa približovali. I keď toto už nevyzeralo tak príjemne ako tá oáza predtým. Zívol som si. "Avšak neskôr, keď som bol väčší, napokon sa ma rozhodla pomenovať jedna vlčica, aby som nenosil meno nejakého zvierať len," pokračoval som ďalej a pousmial sa pri spomienke na Zeinab. Skutočne som ju mal rád, i keď som ju videl len pár dní a od vtedy už uplynuli hádam celé veky. "Volala sa Zeinab a tak vzala svoje meno a moje, aby vytvorila originálne, ktoré nikto okrem mňa nemá. Teda aspoň si to myslím a pomenovala ma Zei-ran ako Zeinab a Havran," vysvetlil som jej s úsmevom. Už vedela i moje meno, ktoré mi podarovala vlčica namiesto prezývky, ktorú som i naďalej používal, pretože sa mi páčila a vlastne... mal som k tomu menu hlbší vzťah k než tomu "novému". Reagoval som však na oboje. "Takže údolie, to mi ale znie ako údolie v horách," odvetil som zamyslene, ale v tom som si spomenul. "Hm, ale poznám ešte jedno údolie, kde je jazero a okolo neho sú hory. Však ti ho ukážem, len čo sa dostaneme na druhý ostrov," odvetil som smerom k nej a pokračoval po brehu jazera, z ktorého by sa napil asi len blázon. Kostry zvierat okolo tú myšlienku len utvrdzovali a tak som pokračoval ďalej! "Hm, nechcela by si sa i zlepšiť vo fyzických znalostiach?" otázal som sa jej napokon. Keď už pôjdeme na druhý ostrov, mohli by sme zavítať i k tomu mlčiacemu divnému vlkovi, ktorý mi ako vĺčaťu dosť pomohol zosilnieť.

//Pichl

//púšť

Zastrihal som ušami a pozrel sa smerom na Laeliu. Vedel som presne o čom hovorí. Pousmial som sa. I ja som toho chcel zažiť v živote čo najviac. Nemohol som sa predsa nechávať spútavať vlastným strachom a nezažiť tak v živote nič. Aspoň potom spokojnejšie umriem nie? Keď si budem vedomí toho, že som prežil veľmi dobrý život. Povzdychol som si a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Lietať? pomyslel som si a pozrel sa jej do očí. Boli sme si viac podobný, než sa mi mohlo zdať! Pousmial som sa a pokýval hlavou na znak súhlasu. "Áno, to by som chcel niekedy v živote vedieť i ja, ale netuším, či sa mi taká príležitosť niekedy v živote naskytne," riekol som smerom k nej a povzdychol si. Lenže ja som mal namiesto nej i k tomu určité predispozície, všakže? "Možno to ale raz zažijem. Stretol som jednu vlčicu, ktorá mala krídla. Bolo to skutočne zvláštne na ňu tak pozerať. Avšak, i môj otec mal vraj krídla, ako mi všetci, ktorí ho poznali hovoria. Neviem, možno som ich zdedil po ňom? Ktovie," riekol som s úškrnom a otriasol sa. Bolo to neskutočné, ale ak by sa mi ich podarilo niekedy získať, určite bby som Laeliu preniesol nad krajinou a ukázal jej pohľad z vtáčej perspektívy! Teda... až by som sa naučil s nimi pracovať. Pravda. Podišiel som k jazeru ku ktorému sme došli a opäť sa napil, pretože mi šialene vysmädlo i za tak krátky čass, čo sme v púšti strávili. "Hm láka ma život v horách. Horské lučiny sú krásne počas letných mesiacov, síce v zime je to tam nebezpečné, ale po zvyšok roka je horské pohorie naozaj príjemné," riekol som napokon. I napriek tomu, že územie mojej svorky, ktoré si privlastnila, bolo hlúpe jazero na druhom ostrove. Nuž, nevadí. Otriasol som sa. Vydal som sa pomaly ďalej. "A čo ty? Keby si si nevybrala túto svorku, kde by si sa najradšej videla? Neušlo mi, že máš rada sneh," podotkol som a pokračoval ďalej a ďalej na juh. Bol som zvedavý, čo nám vlastne tento kraj ponúkne. Ale zdalo sa, že púšť vyzerala dosť nudne.

//Jazero smrti