Příspěvky uživatele

< návrat zpět

TANEC MŔTVYCH - Vino a Zeiran
Príspevok číslo 3

Vlk sa ma snažila zo všetkých síl presvedčiť, že nie sme mŕtvi. Videl ma totiž ako spím a sám hneď na to upadol do bezvedomia. Na moment som ho i začal počúvať, pretože jeho slová zneli pravdivo. Nedávalo mi to však logiku. Ako by sme sa mohli ocitnúť na takomto mieste len tak? Nakrčil som ňufák a potichu zafňukal. "Ale... ale ako je to možné. Nič som také nevidel ešte," zamumlal som stále s hlasom, ktorý bol na pokraji mentálneho zrútenia. Avšak stále tu bol ten smiech. Ten príšerný smiech, ktorý mnou lomcoval a vyvolával strach. Zaťal som tesáky a začal sa triasť. Hlas, ktorý sa ozval hneď na to mi veľmi nepomohol k radosti. Bál som sa, nerozumel som tomu, no ČIerny pochopil slová, ktoré neznámy blábolal do vetru. Zdrapil ma za kožuch a prudkou mnou trhol, aby ma potiahol k svetlu. Táto bodavá bolesť mi stačila k tomu, aby som sas prebral a postavil sa na vlastné laby. Otriasol som sa a nalepený o bok Čierneho pomaly kráčal vpred. "Kam... kam to ide a kto... kto je to," zafňukal som smerom k ČIernemu a trhal sa u každého hlasnejšieho zvuku. Zaťal som tesáky. Chcel som byť opäť v lese a utiecť za Azraelom. n by ma isto ochránil!

TANEC MŔTVYCH - Vino + Zeiran
Príspevok číslo 2

Moja neistota, ktorú som pôvodne cítil, pomaly opadávala, pretože z vlka vyžarovalo rovnaké zmätenie ako zo mňa. Napriek tomu sa mi zdalo, že z neho vyžaruje pokoj alebo skôr istota. Zastrihal som ušami a narovnal sa, kedy sa ukázala moja skutočná výška. Presahoval som už i kohútik Čierneho. Nie sme mŕtvi... prebehlo mi mysľou, keď ma vlk ako tak upokojil, že určite sme neumreli. Ak sme však neumreli, prečo všade okolo vládla tma? A... stiahol som uši k hlave. Mal som plno otázok, ktoré sužovali moju mladú hlavu. Nemal som však žiadne odpovede a pochyboval som, že by mi vedel tento čierny vlk nejakú z nich zodpovedať. Nemohol vedieť viac než ja alebo áno? Bol predsa dospelý a tí vedeli všetko lepšie. Aspoň tak mi to prišlo za ten čas, čo som mal s nimi skúsenosti. Avšak, ale ak ani on nebude vedieť, čo sa to tu deje, potom sme pekne zle na tom. Ako sa dostanem späť do lesa? A vlastne kde je to, kde sme teraz? naďalej som premýšľal a namáhal si svoju hlavičku. Mlčal som a to bolo možno i zle, no bol som tak zmätený z toho všetkého, že som mal v hrdle navretú hrču, ktorá mi neumožňovala len tak niečo povedať.
Čierny ma vytrhol z toho chaosu v hlave tým, že mi položil priamu otázku. Potriasol som hlavou a zamrkal, aby som sa prebral z toho tranzu do ktorého ma dostala moja myseľ. Meno... moje meno... márne som pátral vo svojej pamäti, no bol som tak mimo, že ma to nenapadlo hneď. Prehltol som hrču v hrdle a zakoktal nejaké pazvuky, no trvalo mi nejakú chvíľu, kým som dokázal zo seba niečo vydolovať. Niečo, čo by dávalo aký taký zmysel a odpovedalo na vlkovu otázku. “Eeeeee, nooo... ehm,“ zakoktal som opäť, avšak aspoň som už začal formovať ako také hlásky, ktoré mali aspoň nejakú podobu. “Zeiran. Moje meno je Zeiran. Prezývajú ma i Havran a ty si?“ opýtal som sa ho nakoniec a sledoval jeho pohľad, ktorý upriamil na jediný zdroj svetla, ktorý sa tu s nami nachádzal. Očividne sa k nemu chcel vydať. Bol som mierne skeptický, pretože to bolo pre mňa niečo neznáme, ale rozhodne som sa nechcel od vlka vzdialiť v tejto temnote. Ešte by som sa niekde zatúlal a nikdy v živote sa nedostal domov. Prehltol som hrču, ktorá mi opäť narastala v krku. Bál som sa a jediný, kto mi v mysli vybehol prvý, bol Azrael. On ma určite príde zachrániť! Alebo nie? Už posledné razy sa stalo totiž, že som ostal na holičkách bez neho... Sklopil som smutne uši, hlavu i chvost. Pomaličky som sa teda loudal za ním a sledoval svetlo v pozadí.
Čo to sakra?! skríkol som vo svojej mysli a stiahol uši k hlave, keď som zbadal nejakú malú siluetu v diaľke. Veď bola tak tri krát menšia než ja! Nejaké mláďa? Tu? Zamračil som sa. "Možno sa stratil s nami," poznamenal som smerom k vlkovi a zastrihal ušami. Čo bolo na tom divné? Ak sme sa tu objavili my dvaja, vĺča sa mohlo prepadnúť do tmy tiež. Ach, toto bol tak divný sen! Musel to byť predsa sen... áno! "Oh, čo ak je to sen? Pamätám si, že som v lese zaspal..." dodal som a pozrel som sa vlkovi do očí, čo som len preháňal alebo by som mohol mať pravdu! Veď odvtedy som sa predsa nevzbudil. Som len hlúpák mladý, určite som povedal nejakú hlúposť. Ale čím iným by to bolo? premýšľal som a karhal sám seba. Povzdychol som si. Nedalo sa nič robiť, museli sme pokračovať. Lenže okrem siluety vĺčaťa tu bolo niečo... niečo iné. Zastal som a uskočil do strany, čo bolo v mojom ponímaní veľmi vtipné. Keďže som mal cez meter v kohútiku a dlhé laby sa mi o seba nemotorne zakliesnili a hodil som papuľu. V sprievode podivných zvukov, škrekov a pazvukov. Stiahol som uši k hlave a prikryl si ich labkami. Bol som neschopný v tom pokračovať ďalej, ignorujúc koniec svetla, ktoré by nás mohlo preniesť ďalej. Nevládal som, bol som príliš zničení strachom a chaosom v mojej hlave, že ma sklamali moje svaly a bol som pod náporom smiechu a šepotu a toho všetkého neschopný sa hýbať.

