Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Kvílivec

Zamyslene som premýšľal nad tým, čo by som jej mohol ešte k tomu povedať, ale bohužiaľ som príliš veľa vlkov, ktorí by niečo také zažili, nepoznal. Povzdychol som si. "Hm, Vino mi rozprával o nejakom stretnutí s vlkmi, ktorí neboli z ostrovov a kradli naše mágie. Ževraj to nebol pekný boj," riekol som na jej slová. O iných som však veľmi nepočul, ale vedel som si predstaviť, čo také bude ešte možné. Veď táto krajina ponúkala toľko možností! "O toto som sa moc nezaujímal nikdy, takže veľmi ani neviem, ale určite pri svojom pobyte na tomto ostrove nájdeš nejaké magické dobrodružstvo, ktoré eventuálne možno i oľutuješ," riekol som napokon a uškrnul sa. Čo by takého mohla vlastne zažiť? Ani predstaviť som si to tak úplne nedokázal. "Čo by si takého chcela zažiť? O čom sa ti kedy snívalo? Nejaké bláznovstvo? Pretože niečo mi hovorí, že tu je to veľmi možné, že raz zažiješ," opýtal som sa jej, aby mi i ona niečo pekného povedala a prešiel zo snehu na teplý piesok. Zastrihal som ušami a sledoval, ako sa postupne mení klíma. "To je neuveriteľné, takže v púšti je celoročne teplo?" opýtal som sa jej ďalej, aby som si potvrdil to, čo už bolo zjavné. S úžasom som hľadel na okolie. Avšak v tom som sa šmykol, keď som chcel vyjsť hore po pieskovom kopci. Zamračil som sa. "Kto by tu chcel dobrovoľne žiť? Veď sa tu ledva dá chodit," posťažoval som si a povzdychol si. Napokon som sa nejako trmácal ďalej, i keď mi to na piesku príliš dobre nešlo. Potom som však uvidel v diaľke jazierko, ku ktorému som sa vydal. zase mi vysmädlo.

//oáza

//nížina hojnosti cez pohorie

Laelia sa snažila pôsobiť celý čas ako tá najsilnejšia a najstatočnejšia. Chcela byť až príliš samostatná. A potom prečo je sama a nemá spoločnosť, keď si nechce nechať pomôcť od druhých. Povzdychol som. Každý bol však nejaký, asi ani ja by som si nenechal len tak kecať do toho čo zvládnem a čo nie. Predsa len som chcel vyznieť silnejšie než som bol. Len aby ju to nezabilo. Musím dávať na ňu pozor, či ju to nezačne viac bolieť, prebehlo mi hlavou a pokýval som nad tým hlavou. Napokon sme pokračovali k pohoriu. Prešiel som si jazykom po zadnej strany tesákov a zívol si. Dobre som sa napráskal. A teraz som to potreboval rozchodiť a poriadne sa napiť. Len či nebude jazero tiež zamrznuté! "Hm, počul som o tom, ako také zážitky zažívajú ostatní, ale ja sám som mal možnosť niečo také zvláštne zažiť len raz," riekol som ako sme prechádzali cez pohorie. Zamyslene som sa díval pred seba švihal chvostom zo strany na stranu. "Ocitol som sa vo svete mrtvych ako som už hovoril. Taká divná entita požierač duší mi ukradol dušu rovnako ako aj iným vlkom a my sme ju museli nájsť. Bolo to zaujímavé, ale nechcel by som sa tam vrátiť. Teda... keď som zistil, že je tam môj otec, rád by som sa tam vrátil ale... neviem. Ešte som toho toľko nezažil," povedal som smerom k nej a trochu posmutnel. Keď išlo o moju rodinu, ktorú som ani nepoznal, vždy som posmutnel. Stále som im zazlieval, že ma opustili. Pomaly sme sa dostali k jazeru. Ľadová vrstva bola tenká. Labou som ho rozbil a začal piť vodu. V diaľke som mohol vidieť piesočné kopce, ktoré vytŕčali spomedzi snehu. "Hovorila si o púšti. Rád by som ju preskúmal!" riekol som nakoniec a počkal, kým dopila, aby som do nej zamieril. Sám som tam ešte nebol a bude to určite príjemna zmena. Alebo nočná mora. Však uvidím, aké to je chodiť po piesočnatých svahoch.

