Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Privrel som modré zraky a pozrel sa smerom na Azzip. Nevyzerala, že by sa tu niečoho bála. Možno tu na nás ani nič nečíhalo. Ktovie. Ale i tak som mal znepokojivý pocit ohľadom toho tu byť. Povzdychol som si. Bol som ustrašený ako malé vĺča. Pretočil som oči. Takto si miesto v Chaose nezískam. Musel som sa prestať toľko báť! "Aha. Tak to nie je také ťažké nie? Asi som ani nič také neurobil, takže som verný?" opýtal som sa jej, aby som sa uistil. "No... aj by som sa zaujímal, ale... ja som vlastne ani veľa vlkov z tohto Chaosu nestretol. Nevieš, kde ich nájdem? A koho?" opýtal som sa jej napokon, pretože som v tom celom mal chaos i ja sám. Povzdychol som si. Rád by som spoznal viac z tých, ktorí by mi mali byť rodina. Keď už i Azrael na mňa kašľal. Zašvihal som chvostom, čím som rozsekol kusisko hmly. Bruh. Keď mi Azzip vysvetlila to samotné slovo, len som pokýval hlavou. "Takže vlastne každý kto ma opustil... ma zradil?" riekol som, pretože som tomu tak nejak nerozumel. Musel som sa preto uistiť, že to nechápem nejako moc zle. Pokračovali sme ďalej a v diaľke som začínal badať i voľajaké obrysy. "Hm, takže pôjdeme len za nosom. Ale čo ak tu na nás niečo vyskočí? Alebo nás tu niekto prepadne? Veď si nevidíme ani na krok nie?" zhrozene som povedal, nechcel som, aby sa vlčici nebodaj niečo stalo. Nemohol som to dopustiť, ale bol som príliš slabý a netušil som, či by som ju bol schopný ochrániť.

//oblúky bohov

//Tichá zátoka

Pokojne sme kráčali pozdĺž mora. Fascinovalo ma, že morskú vodu nepokrývali kusy ľadu ako na severe. Zaujímalo ma, ako je to možné, ale niečo mi hovorili, že odpoveď na takúto otázku mi asi Azzip nedá. Musel som naraziť na niekoho iného, kto by mi moje zvedavé otázky ohľadom prírody rád zodpovedal. Ach, toľko by ma toho zaujímalo, ale asi by to chcelo nájsť nejakého vlka, ktorý je dosť na prírodu, pomyslel som si a zadumane sa díval na more. Bolo také fascinujúce. Vodu som mal vždycky rád. Bola taká pokojná, ale i divoká, keď na to prišlo. Povzdychol som si a nasledoval biely chvost do hmly. Nemal som z nej dobrý pocit. Stiahol som uši vzad. Začala mi však odpovedat na moje otázky. zastrihal som ušami a počúval jej kecy. "A prečo v tejto svorke v ktorej sme my, nie sú? Je to kvôli tej rovnosti akú si hovorila predtým?" opýtal som sa jej, pretože som si chcel byť istý, že si to myslím správne. Že tomu rozumiem. Oblizol som si ňufák a zapozeral sa do hmly. Necítil som sa v nej úplne najpríjemnejšie. "Ako verný člen. A ako by som to mal dokázať? Čím? Prepáč, ale veľa o tom neviem. Teda skoro nič. Ani vlastne čo tá vernosť znamená ako taká," priznal som a povzdychol si. Mal som toľko medzier v slovníku, až to bolelo. Práve tomuto významu som nerozumel a preto som si to ani nedokázal predstaviť. "Kam to vlastne ideme? Všade je hmla. Ty sa tu vyznáš?" opýtal som sa jej vzápätí. Bol som nervózny a moja myseľ si nahovárala, že tam v hmle niečo vidí. Prehltol som na prázdno. Bál som sa.

