Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//temný les cez most

Keď som prechádzal cez most, cítil som vo vzduchu niekoľko známych pachov. Ale nebolo sa čomu diviť. Cez tento most prechádzala väčšina populácie ostrovov, keďže veľmi na výber nemali, ak chceli prekročiť na druhú stranu. Zastrihal som ušami a opatrne prešiel na druhú stranu. Stálo ma to značnú námahu, vzhĽadom na zľadovatený povrch a vietor, ktorý tu momentálne dul vločky do môjho ksichtu. Zastrihal som ušami a švihol chvostom, keď som sa pozrel do diaľky. Zdalo sa mi, že som medzi stromami lesu niečo uvidel. Ale asi sa mi to len zdalo. Tak či onak som prešiel na druhú stranu a mohol tak vojsť do lesa. Pomaly som pokračoval ďalej na juh. Už som bol blízko. Niekedy mi prišlo, že tieto ostrovy neboli v skutočnosti tak obrovské, ako by sa mohlo zdať. Zastrihal som ušami a pozrel sa do diaľky. Stále som mal pocit, akoby som tu cítil prítomnosť niečích očí, ale asi som bol len paranoidný. Čomu by som i veril, ak som mal pravdu povedať. Potriasol som hlavou a pokračoval ďalej vo svojej ceste. Zívol som si. Bol som už naozaj unavený.

//krištálové jazero cez luku

//Slané jazero cez nížinu

Otázkou však ostávalo jedno. Bol to vôbec môj domov? Bol. Ale cítil som to tak? Neustále som sa na to miesto vracal, akoby som podvedome niečo hľadal. Vedel som i čo to bolo, ale nechcel som si to pripustiť. Priznať. Hanbil som sa za to a bol som i celkom dosť naštvaný kvôli tomu. Povzdychol som si a zameral sa na krajinu, ktorú sužoval sneh. Veril som, že táto zima bude naozaj krutá, ale čo ma bolo do toho? Privrel som oči a pohliadol niekam do diaľky. Bol som unavený, ale ešte ma čakal kus cesty, ktorú som musel prejsť. Nemohol som preto prestať. Síce som vlastnil veci, ktoré ma mohli premiestniť... chcel som sa prejsť. Premrznúť, okúsiť tú mrazivú zimu, ktorá vzala životy mnoha zverom, ako som mohol vidieť, keď som putoval cez polku ostrova. Zastrihal som ušami a zamieril cez les k mostu, cez ktorý som chodil častejšie, než cez portál. Ten nebol ničím pre mňa. Magický, ale i tak som radšej tŕpol na tom moste, kde jeden jediný zlý krok, mohol byť predzvesťou niečoho oveľa horšieho.

//les pri moste

Keď sa mladá vlčica zdvihla a odišla do hôr, zase som osamel so svojim operencom. Pohliadol som na neho a uškrnul sa. Potom som sa zadíval niekam do diaľky. Bolo na čase sa vrátiť k jazeru a zistiť, čo nového sa stalo. Zastrihal som ušami a pomaly sa vydal smerom na juh. Premýšľal som i o Scallii, každým dňom viac a viac. Veril som, že je v poriadku. Nie, vedel som to. Všetko zlé, čo by ju postihlo, by nakopala do zadku. Uškrnul som sa nad tou predstavou a pozrel sa na straku, ktorej sa toto počasie vôbec nepáčilo. Ja som ho však miloval. Chlad. Mráz. Sneh. Smrť. Privrel som oči a pokračoval smerom na juh. Bol som zamyslený a nevnímal som svoje okolie, ani keby tu hory vybuchovali. Bolo mi to tak povediac jedno, ak som mal byť úprimný. Zdĺhavo som si zívol. Mal by som sa i prespať. Až konečne dorazím domov.

//Temný les cez nížinu

Premýšľal som nad tým, aké to môže byť ovládať mágiu na rozumenie zvieracej reči. Aspoň by som vedel, za čo všetko mi tá straka nadáva. Strihol som uchom. "Takže i ty sa zaujímaš o rastliny? Alebo nejdeš v stopách tvojich rodičov? Lov, cestovanie... možnosti na profesie je tu oveľa viac pravda," riekol som a nadvihol spýtavo obočie, aby mi na to odpovedala. Prešiel som si jazykom po tesákoch. Bol som hladný. Počasie von bolo odporné. Určite i ona sa vyberie do hôr čoskoro. "Teší ma Mata. Ja som Havran," predstavil som sa jrj menom, ktoré mi bolo najbližšie a najviac ma vystihovalo. "Začína byť čoraz väčšia zima," začal som aby sme sa nevracali k citlivej rodinnej téme. "Mala by si sa vrátiť domov hádam," riekol som a nadvihol spýtavo obočie. Bolo milé niekoho po čase zase stretnúť nového. Rád som spoznával nových vlkov. "Je toto tvoja prvá zima?" položil som jej napokon otázku, aby som sa uistil, aká stará môže byť. Pretože mi neprišlo, že by bola nrjak extrémne dospelá.