TANEC MŔTVYCH - Vino + Zeiran
Príspevok číslo 1

Zo snov, ktoré sa mi snívali, čoskoro vyprchala všetká farba. Ocitol som sa v tme, akú som si mohol pamätať zo svojich ranných časov. Avšak nebola to len nepríjemná tma, ktorá ma ťažila na hrudi a mal som pocit, akoby sa mi nedalo dýchať. V tom temnotu prerazil hlasný smiech. Darmo som sa snažil obzerať okolo seba. Nikde som nikoho nevidel. Všetká ta bolesť a smiech naberali na intenzite až som mal pocit, že sa z toho zbláznim. Nakoniec, keď to takmer vygradovalo do fázy, kedy by som si prial radšej smrt, všetko ustalo. Roztvoril som očká a zaklipkal nimi. Zamračil som sa. I napriek tomu, že moje oči boli otvorené, nevidel som nič. Zatvoril som ich a otvoril, aby som sa ubezpečil, že skutočne nevidím. Stiahol som uši k hlave a zhrozene som zaskučal. Oslepol som? Skutočne som oslepol? Pamätal som si, že som zaspal v strome a tak som sa prudko zdvihol na laby. Bol som už pomerne skoro tak vysoký, akým budem po zvyšok života. Hlava sa mi u tohto úkonu mierne zatočila. Avšak na všetko prekvapenie, nenarazil som do drevenej kôry. Panebože, kde som to bol? V tom som však do niečoho predsa len vrazil. Zarazene som sa obzrel a zamrkal. Nie, neoslepol som. Uvidel som predsa vlka. V tej tme ležal vlk. "A-ahoj" zakoktal som a mierne cúvol. Netušil som, kto to je a čo tu robí. Bol tu uväznení ako ja? Alebo... "Sme... sme mŕtvi?" otázal som sa ho, keďže posledná vec, čo si pamätám je, že som šiel spať. Bol som zmätení. Ani som si nevšimol svetielko v diaľke ani ten šepot, ktorý som teraz úplne vytlačil. Panikáril som.