Privrel som zraky. Bol som stále ešte rozladený z toho, čo mi rozprávala o mojej matke. Bol som taký zmätený, ale ako mi hovoril Azrael, musel som nad tým prv premýšľať. Povzdychol som si. Nemohol som byť predsa taký vrtký, ale to "čo ak" ma hlodalo v podvedomí až príliš. Nevadí, veď ja na to prídem, i keď možno na to prísť ani nechcem, pomyslel som si a sťažka som si povzdychol. Svoju pozornosť som premiestnil na náš ďalší rozhovor. Pýtal som sa jej na iné veci, očakávajúc nejakú odpoveď, ktorá odvedie moje zlé myšlienky niekam do preč. Zdalo sa však, že vlčica jedného dňa bude za to všetko čo pre mňa robila, aj nejaký poplatok. Nevadí. Kamienky som nachádzal všade. Určite by som jej vedel za jej služby zaplatiť. "Takže som sigma," zopakoval som po nej. Tieto postavenia zneli vtipne. "Funguje to rovnako aj v iných svorkách?" opýtal som sa jej napokon. Potreboval som do tohto deju zasvätiť viac, než som bol. Pretože som takmer nevedel nič. "A ako sa stanem betou? Alebo alfou?" pokračoval som vo vyzvedaní a nasledoval jej kroky ďalej. Sneh nám príjemne praskal pod labkami. Pousmial som sa. Mal som rád zimu. Možno preto, že som sa počas nej narodil i ja sám.

""hmlisté pláne

Mala pravdu. Bola to chyba našich rodičov, že sme o tom nevedeli. My. Mal som vlastne nejakých súrodencov? A ak áno, prežili? Kam sa podeli? Privrel som oči. Toto mi doteraz ani nechodilo po rozume. Až teraz som nad tým začal čoraz viac premýšľať. Pretože ako som bol starší došlo mi, že vlci sa nerodia sami. Vždy ich musí byť viac, keď každý koho som poznal, mal nejakých súrodencov. "Som rád, že mi o tom je schopný povedať aspoň niekto. Ďakujem ti, Azzip. Neviem ako ti to všetko splatím," zamumlal som smerom k nej. Po dlhom čase bol prvou, ktorá bola skutočne ku mne milá a chcela mi pomôcť. Poradiť a nasmerovať ma tým správnym smerom. Avšak niektorým jej slovám som nerozumel. Prečo to potom volali rovnosť? To bola jedna vec, ktorej som na tom celom nerozumel a asi to ani nikdy nepochopím. Možno to pochopím až budem veľký? Dospelí predsa veľa vecí chápu lepšie než my vĺčatá. A som ešte vĺča, i keď som vyšší než ona? premýšľal som ďalej. Nechápal som veľa veciam, no chcel som ich pochopiť. Porozumieť im a nájsť ten správny smer. "Ja... vlastne ani neviem," skonštatoval som pri jej otázke. Veľmi ma zarazila. V čom sa líšilo dobro a zlo? Bolo vôbec niečo také? Privrel som zraky. Nasadila mi ďalšieho chrobáka do hlavy. Avšak vlky, ktoré som stretol a boli ku mne dobrí, boli... fajn. Avšak zatiaľ ku mne nebol nikto ani vyslovne, že zlý. Nemohol som preto posúdiť. "A čo som z pohľadu tvojho rozdelenia rovnosti? Alfa ani beta asi nie," dodal som napokon k jej otázke a privrel oči. Potriasol som hlavou. Vôbec som tomu nerozumel.

//Modrák cez Zauberwald

Pozrel som sa na vlčicu, ktorá vyzerala, že je celkom prekvapená. Alebo i nahnevaná? V emóciach som sa nevyznal. Možno bola i pokojná. Povzdychol som si. Musel som smutne pokrútiť hlavou zo strany na stranu. "No, niečo mi povedali, ale nikdy mi to poriadne nikto nevysvetlil. Akoby to všetko som mal vedieť samozrejme... pravda... ani som sa na to moc nepýtal pretože som sa cítil hlúpo že o tom neviem," priznal som sa a prehltol hrču, ktorá mi navrela v hrdle. Chcel som preto o ňom vedieť viac. A vlčica o ňom vedela veľmi veľa. Preto som ju pozorne počúval, keď mi o ňom začala rozprávať. Zahltila ma množstvom informácií! Dokonca som tomu nechápal. Teda chápal som, že alfy teda normálne bývajú pár, ale tu neboli... biet je tu tiež viac. To malo značiť asi nejaké označenie? Vodcovia? Asi. "Niekto si je rovný, ale niekto rovnejší? To potom neznamená rovnosť nie?" opýtal som sa jej nakoniec. Zastrihal som ušami. Takže moja matka bola beta. Zaujímavé. Oblizol som si ňufák. Takže obaja moji rodičia boli alebo sú vysoko postavení. "Ale to je zlé šíriť Chaos. Prečo by to niekto robil, keď mu nikto nič neurobil? pokračoval som vo svojich otázkach a zamračil sa. Nedávalo to zmysel. Nič z toho nedávalo zmysel. "A čo som potom ja?" opýtal som sa jej napokon, keďže mi to tak nejak nevychádzalo. Hádam mi to vlčica osvetlí.

