Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Bol som nadšený z tej retiazky, ktorú sa mi podarilo získať u obchodníka, avšak v tento moment som si ešte neuvedomoval zápach druhého predmetu, ktorý mi podstrčil do kapsy. To však nevadí, Azzip si toho všimne určite v dohľadnej dobe! Ach, ako by som rád tú retiazku ukázal Azraelovi, ale kde ten je? pomyslel som si a po tom všetkom si oblizol suchý ňufák. Bol vyprahlejší než sahara. "Hm, isto budeš i ty smädná, neďaleko som našiel jazero!" zvolal som smerom k nej a usmial sa. Vydal som sa nakoniec cez les ďalej. Určite jej urobím radosť tým, keď ju tam zavediem. Pousmial som sa a rozklusal sa. "Ako dlho tu žiješ?" opýtal som sa jej, aby reč nestála, keď som vybiehal na lúku. Napokon, jazero sme už z diaľky mohli pekne vidieť. Tešil som sa, až k nemu prídeme! Ach, možno tam nájdem i Azraela? Pochyboval som, ale veriť som v to skutočne mohol. I keď len naivne.

//small cez lúku

//salt

Počúval som Azzip, ktorá mi rozprávala o Angelovi oveľa viac informácií, než ktokoľvek pred ňou. Asi sa s ním poznala dosť dobre. Avšak, i keď som mal potrebu jej protirečiť... pretože keď som stretával vlkov, skoro nikto ho nepoznal. Ostával som však mlčať a pokračoval pomaličky vpred. "Ja si ich práve nepredstavujem nijak, nepamätám si ich. Vôbec. Od začiatku si pamätám len Azraela, ktorý tu bol vždy pre mňa. Miestami i Gwyn a Zeinab. Stretol som však i Shine, ktorá mi toho dosť povedala a vraj je to sestra môjho otca. Naposledy som ešte stretol podivného vlka, ktorý mi o ňom niečo povedal, ale nepáčil sa mi. Našiel som ho s mŕtvou vlčicou, hovoril, že to bola nehoda, ale až tak malý už nie som. Neverím tomu príliš," zamumlal som smerom k nej a zamával chvostom zo strany na stranu.

NÁKUP:
Ako sme však kráčali lesom, zbadal som niekoho, kto mi bol dosť známy. "Wu?" vyhŕkol som, pozrel sa krátko na Azzip a rozklusal sa smerom k obchodníkov. Mal množstvo rozličných predmetov, ktoré som u neho predtým nevidel. Vyzeralo to, že sa posilnil! "Páni, toto vyzerá zaujímavo," vyriekol som a zadíval sa na jeden z náhrdelníkov, ktorý sa mi veľmi páčil. "Čo to robí?" opýtal som sa starca a ten mi veľmi prosto vysvetlil, že anuluje mágiu v okruhu nositeľa. Rozžiarili sa mi očká. To znelo tak super! "Našiel som ešte nejaké kamienky, bude to stačiť?" riekol som a keď sa zdalo, že Wu po kameňoch skočil, vzal som do papule náhrdelník a vydal sa späť za Azzip. "Ďfakfujem pfekne," ešte som zvolal za starcom a pripojil sa k vlčici.

"Pozri čo som od neho získal!" zvolal som a hrdo vypäl hruď, aby som ukázal prívesok, ktorý som na retiazke zvieral v papuli. Položil som ho na zem a prevliekol si slučkou ňufák, aby mi padol pekne na hruď, ako som videl u tej vlčicie s krídlami. Tiež mala na krku pierka. "Čo myslíš? Sluší mi to?" zatiahol som smerom k nej a začal sa smiať. Bol som rád, že mám konečne nejakú cetku.

Nákup:
>Silové pole - 100 kšm a 2 mince
>Mystery box - 50 kšm

Mám: 412kšm, 10 rub, 5 mincí
Platím: 150kšm a 2 mince
Zostatok: 262 kšm, 10 rub a 3 mince

Poprosím zakresliť, ale postačí až na dospelom linearte, čo je za chvíľu :D ďakujem