//púšť

Piesok vystriedala tráva, ktorá bola posiata poslednými kvetinami, ktoré boli napoli mŕtve a zvädnuté. Zima sa blížila, aspoň tak by to určite vyhodnotili dospelí vlci. Ja som to nevedel, no cítil som ochladenie, ktoré čechralo moju srsť. Na lúke mi bola zima, zimšie než v piesočnatých kopcoch. Nakoniec som sa dostal medzi prvé stromy lesu, kde to bolo o niečo lepšie. Fialové stromy, to je tak neuveriteľne super! A prečo to tak je? premýšľal som a kládol si množstvo otázok, no nepoznal som na ne odpovede. Povzdychol som si. Musel som si tu nájsť nejakú obeť, ktorú by som mohol otravovať svojimi otázkami. No na druhú stranu som sa celkom obávala na koho zase narazím a či zase nepôjde o vlka, ktorý žere vlčie mäso! To by som skutočne už nedal. Bolo to odporné. Povzdychol som si a len sa tak túlal lesom, skúmajúc fialové stromčeky. Niečo tu niekde muselo byť, čo by zaujalo moju pozornosť. I keď som bol unavený. Nakoniec som si našiel dutý kus stromu, kam som zaliezol a stiahol sa do klbka. Povzdychol som si, stiahol ušká a zavrel očká, keď som pomaly zaspával do ríše snov.

Vlk zaspal. Aspoň to som si myslel, keď mi neodpovedal na moje otázky. Povzdychol som si. Prečo ma každý musel ignorovať? Nevadí, i tak by som sa mal pohnúť ďalej! Kde to ale vlastne som? pomyslel som si a rozhliadol sa okolo seba. Bol som uprostred piesku a mora. Preto som sa vydal pozdĺž zátoky až hore kam ma viedla cestička. Pretože stratiť sa medzi piesočnými dunami sa mi moc nechcelo. Zívol som si a pohľadom prešiel po okolí. Bol som unavený a smädný. Najlepšie, ak by som našiel nejaký potok alebo zajaca, ktorého by som si mohol len tak uloviť! Čo to je tam? pomyslel som si a sledoval stromy v diaľke. Mali akúsi podivnú farbu, akú som nikdy predtým nevidel! Dosť ma to zaujalo a tak som sa ich smerom rozišiel. Možno tam nájdem niečo nové alebo stretnem niekoho, kto mi pomôže nájsť mojich rodičov. Alebo aspoň matku... ak boli slová ČIerneho pravda, Angel niekam zmizol. Ale mohol by som ho skúsi´t nájsť tak či onak.

//Zauberwald

Prečo si to každý myslel, keď ma stretol? Zamračil som sa, no nechal som to tak. "Nestratil som sa, hľadám svojho otca a matku," povedal som a zastrihal ušami. Možno by mi vedel pomôcť, ale nechcel som to na neho vyhŕknuť hneď takto zhurta. "Nevidel som ich ani nepamätám. Vlastne vôbec. Preto by som ich chcel nájsť, aby som sa ich mohol opýtať, prečo ma nikdy nehľadali," zveril som sa mu. Nechával som ho ďalej oddychovať, sám som sa rozhliadal po okolí pláže a povzdychol si. Nikto iný tu nebol. Tento fialový bol tým jediným, s kým by som sa mohol niekam dostať. Oblizol som si malý ňufáčik a posadil sa do piesku vedľa vlka. Zdal sa, že sa so mnou moc vybavovať nechce. Hm. "Prečo ste všetci dospelí tak málo ukecaní? Jediný ukecaný vlk bol ten, ktorého som stretol v horách, ale bol zvláštny. Žral tam mäso mŕtvej vlčice!" povedal som mu a až ma striaslo z tej spomienky na Čierneho. Zašvihal som chvostom zo strany na stranu a prešiel som ho pohľadom. Natočil som hlavu na stranu. "Vyznáš sa v okolí? Na tomto ostrove som ešte nebol. Narodil som sa na druhom," opýtal som sa ho s úsmevom a pozrel mu do očí, aby som vyčkal na odpoveď. Rozhodne by sme sa mohli aspoň trošku skamarátiť!