Nerozumel som veľmi tomu, čo sa mi preháňalo hlavou. Mal som v tom všetkom hrozný zmätok a netušil som, čo je správne a čo nie. Musel som nad tým premýšľať, nemohol som to len tak všetko zhurta vykonať. Nie. Dýchaj, napomenul som sám seba a snažil sa dostať späť pod kontrolu. Ako povedala sama Azzip. Teraz na tom nezáležalo. Samantha tu nebola a ani nikto iný z mojej rodiny. Musel som sa preto upokojiť a na aspoň chvíľu nad tým nerozmýšľať, pretože by mi z toho maximálne len tak preplo. "Nechcem to už riešiť," uzavrel som celú tému ako dieťa, po ktorého vete musí psychológ prerušiť celé sedenie. Inak by to bolo proti jeho právam. Bohvie, či Azzip do toho špárať ešte bude alebo nechá toho červíka v mojej hlave len tak slobodne žiť, kým ma nezožerie za živa a neprinúti k nejakej akcii. "Povedz mi skôr niečo... o... Chaose? Počúvam to stále dokola, ale nerozumiem tomu. I ty si to spomenula, keď si sa predstavovala," nadhodil som radšej inú tému debaty, ktorá ma neprivedie k šialenstvu. Áno, vedel som, že sa jedná o svorku nesvorku, ktorú kedysi viedol i môj otec. Ale viac som k tomu toho veľa nevedel. Ani som netušil ako také svorky fungujú. Nikto mi to nikdy poriadne nevysvetlil. A teraz bol ten pravý čas na to, aby sa to napravilo.

//Tichá zátoka cez Zauberwald

//Zauberwald

Pozrel som sa smerom na vlčicu. Mala pravdu. Sám som nechápal svojim slovám, kým mi ich nevyslovila i ona sama. Má pravdu... má v tom všetkom pravdu! Urobila to kvôli moci a bolo jej jedno, že má vĺčatá, pomyslel som si a zvráštil tvár. Bolo jej jedno, že sme skončili na holičkách, možno i verila, že pokapeme! Z papule sa mi ozval i tichý vzlyk. Ranila ma tá predstava. Ale moja dobrá časť mysle sa ma snažila presvedčiť v tom, aby som tomu zatiaľ neveril. Musel som sa s ňou prv stretnúť. Musela mi to povedať sama do očí. A potom? Potom... neviem, čo sa stane. Neviem ako zareagujem a neviem čo urobím. "Prosiť? Ospravedlniť? Mal by som jej potom i odpustiť?" pokračoval som, aby som nadviazal na jej slová. Prehltol som hrču, ktorá mi navrela v hrdle. To predsa nemohlo byť tak prosté a jednoduché. "Neviem... neviem čo by som chcel, neviem čo by som urobil a neviem, ja proste neviem," zajakával som sa a krútil hlavou zo strany na stranu. Mal som v nej chaos. Až príliš veľa informácií. Nemohol som však robiť také urýchlené závery alebo mohol? Nie! Nesmel som to robiť. Prv som si to musel potvrdiť. Zafunel som. "Neviem či ju chcem vôbec niekedy vidieť," povedal som nakoniec a povzdychol si. Bol som na ňu naštvaný, no ak som ju doteraz nepotreboval vo svojom živote, prečo by som ju potreboval niekedy v budúcne?

