Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Ľadové pláne

Pozrel som sa smerom na Laeliu. Mala pravda. Mal by som to teda skúsiť nie? Zlepšovať sa v mágiách. Chcieť byť najlepší. Veď i môj otec bol podľa ostatných mocným mágom. Mal by som teda pokračovať v jeho šľapajách i týmto smerom. Správne? Každopádne magická moc sa mi skutočne páčila. Povzdychol som si. Ale jej trénovanie bolo veľmi ťažké. "Nuž, môžeme cestou niečo vyskúšať, ale ovládanie mágie nie je úplne najjednoduchšie," riekol som napokon. Pamätal som si, keď ma učila Shine ako používať môj element. Ak by som to vyskúšal i na ďalšie schopnosti o ktorých som vedel alebo tušil, mohol by som tú schopnosť prebudiť a zlepšiť, no nie? Bolo by to skvelé. Vždy je to moja chyba, pomyslel som si a povzdychol si. Nevyjadroval som sa k tomu. Očividne nechcela, aby som sa cítil tak zle. Lenže ja som si to zaslúžil. Nestál som za nič aj v očiach matky, ktorá sa na mňa vybodla hneď ako som sa narodil. Zaťal som tesáky. "Nemal by každý chcieť byť takým vlkom?" opýtal som sa jej naspäť a nadvihol obočie. Skutočne by to pomohlo svetu. Povzdychol som si. Napokon. Spozornel som. "Laelia," nazval som ju a ukázal labou na otvor v zemi. Nadvihol som spýtavo obočie a pomaly strčil jaskyňu do otvoru. Opatrne som začal liezť dovnútra.

//Mrazivá jaskyňa

//Rozbitý sever

Prikývol som nad jej slovami. Skutočne siahla po prvom vlkovi, ktorý jej ponúkol prístrešie a spoločnosť. Rozumel som tomu. I ja by som to na jej mieste asi urobil rovnako. Preto som chápal, že musí nad tým všetkým premýšľať. To i ja som mal nad čím premýšľať a bolo toho dosť. Povzdychol som si. Len či to rozmýšľanie za niečo vôbec stojí. Iba ma z toho bolí hlava a je mi horšie, pomyslel som si a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Prešiel som si jazykom po tesákoch a pozrel sa pred seba. Zdalo sa, že biela krajina nemá konca kraja. Kam asi až viedla? Vedel som to. Ale i tak by to bolo pekné, keby vedie niekam ďalej. Niekam do neznáma. Niekam, kde mi bude lepšie. Kde by nám bolo lepšie. "Hm, zakaždým keď použijem mágiu, tá energia, ktorá koluje mojim telom je... neskutočne príjemná a cítim sa šťastne? Asi? Neviem, ako si mám presne to šťastie predstaviť," odpovedal som na jej otázku a zamyslene zastrihal ušami. Asi by som si mal i potrénovať oné mágie, aby som sa v nich zlepšil. Ale teraz to neprichádzalo v úvahu. "To bude asi mojou chybou," riekol som napokon. "Dlhú dobu som o tom ani nevedel, že niekam patrím. Nikto sa mi to neunúval povedať, pretože tento spolok nemá stabilné územie. Ale dozvedel som sa, kde sa zväčša členovia zdržiavajú a až precestujem celú krajinu, vydám sa tam a pokúsim sa nájsť alfy," odpovedal som jej na jej slová a zapozeral sa na hornatejší povrch pláni, ku ktorému sme sa približovali pomalými krokmi. I keď tu počasie nebolo úplne najideálnejšie, naše husté kožuchy nás pekne hriali. "Ja..." začal som, no v tom som si uvedomil, že odpoveď na otázku nie je úplne tak prostá. Netušil som, ako správne odpovedať. Preto som zmĺkol. Zamračil som sa. "Dobrý vlk neubližuje druhým zo sebeckých dôvodov a chce pomôcť tým, ktorý to potrebujú?" otázal som sa jej neisto. Netušil som, či týmto testom prejdem. Možno to ona videla inak. Cítil som sa nervózne. Mala však pravdu. Mal by som riešiť minulosť menej a viac sa zameriať na to, kam vlastne smerujem. Ale... dokázal by som to?