Registrácia do hernej časti
>Meno vlka: Zeiran
>Dvojica - Vino
>random NPC (rodinných príslušníkov nezná takže by to bolo fuk či random alebo rodina :))
>Zauberwald

Registrácia do nehernej časti
>Zeiran
>medium pokročilý tho

Meno, postavenie: Zeiran, sigma
Počet postov: 25
Zhrnutie: Zeiranovi Farah vysvetlila, čo to znamená byť alfou. Následne stretol Wisseofa, ktorý ho previedol cez Most až do Pityasu. Zachránil ho, keď v búrke skoro padol do údolia. Na moment zahliadol o Thiu. Stretol Scara s mŕtvou Akélou. Mali menšiu filozofickú chvíľku. Zistil, že jeho matka není biela ale fialová. Teraz narazil na púšť, kde stretol Kurage.

20 KŠM

//Pityas

ČIerny sa za mnou nevydal. Bol úplným opakom Azraela alebo Wissa. Ten ma nasledoval, i keď ma nemusel vo svojej prítomnosti. Povzdychol som si a potriasol hlavou. Odfrkol som si. Pobolievalo ma celé telíčko. Ach bože, prečo to vždy všetko tak bolí, keď sa niekde udriem? premýšľal som nad tým a vydal sa smerom do púšte, aby som preskúmal tie pieskové kopce, ktoré som netušil, čo sú vlastne zač. Natočil som hlavu na stranu. Videl som piesok na pláži, ale v takomto množstve nebol ani tam. Čo to bolo zač! Bola to otázka, ktorú som chcel, aby mi niekto zodpovedal, ale nikde nikto nebol. Povzdychol som si a spomínal som na to, čo mi hovoril vlastne Čierny. To o žraní vlčieho mäsa som radšej vytesnil a zameral sa skôr na fakt, že jeho družka bola fialová? Ale veď Shine mi hovorila niečo iné. Privrel som zraky a sledoval okolie. V tom som zbadal vlčie telo. "Zdravím!" zvískol som vĺčacím hlasom už z diaľky, i keď som mal v kohútiku tak meter, stále som mal vyziabnutú stavbu tela, ktorá hovorila, že som stále len staršie vĺča. Zavrtel som chvostom a ťarbavo sa skotúľal z jednej duny. Pristál som hore hlavou pri labách vlka a zasmial sa. "Prepáč," zamumlal som a pozbieral sa na labky. Otriasol som zo srsti piesočné zrná a zastrihal ušami. Prezrel som si, ako si máča laby vo vode a natočil hlavu na stranu. "Čo to robíš?" opýtal som sa ho a zadíval sa mu do očí. Bolo to zvláštne! Možno mi aspoň bude vedieť zodpovedať všetky moje otázky ohľadom tejto podivnej časti zeme.

