Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Tanec 18

Zastrihal som uškami a pozrel sa smerom na starú vlčicu alebo skôr ducha starej vlčice... Začala nám rozprávať o tom, čo sa vlastne o nás dozvedela. Pokýval som hlavičkou a sledoval ju, keď nám rozprávala o jazere, kde máme ukryté naše duše. Zaujímalo ma, ako sa tam vlastne dostali. zadumane som sa nad tým zamyslel a zastrihal ušami. Očividne ten Požierač duší mal nejaké schopnosti, ktoré mi neboli až tak jasné. Pozrel som sa preto na Vina a potom na starocv. Prikývol som a zobral som žiariacu guličku, ktorú nám podávala. Očividne sa nám pri jazere zíde, i keď som netušil, koho by sme mali chcieť uspať. Veď všetci sú tu nehmotní, no nie? Oh, keby som len vedel, ako hlboko som sa mýlil. "Dobre, ďakujeme," odvetil som smerom k nej a pozrel sa na Vina. Pomaly sme sa vybrali smerom k jazeru. Rybár nás sprevádzal, pretože sme ho potrebovali, aby nám ľad rozmrazil. Bol som o niečo pokojnešjí, než predtým. Oblizol som si ňufák. Už som chcel byť z tohoto chaosu preč! Čoskoro sme na obzore mohli vidieť ľadovú plochu, ktorú z veľkej časti pokrývali i záveje snehu. Ktovie, aký hrubý ten ľad skutočne je.

//congelat

Tanec 17
Panebože, veď mi tu umrieme, nariekal som v duchu, pretože som od strachu nebol schopný ani nič povedať. Triasol som sa ako malé vĺča, i keď som patril už i teď medzi najvyšších samcov. Prehltol som hrču v hrdle a vyčkával, čo bude robiť Vino. Prečo len tak stojí? Zbláznil sa? pomyslel som si a nervózne do neho začal drgať, či to myslí vážne. Bál som sa. Tak hrozne som sa bál. Nakoniec sa k nám medveď dostal. Jasne, teraz kvôli jeho nezchopnosti prídeme i naše životy! Hlupák, je dospelý, prečo nič nerobí! fňukal som a fňukal, no i mňa strach prikliesnil k zemi. Neostávalo mi nič iné, než sledovať medveďa, ktorý sa k nám prirútil a rozhodol sa rovno zaútočiť. Čo sme mu vlastne urobili a kde je ten rybár aby nám pomohol? Zavrel som oči a zháčil sa, keď sa zahnal labou. Avšak, neucítil som nič, ani telo Vina, ktoré by do mňa narazilo pri údere. Zastrihal som ušami a otvoril oči. Pohľad som upriamil na medveďa, ktorého laba prešla Vinovím telom. Začal som sa smiať. Ja som sa už zbláznil, však? Toto je taký nonsens, prebehlo mi hlavou a smial sa a smial. Až tak že som padol do snehu, kde som sa smial v kŕčoch. Napokon mi zo snehu spadla na hlavu nejaká primrznutá koža. Huh? Bola to očividne tá, ktorú hľadala starena. Hneď na to sa ozvalo hvízdanie starca. Medveď naň reagoval a vydal sa k jaskyni. Pozbieral som sa na laby, otriasol a spolu s kožou sa vydal za nimi. Bolo to divné, ale zo mňa sa stal už cvok, tak čo ma po tom. Len nech si to nakráčam priamo na lopatu smrti! "Výborne! Našli ste mojej lásky kožu a i nášho Fiškusa! Ale ste to dobrí pomocníci!" zatiahol k nám starec a poškrabkal medveďa po hlave, ktorú k nemu znížil. "Toto je... Fiškus?" opýtal som sa neveriacky a nechal starenku, aby mi vzala kožu a šla robiť večeru. Potrebovali vôbec duše večeru či šlo len o zvyk? Nechápal som tomu. Fiškus... Začal som sa zase smiať.