//Tundra

//Dvojčatá

Zastrihal som ušami a uprel na ňu tyrkysové zraky. Zrazu mi jej prišlo ľúto. Žeby toto bol dôvod, prečo sa pridala k tomu namyslenému idiotovi? Dávalo by to zmysel. I ja by som sa pridal k nejakej svorke, keby už v jednej nie som. Teda netušil som ako to funguje, v dvoch naraz by som asi byť ani moc nemohol. "A... tebe to nevadí, že nikoho nemáš?" opýtal som sa jej, i keď to mohlo vyznieť trochu drzo. Ale mňa to skutočne zaujímalo. Ako mohla byť s tým v poriadku? Ja som s tým rozhodne nebol! Nech mi prezradí jej trik, ktorý očividne má. "Neviem. V tomto momente netuším ani kto som a čo by som mal urobiť," skonštatoval som a privrel oči. Ešte aby som opustil svorku? Sám som pohŕdal tým, keď niekto niekoho zradil a opustil. A ja by som sa otočil chrbtom Spoločenstvu, ktoré kedysi viedol môj otec? Privrel som oči. Nie. To neprichádzalo v úvahu. "Spoločenstvo nejde opustiť. Všetci v ňom sú si rovní. Bratia a sestry. Bolo by to hrubé porušenie pravidiel, keby som sa teraz zobral a pošpinil i tak spomienku môjho otca, ktorý sa oň staral," riekol som pevne a rozhodnute sa na ňu pozrel. K tomuto by ma nikdy nikto neprinútil. I napriek tomu, že vlci šírili zlo a chaos. Bol to odkaz môjho otca a ja by som sa mal jeho diela ujať. On by nás nikdy neopustil, keby neumrel. To matka bola pijavica. Odfrkol som si. Odvrátil som zrak a preskočil na jednu z ladových krýh. "Ja neviem čo chcem. Netuším, čo iného by som mal robiť. Ale viem, že otec zasvätil život Spoločenstvu a zlým skutočne nebol," povedal som smerom k nej, keď som si spomenul na slová Shine, keď rozprávala o svojom bratovi. Nebol zlý, i keď sa tak správal. Musel to robiť, aby bol mocný a budil rešpekt? Nie? Ako sme prechádzali po ľadových kryhách, spomenul som si na čas strávený s Vinom. "Keď som bol vo svete mŕtvych, stretli sme tu s Vinom starého rybára. Bol vtipný," riekol som a prešiel z ľadových plôch späť na sneh. Otriasol som sa a pocítil, že začínam byť hladný. Mohli by sme si niečo niekde uloviť. Ale prv sme sa potrebovali dostať zo severu niekam, kde není taká zima. "Azzip stretla v tom svete mŕtvych i môjho otca. Prezradil jej, že ho mrzí, že prešiel na druhý breh a že mu chýbame. Niekedy premýšľam aké by to bolo, keby neumrel," prezradil som jej napokon a sklonil hlavu nižšie ku snehu. Bolo mi z toho zle. Ale ak by žil, všetko by bolo lepšie, viac v poriadku. Správne? Vydýchol som opar vzduchu.