Schváleno, o předmět se pak kdyžtak ozvi
Mystery box - 15 - Syrečky

Zastrihal som uškami a pozrel sa na vlčicu s kryštálmi po tele. "Stretol som niekoľko vlkov, ktorí mi vedeli o nich dosť povedať. I keď som nikdy nemal šancu ich stretnúť," povzdychol som si a smutne sklopil zrak ku svojim labkám. Keď však začala ďalej rozprávať, zastrihal som ušami opäť a zdvihol hlavičku. Očká sa mi zvedavosťou rozžiarili. Sledoval som ju ako mi rozprávala, že môjho otca našla v zemi mŕtvych. Tak predsa len v nej bol?! Mal som sa ho vydať hľadať! Ach, ale čo ak by som sa inak odtiaľ neostal? Aspoň by som tam s ním mohol ostať. Povzdychol som si. Toto ma rozosmutnelo i potešilo zároveň. "Ty si bola tiež v tom podivnom svete s dušami? Mrzí ma, že ja na neho nenarazil," povzdychol som si a pohliadol na ňu opäť. "Aj Samantha bola medzi mŕtvymi?" musel som sa uistiť. "Rád by som aspoň jedného z nich stretol, či ako ducha alebo ako živú bytosť... a opýtal sa ich, prečo ma opustili," riekol som napokon. Vzhľadom na to, že som si ich vôbec nepamätal. Nefigurovali v mojich spomienkach. Nemali prečo. Potriasol som hlavičkou a vydal sa za vlčicou, ktorá sa vydala do hôr. Očividne sa jej tu nepáčilo.

//common cez pityas

Zastrihal som ušami a pozrel sa smerom na vlčicu. Nevyzerala, že by ma chcela zožrať. Aspoň nie teraz v tejto chvíli. Jej otázka ma však zarazila. Zdvihol som mierne hlavu v záujme. Že by i ona vedela niečo o mojej rodine? Mohol som zistiť niečo nové? Prehltol som hrču, ktorá mi navrela v hrdle. Po chvíli som sa však predsa len ujal slova: "Podľa slov ostatných to tak vyzerá." privrel som oči, no nebol som smutný. Už som si na to zvykol. Mal som vlkov, ktorých som mal rád a starali sa o mňa. Preto som svojich pokrvných rodičov ani nevnímal, akoby mi srdcervúco chýbali. Chcel som ich len stretnúť a opýtať sa ich, prečo sa na mňa vykašľali a či mám vôbec nejakých súrodencov. "Podarilo sa mi zistiť, že môj otec sa volal Angel a mal krídla. Mojou matkou by mala byť Samantha. Viac však neviem," povedal som smerom k nej a zastrihal ušami. "Poznáš ich?" opýtal som sa jej vzápätí s nádejou v hlase, pretože ak by vedela viac, možno by sa mi konečne podarilo nájsť lepšiu stopu k ich nájdeniu.

//Pityas

Pomaly som schádzal z hôr. Chcel som sa dostať k siluete vlka, ktorého som videl z výšky. Potreboval som nejakú spoločnosť, pretože som bez nej bol dosť smutný. Povzdychol som si a zoskákal posledné skaly. Trochu nemotorne som dopadol na zem a otriasol sa. Vydal som sa následne k vlčici, ako som si mohol všimnúť. Nepoznám ju? prebehlo mi po mysli, keď som sa zadíval na jej lesklé kryštále, ktoré jej trčali kde-tu spomedzi srsti. Iste nie... ale bo predsa? Moja myseľ sa so mnou bila. Jej kryštáliky mi niečo pripomínali, no na meno a ni miesto, kde by som vlčicu stretol, som si nepamätal. Možno som ju len niekde zazrel. To bolo pravdepodobnejšie. V krajine bolo predsa vlkov plno takých, ktorých som len zazrel prebehnúť okolo. Potriasol som hlavou a podišiel smerom k vlčici. Zastavil som sa neďaleko nej, pretože som k nej kráčal viac menej zo slepého uhla. "A-ahoj," vyriekol som opatrne a pozrel sa na ňu, ako zareaguje. Už som sa totiž stretol s rôznymi vlkmi. Nemohol som to tušiť. Napriek tomu, ona ma spoznať mohla ľahko podľa pachu, i keď som vyzeral inak. Výškovo som ju tiež dosť prevyšoval, keďže som patril k tým najvyšším vlkom. Avšak, stále som pôsobil vyzjabnuto ako každé šteňa. Oblizol som si ňufák. Začínal som byť celkom hladný.