Tanec mŕtvych 16

Pozrel som sa na Vina, ktorý sa ma opýtal, či to zvládnem pri rozdelení. Pokýval som hlavou. "Hádam áno. Ale som čierny... ty tiež... nájdeme sa tu hádam ľahko," riekol som pobavene smerom k nemu. Moja nálada sa o niečo zlepšila, vzhľadom na to, že naša cesta domov bola možná. Vydali sme sa preto hľadať ten kus kože, ktorý potrebovala stará toho starca. Hm, kde by ju len odfúklo, premýšľal som a hľadal ju kade tade. Robil som veľké kolečká, v ktorých som podvedome systematicky hľadal. Lenže... nikde som nič nezachytil. Všade bol len popol/sneh. Zafučal som a rozmýšľal, že sa vydám späť za Vinom. Možno ju našiel. V tom som ale pocítil na chrbte dívny, rezavý pocit, kedy sa mi zarezával pohľad niekoho do môjho tela. Stiahol som uši a otočil sa. Asi sto metrov odo mňa stál ľadový medveď. Teda... to čo z neho ostalo. "Vi-vino!" zhúkol som na vlka a rozbehol sa po svojich stopách hneď, čo sa za mnou vydal i ten zombie medveď. Zareval a ja zapišťal ako malé vĺča so stiahnutým chvostom, čo som si to mieril k čiernemu vlkovi v diaľke."Utekaj! Utekaj! Aaaaaa," kričal som na neho už s diaľky a do očí sa mi nahrnuli slzy od stranu. Ja som nechcel umrieť fakt nie! Zabudol som však na fakt, že všetky duše tu mi nemohli nič urobiť. I tak som bol však vydesený. Keď som dobehol Vina, preskočil som ho a skryl sa za jeho chrbát ako také veľké vĺča. Vykukol mi spoza neho len ňufák, uši a pár očí.

Tanec 15

//Rozbitý sever

Pomaly sme sa vzďalovali od krýh, ktoré čoskoro zmizli na obzore. Ostali sme len v pustine, ktorej beloba sa tiahla všade možne, kde som sa mohol rozhliadnuť. Zastrihal som ušami. Hm, zvláštne, že teraz tu tá snežná búrka nie je, pomyslel som si a vrátil svoj pohľad na chatrč, ku ktorej sme sa vracali. Na moje počudovanie sa teraz z nej dvíhala para. Zaskočilo ma to. Nečakal som niečo takéto, preto som bol zvedavý, čo to má sakra znamenať. Predtým tam nič také nebolo. Mali sme šťastie, že sme tam predtým nestretli jeho družku. Čo ak by ma zbili za to, že som im zjedol jedlo? pomyslel som si a povzdychol si. Bolo to také hrozné! Nakoniec sme predsa len k jeho jaskyni prišli a bolo očividné, že sa už vo vnútri kúri. Mali tam vytvorené miesto na ohnisko. Starec si zobral môj vak a vošiel do vnútra. Počkali sme vonka. Predsa len musel upozorniť svoju družku. Keď vyšiel von, posťažoval sa. Že keď tam nikto nebol, nejaké zviera im tam narobilo bordel - ja, ehm, a teraz jej chýba nejaká látka do ktorej chcela zabaliť ryby a dať piecť. Preto nás požiadal, či by sme ju nenašli. U tej snehovej búrky ju mohol vztlak vytiahnuť a odviať niekam preč. Pozrel som sa na Vina. "Jasne, porozhliadneme sa," skonštatoval som napokon a vydal sa po pustatine hľadať v snehu nejaký kus kože... Bolo to však ako hľadať ihlu v kope sena. No nevzdával som sa. Pokračoval vpred. Ak by sme sa s Vinom rozdelili, určite by sme ju našli. Nemohla byť predsa ďaleko!