//Ľadové pláne

//Ľadovcové jazero

Počúval som ju. Mala úplne opačný pohľad na vec než Azzip. Tá videla jedinú možnosť v tom, aby som sa za svojou matkou vydal a nakopal jej zadok. Nenapadlo ma, že by to bolo v jej prospech, pretože by sa zbavila jednej z biet. Na to bol môj mozog málo skazený. Preto som jej veril a teraz som dostal iný pohľad. Ako som mal konať sám? Nevedel som. Bolo to ťažké. Nežiť v minulosti, zopakoval som si v mysli a privrel oči. Mala skutočne pravdu? Neviem. Ale vedel som, že ani ja by som nad tým najradšej už nerozmýšľal. Unavovalo ma to. Povzdychol som si. Bol som stratený. Musel som si prv ujasniť svoje myšlienky. "Ja... netuším," začal som opatrne. Nebol som zvyknutý, že sa niekto pýtal mňa na to, ako sa cítim. Každý si mlel vždy len svoje rady a názory, ale mňa sa takmer nikto nikdy nič neopýtal. Bol som predsa malé vĺča. "Bolí to. Nemám... nikoho," vydral som napokon zo seba a ostal následne mlčať. Nevedel som ani, ako mi poriadne je. Povzdychol som si. Bolo to ťažké a ten tlak na hrudi bol na nevydržanie. Zasyčal som. Skutočne to bolelo. Z temných myšlienok ma vytrhol opäť jej hlas, keď ma ozvala k reči. "Našiel ma jeden vlk, keď som bol ešte malý. Azrael. Naučil ma spolu so Zeinab asi všetko, čo ma následne udržalo pri živote dodnes. A čím viac som stretával následne vlkov, tým viac som sa dozvedal o svojich... rodičoch," riekol som a stiahol opät uši dozadu, keď som ich spomenul. Hnev a bolesť vo mne vrela. S tým neovládnutá mágia... čo by sa mohlo asi takého zlého stať, keby narazím na Samanthu? Pri jej životnom príbehu som sa konečne uvoľnil a pousmial. "To si sa potom pridala do nesprávnej svorky. Spoločenstvu by sa tvoj životopis mohol páčiť," riekol som napokon a zazubil sa. I keď som stále nerozumel jednej veci. "Laelia? Môžem otázku? Čo je také zábavné na tom sťažovať život iným?" opýtal som sa jej napokon, pretože som tomu stále nechápal. Mne by sa tiež nepáčilo, keby mi niekto robí zle. "Tak to sme na tom podobne..." hlesol som pri jej dodatku a zašvihal chvostom, keď sme prechádzali po hrebeni spievajúcich hôr. "Každý mi hovorí, že by som mal byť poriadny chaosák akým bol i môj otec. Ale... prečo by som mal robiť zle druhým, keď mi nič neurobili," riekol som a pozeral sa neprítomne dopredu. Pomaly sme začali zostupovať dole z hôr a dostávali sme sa opäť na zasnežené pláne. Zamieril som ku krám, kde sme vo svete mŕtvych uvideli starca. Možno je i tu? Ani náhodou.

//Rozbitý sever

//Mokřady cez Tajgu

Pri slovách vlčice som sa skutočne musel zamýšľať nad iným pohľadom, než mi povedala Azzip. I keď v dosť veľa veciach sa ich názory stotožňovali. Privrel som zraky a sledoval ju. Skutočne toho vedela veľa. Musela byť pekne stará, keď toho toľko už zažila. Alebo len mala akčný život a nabehala skúsenosti za pár rokov. "Vieš o tom veľa. Tiež si bola tam vonku vodcom?" opýtal som sa jej a zastrihal ušami. Vedel som už, že nie každý pochádza z ostrovov. Bolo to niečím výnimočné, pokiaľ sa tu stretli všetky možné druhy vlkov. Ktovie či sú potomkovia z ostrovov niečím iní než tí, ktorí sú odinakiaľ? premýšlal som nad tým, no zatiaľ som nemal moc príležitosť sa vidieť s inými vĺčatmi. "To ma mrzí," začal som, keď som na ňu pohliadol. "A ako... ako si sa s tým vyrovnala? Nechcela si im to vrátiť? Pomstiť sa za to, že ťa opustili?" vyhŕkol som a bolo vidieť, že ma tieto myšlienky bolia. Cítil som bolesť i hnev, či zúfalstvo. A všetko sa to vo mne miesilo. "Áno," precedil som cez tesáky a odvrátil pohlad. "Trvalo mi to od minulej zimy, aby som zistil, kým som, kto sú vlastne moji rodičia a čo je zač Spoločenstvo, či tento svet. Nikto mi však nikdy nepovedal všetko. A... nedávno som stretol jednu vlčicu, ktorá mi povedala, že moja matka nás mala s otcom len preto, aby získala vyššie postavenie a uznanie. Lenže potom umrel a... ona sa na nás vybodla. Ale jedna vlčica ju na začiatku jesene videla, takže žije," povedal som a na konci mojich slov začal malinko vrčať. Ani sa neunúvala nás hľadať. Kypelo to vo mne. Tak moc som bol naštvaný na ňu za to, že nemala ani tú snahu. "Wu je starší vlk, ktoráý za sebou vláči podivnú vec, kde má plno serepetičiek. Ak mu dáš nejaké kamene, vie ti dať plno vecí, či ťa naučiť mágie," riekol som a zdvihol labu, aby som zatriasol reťazou, ktorú som mal okolo nej omotanú. Napokon som preskočil na pevný breh, no Laelia nemala toľko šťastia. Neodpustil som si pobavený smiech. "Áno, áno som odtiaľto. Podľa všetkého. Poď ukážem ti miesto, ktoré by sa tvojmu kožuchu mohlo pozdávať viac," riekol som k nej, keď sme vyšli z lesa a zamierili k jazeru. Bolo celé zamrznuté. Preto som kopíroval jeho breh a pomaličky to smeroval k horám v pozadí. "A odkiaľ si ty," napokon som ju vyzval a prešiel si jazykom po tesákoch, ako som pokračoval viac a viacn asever. Avšak ako som kráčal, v snehu som zahliadol i stopy iných vlkov, ktorí tadiaľto prešli očividne len pred krátkou chvíľou. Privrel som zraky.

