Příspěvky uživatele

< návrat zpět

"Farah mi povedala, že alfa je veľmi silný vlk, ktorého sa každý bojí a počúva ho na slovo. Aj ja by som chcel byť alfou," zamumlal som a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Až sa mi očká rozžiarili. "Bol by som tým najsilnejším vlkom, ktorého by museli všetci počúvať a potom by som nemusel robiť nič, lebo každý by ma obskakoval!" riekol som nakoniec a pokýval u toho hlavou zhora nadol. Usmial som sa a zadíval sa na Čierneho. Snažil sa mi priblížiť, čo je to vlastne svorka, no nejako ma to neohúrilo. "Fíha, ale tak to je trošku podivné. Načo by som mal žiť s inými, ak sa viem postarať sám o seba a každý sa ma obáva?" opýtal som sa ho a natočil hlavu na stranu. Skutočne mi to nesedelo dokopy! Veď takýto život aký som mal, bol super. Len... keby som nestrácal furt Azraela z dohľadu. Nestíhal som mu. Ešte som bol moc malý. Povzdychol som si.
Ako som spal, prebudil som sa, pretože mi bolo chladno. Pootvoril som očká a keď som zistil, že Wiss spí tiež. Nenápadne som sa k nemu ešte viac nasáčkoval, až som sa zachumlal do jeho srsti. Zavrel som spokojne očká a usmial sa. Zaspal som ako bábätko a už mi ani zima nebola. Sníval sa mi podivný sen, kde som našiel Azraela, no spoločne sme museli utekať pred nejakou vlčicou. Šamankou, ako ju Farah nazvala. U mostu som sa zarazil a takmer som prišiel o život. V tom momente som sa prebral. Zamrkal som očami. Prešla ďalšia časová doba. Zdvihol som hlávku a zdĺhavo si zívol. Zamľaskal som a pootočil čiernu hlavu i k Wissovi, aby som sa uistil, či ešte spí. V momente, ako otvoril oči, som sa na neho veselo usmial a vrtel chvostom zo strany na stranu, čím som bičoval jeho telo.

Zadíval som sa modrými očami na Wissa. Chvíľu som rozmýšľal, či je to dobrý nápad. Veď sám som ho tam hľadal, určite šiel niekam sem. Pretože vedel, že ja cez ten most sám neprejdem. Chcel mať očividne pokoj. Povzdychol som si. "Ja ani neviem čo myslíš. O svorke som nikdy nepočul. To je nejaký magický predmet?" opýtal som sa ho napokon. Nikto mi skutočne nič o nich nepovedal a i keď sa Farah zmienila o alfe, vysvetlila mi to v inom smere a nie v tom skutočnom. Preto som sa zahľadel na Wissa, či mi to vysvetlí. Prečo som tak hlúpy. Nič neviem a na všetko sa pýtam, pokračoval som vo svojom vnútornom nariekani. Skutočne som potreboval utešiť niekým viac... Citlivým. I keď by bolo skôr vhodné, aby som sa vyspal. Až si oddýchnem, určite mi bude lepšie a zabudnem i na celý tento sklesnuty prejav, ktorý som momentálne mal. "Ja neviem...som celkom unavený," vypadlo zo mňa nakoniec. Pozrel som sa smutne na Wissa a pomaly sa k nemu začal plaziť. Avšak vedel som, že nebude moc nadšený z mojej prítomnosti. Preto som sa zastavil pol metra od neho, kde som sa schulil do klbka. Bolo zjavné, že som zaspal takmer okamžite ako som zavrel oči. Dych sa mi spomalil rovnako i tep a moje svaly mohli konečne načerpať nové sily. V hlavičke sa mi odohrávalo niekoľko zaujímavých snov, ktoré si i tak nebudem pamätať až sa prebudím.