Tanec 14

Moje myšlienky ubiehali niekam do preč. Nedokázal som sa sústrediť na to, čo mi vlastne ten vlk rozprával. Bolo toho toľko. Natočil som hlavu na stranu. Vlk čo požiera duše iných? pomyslel som si, pretože mi to nedávalo zmysel. Ako sa však dostal k našim telám a dušiam? Tomu som nerozumel. Veď bol predsa v ríši mŕtvych! Oblizol som si ňufák na papuli a otriasol sa. No nie, veľa otázok to bolo naraz. Zívol som si a pozrel sa na Vina, ktorý určite dával viac pozor než ja. Ja som tomu bohužiaľ tak úplne nerozumel. Tieto dospelácke reči sú tak komplikovane zdĺhavé, pomyslel som si a pretočil oči v stĺp. Zívol som si a pozrel sa niekam do diaľky, kam sa pomaly zdvihol i onen vlk. Pomaličky som sa za ním vydal po ľadovej kry, lenže v tom starec zastavil. Vyzval nás, aby sme mu pomohli zobrať tú kožušinu s rybami, veď on bol predsa starý! A tak som sa toho chopil. Vzal som kožušinu za všetky strany a spravil z toho tak pekný vak v ktorom vnútri boli ryby, ktoré nachytal. Alebo skôr duše rýb? Bolo to tak frustrujúce. Nakoniec som sa teda jal toho, aby som starca nasledoval. Jemu to bez tela šlo tak jednoducho! Kry sa pod ním neprehýbali. Povzdychol som si a snažil sa zase nájsť čo najrozumnejšiu cestu, ktorou by som mohol prebehnúť. Uff dúfam, že mi nijaká nevypadne, pomyslel som si. Nechcel som ho naštvať. Pokračoval som ďalej, až moje labky dopadli na pevnú zem. Vydýchol som si a mlčky s kožušinou v papuli pokračoval za starcom k jeho jaskyni.

//ľadové pláne

Tanec 13

Vino bol až príliš pozitívny, no jeho optimizmus mi pomáhal nestratiť hlavu v tomto podivnom svete na ruby. Chcel som len, aby sa toto utrpenie už skončilo a ja som našiel vykúpenie a vrátil sa k Azraelovi. "Hm, asi máš pravdu," zamumlal som smerom k nemu a povzdychol si. Nasledoval som ho dosť skleslo. Bola mi zima a cítil som, ako na mňa tá absencia duše doliehala. Nie len počasie chladlo, ale i moja osobnosť, pretože práve tá sa vytratila, no nie? Ak to takto pôjde ďalej, stratím akékoľvek city a budem len nejaká schránka, ktorá bude na každého chladná. "Myslíš, že ho nájdeme tu?" otázal som sa napokon o niečo pokojnejšie a pohliadol na tmavé more, na ktorom sa nachádzali malé ostrovčeky. Boli biele, preto som si domyslel, že museli byť tvorené z ľadu a snehu. "Nevyzerá to ako miesto, kde by vlci bežne chodili," skonštatoval som napokon, no pohľadom stále pátral po okolí. Nikde však nikoho, až mi to prišlo veľmi čudesné. "hm?" vyšlo zo mňa, keď Vino upozornil na nejaký subjekt v diaľke. Zastrihal som ušami a zaostril na siluetu vlka. Skutočne išlo o nejakého vlka, ktorý bol však na jednej z krýh ďalej od brehu. "Musel tam jedine preskákať, keď nemá krídla, ale tie kusy snehu sú tak ďaleko od seba," posťažoval som sa, no napokon som predsa len po chvíli uvidel niekoľko krýh, ktoré neboli až tak ďaleko. "Vino aha, tadiaľ by to možno išlo?" otázal som sa ho. Ak to dokázal nejaký starý dedko, my sme museli tiež, no nie? A tak som sa pomaly vydal ku kryhám a opatrne na jednu prekročil, pretože bola blízko. Cítil som však, ako sa podo mnou nierne pohla. Preto som okamžite skočil na ďalšiu o poznanie mohutnejšiu. Tá držala. Obzrel som sa po Vinovi a pomaly pokračoval. Čoskoro som pochopil, že ak stúpim na nejakú menšiu, zaisto sa pohne alebo potopí. Väčšie udržali i väčšiu váhu. Na jednej sa mi dokonca pošmyklo po doskoku a ledva som to dobrzdil, aby som nezletel dole. Ako to ten dedko urobil?! Nakoniec sa mi však podarilo dostať až na kryhu, kde sa dedko snažil uloviť ďalšiu rybu, zatiaľ čo vedľa seba mal na kožušinee, ktorú používal isto ako vak, už zopár mŕtvych. Počkal som na Vina a podišiel k nemu.