//Dvojčatá

//Tajga

Zastrihal som ušami a počúval ju, keď mi o svojej "alfe" rozprávala. Bolo zjavné, že k nemu nemá žiaden rešpekt. Žiadnu úctu. Pretože si ju ani nezaslúžil. Privádzalo ma to však k myšlienkam, ktoré ma sužovali už nejaký čas od stretnutia s Azzip. "Aspoň svoju alfu poznáš, ja som tú česť ešte ani nemal. Teda, aspoň si nepamätám, že by som sa s niekým z nich stretol, ale mali by to byť vlk a vlčica," riekol som smerom k nej a zadumane pokračoval hlbšie a hlbšie do lesa. Cítil som, ako sa povrch pod labkami mení. Uškrnul som sa. Čoskoro narazíme na bahenný kúpeľ, ukrytý pod hromadou snehu. "Vážne? Rodí?" opýtal som sa vzápätí nad jej slovami a zastrihal ušami. žeby na tom bolo niečo pravdy? Ja som však nebol tiež úplne najsilnejší. Povzdychol som si. "Neviem, či je to tak úplne pravda. Tiež som potomkom alfy a bety, ale neviem, či by ma vôbec tí tupci k sebe vzali," posťažoval som si a pokrútil hlavou zo strany na stranu. Určite nie. Ktovie, či vôbec niekedy dosiahnem i post bety. Mal by som sa... viac snažiť. Avšak, všetci sme si rovní, i keď niektorí sú menej rovní. Správne, Azzip? Premýšľal som nad tým a sťažka si povzdychol. Tejto politike moja hlava ešte tak úplne nerozumela. Nemala šancu kedy jej porozumieť. Z mojich myšlienok ma vytrhla až jej otázka. Spozornel som. Mal by som jej povedať pravdu? Alebo sa hrať, že viem presne o čom je reč? Nie. Nemôžem byť ako ten jej pako. "Popravde som ani nevedel, že to dokážem," odpovedal som jej a zamyslene sa nad tým zadumal. "Od Wua som dostal veľké množstvo mágií, ale zatiaľ sa mi ešte nepodarilo odhaliť a ovládnuť všetky z nich. Podľa mojej tety v tom hrá rolu môj vek. Akoby sa mláďatá nemohli naučiť ich poriadne ovládať. Mal by som začať trénovať, keď už som starší. Popravde som to ani neskúsil od vtedy," skonštatoval som napokon a potriasol hlavou. Mal by som to predsa otestovať, pretože tá bariera bola skutočne cool! Ako sme však kráčali ďalej, všimol som si, že sme skutočne už príliš hlboko. Skôr než laelia som uskočil stranou, aby som sa vyhol prepadu do bahna. Jej sa to možno nepodarilo. Každopádne som sa otriasol. "V tejto krajine sú občas i nie príliš príjemné miesta," skonštatoval som a pobavene som sa zaškeril. Napokon som pokračoval ďalej na sever. I ja som miloval zimu a chcel som si ho pohliadnuť i zo sveta živých.