//Púšť

Tréning. Všetko bolo vždy len o praxi, všakže? Preto bol život taký komplikovaný a všetko tak strašne bolelo. I teraz mi umierali všetky svaly v tele i také o ktorých som nikdy predtým ani nevedel, že ich mám. Prečo to nemôže ísť rýchlejšie? Jednoduchšie? Za toto som si platil u Wua a u toho divného vlka v džungli? pomyslel som si a povzdychol si. Zašvihal som chvostom zo strany na stranu. Ach, toto by chcelo niečo lepšie vymyslieť. Vlci by určite viac utrácali svoje nazbierané úspory, keby mali svoje schopnosti i bez ťažkej driny. Alebo to bolo len mnou? Potriasol som hlavou a trhal som ďalej mäso zo srny. "Tak to je fajn, ale ak by ťa tá laba bolela, určite to povedz a dáme si pauzu," riekol som smerom k nej. Nechcel som o ňu prísť. A i keď smrť z boľavej laby určite nebola možná, v mojej hlave to bolo vcelku zveličený závver, ktorý by mohol nasledovať. A ja som o ňu prísť skutočne nechcel! Ďalej som žral a i Laelia sa pripojila. Napokon som sa poriadne napráskal. Teraz by sa nám zišla nejaká voda a ja sám som poznal jedno miesto, kde by sme sa mohli napojiť a ak moje výpočty boli správne, stačilo prejsť jeden z menších hrebeňov. "Trošku. Zbežne. Hlavne poznám ten ostrov pod týmto. Každopádne, poznám jedno miesto, ktoré nie je tak ďaleko odtiaľto, kde by sme sa mohli napiť a umyť od tej krvi," povedal som s úškrnom a pozbieral sa na laby. Otriasol som zo seba sneh a kývol hlavou. Keď bola Laelia prirpavená, vydal som sa do chôdzi skrz zasneženú pláň späť k horám.

//Kvílivec cez pohorie

Zastrihal som ušami a pozrel sa smerom na Laeliu. Pousmial som sa. Dokázali sme to! Môj prvý lov. Keby ma len tak videl Azrael. Hrdo sa mi pri tej myšlienke nafúkla hruď. "Je to ťažšie než sa zdá," riekol som napokon a vydýchol si. Prasol som sebou do snehu a nechal sneh, aby chladil moje rozpálené svalstvo. Netušil som, či je to však najlepšie riešenie. Nevadí. "Ten pád nebol pekný, si v poriadku?" opýtal som sa jej napokon a pohliadol na ňu zo zeme. Nevyzerala však, že by sa zvíjala v bolestiach a agónii. Ja sám som si asi trochu natiahol nejaký sval, ale neriešil som to. Bol som mladý, rozchodím to veľmi rýchlo. Avšak stav vlčice ma zaujímal. Pretože ak nebude fit, nebudeme môcť pokračovať v našom putovaní na juh. A ja som chcel cestovať ďalej! "Pred nami je ešte kus cesty, ak sa ti nebude dať pokračovať, náš prieskumný výlet budeme musieť odložiť," riekol som napokon i nahlas k nej a vyštveral sa na laby. Otriasol som sa a podišiel smerom k srne, ktorú sme ulovili. Začal som trhať mäso z pleca srny a prežúvať ho. Toto mi po dlhej dobe celkom slušne bodlo.