Vošli sme späť do jaskyne a ja som mierne krívajúc dosadol na zem. Predtým som sa inštinktívne otriasol a pohľadom spočinul na Čiernom. Zdalo sa, že sa skutočne zaujíma aspoň o Azraela, i keď jeho cieľové pohnutky boli mierne odlišné. "No... Azrael je môj... veľký braček. Staral sa o mňa, dával mi jesť, ukazoval mi okolie, i mágie. Dokonca mi pomohol i s lovením," vysvetlil som mu, no očividne bude potrebovať niečo viac, aby mi ho pomohol nájsť. Tento svet bol tak veľký! Ako som mal vedieť, kadiaľ sa mám vydať? Povzdychol som si a pokrútil hlavou zo strany na stranu. "Hm je to hnedý vlk, i keď... má rôzne odtiene. Nie je veľmi vysoký a hm. Ovláda skvelo nejaké mágie a má svetlo modré oči," pokračoval som, aby som mu ho lepšie opísal. "Najčastejšie som ho videl u jazera dole, ale... v poslednej dobe som ho nevedel nájsť. Neviem kam zmizol. Možno bude niekde tu," dodal som nakoniec a smutne si vydýchol. V boku ma zase nepekne koplo. Celý ten náraz mi musel pomliaždiť jednu stranu rebier. Avšak mohli sme len dúfať, že to nie je nič vážne, ale len narazené. "Asi... neviem," odvetil som na jeho otázku. Veľmi sa mi ale nechcelo rozprávať ako mi je, i keď mi nebolo najlepšie. Ešte by sa mi vysmial alebo mal nejakú poznámku. Nie, musel som byť silný ako on a tak som ostal mlčať o bolesti, ktorá ma sužovala. I keď to musel na mne vidieť i sám. "Možno ma len ani on už nechce vidieť," dodal som nakoniec a sťažka si povzdychol. Posmutnel som a takto skleslo som sa zviezol na zem, kde som položil hlavičku na predné labky a vyzeral ako to najviac depresívne šteňa na ostrovoch.

Takyyy

Cítil som sa tak osamelý a vydesený. Bohvie, odkiaľ sa to vo mne zobralo, no zrazu som bol len to slabé, malé vĺča, ktoré potrebovalo svoju matku. Zafňukal som ešte niekoľko ráz, než som sa pozrel na Wissa. Smutne som zvesil ušká a zasmrkal. "Ja chcem Azraela," zafňukal som znova a zavrel očká. Akoby som veril, že až ich otvorím, skutočne sa tu hnedý vlk zjaví. Lenže to by musela fungovať iná mágia, než aká bola pre túto krajinu zvykom. Povzdychol som si, sťažka a zahľadel sa na krajinu okolo. Až po poslednom drgnutí labou Čierneho, som sa prebral z tohto tranzu. Vyštveral som sa teda na labky a pozrel sa niekam neurčite pred seba. "Budeš mať pokoj ak nájdeme Azraela," zopakoval som už o niečo pevnejším hlasom a pozrel sa Wissovi do zelených očí. Chcel mať predsa odo mňa pokoj, nie? A či som si to chcel priznať alebo nie, pokiaľ budem putovať sám takto pred zimou, určite dlho nevydržím. Potreboval som po boku niekoho z dospelých. Síce Azrael nebol oveľa starší než ja, stále to bolo dostatočné. Aspoň ma tiež dokázal zaopatriť a udržať na žive. Zatiaľ. "Dobre, kam?" tázal som sa ďalej. Očividne sme zamierili späť k našej jaskyni. Ja som i zabudol, kde to bolo, no wiss bol dospelý, jemu som musel veriť. Povzdychol som si a pokračoval za jeho chvostom.

Labka mi ušla na klzkom kameni. Vyštekol som, no bolo neskoro. Ešte som sa snažil v tom zhone niečoho zachytiť. Pazúriky mi len tak škrípali. Pád sa nedal odvrátiť nijakým spôsobom. Zajakal som a začal padať voľným pádom dole do priepasti. Asi by som i dávno skončil ako placka niekde v horskom údolí, keby sa na skalnatú rímsu podo mnou nedostal Wissfeoh. Celou silou som do neho vrazil a keďže som už nebol najmenší, muselo to i jeho sotiť o niečo ďalej, bližšie k ďalšiemu zrázu. Nejako sme to však všetci ustáli. Bol som zaskočený, celý premoknutý a úplne zdrvený z tupej bolesti, ktorá mi vystreľovala do rebier. To som už mŕtvy? pomyslel som si a zamrkal. Poobzeral som sa okolo seba a prehltol. Napriek hustému dažďu som videl čiernu srsť vlka, na ktorom som ležal. Na jednu stranu som sa potešil, že ho vidím, no na druhú som sa cítil zahanbene a smutne. Do očí sa mi začali vlievať slzy. "Ja... mrzí ma to, som neschopný a mal som radšej spadnúť," zafňukal som sekavo a začal nariekať. Bol som tak vyčerpaný a unavený, že som nevedel poriadne ani čo robím. Chcel som, aby tu bol Azrael. Tak hrozne som sa bál a bol som smutný, hladný, unavený... chcel som ho, pretože on mi vždy pomohol a nenechal ma sa trápiť. Bol ako môj otec, ktorého som nikdy nevidel. Všetky tie zmiešané pocity sa v mojom telíčku miesili a teraz vyšli na povrch. Bola zo mňa malá, ubolená troska, ktorá chcela len svoju "maminku".