Stiahol som uši vzad. "Nie nepoznám, ale prečo by to niekto vôbec robil? Prečo by chcel niekomu tak cielene ublížiť?" opýtal som sa jej vzápätí. Nedávalo mi to zmysel. Ani ja som nikdy nechcel nikomu ublížiť. Nebolo to predsa správne! "Ako... ako by to vlastne niekto dokázal? Zničiť nevinné životy bytostí, ktoré za nič nemôžu? Veď sme ani nemali na výber, či tu chceme byť! Prečo by to tak sebecky zneužívala?" začal som mierne miestami zvyšovať hlas. Bol som z toho celý rozladený. Nerozumel som tomu. Začínal som panikáriť. Nie, to čo mi rozpráva nemôže byť pravda! To by nikdy žiadna matka neurobila, pomyslel som si no, niečo v mojom vnútri mi naznačovalo, že to, čo mi rozpráva Azzip, by mohla byť pravda. Zaťal som tesáky a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Ale ak bola pravda to čo hovorila Azzip... "A-azzip. Ak je pravda to čo hovoríš, asi... asi by som na ňu nemal byť mierny, dobrý, však?" začal som a sklonil pohľad, uši i hlavu bližšie k zemi. Sledoval som jej stopy a sťažka si povzdychol. "Vyzeráš, že vieš toho veľa... zažila si toho veľa. Prosím, poraď mi, ako by som jej to mal dať... vyžrať?" zopakoval som po nej slovo, ktoré použila pred časom a zdvihol zrak k jej hlave, aby sa naše pohľady stretli. Veril som dospelákom, ktorí na mňa boli milí a mali trpezlivosť ma niečo učiť. Pretože ja sa rád učil. Či to už boli dobré alebo zlé veci... to záležalo na tých, ktorí mi tie vedomosti predávali a hlavne... ako mi ich sprostredkúvali. Určité veci som i ja sám dokázal vyhodnotiť, že sú príliš.

//Modrák

//Mokřady cez Common Forest

Zamračil som sa. Nepáčilo sa mi, keď ma tak nazvala. Ale že vôbec sa mi to nepáčilo! Samozrejme, niečo na tom pravdy bolo, ale veď mágiu dokázali darovať i Bohovia a kolovala v našich žilách už od narodenia! Ako mohla povedať zase niečo také ona? "Pokiaľ viem, už od narodenia má každý v sebe určitú moc, ktorú mu môžu bohovia pomôcť rozvinúť. Ten Starý vlk je podľa mňa len ich posluhovač, aby nemuseli zakaždým zostúpiť z oblohy," riekol som a zdvihol hlavu nahor, kde som hľadal oblohu pomedzi koruny stromov. Sneh pod labkami príjemne vŕzgal. Zimu som mal vždycky rád. Bola tak príjemne chladná. Povzdychol som si. Kiežby bola zima celoročne. To by sa mi veľmi páčilo. Ako sme kráčali lesom, počul som vlčicu rozprávať o mojej matke. Musel som sa na ňu pozrieť. To nemohla myslieť vážne? "To by neurobila," povedal som, akoby som ju chcel inštinktívne brániť. I keď jediného koho som bránil, som bol ja. Nechcel som si totiž priznať, že by moja matka bola niečoho takého schopná. Nemohol by som byť potom jej potomok, pretože ja by som nič také neurobil nikdy! "Alebo snáď áno?" vyslovil som to nahlas s mierne trasúcim sa hlasom. Ja som ani netušil čoho sú vlci schopní. Bol som v tomto svete ešte krátko, aby som na to všetko prišiel.