V snehu sa mi bežalo ťažko i napriek tomu, že som mal dlhé laby. Predsa len sme boli na otvorenom priestranstve, kde boli nafučané záveje snehu. Preto boli na niektorých miestach veľmi hlboké vrstvy snehu. Napokon, sledoval som Laeliu ako sa naťahuje so srnou. Viedla ju k jednému miestu, do ktorého ju napokon popostrčila. Prečo to robila? Po chvíli mi to došlo, keď sa srna nechala strhnúť do snehového záveju, v ktorom sa chvíľu kúpala. Laelia sa k nej však nemohla dostať a srna to čochvíľa využila a vyskočila na rovné laby. Zavrčal som. No tak to teda nie! Ach bože nemôže to takto skončiť, že nám zdrhne, pomyslel som si. Predsa len som potreboval, aby sme to už ukončili. Laelia na tom nebola dobre a ani ja som nemal bohvie aký tréning v tomto. Preto som sa naštval a pridal do behu. Musel som to ukončiť, aby sme si konečne oddýchli. Srna už bola unavená rovnako ako my, lenže ju poháňala chuť prežiť. Zaťal som tesáky a spravil niekoľko skokov, aby som ju dobehol. Odrazil som sa a skôr, než si niečo všimla, skočil som jej na chrbát ako veľká mačka. Strhol som ju tým pohybom dole, do snehu. Teraz už bolo na rade len to, aby som jej zahryzol do krku. Metala sa však veľmi moc. Počítal som s pomocou Laelii a keď sa ku mne pripojila, podarilo sa mi dostať k jej tepne, ktorú som rozorval a nechal zviera sa pomaly zadusiť vlastnou krvou.

26 kšm na Zeirana díky

Cez škáru medzi skaliskami som sledoval Laeliu, ako sa blíži naokolo od zadu k trojici sŕn. Švihal som chvostom zo strany na stranu a vyčkával, kým sa celá tá akcia začne. Bol som úplne natešený a nedokázal sa dočkať, kedy príde rada na mňa. Prečo to tak trvá! pomyslel som si a znudene položil hlavu na chladný, namrznutý kameň. Čoskoro sa však dali veci do pohybu. Začul som zhon. Nastražil som uši a pozrel sa späť na pláň, kde sa Laelia rozbehla s trojicou sŕn. Bolo to... zaujímavé. Avšak ako sa zdalo, nebežalo sa jej najlepšie v tom snehu a keby chceli, srny by určite páchli niekam preč. Potriasol som hlavou. No nič. Budeme si musieť pohnúť, pretože ten sneh vyčerpá i nás oboch týmto tempom. Ešte kúsok, ešte kúsok! pomyslel som si a zaboril ňufák do snehu, aby som od nadšenia nezvískol. Nemohol som sa teraz predsa prezradiť. Pretože by som skončil miesto tej srny ako večera ja. Druhý pokazený lov by mi vlčica určite neodpustila. Tak či onak, bolo to tu. Moje grand finále! Musel som sa ukázať. A tak sa stalo. Prestal som premýšľať a nasledoval skutočne len moje inštinkty. Vyskočil som z úkrytu a pridal sa k Laelii. Týmto pohybom som zneistil srnu, ktorá začala brzdiť, aby sa mi vyhla. Spoločne s Laeliou som po nej okamžite skočil. Ona po pleci a ja priamo ku krku. Bol to však nebezpečný manéver a musel som ju hneď pustiť, pretože by ma inak dokopala. Vrčal som a po chvíli behu som sa pokúsil na jej bok skočiť znovu. Zaryl som do nej i pazúre a tesáky, snažiac sa ju strhnúť k zemi, lenže bolo to náročnejšie, než sa zdalo. Srna ukázala, že žiť chce a veľmi rýchlo ma ako neskúseného mladíka zhodila do snehu poskočením a kopnutím. Zaryl som si to priamo do snehu. zavrčal som, no hneď som vyskočil späť na nohy a utekal za Laeliou a našim úlovkom aby som pokračoval.