Zamračil som sa a oduto ohrnul ňufák, ako som mal vo zvyku, keď sa so mnou začal Wiss rozprávať ako s malým vlkom. "Ja kamarátov ani nepotrebujem," zamumlal som smerom k nemu a zamračil sa. Čo si to o sebe myslel? Aký kamaráti sme boli? "Nepotrebujem ani teba, aby si na mňa dozeral. Postarám sa o seba sám! Loviť viem!" vyhŕkol som smerom k nemu zduto a pozrel sa von z jaskyne na ten hustý lejak, ktorý sa spustil. Veď ja mu ukážem, že nie som žiadne malé vĺča. Stiahol som uši do zadu. Emócie vo mne len tak vreli. Už mi to liezlo hore krkom ako mi každý hovoril, že nemôžem to a nemôžem hento a že by som mal byť taký a hentaký. Vadilo mi, keď ma každý videl ako niekoho slabšieho a menejcenného. Chcel som od neho len pomoc, znalosti, odpovede a on sa ma chcel zbaviť? "Nemusíš sa už o mňa ďalej starať, máš pokoj," zabručal som smerom k nemu a postavil sa na labky. Otriasol som sa a vydal som sa von do hôr. Hneď ako som vykročil z úkrytu, zaliala má tá dažďová, prudká smršť. Do sekundy som premohol až na kosť. To bude ale pekný zápal pľúc v tomto chladnom, jesennom počasí až prestane pršať... Každopádne ma hrial dostatočný plameň pobúrenia vo svojom vnútri. A tak som pokračoval po klzkých skalnatých cestičkách. Samozrejme, že sa mi na jednej z nich... pošmyklo.

"A prečo vytrháva stromy zo zeme? Veď potom tu nebudú žiadne!" opýtal som sa ho a časť s vĺčatmi len prešiel slovami: "No, tak to ešte, že nie som ukecané vĺča!" Usmial som sa od ucha k uchu a kráčal o dosť sebaistejšie, keď mi nič také nehrozilo. "Náhodou, ja dokážem prehryznúť i veeeľmi hrubý papek! Mám silné a ostré zúbky," pochválil som sa a zavrčal smerom na Wissa, aby som mu ich pekne ukázal. Skutočné perličky! Potriasol som hlavičkou a preskákal pár napadnutých skál, keďže sme sa dostávali čoraz viac do pohoria. Stromy okolo nás už neboli moc veľké, skôr by sa dalo hovoriť o kosodrevine. Predsa len kde-tu som nejaký väčší zazrel. Hm, je to tu také skvelé. Tieto kopce sú oveľa vyššie ako tie, ktoré som videl predtým, pomyslel som si a rozmýšľal som, aké to asi musí byť, keby sa dostanem na ich vrchol. Určite skvelé!
Keď sme sa dostali do úkrytu a obaja sme sa rozvalili na zem, s očakávaním som sa pozrel na vlka. Rozhodne som mal veľa energie a v očiach mi svietilo i množstvo otázok, ktoré som mu hodlal položiť, len som čakal na ten správny moment. Tá chvíľa však prišla hneď na to. Nevedel som byť veľmi trpezlivý. "Videl si i iné lesné duchy? Alebo ducha ja neviem mora alebo hory? Tie by mali byť tiež skvelé, nemyslíš?" opýtal som sa ho zamyslene a zamával chvostom zo strany na stranu. Potriasol som hlavičkou, keďže mi v nej mierne zaľahlo, ako sme sa dostali do vyššej výšky, no po chvíli mi tlak z hlavy unikol a ja opäť skvelo počul. "Ja by som chcel tie príšery všetky pochytať, aby už nikdy nikoho nestrašili!" vyhŕkol som s veľkým nasadením a hrdo vypäl hruď. "Potom budem známy ako ten najsilnejší a najstatočnejší vlk!" dodal som a spokojne sa nad tým usmial. Bol to skvelý nápad, musel som sám seba pochváliť, že ma vôbec niečo také napadlo. "Hm, keď to tu poznáš, neukázal by si mi potom nejaké super miesta? Videl som toho už veľa, ale určite je ich tu viac!" riekol som vzápätí a uprel na neho pohľad plný očakávania a nádejí, že mi urobí po ostrove sprievodcu a ukáže mi tie najviac vychýrené miesta, aké pozná!