//common

Očividne sme mali rozdielne pohľady na vec. Nie je predsa jedno, ako dosiahnem niečo čo chcem? A nie je pointou boju ukázať čo všetko v jedincovi je? A vlastne... "Svetu vládnu bohovia, ktorí si svoje postavenie vydobili práve svojou mocou. Rovnako ako väčšina álf. Rešpekt, strach, obavy... je to jedno ako to nazveš. Moc je vždy tá, ktorá ostane po hocijakom násilnom stretnutí. Slabí a čestní padnú, silní a mocní zostanú," riekol som používajúc i slová, ktoré som od niektorých vlkov počul. Ale i to, čo som postrehol za svoj krátky život ja sám. Mohla chcieť bojovať čestne, ale i tak by padla za obeť niekomu, kto využije všetko čo má v rukáve. Každopádne, bolo to asi zbytočné riešiť. Pousmial som sa. "Je to od teba ale pekné, že chceš hrať fér. Keby bolo viac vlkov ako si ty, bol by svet oveľa krajší," skonštatoval som pobavene a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Táto vlčica sa mi páčila, bola veľmi milá a mala tú trpezlivosť, aby sa so mnou vôbec rozprávala. "Hm, takže mi chceš povedať, že tak drobná vlčica nepotrebuje ochranu a prebije i tak veľkého vlka ako som ja?" povedal som smerom k nej a naklonil hlavu na stranu. Keby používa mágiu, aj by som jej uveril. No z fyzickej stránky i keby má viac svalov, tak nemá šancu pohnúť takou horou ako som bol ja. Neboli sme mravce. Takže tento paradox na nás neplatil. "Keď ja neviem. Nepoznám ju, možno to bolo celé inak a ona sa celú dobu tým trápila. Opustila ma alebo ja ju, to áno. Ale neviem, či by som mal byť za to na ňu hnusný. Prežil som. Neviem ale ako moji súrodenci," zamumlal som. Síce som mal vo svojom vnútri hnev. Najradšej by som šiel a pekne jej nejaké veci povedal, no na druhú stranu som k tomu nemal dôvod. A keď nemám dôvod tak nemám nič.

//zauberwald

Zastrihal som ušami a pozrel som sa na vlčicu. Bola hádam prvá, ktorá toto tvrdila. Aspoň z tých vlkov, ktorých som mal možnosť už stretnúť. "Prečo ich nemáš rada? Nie sú práve zdrojom moci? Myslím tak, že ten, kto ich ovláda je skutočne mocný a môže mať čo chce!" riekol som napokon a zašvihal dlhým chvostom zo strany na stranu. Veď práve to bola podstata sily, ktorá mala hnať druhých vpred. Aspoň to som si myslel. A tak som bol vychovávaný. Nikto ma nikdy neopravil v tomto zmýšľaní. "Praktické? Veď ťa môže tak každý nájsť a ja by som sa bál, aby ti niekto náhodou neublížil, keby sa pred ním skrývaš v tme, no prezradia ťa kryštály!" povedal som a rozhodne zavrtel hlavou zo strany na stranu. Skutočne sa mi nepáčila predstava, že by mala prísť o život kvôli nejakým kameňom, ktoré by ju prezradili nepriateľovi. Slová, ktoré povedala o havranoch som si zapamätal. Síce som si nebol tak úplne istý, ako ich myslí, ale až ich budem chcieť vypátrať, aby som si ich prezrel, aspoň budem vedieť, kde ich hľadať. "Takže nie som jediný, kto to mal v živote takto pekne rozhádzané?" otázal som sa, i keď bola odpoveď viac než istá. Povzdychol som si. "Nechýbajú ti občas?" opýtal som sa jej ďalej, no pri jej ďalšej vete som sa na chvíľu zarazil. Ako ju myslela? Čo vlastne malo znamenať to dať zožrať? Nerozumel som tomu. Sledoval som ju preto hlbšie do lesa. "Počkať, Azzip. Asi nerozumiem tomu ako to myslíš, čo by som mal urobiť?" položil som jej otázku a nervózne zašvihal chvostom zo strany na stranu. Necítil som z tých slov však nič pozitívne.