Laelia sa na moje vyzvanie chopila plánovania. Počúval som jej slová pozorne, ako také malé vĺča, ktorému dospelý niečo káže. Vlastne furt som bol ešte mladý a k starším mal určitú úctu a rešpekt. Takže som si nechal poradiť, i keď som mohol mať i vlastný rozum. Takže sa mám proste ísť skryť a ona ich na mňa naženie a potom si musím len vyhliadnuť tú drobnú srnku, zopakoval som si sám pre seba pozrel sa na Laeliu, ktorá ešte rozprávala. Znelo to tak jednoducho, určite to zvládneme ako po masle! Však čo by sa mohlo zvrtnúť, však. Potriasol som hlavičkou a pozrel sa na vlčicu, ktorá vedela rozhodne, čo robí. Ja som bol však ako na exkurzii v zahraničí po pamiatkach, pretože niečo takéto som zažíval a videl prvý raz v živote. O to viac som bol natešený a nevedel sa dočkať, až sa pustíme do akcie! "Dobre rozumiem, pokúsim sa to nepokašľať," riekol som smerom k nej a počkal, kým sa pustí do plýženia. Ja sám sa následne pobral opatrne ku skalám, na ktoré mi predtým ukázala, kde som sa plánoval skryť. Sneh ma studil na bruchu, ale nemohol som predsa chodiť vystretý ako žirafa. I keď ja som bol gigantický i keď som sa krčil u zemi. Povzdychol som si a pricapil sa ku kameňom ku ktorým ma poslala. Vystrčil som však malinko hlavu, aby som videl Laeliu, keď bude štvať korisť mojim smerom.

//Slané jazero

Lealia bola pozitívne naladená a dávala jednu múdrosť za druhou, akoby bola nejakým motivačným guru. Pousmial som sa. Avšak mne sa to páčilo, aspoň som nebol tak úplne sad. Potriasol som hlavou a pokračoval zasneženou krajinou. Pláň pred nami bola skutočne rozsiahla. Mohol som dovidieť až k oceánu a lesu na juhu. Ah. To bol určite ten prekliaty les, v ktorom straší. Mal som naň nie veľmi pekné spomienky. Tak či onak, musel som sa trochu pochlapiť. Predsa len som už nebol to malé ustráchané vĺča, akým som bol vtedy, keď som tou časťou ostrovov kráčal prvý raz. Pozrel som sa teda smerom na Laeliu a následne i na okolie. Vyzeralo to, že sme tu sami. Nikde som nedokázal zachytiť siluetu vlka, či iného tvora. Museli sme preto pokračovať mlčky ďalej na juh. Avšak ako sme tak kráčali, uvidel som na obzore za jednym z kopcov niekoľko jedincov vysokej. Nebolo ich veľa. Možno tak štyria? Nešlo o početné stádo jeleňov. Skôr o nejaký zhluk sŕn a srnca, ktorí hľadali kus potravy. "Aha pozri," riekol som a ukázal na tie zvieratá. Ja sám som netušil, čo by som mal vlastne robiť. Preto som sa rozhodol prenechať velenie na laeliu a snáď sa nám podarí tento lov obom prežiť bez väčších zranení. "Ako bude vyzerať náš plán a ktorú ulovíme?" riekol som napokon a vyčkával, kým mi predostrie taktiku, plán a hlavne výber koristi. Medzitým som jedince pozoroval pozorne.

//Hraničné pohorie

S ešte väčším úžasom som sa pozrel na vlčicu. To nemohla myslieť vážne! Ona také malé tintítko a zúčastnila sa na love medveďa?! Veď to nedávalo žiadnu logiku! Zastrihal som ušami. Skutočne som tomu nedokázal len tak ľahko uveriť. Jediné, čo zo mňa vypadlo bolo: "Páni. To je úžasné!" Zavrtel som chvostom. I ja by som chcel niekedy v živote uloviť medveďa. Aspoň by som ukázal aký som silný a jeho kožuch by som si mohol pretiahnuť do jaskyne! Áno, to by bolo skvelé. "Hm, hm. Takže i ty si jedným z tých bláznov potom, keď si ich sama lovila," podpichol som ju a zaškeril sa jej smerom. Skutočne. Ale keď som sa nad tým tak zamyslel, mala pravdu. Veď i ja som si to myslel. Skôr... Bola to pre mňa výzva. Cieľ, ktorý by som chcel dosiahnuť, ako mi i ona sama povedala, aby som si pokladal. "V krvi," zopakoval som po nej slová, no trošku som sa začal cítiť nepríjemne. Samozrejme, že som loviť vedel. Teda aspoň zajace, diviaky, lietajúce hovadiny a ryby. Lenže vysoká bol úplne iný level. Tam muselo ísť skutočne o iný štýl lovu. Veď sa nelovilo nadarmo v skupine a ja som za svoj život žiaden taký lov ani nevidel, nepočul o ňom ani nič také. "Tak teda dúfam, že ťa nesklamem a pôjde mi to dobre na prvý raz," riekol som smerom k nej a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Napokon som sa zastavil u jazera, ku ktorému sme prišli. "Ach, toto je zase to jazero z ktorého by som na tvojom mieste nepil," povedal som smerom k nej. Bolo fascinujúce, že voda na ňom nezamrzla. Rovnako ako na mori. Mohla za to jej slanosť? Dávalo by to logiku. Napokon som teda pokračoval na pláň, kde by sa nám mohlo podariť nájsť nejaké stádo, kde by sme si mohli uloviť voľákeho jedinca.