//Temný les

Zastrihal som ušami a nazrel spoza čierneho zadku na hlavu Čierneho, keď mi odpovedal na moju otázku ohľadom strašenia v tomto lese. "Lesný duch? Čo je to lesný duch?" opýtal som sa ho a naklonil nechápavo hlavu na stranu. Nedávalo mi to logiku, netušil som ani, ako si to vlastne predstaviť. "To je nejaké zviera?" pokračoval som v otázkach a ešte rýchlo dodal jednu, ktorá ma v sekunde napadla: "Dá sa uloviť?" Zdalo sa, že i Wissfeoh ma môže toho mnoho naučiť ako všetci dospelí, ktorých som stretol. Zavrtel som chvostom zo strany na stranu a pokračoval v cupitaní za ním. Aj som pozabudol na počasie, ktoré bolo okolo nás. "A kedy príde ten pravý čas?" vyhŕkol som a oduto ohrnul peru. "Až nájdeme tú tvoju jaskyňu?" dodal som nakoniec a rozhliadol sa okolo. Ak sa mi podarí nájsť miesto, kde sa môžeme počas veternej smršte skryť, určite mi všetko porozpráva! "Dobre," zamumlal som i bez ďalšej odpovede a vybehol spoza jeho zadku, ktorý mi robil závetrie. Musel som vyvinúť trošku viac úsilia, aby som prerazil ten hlúpy vietor. Podarilo sa mi to však a ja mohol teda pokračovať ďalej. Sledoval som vychodenú cestičku v horách, kadiaľ museli putovať stáda kopytníkov. Vietor si so mnou robil čo chcel a hádzal ma zo strany na stranu, no to mi vôbec nevadilo. Moje očká lačnili po nejakom otvore, ktorý by sme mohli využiť na ukrytie sa. Nakoniec sa mi to skutočne podarilo. Bol som od Wissa niekoľko desiatok metrov napred. Otočil som sa smerom k nemu a s vrtiacim chvostom zakričal: "AHA!" Nakoniec som vliezol do temnej diery v úpätí hory. Tento výklenok nebol veľký, vyzeralo to skôr ako miesto, ktoré vzniklo pri jednej z kamenných lavín. No i tak dostačovalo, aby sme sa tu pohodlne usadili aspoň štyria. Vietor tu tiež nefučal, jedine cez nejaké skalné prieduchy, v ktorých nepríjemne hvízdal, no bolo to lepšie ako stáť priamo von. Rozvalil som sa na zemi a vydýchol si. Konečne.

//most

Moju radosť mi nemohla prekaziť ani tá jeho hlúpa poznámka! Ohrnul som pysky a pozrel sa na neho s privretými očami. "Ale neumreli sme. Takže je to vlastne super, no nie?" vyhŕkol som. Prečo sa na to díval tak pesimisticky? To mal tak každý dospelý, že videl vždy len to najhoršie? Ja nikdy nebudem taký mrzutý, až budem veľký, pomyslel som si a potriasol hlavou. Oblizol som si ňufáčik a pozrel sa na les. Nemal som z neho najlepší pocit. Všetky tie tiene a vŕzganie stromov, ani oni sami nevyzerali úplne najlepšie. Dokonca v momente, keď mi Wissfaroh povedal, že tu straší, zastrihal som ušiskami. "Počkaj, ako to myslíš, že straší?" opýtal som sa ho, pretože ma ešte doteraz nikto poriadne nenastrašil. Ani len príbehy o duchoch a iných bytostiach mi nikto nerozprával. Vlastne mne toho veľa nikto nepovedal. "A kam sa pôjdeme schovať? Ty to tu poznáš však?" tázal som sa ho ďalej a ťapal presne v jeho stopách, aby som náhodou sa niekde nestratil. I keď by to Čierneho určite potešilo, keby sa ma takto zbavil. No nanešťastie som sa ho držal ako kliešť. "Nepáči sa mi tu," zamumlal som si popod ňufák a ako som trochu zaostal a spoza môjho chrbtu sa ozvalo krákanie vrany a vŕzganie stromu, so stiahnutým chvostom a ušami som dobehol veľmi rýchlo Wissa. "Kam to ideme?" opýtal som sa ho znova a nepriamo tak dával i otázku "už tam budeme?", pretože tento les a ani to počasie neboli nič pre mňa. Srsť som mal naježenú celú cestu, ako sme kráčali lesom.