//Small

Po chvíli pátrania som našiel cestu, ktorú musela vychodiť horská zver. Zastrihal som uškami a vydal sa po cestičke, ktorá ma viedla do hôr. Nepoznal som ich, preto som sa mohol ľahko stratiť. Vedel som však, že ak sa chcem dostať do nich, musím ísť hore a keď preč, tak logicky dole. No nie? Správne, to dávalo logiku. Očkami som behal po okolí, skúmal prostredie. Zafučal som. Bolo to namáhavé, ale nakoniec som sa dostal na hrebeň jednej časti z pohoria. Vydal som sa ďalej, rozhliadal sa na krajinu z výšky. Bol to skutočne pekný pohľad. Cítil som sa ako vták. Usmial som sa a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Kiežby som mal krídla ako otec, pomyslel som si. Mrzelo ma, že som ich nemal. Mohol by som si lietať kade tade a netrápiť sa týmto lezením. Zastrihal som ušami a pozornosť upriamil na pleso v údolí. Z výšky vyzeralo tak pekne. Rozhodol som sa zostúpať nižšie, keďže som u neho videl nejakého vlka. Začal som teda hľadať cestu dole. Ak zle stúpim, spadnem, pomyslel som si a preto som si dával dobre bacha ako pokračujem vpred. Labky sa mi sem-tam pošmykli, ale našťastie som to zakaždým ustál. Pomaly som sa dostával ďalej a čoraz jasnejšie som mohol vidieť biely kožuch, ku ktorému som mieril.

//Salt

//Kvitnúca lúka

Bol som zmätený zo všetkých tých myšlienok, ktoré vo mne tá podivná kvetina vyvolala. Bežal som jednoducho ďalej za ňufákom. Úplne mimo. Dobehol som až k jazeru, kde som sa zrútil k zemi. Bol som úplne rozbitý, neúplný. Takmer som sa zosypal. Triasli sa mi svaly, celé telo. Prerývane som dýchal a pozrel sa smerom vpred. Na hladinu jazera, ktorá ma deptala. Nechcel som mať s vodou už nič spoločné po tom zážitku z ríši mŕtvych. Avšak... Som smädný, pomyslel som si a povzdychol si. Musel som sa pustiť do toho, aby som sa napil. Podišiel som preto bližšie k jazeru a začal piť. Voda bola studená. Môj postoj na brehu bol tiež za všetky prachy. Napjatý a stál som na šmyku, aby som vedel uskočiť, keby sa z vody vyhrnie veľká ryba. Nakoniec som sa stiahol od vody a pozrel sa na kvet, ktorý som v tej panike vzal. Bol... bol niečím výnimočný, ale čím? Privrel som zraky. Prečo som ho vlastne odtrhol? Netušil som. Pohľadom som zablúdil k horám. Nenájdem tam opäť niekoho, koho poznám? Nechcel som byť sám. Narazil by som pokojne i na toho čierneho vlka! Ale... povzdychol som si. Vzal som do papule kvetinu a rozhodol sa, že sa to odhodlám skutočne skúsiť. Vybral som sa do hôr.

//Pityas

//zauberwald

Kráčal som na opačnú stranu než sa rozišiel Vino. Bol som smutný, že som prišiel o ďalšieho kamaráta. Opustil ma ako všetci. Sklopil som uši i hlavu aj chvost a vlastne celé nosenie môjho tela bolo také nijaké. Vyzeral som ako zvednuta kvetina. Bez života. Kam som mal vlastne ísť? Nemal som presný smer. Môj život stál za starú bačkoru. Povzdychol som si a asi by som sa i rozreval, keby mi do ňufáku nepriletela príjemná vôňa. Zastrihal som uskami a po chvíli svoju pozornosť skutočne preniesol na podivný závan vône. Nasledoval som ju a čím bližšie som k nej bol, tým lepšie som sa cítil. Čo to bolo zač? Netušil som. Nejaká mágia? Možno. V mysli sa mi vynorili spomienky na spoločné časy s Azraelom, kedy som bol šťastný a spokojný. Dokonca som sa nad tým pousmial až mi slza stiekla po líci. S týmito príjemnými chvíľami som prestal cítiť i tú šialenú bolesť, ktorá zvierala moju hruď. Dokonca ani zranenia na tele má už neboleli. Aspoň na moment. Napokon keď mi hlások prezradil podvedome, že joj to aai veľmi príjemná rastlinka... Zatriasol som hlavičkou a odtiahol sa od jej červených lupenov. Zamrkal som a prebral sa z toho očarovania. No jediné, čo to prinieslo, že sa smútok vo mne len zdvojnásobil. Chcel som opäť cítiť tie príjemné spomienky a pokoj. No takto to nefungovalo. Všetka tá bolesť vo mne praskla a začal som nariekať. Podlomili sa mi i kolená mo ak sa doteraz igmoroval dvojicu vlkov neďaleko, po chvíli som ich periférne zazrel a okamžite som spanikáril. Nemohli ma predsa takto vidieť. V panike som zdrapil jednu z pár kvetín ktoré tu vyrašili a v papuli s nou a slzami v očiach utekal za nosom. Mal som však pocit, že moje srdce a pľúca zhoria do tla.