//Nížina hojnosti

//Mrazivá jaskyňa cez Tundru

Počúval som Laeliu, keď sa chopila slova a začala mi objasňovať rozdiel štýlu lovu osamote a v skupine. Vedel som, že to bude odlišné. Až taký veľký hlupák som nebol. Avšak netušil som aký, až do tohto momentu. Zastrihal som ušami a preto som ju počúval ďalej. Medveď? užasnuto som si pomyslel a pozrel sa na ňu s miernym zdvihnutím hlavy. "Ty si už niekedy lovila medveďa?" opýtal som sa jej, pretože som tomu nechcel veriť. Žeby si skutočne vlci dovolili na takého veľkého predátora? Však to nedávalo zmysel. Načo by sme ho i lovili? Keď i jelenie mäso dokázalo nasýtiť dosť vlkov a bolo to o poznanie jednoduchšie uloviť takého tvora než... prerasteného medvedíka. Nevedel som si to totiž predstaviť. Takého medveďa by muselo loviť ale viac vlkov, než sme boli mi dvaja, pravda. "Keď o tom rozprávaš, znie to tak jednoducho a prosto," povedal som smerom k nej a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Bola to však pravda? Pochyboval som. Nič v živote nebolo jednoduché. "Hm a aká je tá prvotná základná taktika? Úlohy, ktoré majú jedince? A pokiaľ vlci lovia i vo väčšom počte... my ako dvaja budeme mať asi viac starostí, však?" riekol som. Dávalo to zmysel, ale musel som sa uistiť. Predsa len ona tu bola tá, ktorá mala s lovom v skupine viac skúseností než ja. Preto som si nedovolil do toho mudrovať. Nie teraz. "Asi máš pravdu," pritakal som na jej posledné slová a kráčal horskou cestičkou, ktorá nás viedla nižšími pahorkami hôr. Bola tu zima a miestami fučal i silnejší vietor. Napokon sme ale začali schádzať dole. Smerom k jazeru, ktoré som si pamätal už od stretnutia s Azzip.

//Slané jazero

Páčilo sa mi, že som zvládol urobiť s mágiou to, o čo ma požiadala Laelia. Užasnuto som na to hľadel, no neprestával som nad tým premýšľať, aby sa mágia nezrušila. Príjemne ohrial vietor naše premrznuté telá. Boli sme pripravení pokračovať ďalej, teda, Laelia sa furt zabávala s ľadom. Prečo nepoužila proste svoje pazúre? pomyslel som si, no ona bola dospelá. Ona to zvládne. Určite jej nemusím pomáhať. "Mohli by sme sa vydať viac na juh. Určite tam bude nejaká pláň alebo les, kde by sme mohli nájsť zver, ktorú by sme mohli uloviť," riekol som napokon a pozrel sa k východu z jaskyne. "Líši sa skupinový lov od toho, kedy loví vlk sám?" opýtal som sa jej vzápätí. Chcel som, aby ma učila. Rád som sa učil novým veciam. Preto som dospelých počúval. Teda, pokiaľ to neboli arogantní idioti, ktorí boli najlepší a pohŕdali všetkým, čo dýcha. Laelia i keď vyzerala ako dámička podobne ako Azzip, napokon nebola až taká protivná a bola ochotná mi všetko vysvetliť a povedať. Preto som ju začal mať rád. Nenahneval by som sa ani, keby bola mojou sestrou, ale prišlo mi to hlúpe v tento moment. Každopádne u tejto myšlienky som si spomenul na Azraela. Bol môj veľký brat, ale kde mu bolo konca kraja teraz? "Bol by som rád, keby si ma naučila čo vieš ty," dodal som vzápätí a pousmial sa. Bol by som skutočne rád, ak by ma konečne niekto zasvätil i do života, kde nie som odkázaný sám na seba. Vietor okolo nás nakoniec utíchol a ja sa postavil na labky. Dúfal som, že sa Laelia dostala z ľadu a pomaly som zamieril potom k východu z jaskyne. Bolo na čase sa vydať smerom na juh.