//pityas

Obaja sme ostali mlčať, sústredili sme sa len na prechádzanie po drevených latách mostu. Toto dobrodružstvo mi skutočne bude na nejaký ten čas stačiť. I keď som sa snažil byť odvážny, furt som bol len vĺča, ktorým lomcoval strach. Ten ma však nepriklincoval k zemi, ba naopak. Dodával mi určité odhodlanie a energiu pokračovať ďalej. Tento pocit ma doviedol až na druhú stranu priepasti. Keď som sa dotkol pevnej zemi, ktorá sa mi pod labkami nehojdala, padol som únavou a úľavou k zemi do trávy. Vďakabohu, pomyslel som si a zavrel na moment očká. Zdalo sa, že hádam i zaspím, no vďaka záhadnému čerpaniu energie vĺčat, som v momente mal zase plno elánu. Vyskočil som na labky a otočil sa k mostu. "Fíha, to bolo super! Nechcem si to zopakovať, ale videl si ma ako som skočil?" zajásal som smerom k Wissovi a vrtel malým chvostom. Bol som ako on! "Ak by ma videl môj otec, určite by bol na mňa hrdý!" zamumlal som dôležito a pokýval hlavou zhora nadol. Len tak som si preskočil na mieste od samej energie, no v tom sa do mňa zaprel zase onen vietor a ja sa zamotal o pár metrov ďalej, bližšie k zrázu. "Ajaja," vyhŕkol som a začal som spätkovať späť k Čiernemu, do ktorého som vrazil zadkom. Vykrútil som dohora hlavu, aby som na neho videl "hore nohami" a zazubil sa. "Ten vietor je silný," skonštatoval som, i keď si to musel dospelý vlk naozaj všimnúť i sám. Ideálne by bolo stiahnuť sa k horám a nájsť si nejakú jaskyňu, kde by sme prečkali tento nečas. Ani len les, ku ktorému sa nakoniec vydali, nebol úplne bezpečný vzhľadom na ohlušujúce vŕzganie stromov, ktoré sa prehýbali vo vetre.

//Temný les (poďme potom k úpätiu Pityasu, kde si nájdu nejaký úkryt :> hlavne nech nemám dve postavy na jednom území xD)

Sled udalostí sa vyvinul tak rýchlo, že som ani poriadne nedokázal vnímať, čo sa poriadne stalo. V jednu chvíľu som sa prepadal do prázdna, kde na mňa čakalo rozbúrené more a ostré skaliská. V druhej chvíli som pocítil tlak a tupú bolesť v zátylku, keď ma zdrapil Wiss do papule, aby ma vytiahol hore. Keď som dostal ako tak pevný povrch pod svoje labky, len tak som úplne mimo hľadel pred seba, až som i zabudol dýchať pri tom všetkom strese. Preto som chvíľu lapal po dychu, než som ho nakoniec chytil. Prehltol som hrču v hrdle a pohľadom prešiel na Wissa, ktorého slová mi skôr pôsobili, akoby som bol pod hladinou. Tak tlmené... vo svojich ušiach som počul len ohlušujúci šum vlastnej krvi. Než som sa dal do poriadku, vlk sa postavil na nohy, čím prispel k ďalšej vibrácii mostu. zadržal som svoj žalúdok, aby sa mi úplne neprevrátil. Teraz už nebolo cesty späť. Vedel som však, že cez tento most sa už nikdy v živote nevrátim na ten druhý ostrov. Smola. Ako tak som sa pozbieral na labky a pozrel som sa na Čierneho mlčky. No môj pohľad hovoril za všetko, bol som odhodlaný pokračovať, i keď mi bolo zle a bol som vydesený dostatočne hádam i na ďalší rok dopredu. Spravil som ďalší krok a nasledoval Čierneho smerom k druhému pevnému bodu. Už sme predsa neboli tak ďaleko. Museli sme si i trošku pohnúť, pretože vietor okolo naberal na sile každou minútou. Za chvíľu nás to zmetie z neho oboch tak či tak, ak si nešvihneme.