//Ľadovcové jazero

//Kvitnúca lúka

Pohľad Laelii bol nepríjemný. Stále som bol vĺča, ktoré prechovávalo vrodený rešpekt k dospelým. Preto som nervózne zastrihal ušami a nervózne sklonil zrak i hlavu nižšie. Prečo som sa tak správal? Akoby bola mojou matkou. Nie. Zavrčal som a opätovne sa narovnal. Bojoval som s inštinktami, kam patril i rešpekt starších. Nie. Vek nehrá rolu. Nemôže. Potriasol som hlavou a opätovne jej venoval pohľad. "Havran," preniesol som smerom k nej svoju prezývku, ktorou ma nazývali ako malé vĺča, než sa ma rozhodli konečne pomenovať. Už ani neviem na ktoré meno reagujem väčšmi. Väčšmi než vlčica ma však zaujímal Ryšavec, ktorého nazvala alfou. Zastrihal som ušami a počúval jej siahodlhú odpoveď, ktorú viedla na jeho osobu. "Na púšti? Veď tam nemôže nič prežiť," zarazil som sa a prešiel si jej hustý, čierny kožuch. Bol som na púšti nedávno a necítil som sa tam dva razy príjemne. Privrel som oči. On bol fakt tak veľký hlupák, že sa trepal až na púšť? "Dá sa to vôbec nazývať svorkou, keď si tam jediná? Nie ste proste... dvojica, ktorá si len privlastnila územie?" dopovedal som a nadvihol obočie. To som si i ja mohol privlastniť nejaké územie. Pokrútil som hlavou a povzdychol si. Stiahol som uši a urazene sa na vlčicu pozeral ako malý puberťák. "Mohla ma zabiť!" ohradil som sa. "Pravda, nestalo by sa to, keby ten tvoj alfák strážil druhý smer," skonštatoval som a zamával chvostom zo strany na stranu. Pokračoval som ďalej, hlbšie do lesov a vedel som, že čoskoro prídeme k močiarom. Avšak aspoň sa pobavím, až stupí do bahna.

//Mokřady

Stiahol som uši vzad a pohliadol na vlka, ktorý na mňa nepôsobil nijak príjemne. Bol odporný. Horší než Azzip. "Žrádlo si viem zohnať i sám bez toho, aby mi ušlo," odsekol som smerom k nemu a zastrihal ušami, keď som prešiel pohľadom smerom k vlčici. Jej sa očividne celé toto divadlo nepáčilo rovnako ako mne. "Nič nevieš," odvrkol som k vlčici opätovne. Prečo mali potrebu sa starať do druhých? Prečo?! Bol to môj život a ak mi chcela dávať kázania, nech si urobí vlastné vĺčatá, ktoré potom môže opustiť a nechať ich spadnúť na dno. Zašvihal som chvostom zo strany na stranu. Bol som len viac naštvaný z ich príšernej hrdosti a arogancie. Chlpy na krku mi však spľasli a môj záujem narástol, keď sa vlčica otočila smerom na Ryšavca. Alfa? rezonovalo mi v hlave a pohliadol som na toho tupca. Skutočne mal byť on alfou? Vodcom nejakej svorky? Kútik papule sa mi mierne nadvihol. Pokiaľ vedú Spoločenstvo rovnakí idioti, asi prehodnotím i fakt, že od nich odídem. Pretože by to bolo vtipné. Pozoroval som ju, ako po jej slovách sa otočila a vydala sa niekam na sever. Po chvíli som sa zahľadel na Ryšavca. "Alfa," preniesol som so sarkastickým tónom a posmešne sa zasmial. Možno tak prerastené šteňa. Napokon som sa rozbehol za vlčicou. "Počkaj," vyhŕkol som za ňou, keď som sa k nej blížil. "Čo si sakra zač?" otázal som sa jej na rovinu, keď som sa objavil vedľa nej. Bol som rýchlejší než ona, azda som bol lepší vo všetkom než ona. Preto som bol za ňou rýchlejšie, než sa zdalo. Otočil som sa i poza chrbát, či nás nasleduje i ten ťulpas. "Ten Ryšavec je skutočne alfou?" opýtal som sa jej napokon, pretože mi to stále chodilo po rozume. Nemali byť vodcovia silní, mocní, múdri a budiaci rešpekt? Uchechtol som sa. Pretože on nemal do seba nič. "A stále očakávam ospravedlnenie," zabručal som napokon a stiahol uši, keď som sa k nej pozrel. Veď ma mohla zabiť! Obaja. Ale bolo mi jasné, že od toho hlupáka nedostanem ani jediné slovíčko.