//Hraničné pohorie cez Tundru

Prešiel som modrými pazúrmi po ľadovej ploche. Vyryl som tak v ňom menšie biele ryhy. Páčilo sa mi tu. Ale vedel som, že sa budeme musieť vydať ďalej. Potrebovali sme si zohnať i nejakú potravu. "Neviem čo by som chcel také ovládať, pretože ani neviem, čo je skutočne možné," priznal som sa úprimne. No ako hovorila, mohol som si dať na začiatok menšie ciele, ktoré by sa dali jednoduchšie splniť a boli by i pravdepodobnejšie. "Lov?" zopakoval som po nej slovo, ktoré povedala. Bolo niečo, čo by som chcel skoliť? Oh áno. Uškrnul som sa a nervózne sa zamrvil na zadku. "No vieš..." začal som a trochu behal pohľadom po okolí, keď som hľadal slová, ktoré by som jej odpovedal. Bolo to trošku náročnejšie, pretože som sa musel priznať, že som vtedy bol len naštvaný na nich a tak som sa tiež hral na frajera. "V skutočnosti som nikdy nelovil nič väčšie, než je diviak. Rád by som niekedy rád skolil i niečo ako je srna, či jeleň," povedal som smerom k nej a pousmial sa. "Vlastne som ani nikdy v skupine nelovil. Všetko si musím zaobstarať sám," dodal som napokon a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Pravda. Bol som vlk samotár. Nedobrovoľne. Napokon prešli sme k niečomu príjemnejšiemu. Mágie. Oh áno, rád by som si niečo vyskúšal alebo ju niečo naučil. Aspoň by som jej nejako pomohol sa zlepšiť. To by ma potešilo. V tom som však sebou trhol, keď sa pošmykla na ľade. "Uff, si v poriadku?" zvolal som na ňu a sledoval, ako sa pomaly zbiera na laby. Zastrihal som ušami a sledoval ju ďalej. "Môžem to skúsiť, pravda," dodal som napokon a privrel oči. Snažil som sa zopakovať všetko to, čo ma učila Shine. Prekvapivo, teraz to šlo jednoduchšie než keď som bol malé vĺča. Avšak i napriek tomu chvílu trvalo, než sa mi podarilo rozhýbať vzduch v jaskyni. Napokon, keď sa vietor okolo nás zdvihol, spočiatku bol chladný, po chvíli sa začal oteplovať. Otvoril som oči a sledoval, ako sa okolo nás víri a čechrá naše srsti. Zazubil som sa pri pohľade na Laeliu.