//Small

Tanec 23 KONEC
//congelat
Rozčapene som ležal na zemi. Dýchal som prerývane a sledoval ducha vĺčaťa, ktoré nám veľmi pomohlo, aby sme sa dostali ku svojim dušiam. Bol som zmätený, udýchaný a unavený. Zafunel som a pozrel sa na Vina. Mali sme... Mali. Prehltol som hrču v krku a pozrel sa na Vina, ktorý sa to rozhodol splniť. "Dobre," zamumlal som a urobil to, čo on. Upadol som do spánku ako predtým. Zavrel som pomaly oči a chvíľu tápal v temnote. Ostal som spať. Až kým som sa neprebudil. Konečne v normálne sfarbenom lese a v nore, kde som zaspal. Bol som trochu špinavý. Zamrkal som pohľadom a zívol si. Bol to dlhý spánok. A dosť únavný. "Bože, už je koniec?" opýtal som sa do ticha a pohliadol smerom na Vina, ktorý ležal vonka. Ako živý vyzeral oveľa lepšie. Vydral som sa z kmeňu a so slzami v očiach skočil po ňom. "Ďakujem," zakňučal som a začal plakať do jeho kožuchu. Netrvalo to však dlho a dal som sa dokopy. Postavil sa na labky a otriasol sa. Síce ma miesta, kde boli spôsobené rany boleli, nebolo to až také zlé. Dokonca toto telo ich ani nemalo. Povzdychol som si. "Bol to ako zlý sen," zamumlal som a rozhliadol sa po lese, či sa k nám opäť neprirúti ten duch vĺčať. Zaťal som tesáky. Bol som smutný a Vino sa chcel vydať domov. Keď mi však ponúkol že ma odprevadi, len som zavrtel hlavou. Sám som sa o chvíľu vydal po jeho stopách...

//Kvitnúca lúka

Tanec 22

Bol som zmätený. Neznášal som vodu. To som vedel už rovno. Zacvakal som na prázdno tesákmi, chtiac niečo povedať Vinovi, než mi došlo, že to asi tak ľahko nepôjde. Musel som sa začať hýbať, inak si ma tá ryba podá. Ledva som sa vyhol jej útoku. Jej ostne po bokoch tela mi rozrezali kus kože na stehne. Z papule mi vyšlo pár bublín, no prekvapivo som stále mohol dýchať. Nakoniec som sa rozhýbal, Vino sa ku mne pripojil. Pokúsil som sa opakovať to, čo robil Vino. Museli sme sa s ňou nejako pobiť, aby sme sa dostali k našim dušiam, no nie? Boli sme tak blízko! V tom som si však spomenul na to, čo nám hovorila tá stará vlčica. Otočil som hlavu smerom k Vinovi. Packou som sa po ňom zahnal a vyrazil mu z papuli tú žiariacu guličku. Práve v čas, keď k nám doplávala oná ryby. Rozdrtil som ju a prach pomaly dopadol na rybaciu hlavu. Avšak nezaúčinkoval hneď. Preto mi stihla zdrapiť zadnú labku. Zaskučal som, i keď to nebolo počuť. Potom však... zaspala. Napriek bolesti som sa vydal smerom ku dnu, kde bola moja duša. Neviem ako, proste nejako som ju uchopil? A pustil sa vyplávať na povrch. Tam som sa konečne nadýchol poriadne kyslíku a vydriapal sa na ľadový povrch i s dušou. Pohľad mi padol na vĺča. "To, že sme mohli dýchať... bola tvoja práca?" opýtal som sa ho zadýchane. Triasla sa mi svaly a z pleca i strehna mi kvapkala krv. "Malo som pocit, že budete potrebovať pomoc," riekol duch vĺčaťa a smutne pohliadlo na moje krvácajúce rany.

//zauberwald

Tanec 21

Máchal som labkami ako to len išlo. Kvôli tomu, že som držal tú prekliatu guličku, môj dych sa krátil enormne rýchlo. Čoskoro som bol takmer na nule a to sme neboli ani v polovici cesty. Snažil som sa však vydržať čo najdlhšie, no bolo to ťažké. Toto nezvládnem, nezvládnem proste, pomyslel som si a začínal pomaly panikáriť. Nedostatok kyslíku sa vo mne prejavoval ako nechutné pálenie pľúc. Nebolo to dobré, veru že nie. Nakoniec, okolnosti sa oveľa viac skomplikovali. Keď sme sa už ako tak k našim dušiam dostali, nado mnou preplával obrovský tieň. Ani som sa neodvážil zdvihnúť zrak. Interakcia tej obrovskej ryby, kedy do mňa nakoniec vrazila, zo mňa dostalo všetok zvyšok vzduchu. Takmer som sa nalogal ľadovej vody. Gulička mi vypadla s papule a bolo na Vinovi aby ju podo mnou chytil. Ja sa začal dusiť, topiť. Avšak moje utrpenie netrvalo príliš dlho, pretože sa mi zrazu dalo nadýchnuť. Nechápal som tomu, no to teraz nebolo podstatné. Najväčší problém prichádzal, ako sa sakra zbavíme tej veľkej ryby, ktorá sa akurát otáčala a vracala s papulou do korán k nám.