Tanec 12

Bol som zničený. Môj život bol zničený. Už som sa zmieriloval s tým, že Azraela už nikdy v živote neuvidím. Ja tu proste umriem! Zahyniem hnusnou smrťou a moje telo zožerú červy alebo iní vlci, ktorí jedia vlčie mäso... Fňukal som, pretože som sa toho bál, veril som, že sa to stane. Vzhľadom na to, že sme toho vlka ešte stále nenašli. Ale čo... ak umriem, aspoň budem môcť nájsť svojho otca a tú vlčicu, nie? I tak som začal nariekať. Nechcel som tu ostať naveky ako... to vĺča. Ja som chcel ešte skúmať svet živých a spoznávať vlkov! Nie... nemohol som tu umrieť, ale i tak sa to stane, pretože sme úplne neschopní. Nič z toho už nemalo zmysel. Žiadna snaha, nič. Lenže Vino sa nevzdával, nezačal nariekať ako ja. Vytrhol ma z mojej momentálnej depresie. S rozcítenými očami som naň pohliadol a zasmrkal. Chcel ísť ďalej? "Ale... ale kde ho chceš hľadať? Veď vonka je len samí sneh," zafňukal som zase, no pozbieral som sa na labky, pretože to svetielko nádeje, ktoré mi Vino dával, bolo dostačujúce na to, aby som sa rozhýbal. A tak sme zamierili niekam von. Tentoraz som sa držal po boku Vina až tak blízko, aby som pri chôdzi sem tam do neho narazil bokom či ramenom, aby som sa uistil, že tu furt je.

//rozbitý sever

Tanec 11

Začul som kroky z vonku. Poplašene som sa snažil zožrať rybu, ktorá mi šla dolu krkom len veľmi ťažko. Začal som kašlať, takmer som sa zadusil! Nakoniec som to však rozdýchal včas, než sa vo vchode do jaskyne objavil Vino. Musel si všimnúť, že som práve dožral, ale to nebolo podstatné, pretože to ani neriešil. Ešte, že tak. Inak by si určite myslel, aký som pažravý, pomyslel som si a vydýchol si. Moja povesť bola zachovaná. Napriek tomu som však zamrkal a porozhliadol sa okolo ešte raz. "Myslíš, že toto je tá jaskyňa toho... vlka?" opýtal som sa ho nahlas a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Bolo to tu zvláštne, no musel som uznať, že plno rýb tu bolo. Možno predsa len to bola jeho jaskyňa! Ani vĺča nám to nedokázalo potvrdiť, no bolo to viac než pravdepodobné. Kto iný by si robil bunker na ďalekom severe? No predsa len hlupák! "Ale nie je tu... ako ho máme nájsť, keď tu nie je?" fňukal som ďalej, pretože som netušil, ako by som sa mal z toho začarovaného kruhu dosť. Povzdychol som s a potriasol hlavou. Nič z toho nedávalo zmysel. Všetká naša snaha bola zbytočná! I tak sme ho nenašli... "My umrieme!" zakňúral som celý zničený a padol do teplej kožušiny z medveďa. Začal som nariekať ako malé dieťa, ktoré stratilo svoju maminku.