Konečne som narazil na vlka, ktorý rád rozprával. Pre mňa to bolo fajn. Rád som počúval rozprávanie druhých, ale v jeho slovách som nachádzal i myšlienky, s ktorými sa moja malá hlava ešte nedokázala stotožniť, či jednoducho vyrovnať. Zašvihal som chvostom zo strany na stranu, no zdalo sa, že vlk to ukončil tak, aby som sa na neho nemohol hnevať, keďže mi nechával i moju možnosť. Veď uvidíme až podrastiem, kto mal pravdu, pomyslel som si. Slová o mojom otcovi a jeho sile ma tešili, i keď som stále musel nesúhlasiť s tým, že by len tak odišiel. Bolo to však hlúpe tvrdiť a v konečnom dôsledku som sa musel doznať: "Pravda je taká, že ja si ho vôbec nepamätám. Azrael ma našiel, keď som bol veľmi malý a pomohol mi. Dopočul som sa o ňom len zo slov jeho sestry, ktorú som náhodou stretol." Napriek všetkému som necítil zo strany vlka ohrozenie a preto, keďže môjho otca poznal a určite mi ešte veľa otázok zodpovie, rozhodol som sa mu zdôveriť s týmto faktom. Možno sa mi za to vysmeje alebo podá ďalšie hlboké prejavy... každopádne, chcel som počuť, čo mi na to odpovie. "Povedala mi i o mojej matke. Mala by byť čierno biela a volať sa... hm Samantha?" zopakoval som mierne sekavo. Možno poznal i ju a povedal by mi k nej niečo viac. Keď sme sa vrátili späť k mŕtvole, potešilo ma, že sa mu môj výber mena páči, no vzápätí som sa zase zamračil. "Ako myslíš inak?" opýtal som sa ho, no nemal som moc času to zisťovať. Pomaly sa do hôr prihnala búrka, ktorej blesky rozsvetľovali a hromy pretŕhali oblohu. Až ma ten prvý tak vydesil, že som mierne uskočil, čo som však robiť nemal lebo na mokrom kameni sa mi pošmyklo a ja sa ako vrece zemiakov strieskal dole. Bolo záhadou, ako sa mi podarilo prežiť tieto kotrmelce, no nakoniec som sa zastavil na zemi, celý ubolený. Keď som sa však začal okolo seba obzerať, zistil som, že som sa dostal až takmer na spodok hôr a do očí mi padli piesočné kopce. Čo to je? prebehlo mi hlavou a v sekunde som zabudol na nejakú mŕtvu vlčicu či vlka, ak sa teda nevydal za mnou. Bol som predsa stále len dieťa, ktorého pozornosť netrvala príliš dlho u jednej veci. Momentálne som sa chcel pozbierať len na labky, otriasť sa, prežiť tie pomliaždeniny a modriny, no a samozrejme sa vydať na prieskum dún!

//púšť (urýchľujem to voľajako nech stihneš ten obchod xD)

Vlk sa mi snažil povedať niečo múdre, niečo, čo vo svojej podstate dávalo logiku. Lenže ja som bol mladý, bez takmer nulových skúseností. Preto som odmietal jeho záver a naivne som veril, že tomu môže byť inak. Skutočne som veril, že existuje šanca, ako by som bol ten najlepší. Nemohol som predsa dopustiť, aby niekto slabší prišiel o život kvôli mojej neschopnosti. Avšak v tomto momente som bol ja ten, ktorý bol slabý. Privrel som modré zraky. "Mýliš sa. Existujú i dobrí vlci," odvetil som mu na jeho slová a povzdychol si. Nechcel som patriť medzi tých, ktorí šikanujú a robia druhým zle. Nie. I Azrael nerobil nič zlé, čo som ho poznal. Práve naopak! Každému pomáhal i teta Zeinab. Pousmial som sa nad tou spomienkou. Chcel som byť ako oni. V mysli sa mi vyjavila i čierna vlčica na ktorú som natrafil a zistil od nej, že patrí do mojej rodiny. Nie, skutočne to nemohla byť pravda, čo hovoril tento tu. Zamračil som sa a rozhodne sa postavil na labky. "Určite sa mu muselo niečo stať. Hľadali ste ho vôbec?" vyhŕkol som smerom k nemu a zaťal tesáky. Už za tú krátku chvíľu mi došlo, že ho rozhodne hľadať nemienil. Rovnako ako nechcel pomôcť tej vlčici. "Ja by som ju nazval Lotus, kvetina, ktorá sa nachádza na jazerách ako mi povedala jedna vlčica. Jej biela srsť je ako voda a farebná srsť ako lekná s kvetmi lotusu," povedal som na jeden výdych a usmial sa u toho. I napriek tomu, že jej brucho bolo rozpárané, nebál som sa toho, kdeže. Videl som už rozryté zvieratá, orgány mi hrôzu nenahrabali. Ale nikdy predtým som nevidel umrieť vlka. Bolo to niečo iné, vzhľadom na to, že i ja ním bol a došlo mi v tomto momente, že i ja by som tak mohol skončiť. Nechcel som umrieť. "Mali by sme ju pochovať," nadhodil som a pozrel sa mu do očí. "Ja to ešte nedokážem, i keď som sa snažil. Akoby moja sila fungovala hlavne v zápale emócií. Ale dieru by som neurobil tak či tak. Ako mi povedala moja teta, na to som ešte moc malý," povzdychol som si. Možno ten vlk dokázal ovládať pohyb zeme ako ja? Zastrihal som ušami. I keď... bude ochotný?