//tajga

Sledoval som pohľadom vlčicu, ktorá sa vyhrabala z kopy snehu. Smiala sa? Ona sa vážne smiala. Panebože v tejto krajine žijú samí blázni, pomyslel som si a sťažka si povzdychol. Na toto som skutočne nemal nervy. Naťahovať sa s niekým ako boli oni. Vzhľadom na fakt, že vlk pôsobil až otravne samoľúbo. Stiahol som mierne uši vzad. Nevenoval som mu však priveľa pozornosti, pretože viacmenej mlčal. Preto som sa obzrel len smerom na vlčicu, ktorá mala o niečo viac podrezaný jazyk. Myslela si, že je najmúdrejšia a do všetkého vidí. Ako každý dospelý vlk. Lenže to bola lož. Dospeláci boli často väčšmi zaslepení než malé vĺčatá, ktoré sa len učili spoznávať svet. Pretože som pochyboval, že ktokoľvek v mojom veku by sa vykašľal na rodinu a zničil životy len pre vlastné blaho. "Nič nevieš," povedal som smerom k nej na jej slová. Nemal som náladu sa tu s nimi naťahovať. "Tá srna by vám neutiekla, keby viete ako sa loví," odsekol som napokon a otriasol zo seba posledné zvyšky snehu. Bolo zjavné, že som pôsobil ako prekážka. O čom vypovedali i ich pohľady, ktoré sledovali srnu v diaľke. Avšak pri myšlienke na jedlo sa mi začali zbiehať sliny. Bola to už doba, čo som naposledy jedol. Pravda. Privrel som zraky a povzdychol si. Za čo ma bohovia trestali. Dúfal som, že sa poberú svojou cestou. Alebo to urobím ja. Avšak ja tu bol prvý. Nie. Oni pôjdu.

Zahrabol som v snehu. Chlad zaháňal všetky tie hnusné myšlienky, ktoré som mal v hlave. Odháňal vlastne akékoľvek myšlienky. Po chvíli som nemyslel nad ničím iným než nad tým, aká mi je zima. Zafunel som a zvalil sa do snehu, aby ma biela perina pokryla celého. Nechcel som už ani pokračovať. Cítil som sa pod psa. Všetci vlci sú klamári a blázni, pomyslel som si a odfrkol si, čím som rozvíril sneh okolo seba. Lenže ako som bol zažratý sám do seba, odignoroval som dupot srnčích kopýt. Zastrihal som ušami a zdvihol hlavu, aby som sa pozrel smerom, odkiaľ sa všetok ten hukot rinul. Čo to sakra?! prebehlo mi hlavou. Nestíhal som sa uhnúť srne, avšak moje podvedomie sa ma rozhodlo chrániť ako vždy. Predo mnou sa vytvoril energetický štít, do ktorého srna vrazila miesto mňa. Napriek tomu som však inštinktívne odvrátil hlavu a zavrel oči, očakávajúc náraz. Ten však neprišiel. Nie tak ako by som očakával. Srna teda nabúrala do steny a pravdepodobne i vlčica, ktorá ju ňaháňala, ak to nečakala. Zviera však nelenilo a pomaly sa začalo zbierať zo snehu nahor. Medzitým hradba zmizla a ja vyskočil na rovné laby, čím som sa ukázal vo svojej enormnej veľkosti. "Zbláznila si sa?!" vyštekol som po nej a po očku pozrel i na Ryšavca neďaleko nej. Boli očividne na love, ako sa dalo znať. No rozhodne sa pri love nehnalo zviera na vlkov, ktorí s ním nemajú nič spoločné!!! Bol som zvedavý, čo z tej vlčici vyletí, pretože toto jej správanie bolo bezočivé. Ešte nebodaj bude po mne chcieť, aby som im s tou srnou pomohol?! Odfrkol som si a privrel svoje svetlé oči.