Tanec 10

Pomaly som strácal svoj zdravý rozum. Všetko okolo bolo biele, jednoliate. Odnikiaľ som nepočul nič iné, než hvízdot vetru. Mal som pocit, že ostanem schúlený na zemi do smrti, avšak v tom sa mi pred zrakmi zjavilo ono vĺča, ktoré mi povedalo, že to dopadne dobre, ale nemôžeme sa vzdávať! A ja... ja som ho počúvol. Privrel som očká. Mal pravdu. Pomaly som sa postavil. Nohy som mal úplne zdrevenené. Tak či onak som pokračoval ďalej vpred. V diaľke som opäť uvidel niečiu siluetu. Nebol to však žiaden vlk. Neostávalo mi nič iné len sa k tomu pomaly približovať. Zaťal som drkotajúce tesáky. Z ňufáku a brady mi trčali cencúľe, ktoré sa mi za ten čas vytvorili. Avšak ako som pokračoval, narazil som na onen predmet. nastražil som na moment uši, no hneď ich zase stiahol k hlave. Predo mnou bol kus zmrznutej skaly. Obišiel som ju a na jednej jej strane našiel škáru, cez ktorú som sa mohol prepchať dnu. Prekvapivo... bolo tam teplo. Hneď ako som sa oklepal a rozpozeral sa okolo... uvidel som plno kožušín a sušených rýb a... no veľa tu toho bolo. Lenže, nikto okrem mňa tu neboj i keby sa do tejto jaskyne zmestili i traja vlci. Nechápal som. Veď to tu muselo niekomu patriť! Podišiel som k jednej rybe, pretože som bol hladný a rýchlo ju zhltol. Nikto si nič nevšimne, hihi.

Tanec bla bla 9
//congelat
Musel som pokývať hlavou, keď som pokračoval za Vinom. "Áno, mal krídla a vedel i lietať. Stretol som i inú vlčicu, ktorá ich mala. Ach, i ja by som ich chceL!" povedal som Vinovi a povzdychol si. Bola to škoda, že som ich nemal. Nemusel by som sa potom trepať touto pustinou ale pekne to všetko preletieť! "Krídla by nám toto hľadanie dosť uľahčili," zamumlal som, no nevracal sa k tomu. Radšej som sa hodlal s Vinom preskúmavať okolie. Vietor pomaly naberal na sile, ako bolo zvykom na otvorených priestranstvách. Sivastá náhražka snehu sa začala víriť a za chvíľu sa zdvihla až tak vysoko, že som nevidel ani na špičku svojho ňufáku. Vnímal som pohľadom len vlčiu dušu, ktorej ten sneh nevadil, pretože ňou prelietal. Mne sa ale všetok kydal do ksichtu. Stiahol som uši i privrel oči. Pomaly som kráčal proti vetru, v ktorom kvílení som Vina nepočul. "Vino?" zvolal som do priestoru, no nikde som ho nevidel. Pozrel som sa na vĺča a potom sa vydal ďalej vpred. Nakoniec som zahliadol nejakú siluetu v diaľke. "Hej! Počkaj!" zvolal som na siluetu, mysliac si, že je to Vino. V tom vetre a snehu sa na dve veci chodilo nie to bežalo. Nakoniec som padol pyskom do snehu a zakňučal. Nevládal som.

Tanec bla bla 8

Zastrihal som ušami a pozrel sa na Vina. Smutne som sa na neho pozrel, akoby mi práve zabil matku pred očami. "Ale... ale... čo ak aj duše jedného dňa... zaniknú?" zaskuvíňal som, pretože som svojho otca skutočne chcel nájsť. Povzdychol som si a zavrtel hlavičkou. Vino mal pravdu. Ak tu umriem teraz, síce ich môžem nájsť, ale to znamená, že už neuvidím Azraela kým neumre... a to som nechcel. Určite by bol celý ten čas smutný. "Dobre... asi máš pravdu," zamumlal som a kedže som poriadne nepočúval toho ducha víčata, dodal som: "A kde ho teda máme hľadať ostrovy sú veľké." Poškrabkal som sa za uchom a i keď mi bola zima, nedával som to moc najavo. Pretože to neurobil ani Vino. Nechcel som vyzerať slabšie. Nebol som však z toho príliš nadšený a bol som úplne skleslý. Lenže v tom jeho slová sa zmenili. Tvárička sa mi rozžiarila. "Samozrejme! Ani ja by som ako duša nebol na jednom mieste!" vyštekol som konečne radostne a zavrtel chvostíkom. "Oh, áno! Tam ich určite možno nájdeme! Už sa neviem dočkať až uvidím svojho otca s krídlami! Majú duše krídla?" vychrlil som zo seba, no napokon som sa rozbehol vpred. Natešene som poskakoval a tešil sa, že ideme hľadat nemenovanú vlčicu a môjho strateného otca, ktorý je možno tiež mŕtvy.