Tanec 20

Pohliadol som smerom na Vina, ktorý sa ešte lúčil so starčekom. Ja som na to už nemal čas, ani pozornosť. Prešiel som po hrubom ľade až k diete a zadíval sa do temnej vody. Bolo to... neuveriteľné. Ľad mal hádam i niekoľko metrov na hrúbku. Povzdychol som si. Nechcem sa namočiť. Ach, veď umriem, premýšľal som. Nie, umriem, ak sa neponorím pod vodu. Preglgol som a pozrel sa smerom na Vina. Ten sa ujal ako takého vedenia. Zastrihal som ušami a pomaličky spravil kroky k zrázu do jazera. "Neviem. Nikdy som sa nepotápal, teda iba raz, ale to nebolo na dlho," zamumlal som smerom k nemu a načiahol sa labkou do vody. Brrrr, bola ľadová. Až ma striaslo. Stiahol som uši k hlave. "Je mrazivá. Ako to zvládneme?" opýtal som sa ho a pozrel sa na svetielko vedľa mňa. Vôbec sa mi to nepozdávalo. Ani sa mi nechcelo do tej vody liezť. Asi sa bude musieť Vino snažiť viac. Napokon však ten magor rovno skočil do vody. Odvrátil som tvár, aby ma nezasiahli kvapky vody. Povzdychla som si "ale nie" a vzal svetielko do papule a neochotne skočil za ním. Na moje prekvapenie to nebolo až tak hrozné. Vo vode chlad až taký problém nebol, pretože som sa hýbal a tým si nejaké teplo vytváral. Svetielko nám tiež svietilo na cestu k cieľu, ktorý žiaril v diaľke tiež. Všetko sa zdalo tak jednoduché! Už to len... zvládnuť s dychom.

Tanec 19
//Ľadové pláne

Pomaličky sme sa blížili smerom k jazeru. Zaujímalo ma, aký hrubý je asi ľad, keď na to potrebujeme magického staríka, ktorý nám ho rozbije. Zastrihal som ušami a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Zastavil som sa na brehu jazera a poobzeral sa po okolí. Nikto tu okrem nás nebol. Zvláštne. Natiahol som krk a zapozeral sa na ľadovú plochu. Skutočne som z útrob jazera mohol vidieť mierne pulzovanie svetla. Určite išlo o naše duše, ktoré sme tak úmorne hľadali. Prešiel som si jazykom po tesákoch a nevedel sa dočkať, až nám starík ukáže, ako to rozbije. Svietiacu guličku som položil do snehu a dobre ju strážil, ale unavovalo ma ju držať neustále v papuli. Stále nechápem, načo nám asi bude tá gulička, ktorá uspáva čokoľvek, premýšľal som nad tým, ale nedávalo mi to logiku. Takmer žiadnu. Povzdychol som si a pozrel sa na starca, ktorý sa konečne podujal k tomu, aby prelomil ľady. Doslova. "Fíha," vyšlo zo mňa, keď som sa díval, ako starec používal nejaký druh mágie, ktorý urobil v ľade kruh, cez ktorý sme sa mohli ponoriť pod vodu. Najväčšmi ma znervózňovalo, že diera v ľade bola obrovská. Teda na výšku/šírku, whatever. Nervózne som zašvihal chvostom. "Uhm, ďakujeme vám pekne," povedal som smerom k vlkovi, ktorý sa s nami lúčil a vracal sa späť k svojmu životu neživotu. Pozrel som sa na Vina, akoby som čakal, že mi povie, čo mám vlastne robiť.

Jméno, postavení: Zeiran, sigma
Počet postů za celý předchozí měsíc: 8
krátké shrnutí všech postů (počítají se i rychlohry, které v tomto období zapíšete): Ani neviem... oddelil sa od Wissa, našiel Scara, skončil na HW akcii s Vinom.
Bobříci: nič

10 kšm

10kšm na účet Tiare a tie % previesť na kšm, nemá kde

Vše zapsáno