//Mokrady

//Small cez Kvitnúcu lúku

Nasledoval som vlčicu a zastrihal ušami. Takže ovládala i vodu? "Hm, tak by si to mohla vyskúšať, nemyslíš? Ja ani neviem čo ovládam, ale ten Starec povedal, že mi dáva veľkú moc," povedal som a zamyslene nad tým zadumal. Ale v čom tá moc tkvela? To som netušil. Mal by som ho zase nájsť a opýtať sa ho na presné inštrukcie, ktoré mi asi i tak neprezradí. Za skúšku by to ale stálo no nie? "Ahaaa," povedal som na jej objasnenie prezývky a zasmial sa. "Ale dúfam, že mňa neuhryzneš," dodal som napokon a prešiel pohľadom na svoje telo, na ktorom si všimla a poukázala na modré odznaky, ktoré boli miestami tak tmavé, že splývali i s čiernymi chlpmi. "Kedysi som ich nemal. Teraz mi trošku sťažujú i schovávanie sa v tme. Ešte že nežiaria ako mesiac, inak by som bol taká chodiaca svätojánska muška!" povedal som pobavene, vzhľadom na to, že odznaky mi skutočne v tomto čase ešte nežiarili. "Ja veľa vtákov ani nepoznám. Úprimne ani toho havrana som ešte nevidel, iba čo mi ostatní povedali," dodal som napokon a zastavil, aby som sa mohol poškrabať za uchom. Vcelku ma tam svrbelo už nejaký ten čas. Azzip mi toho o rodine veľa nepovedala. Nič, čo by som už nevedel. "Ako to raz jedna vlčica povedala... Samantha musela byť skutočne matkou roku," dodal som. Trápilo ma to, pretože som bol ešte mladý, ale vďaka jej zanedbaniu nás ako vĺčat, stratil som akýkoľvek cit a vnem pre rodinu. Veď som ani netušil ako mam brať vlastnú matku. "Ja... netuším, čo mám urobiť, až ju niekedy stretnem... ako sa vlastne vĺča má správať ku svojmu rodičovi?" opýtal som sa jej, pretože mňa vychovávalo hneď niekoľko vlkov, no k nikomu som nemal nejaký výrazne silný vzťah. Možno k Azraelovi. Ale... to nebolo ono, očividne.

Pozrel som sa pohľadom na misku. "A čo vlci čo ovládajú vodu? Pokiaľ dokážu privolať vlci so vzduchom ako máš ty vietor, mohli by i oni vodu no nie?" opýtal som sa jej. Potom by prenos vody bol jednoduchší a prosto by si vlk vodu do nádoby privolal. "Neviem ale isto, to si len myslím. Sám som stretol len jedného vlka, ktorý ovláda vodu a... nepýtal som sa ho na túto schopnosť," zamumlal som a sklonil zrak. Chvíľu trvalo, než som si utriedil v hlave myšlienky a pozrel sa späť na Azzip. Ako sa mi vlčica na moje vyzvanie predstavila. Jej meno znelo tak vtipne! Myslel som teda jej prezývku. Pousmial som sa. Prečo ju asi tak prezývali? Ja som bol čierny ako Havran, ale ona? "Azzip," zopakoval som po nej, no nedalo mi to. Musel som sa jej na tú maličkosť s prezývkou opýtať. "Prepáč, že sa pýtam ešte k tomu, ale... prečo ťa prezývajú Kúsavá?" opýtal som sa jej napokon a zastrihal uškami. Akoby to nemalo byť jasné. Bol som však mladý a mal som právo byť i hlúpy! "Ja? Volám sa Zeiran, ale prezývajú ma aj ako Havran... pretože som... no... čierny," vykoktal som napokon zo seba a uškrnul sa. Bolo to také prosté. Potriasol som hlavou a nasledoval vlčicu, ktorá sa chopila vedenia sa ísť niekam prejsť. "A aký bol? Počul som o ňom už plno vecí, ale nejako neviem, čo si mám o ňom myslieť. Hlavne keď nás i so Samanthou nechal na pospas osudu. Ani neviem, či mám nejakých iných súrodencov," riekol som smerom k Azzip, ktorú som nasledoval smerom na sever. Bol som sklamaný, no bol som i rád, že mám aspoň nejakú spoločnosť.

//Common Forest cez Kvitnúcu lúku

Zahľadel som sa na vlčicu, ktorej sa očividne kvetina nepáčila. Zamračil som sa. "Hm, mám pocit, že by jej listy šli využiť ako nádobky na vodu, pretože aha ako v nich držia!" riekol som au kázal na jeden list v ktorom sa držala ešte stále voda. Zazubil som sa. "Aspoň by vlk nemusel cestovať furt za vodou ale mohol ju mať odloženú i v úkryte," premýšľal som ďalej nad tým, keď v tom mi došlo, že neviem, ako vlčicu vlastne oslovovať. Zastrihal som ušami a pozrel sa na vlčicu. "Hm, ako sa vlastne voláš? Musel som to prepočuť," začal som a posadil som sa na breh. Zašvihal som chvostom zo strany na stranu a uvedomil si, že či som vôbec hovoril svoje meno. Pravdepodobne áno, veď som ho hovoril skoro každému! Uškrnul som sa a počkal teda, až mi vlčica odpovie. "A odkiaľ vieš vlastne toho toľko o mojich rodičoch?" otázal som sa jej v zápätí pretože mi to riadne dumalo hlavou. Povzdychol som si. Kiežby som zistil, ako to, že o nich vedia iní viac než ja!