I/pláne

TANEC MŔTVYCH - Vino a Zeiran
7

Počúval som vĺča, ako sa mi snažilo vysvetliť, čo je to vlastne duša. Natočil som hlavu na stranu a premýšľal nad tým. Nedávalo mi to však úplne zmysel. Mal som plno otázok, ktoré som sa ho chcel opýtať. Ja tomu vôbec nerozumiem. Ako môže tomu rozumieť tak malé vĺča? premýšľal som, pretože som tomu nedokázal porozumieť tak, ako by som si prial. Radšej som sa pozrel na Vina s pohľadom, ktorý hovoril za seba. Chcel som domov. Do sveta, ktorý som poznal. Lenže, v tom mi niečo napadlo. "Ak je toto svet mŕtvych, mohol by som tu nájsť tú vlčicu, ktorú zabil jeden vlk v horách?" opýtal som sa krpatého, no nečakal som na odpoveď. "A možno tu bude i môj otec! Ten vlk mi povedal, že je buď mŕtvy alebo ušiel!" vyštekol som radostne. Mohol som tu nájsť všetkých tých vlkov. Hlavne tú, ktorej meno som nepoznal. Ak by som ju našiel, určite by som zistil, ako sa volá a čo sa jej skutočne stalo. "Vino, však mi pomôžeš?" než mi však stihol vlk odpovedať, vlča hovorilo ďalej. Mali sme nájsť nejakého starého vlka. "Jasne, ale to až potom, ja chcem skúsiť nájsť tú mŕtvu vlčicu! Bola nádherná! Mala všemožné farby bielej a hnedej a čiernej!" opísal som ju Vinovi a zavrtel chvostom. Pri spomienke na to, ako ju však ten Čierny vlk žral, ma však striaslo. Nie, fuj. To bolo hnusné. Okamžite som sa však začal obzerať okolo seba.

TANEC MŔTVYCH - Vino + Zeiran
Príspevok číslo 6

//Zauberwald

Moje modré oči spočinuli na Vinovi. "Naše... duše? Čo je to tá duša?" opýtal som sa ho, pretože som ten pojem nepoznal. Avšak cítil som sa tak nejak divne, keďže som ju nemal a mal som mať. Prehltol som naprázdno a srsť na šiji sa mi nepríjemne naježila. "mne sa to vôbec nepáči," povedal som napokon a sklonil hlavu nižšie. Najradšej by som sa vrátil k azraelovi a mal konečne pokoj, môcť si oddýchnuť. Oblizol som si nervózne ňufák. Nakoniec sme sa však dostali na zamrznuté planiny, kam som len dohliadol, mohol som vidieť len sneh a ľad. Pomaly sme pokračovali až k zamrznutému jazeru. V tomto momente som zvedavo natiahol krk a díval sa na to. Zastavil som sa u jeho hranici a natiahol krk, aby som pohliadol na ľad. Skutočne som tam niečo videl? Alebo to bolo normálne? "Pomoc? Akú pomoc?" otázal som sa krpca a porozhliadol sa okolo. Veď tu nikto okrem nás nebol alebo som sa mýlil? Položil som jednu labku na ľad. Voda bola skutočne zamrznutá. "Čo je to tam dole?" otázal som sa tak nejako do pléna, pretože som si nedokázal toto spojiť s ničím, čo som už poznal.