Sledoval som výzdobu jaskyne. Mal som chuť sa na ľadovej ploche začať kĺzať ako malé vĺča, ale pokojnosť Laelii ma mierne... udržiavala na mieste, snažiac sa tváriť nie až tak príliš mlado. Keby si len vedela predstaviť, aké je to všetko náročné, pomyslel som si, no nič som nehovoril. Prikyvoval som na jej slová, keď rozprávala. Mohla by mi poslúžiť aspoň ako cvičná figurína. Pravda. I keď nad takouto možnosťou som skutočne premýšľať nechcel. "Ciele. Aké ciele by som si mal stanoviť?" opýtal som sa jej. Bol som zaseknutý na jednom mieste. Temnom mieste z ktorého som nevidel ani náznak svetla, ktorý by značil možnosť úniku. Privrel som oči. Darmo som sa nad tým zamýšľal. Bol som stratený a potreboval som niekoho, kto bude dostatočne trpezlivý, aby ma odtiaľ dostal. "V čom je vlastne zmysel života? Čo sú tvoje ciele?" položil som jej napokon otázku, ktorá mi šrotovala nejaký čas v hlave. Síce som bol na svete len krátky čas, nebol som si tak úplne istý, či je na tom niečo super. Aspoň som nič také doposiaľ nezažil, čo by mi dalo nejakú víziu budúcnosti. "Keď je to také ťažké. Ale prečo by chcel niekto klamať mne? Veď po mne nemôže nikto nič chcieť. Som predsa nič. Áno," skonštatoval som. Mne sa ani nemuseli snažiť klamať. Nemalo by to pre nich žiaden prínos a vlastne ani ja by som to nezistil, až tak hlúpy som bol. Ani som nedokázal rozlíšiť, či mi niekto klame. "Pravdepodobne. Ale bolo by to jednoduchšie, keby nie je všade sneh a hrubý ľad a skaly ako v tejto jaskyni. A na druhú stranu neviem, či chcem počas zimy vyvolávať kvetiny a trávu, len aby vzápätí uhynuli. Ani tie rastliny si to nezaslúžia," odvetil som na jej slová. Celkom ma to nahnevalo, že by ju to len napadlo v tomto ročnom období. Prechovával som k prírode určitú lásku a úctu. Tiež by sa jej nepáčilo, keby niekto vyvolá mŕtveho vlka, ktorého vzápätí zase niekto zabije. Nedávalo by to zmysel. Povzdychol som si. "Ale môžem skúsiť iné elementy, len neviem príliš ako na to, ale malo by to byť podobné s každou mágiou," riekol som napokon a pozrel sa na ňu, či je ochotná podstúpiť možné zhorenie kožucha či zmetenie tornádom alebo vlnou. Všetko bolo možné!

//Tundra

Pozrel som sa smerom na čiernobielu vlčicu a zamyslel sa. To, čo povedala, som už niekde predtým počul. Zastrihal som ušami. "Áno. To mi už kedysi povedali Azrael a Shine, keď som použil taktiež mágiu pri návale emócií," riekol som. Takže som ju vedel používať len ak ju spustil môj vnútorný mechanizmus. Potreboval som však sa ju naučiť ovládať vedome. Čo ak dakedy ma nezachráni mágia v ohrození? Nemohol som dopustiť takéto zlyhanie. Takže som sa na to nechcel spoliehať. Po tomto menšom výlete sa budem musieť začať venovať zlepšovaniu mágie. Alebo vlastne... môžem sa zlepšovať i pri ceste po ostrovoch. Keď bude na to príležitosť. "Teta Shine mi vysvetlila základy toho, ako sa to robí. Dokonca sa mi to i podarilo. I keď to nebolo nič moc. Je to vcelku náročné na hlavu. Som si nemyslel, že i tú treba posilňovať ako svaly," riekol som a poobzeral sa po stenách jaskyne, do ktorej sme pomaly zostupovali. Všade boli ľadovcové jaskynné útvary. Na pohľad to bolo veľmi pekné. Síce dovnútra svetlo presvitalo, moja žiariaca srsť nám pomáhala v tme ešte lepšie vidieť. "Niečo na tom bude. Ja som sa doteraz stretol len s podľa mňa dobrými vlkmi. Neviem. Tak dobre nikoho nepoznám. I keď... narazil som i na vlka, ktorý žral iného vlka," pri tej predstave sa mi opäť urobilo zle. Nepáčilo sa mi to. "A i Azzip podľa jej slov je veľmi protivná a rada robí zle. Ale ku mne bola dobrá. Je to možné, že je to tým, že som spolu s ňou v Spoločenstve? Nie je to však potom pretvarovanie?" opýtal som sa jej, no v tom sa mi labka mierne šmykla na ľadovej ploche. Sakra. Odfrkol som si a zastavil sa v jednej jaskynnej predsieni. "Nie veľmi, ale bol som tu už. Ale nie skutočne. Ťažko sa to popisuje," riekol som a prešiel zrakom po okolí. Bolo tu pekne. Dokonca bolo v jaskyni napriek ľadu teplejšie, než na povrchu. Príroda ma nikdy neprestala prekvapovať a udivovať. Rozhodol som sa, že tu chvíľu zostaneme, než sa vydáme ďalej.