//les

Prehltol som veľkú hrču, ktorá mi navrela v hrdle. Most sa hýbal vo vetre, i keď ho zaťažili naše dve veľké telá. Pri každom silnejšom náraze som na moment stratil rovnováhu a inštinktívne sa snažil pazuriky zaryť do drevenej dosky, aby som sa na moste udržal. Našťastie liany porastali po jeho bokoch čím tvorili akúsi bariéru, aby som nespadol cez jeho bok. Našťastie. Chvost i uši som mal úplne stiahnuté k telu až tak som sa bál. Veď som bol ešte malé vlca na takéto akrobatické kúsky som nebol ešte zvyknutý. Nakoniec došlo k najhoršiemu. Pred nami sa ocitla prepadnutá doska mosta. "Ja... Ja neviem či to zvládnem," povedal som smerom k nemu i keď cez ten vietor to asi nebolo počuť. Wiss skočil, čím rozhojdal most viac než sa už hojdal. Skrčil som sa k zemi až som si ľahol. Čakal, kým sa to zase unormalni. Zafnukal som no, keď sa ozvali jeho slová vo vetru... Niečo sa vo mne zase rozohnilo. Musel som to predsa dokázať. Inak budem stále len to malé vĺča a tak skm sa zase narovnal. Niekoľko ráz som sa nadýchol a potom sa pripravil na skok. Napel som svoje svaly a odrazil sa. Keď som dopadol na dosku, mal som pocit, že som to dokázal no mlst sa samozrejme pod mojou váhou a dopadom zase rozhojdal. Dosť na to aby som stratil rovnováhu. Zadná labka sa mi pošmykla a veľmi ľahko som sa prepadol zadnou časťou tela do diery. Prednými labkami som sa zaprel do latky a bolo už na Wissovym reflexoch, aby ma vytiahol.

Jeho slová, že mojich rodičov nepozná, ma ani veľmi neprekvapili. Už som si začal zvykať, že ho väčšina vlkov ani len nepoznala. Ostal som chvíľu len tak smutne postávať, než som sa rozhýbal a skúsil ho prehovoriť, aby mi pomohol na druhú stranu. Keď však Čierny súhlasil s tým, že ma prevedie... Zdvihol som zrak a v očiach sa mi len tak zablyskali hviezdičky radosti. "To... To znie skvelo! A nie, nebude mi zle. Som predsa len veľký vlk a syn alfy!" vyhŕkol som i keď som si nebol veľmi istý tým, čo som povedal. Ale zo slov Farah som to tak pochopil. Zavrtel som chvostom a pohliadol na Most, ku ktorému sme sa priblížili. Všetka odvaha ma razom prešla, keď som uvidel aj chýbajúce drevá. "A čo s tými veľkými dierami? Čo ak sa podo mnou nejaké z nich preborí?" začal som dosť panikáriť, no niečo vo Wissovi mi dodalo potrebnú kuraž. Nebude si predsa zo mňa robit srandu že som slabý a ufňukany. Zhlboka som sa nadýchol. "Dobre, ukáž mi ako na to pôjdem hneď za tebou," povedal som smerom k nemu a srdce mi búšilo o sto šesť, keď som položil prvú labku na drevenú plochu.

//Most

"Ale ja nechcem, aby bol zo mňa mastný fľak," povedal som na jeho slová celkom zdesene, keď som sledoval jeho pohľad dole do priekopy na rozbúrené more. "Ako si sa po tej veci naučil chodiť ty?" opýtal som sa ho. Ak by mi ro povedal, možno by som na to prišiel i sám. Veď až tak mladý som predsa nebol a keď to zvládol on, prečo by som to nedokázal i ja? "Hm to je tak nefér voči vlcatam. My tu musíme byť potom odrezané od sveta a dospeláci si môžu chodiť kam chcú. Ach, i ja chcem byť už dospelý!" vyhŕkol som mierne dotknuto. Nepáčilo sa mi, že tu žiadna iná cesta nebola. Bola to jedna veľká škoda. A možno žiadnu inú cestu nepoznal len Wiss ako ds mi predstavil vlk."Wisshehof," zopakoval som i keď som veľmi dobre nepochodil. Znelo to však dostatočne podobne ako to, čo povedal on. "Nooo nemám nič iné. Potrebujem sa tam dostať a nájsť svojho otca Angela s krídlami a bielo čiernu matku Samanthu. Nevidel di náhodu i niekoho z nich?" opýtal som sa ho nakoniec s malou dušičkou, že mi predsa len bude vedieť i odpovedať na túto otázku. I keď mi zatiaľ žiaden vlk neodpovedal kladne. Povzdychol som si. Možno predsa boli len vymysleni a Shine si zo mňa robila len dobrý deň. ale prečo by si vymýšľala niečo, čo by ma mohlo zraniť?