TANEC MŔTVYCH - Vino + Zeiran
Príspevok číslo 5

Bol som zmätení z toho, čo hovorilo vĺča a čo Vino. "Ale to predsa nedáva žiaden zmysel, ako môžeme byť medzi mŕtvymi živí!" zafňukal som, pretože toho bolo na moju mladú hlavičku až príliš, čo som musel spracovať. Nikdy v tom krátkom živote som sa nestretol s toľkou mágiou naraz. Preto ma to neskutočne zasiahlo. Ani len podobné situácie som nikdy riešiť nemusel. Maximálne to, čo budem jesť, s kým sa budem hrať a kde sa skryjem. Toto bolo niečo úplne iné! "Kvetiny voňajú a králiky máme," zamumlal som smerom k duchovi, stále premýšľajúc, aby som to všetko spracoval. "Ak sa tu trochu poobzeráme, nemalo by to zaškodiť, nie?" riekol som smerom k Vinovi, pretože na jednu stranu som bol zvedavý, no na druhú celkom pekne zmätený a vydesený. Hlavne po tom, ako sa opäť ozval ten hnusný hlas. Stiahol som uši k hlave a stiahol chvost medzi laby. Nepáčilo sa mi to. Vĺča bolo oveľa priateľskejšie a milšie než... toto. Hru na život a na smrť, zopakoval som si v hlave a pohľadom prešiel na vĺča a následne na Vina. "Mŕtva voda? To čo znamená? A duše? Ako to myslel?" opýtal som sa ho, dúfajúc, že bude vedieť viac než ja. Prehltol som hrču v hrdle a pozrel sa po okolí. "Mŕtva voda... mŕtva voda. Čo to znamená, hmm... keď voda zamrzne je mŕtva nie?" otázal som sa ho a zasrrihal ušami. Vino určite musel súhlaasiť, bolo to to najlepšie, čo dávalo logiku. Preto sa vlk asi vydal na sever (manipulácia povolená) a ja som ho nasledoval. I keď som ho nepoznal dlho, mal som v neho dôveru už len za to, že bol odo mňa starší.

//Congelat cez Common

TANEC MŔTVYCH -> Vino + Zeiran
Príspevok číslo 4

Konečne. Vošli sme do svetelného priechodu. Zamrkal som. Moje oči si museli prvotne privyknúť na svetlo, ktoré už dlho nevideli. Avšak, napriek všetkému, ani v lese nepanoval slnečný deň. Vlastne, keď som sa tak obzeral po okolí, z ničoho naokolo som nemal pocit, že by vôbec vyžarovalo život. Začínal som sa cítiť väčšmi neprirodzene, i keď som smiech ani zápach už nikde nevnímal. Prehltol som a modrými zrakmi našiel vĺča, za ktorým sme sa vlastne hnali celú tú cestu z temnoty. Kde to vlastne sme, prebehlo mi hlavou, no skôr, než som stihol reagovať, tá malá potvora sa ku mne priblížila. Mierne mnou cuklo a odstúpil som o krok. Laba vĺčať dosiahla MAXIMÁLNE po spodok mojej hrudi. Mal som predsa už viac ako meter v kohútiku, vzhľadom na môj VEK. Laba vĺčaťa však prešla skrz volné chlpy srsti a i keď sa dotkla mojej laby, ako padala dole, preťala mi ju a ja som so zhrozením sledoval celý ten úkaz. "Čo to sakra..." priškrtene som vypískol a pozrel sa na Vina, či vie o tom viac než ja. Bol tu predsa ten starší a múdrejší. "Duch?" odvetil som a pozrel sa na priesvitný odraz vĺčaťa. Zamračil som sa. Čo to malo znamenať? Čo sa to dialo? Kde sme to vlastne boli. Mal som plno otázok, no žiadne odpovede. "ja hovoril, že sme umreli," skonštatoval som nakoniec dotknuto smerom k Vinovi. Ukázalo sa, že to ja som bol nakoniec ten chytrejší. Všetok ten strach som zo seba oklepal a i keď som sa necítil najlepšie, museli sme niečo robiť. "Takže sme umreli? Ale hovoríš, že sme živí," zamumlal som a po chvíli dodal: "Ako sa odtiaľto dostaneme?" Nedával som tomu veľké nádeje, ale opýtať som sa musel. Netušil som, ako inak by som túto situáciu mal riešiť, aby som sa úplne nezbláznil.