Jaaaa sa hlaaasim aaaaa

//začarovaný les

Vybehol som spomedzi fialových stromov a dopadol priamo do snehového záveju, ktorý vietor navial na otvorenom priestranstve. Zaryl som do snehu ňufákom. Panebože, nič sa mi nedarí, pomyslel som si a povzdychol si. Chvíľu som nechal hlavu zaborenu v snehu akoby som potreboval vychladnúť. Napokon keď mi začal dochádzať kyslík, zdvihol som ju a otriasol sa. Čoho som sa tak vyľakal? pomyslel som si a zastrihal ušami. Poobzeral som sa po okolí. Nevidel som v dosahu žiadnych vlkov. Pomaly som sa preto postavil na laby. Musel som sa dať dokopy a pohyb mi vždycky pomohol. A tak som sa rozišiel smerom na juh k piesočným dunám v diaľke. Čo je zač vlastne to miesto? A prečo sakra sa tu menia podmienky ako na bežiacom páse? preletelo mi mysľou. Nerozumel som tomu ničomu. Bol som naštvaný. Na svoju rodinu, Azraela, spoločenstvo, tento svet... Cítil som sa vcelku vykoľajený. Stačilo málo k tomu aby moje mladistvé gény vybuchli. Ničomu nerozumiem a každý má ma na háku. Kde sa sakra prepadol Azrael? Rovnako ako moja matka sa na mňa vykašľal, premýšľal som ďalej a neveštilo to nič dobrého. Z hrdla sa mi vydralo hrdelne vrčanie. Labou som machol a rozryl tak sneh navôkol mňa. Privrel som oči. Ak by som teraz našiel svoju matku v tento moment, asi by som jej povedal niekoľko pekných slov. Možno by som sa dopracoval i k niečomu... Väčšiemu. Cítil som ako mi srsť začala nabíjať elektromagnetická sila. Bol som rozladený. Viac než to. Bol som ako časovaná bomba. Sopka ktorá je tesne pred výbuchom. Privrel som zraky a zacvakol tesaky.

//Oblúky bohov cez pláň

Vybehol som z objatia hmly, no nezastavoval som sa. Nechcel som stráviť ani sekundu dlhšie v tomto lese. Mal som na neho zlé spomienky. Preto som ďalej bežal po snehu. Len tak mi odlietal od labiek, ako som zbesilo bežal vpred. Vydýchol som si a preskočil jeden spadnutý strom. Ach panebože. Kam som sa to dostal, čo sa to stalo? Som taká padavka. Zavrčal som. Zaťal som tesáky. Nemal som na to náladu. Pokračoval som ďalej. Nemohol som v tomto lese ostať. Čo keby sa stane to isté čo minule? Že mi opäť požierač vezme dušu? To som nemohol dopustiť a preto som uháňal s vetrom o preteky. Premýšľal som u toho nad slovami Azzip. Prečo mi to všetko rozprávala? Prečo mi to navrhovala? Čo si myslela, že teraz urobím? Ja sám so nevedel, ako sa mám s tým vysporiadať. Bolo toho na mňa príliš. Potreboval som iný uhol pohľadu. Ale od koho? Povzdychol som si. Privrel som modré oči a mal namierené k poslednej aleji stromov, spomedzi ktorých kmeňov presvitalo svetlo otvoreného priestranstva.

//Kvitnúca lúka

//Hmlisté pláne

Pokračoval som spoločne ss Azzip ďalej skrz hmlu. Nevidel som si poriadne ani na koniec svojho ňufáku. Mal som strašne nepríjemný pocit, že m niekto sleduje. Otáčal som sa cez rameno, no v hmle som nevidel nič. Vôbec nič. Až po chvíli som začal všímať si akési... veci. Zbystril som sluch a srsť na krku sa mi naježila. Čo to sakra bolo? Netušil som. Prehltol som hrču v hrdle. "a-a-azzip?" riekol som smerom k nej a stiahol uši k hlave. Nemal som z toho najlepší pocit a vedel som i prečo asi. Začal som spätkovať, avšak ako sa ukázalo, tá vec stála i za mnou. Vrazil som do skalnatého stĺpu, no v ten moment to bola obrovská príšera. Vyštekol som a rozbehol sa ako o život späť do hmly. Netušil som však, akým smerom bežím. Proste som bežal. Zaťal som tesáky a bežal a bežal. Až som sa dostával späť k lesu. Ale to som nevedel hneď. Bola tma. Potriasol som hlavou. Ani som sa neobzrel, či Azzip beží za mnou. Pravdepodobne ju to tam roztralo. I pri behu som mal pocit, akoby ma niečo prenasleduje. Že niečo beží povedľa mňa. Stiahol som uši. Nech som už preč. Nech som už preč!!!

//Zauberwald

> Zeiran sigma
> 18
> Putuje s Azzip, dozvedá sa konečne o svojich rodičoch, o chaose a kráča po tenkom ľade medzi dobrom a zlom.

14 kšm