Zaťal som tesáky, keď som sa díval na srsť vlčice, kúpajúcu sa vo vlastnej krvi a orgánoch, ktoré boli rozťahané na všetky strany. Záleží... záleží na tom? pomyslel som si nad jeho slovami, otázkou, ktorú mi položil. Nemal som však dostatok síl, aby som to povedal nahlas. Privrel som oči a zvráštil čelo. Nezáležalo predsa na tom, či som ju poznal alebo nie. Veď bola vlk rovnako ja alebo on! Pokiaľ by na tom nezáležalo, mohli by sa vlci medzi sebou pokojne zabíjať navzájom. A to nebolo správne alebo snáď áno? Nie, rozhodne som nechcel, aby ma nejaký vlk mohol len tak napadnúť a pripraviť ma o život alebo niekoho, kto mi bol blízky. Zaťal som tesáky ešte väčšmi k sebe. Stisk som povolil, až keď mi povedal tie slová, ktoré vo mne niečím pohli. Zdvihol som k nemu zrak a chvíľu sa na neho bezducho díval. Nie, ozvalo sa mi v hlave a začal som sa nejako dávať dokopy, aby som sa postavil do normálnejšieho postoja. "Môžem... môžem sa o to pokúsiť," riekol som na jeho slová, ktoré nepatrili vlkovi, ktorý by sa mohol prehlasovať tým najsilnejším. Ja som chcel byť lepší, ten najlepší. Nemohol som predsa dovoliť, aby sa niečo takéto... niečo takéto dialo na dennom poriadku. Nie. I keď som bol malý, určité veci mi boli jasné, pretože s inou verziou uhlu pohľadu som sa nestretol. "Veľký čierny vlk so zlatými znakmi po tele a pernatými krídlami. Mal by sa volať... Angel," odpovedal som na jeho otázku a uprel modré zraky do tých jeho ohnivých. Vzchopil som sa. Už sa mi hlas ani kolená netriasli. Dokonca i slzy pominuli. "Ako... ako sa volala?" vydral som nakoniec zo seba a pozrel sa na jej telo. Musela mať meno, všetci sme ho mali. Chcel som, aby jej spomienka nevyšla na zmar, aby si na ňu aspoň niekto spomenul. Aby nezmizla, ako mizne každá jedna lovná korisť. Sú to len čísla, pretože nerozumieme im reči? V tento moment som sa zasekol a rozmýšľal viac nad tým všetkým, než by som skutočne mal.

Nebolo to rovnaké ako s inými zvieratami, ktoré som kedy videl zahynúť. Bolo to iné. Minimálne z morálneho hľadiska bol vo mne zarytý blok, ktorý sa týkal oných pocitov voči druhým vlkom môjho druhu. Stiahol som uši k hlave a bez toho, aby som sa pozrel na Čierneho, som len ďalej preniesol: "Musí... musí byť vždy cesta. Ne-nemôže byť mŕtva." Prehltol som hrču, ktorá mi navrela v krku. Z orgánov mi prišlo len viac zle. Nechcel som si pripustiť očividný fakt a začal som spätkovať. Spadla z hôr? prebehlo mi hlavou a zdesene som sa pozrel na ČIerneho, ktorému z papule kvapkala čerstvá krv. "Spadla..." zopakoval som tentoraz nahlas. Takže takto by som skončil i ja, keby ma Wiss nezachytí? Keby spadnem do prázdnoty hôr?
Panika, ktorá pohltila moje vnútro bola hrozná. Začal som prerývane dýchať, i keď išlo o spomienku spojenú s touto situáciou, stále sa naskytala možnosť, že padnem. Boli sme predsa v horách a nikdy som nemohol vedieť, ktorý kameň sa mi pod labkou podvolí. To nemôže byť pravda, nikdy... nikdy. Ešte nemôžem, premýšľal som, u čoho som zavrtel hlavou zo strany na stranu. Nemôžem. Zaťal som tesáky a pozrel sa na ČIerneho. U neho mi v hlave prebehla Wissova tvár. "Po-pomohol si jej? Chcel ju... zachrániť? Predtým..." začal som, potreboval som sa uistiť, že každý vlk chce pomôcť a chrániť svoj druh. Že sa môžem vo svojom živote spoľahnúť i na druhých, keď to budem potrebovať. "Môj... otec by to nikdy nedovolil," zašomral som si popod svoj ňufák, no vlk ma musel určite rozumieť. Bol príliš blízko. Môj otec mal predsa krídla. Ten by ma chytil i keby som z tých hôr spadol a Wiss by ma nezachytil. On by to však kvôli krídlam dokázal. To bol jeden z dôvodov, prečo i ja sám som si prial ich mať. Aby som mohol pomáhať druhým...