//common cez lúku

Pomaly sme kráčali k jazeru, kde som sa zastavil. Bol som celý šťastný po tej návšteve Wua, že som sa nevedel poriadne na nič sústrediť. Až napokon môj pohľad spočinul na vodnej hladine. Zaujali ma svetlé kvetiny na hladine jazera. „Aha, pozri tam!“ zvolal som a pomaly podišiel k vode. „Takú kvetinu som ešte nevidel!“ riekol som napokon a nadšene som sa rozžiaril. „Idem pre ňu,“ informoval som vlčicu a rozbehol sa do vody. Pomaly som sa vzďaľoval od brehu, až moje labky nedočiahli na dno. Musel som zapojiť svoje svaly. Niekoho by možno napadlo, že budem mať z plávania traumu po tom, čo som prežil v tej podivnej ríši mŕtvych... ale ja som bol ešte mladý a húževnatý. Moja myseľ všetky tieto spomienky vytlačila. A tak som plával. Nebolo už najteplejšie, panebože, veď pomaly mrzlo! Ľadová voda mi premáčala kožušinu. Až ma striaslo. Dych som mal prerývaný. Chlad ma chcel prekonať. Avšak, ako som sa pohyboval, moje telo produkovalo pohyb. To znamená, že moje svaly vytvárali určitú energiu a tá má zahrievala. Inými slovami áno, mojim telom prúdil adrenalín. Chcel som sa dostať k tej kvetine, pretože ak mala podivné účinky ako tá predošlá, bolo by to predsa skvelé! A táto nevyzerala ako tá predtým a bola vo vode... určite to bude niečo iné, samozrejme. Zamračil som sa, keď som dostal v ľadovej vode kŕč do pravej labky. Zafunel som a zmizol na chvíľu pod hladinou. Keď sa hladina nado mnou zavrela, unikali len bublinky. Jazero v tom mieste muselo pripomínať vírivku. Napokon sa mi sval uvoľnil a ja vyplával na povrch. Napokon som polapal po dychu. Ach... som v poriadku, som v poriadku! Ubezpečoval som sa v duchu a chvíľu sa orientoval v mieste, kde vlastne som. Keď som zbadal kvetiny s listami, ktoré neboli odo mňa ďaleko, doplával som tie posledné metre, ktoré ma od nich delili. Telo ma bolelo, hlavne pľúca. Bola mi zima a najradšej by som v tej vode zaspal. I keď samotná voda nebol problém, i keď sa mi zarezávala do tela ako tisíce nožov. Napokon, najhoršou časťou bola mokrá srsť, ktorá sa ocitla nad hladinou a bičoval ju chladivý vzduch. zafunel som. Nemohol som to teraz vzdať a tak som pokračoval ďalej, až som doplával ku kvetinám. Ponoril som hlavu a chytil ich korene do papuľky, pretrhol ostrými ihličkami a vynorila sa. Páni! Vydal som sa teda naspäť. Táto cesta bola ešte viac nekonečná, než tá do stredu jazera. Prerývane som dýchal a ledva ledva sa dostal na breh. Roztrasenými labami som sa škriabal na povrch. Otriasol som sa a zohol sa po kvetiny, ktoré mi padli z papule. Rozišiel som sa celý mokrý a trasúci sa k vlčici. "Tie sú pre teba!" vyhŕkol som s vrtiacim mokrým chvostom a usmial sa. V tom som si periférne všimol jednu časť kvetu, ktorú som nezdvihol. Keď som sa po ňu otočil, všimol som si jednu vec. Voda v nej držala ako v miske. Natočil som hlavu na stranu. Zaujímavé. Neriešil som to však a hneď ju zdvihol, čím sa voda vyliala a otočil sa späť na azzip s očakávaním v očkách, že ma pochváli. Predsa len tie lupene a tyčky boli krásne!