Než som dostal odpoveď od vĺčaťa alebo Wissa, do ušiek mi zavial vietor akýsi tichý nárek od bolesti. Zastrihal som ušami a pozrel sa von z jaskyne. Čo to bolo? Rozhodol som sa to ísť preskúmať. Tak ako bolo u mňa zvykom, vybehol som spomedzi skalísk a vydal sa niekam do hôr, kadiaľ ma viedla moja intuícia. Čo to mohlo byť? nejaké zviera, čo spadlo zo skál? premýšľal som a opatrne pokračoval po horskej cestičke. Zastavil som sa až v momente, keď som začul nejaký šum predo mnou. Zdvihol som zrak a natiahol hlavičku. Čo to je? prebehlo mi mysľou a pomaličky som pokračoval ďalej. Nevedel som k čomu sa blížim, ale vedel som, že by som si mal dať pozor. Do ňufáku mi zaviala železitá pachuť. Ako krv. Zamračil som sa.
S otázkami v hlave som pokračoval ďalej. Potriasol som hlavou a zastavil sa opäť, keď som uvidel čierneho vlka, ktorý stál nad nehybným telom nejakého zvierať. Nie, nebolo to hocijaké zviera. Veď je to... vlk! uvedomil som si. modrými očami som sa pozrel na Čierneho. "Čo sa stalo?" opýtal som sa okamžite a podišiel k telu vl... vlčice. "Musíme jej pomôcť!" vyhŕkol som zrazu. mal som potrebu, aby som jej pomohol. Museli sme nejako zastaviť to krvácanie, inak umrie. Fakt, že už nedýchala mi unikal, bol som na to moc malý a dodnes som videl skonať len zvieratá. Pohĺadom som si prezeral jej zranenia. Stiahol som ušká k hlave. Ako by som ju mohol zachrániť?

Moje modré očka sa zadívali pozornejšie na Wissa. Keď mi rozprával o svorke, už mi to tak super neprišlo. Prečo by som mal nútiť držať tých vlkov pokope, aby sa nerozpadli? Veď ak by chceli, určite by ma neopustili. Teda... mňa opustil zatiaľ každý. Privrel som oči a na moment som posmutnel. Celá táto téma vo mne zase vyvolala tie hnusné spomienky. Ako na zavolanie sa však objavil vo vchode do jaskyni ďalší vlk. Zastrihala som ušami a pozrela sa smerom na čierno-biele telo s ohnivými zrakmi, ktoré sa vkradlo dnu. Bola rovnako vychrtlá ako ja a zdalo sa, že je i podobne mladá. Natočil som hlavu na stranu a díval sa na onú vlčicu akoby bola zjavenie. "A-a-ahoj?" vykoktal som zo seba nakoniec a pozrel sa na Čierneho, či ju náhodou nepozná. Z jeho výrazu v tvári mi však bolo jasné, že nemá potuchy kto je a najradšej by bol, ani keby sa tu nikdy neobjavila. Usmial som sa. "Huh?" zarazene som vyhŕkol, keď si začala prezerať moje modré znaky. To sa ma vážne každý ide na ne zakaždým pýtať? Povzdychol som si. "Sú to odznaky, ktoré som dostal od Wua," informoval som ju a hrdo vypäl hruď. "Je to prejav mágie, ktorá mi koluje v žilách a predpoveď, že jedného dňa sa stanem najsilnejšou alfou všetkých álf," vyhŕkol som smerom k nej i keď som trepal dve na tri. Mal som chuť sa trošku povyťahovať. Nakoniec som však zavrtel chvostom. "Čo si ty zač? A prečo máš tak divné oči?" opýtal som sa jej, keďže som si až teraz všimol, že nemajú rovnakú farbu.