Počúval som mladú, keď mi odpovedala na moju zvedavú otázku. Ja sám by som si vybral iného tvora, nie vtáka, keby som mal tú možnosť. Z nejakej lasice ako mala Scallia by bol predsa len lepší zlodej. Privrel som oči. Scallia. Kde asi tak bola? Musel som sa po nej pozrieť, ale najskôr tu boli povinnosti, ktorým som sa nemohol otočiť chrbtom. "Myslím, že je to ako s malým vĺčaťom. Ide len o náznaky, z ktorých musíte vzájomne chápať, čo ten druhý chce. Avšak nedivil by som sa, keby existovala i nejaká mágia, ktorá by umožňovala komunikáciu so spoločníkom, či zvieratami celkovo," povedal som pokojne. Ja sám by som takú mágiu asi ani nechcel. Načo by mi bola? Tak hlúpemu vtákovi, akým bola straka, som ani nemal čo poriadne rozumieť. Haha. "Z myší sa veľmi nenaješ. Radšej si ulov niečo poriadne sama. Vieš loviť?" opýtal som sa jej vzápätí a nadvihol spýtavo obočie. Ktoré vĺča v jej veku nevedelo loviť? Ďalší podarení rodičia? Ale veď hovorila, že je s nimi spokojná. "Wow, až toľko? Hm, to ste sa museli o jedlo veľmi veľa biť," riekol som a zasmial sa, lenže keď dodala, že je ich osem, smiech ma prešiel. "Chápem," dodal som a povzdychol si. Ale i tak, že ich prežilo toľko veľa do tohto veku... obdivuhovné len čo bola pravda. "Konvalinka, už si pamätám," pokýval som hlavou a nadvihol spýtavo obočie. "Takže sa všetci voláte po rastlinách... vaši rodičia k nim majú asi blízko. A ty budeš... prvosienka? Sedmikráska? ľalia?" opýtal som sa jej a pousmial sa. Jej biela srsť vo mne evokovala toľko rastlín! "Už som si niečo zažil. Moja rodina ma opustila, priatelia zradila... ale možno je chyba vo mne, nie v nich," riekol som a uškrnul sa. Trápilo ma to. Tam hlboko vo mne určite. Ale na oko som si z toho nerobil nič. Prečo? Bol som silný sám. Nepotreboval som nikoho.

Sledoval som pohľadom straku, ktorá odletela na neďaleký kus kameňa, odkiaľ nás dotknuto sledovala. Čoskoro si určite nájde nejakú inú činnosť, ako je naháňanie padajúcich vločiek z nebies alebo niečo podobné. Najväčšmi ma vždy udivovalo, prečo slaná voda nikdy nezamŕza, ako som sa díval na jazero. "Chcela by si mať za parťáka tiež nejakého opereného vtáka? Alebo veveričku, lasicu... myš?" opýtal som sa jej a vrátil k nej zrak. Spýtavo som nadvihol obočie a vyčkával na jej odpoveď. Bolo to nenútené rozvíjanie konverzácie, len aby som sa o nej dozvedel čo najviac. Niektoré informácie mi môžu byť skutočne užitočnými, až sa k nim dostaneme. "Máš potom veľmi hustý kožuch. Dobré gény, musím povedať," riekol som a uškrnul sa. Pretože väčšine vlkov by bolo určite dosť chladno. "Máš veľa súrodencov?" opýtal som sa jej a aby som sa len nevypytoval, hneď som dodal: "Pred časom som stretol mladú vlčicu... podobne starú ako si ty. Mala čierny kožuch a volala sa podľa kvetiny, už neviem aká to bola. Vtipné, že som ju stretol tiež u jazera, ale u toho na opačnej strane pohoria." Strihol som uchom a čakal, či sa na to chytí alebo len išlo o nejaké iné vĺča. Boli už dve... ktovie koľko vĺčat mohla mať svorka z hôr. Pohľadom som na moment ostal na štítoch hôr. "Neurobili... nemusia, ale môžu. Čas ukáže. Máte medzi sebou dobré vzťahy?" vyzvedal som a samozrejme som nemal problém rozprávať i o tej svojej, keby vĺča bolo zvedavé. Ale zatiaľ otázky nekládla.

Stavy účtov pred prevodom:
Gabriel: 51 kšm 5 rubínov 6 mincí
Rainer: 99kšm 7 rubínov 3 mince

Liss: 231 kšm 5 rubínov 5 mincí
Zeiran: 146 kšm 18 rubínov 6 mincí
Tiara: 172 kšm 9 rubínov 10 mincí
Riv: 409 kšm 3 rubíny 4 mince
Sill: 377 kšm 6 rubínov 7 mincí
Prevádzam:
Z Lissandry na Gabriela ~ 5 mincí
Zo Zeirana na Gabriela ~ 6 mincí
Z Tiary na Gabriela ~ 10 mincí
Z Riveneth na Gabriela ~ 4 mince
Zo Sillarei na Gabriela ~ 7 mincí

Z Lissandry na Rainera ~ 231 kšm + 5 rubínov
Z Tiary na Rainera ~ 172 kšm + 9 rubínov
Z Riveneth na Rainera ~ 409 kšm + 3 rubíny
Zo Sillarei na Rainera ~ 377 kšm + 6 rubínov
Poplatky (strhávam z čiastky kšm prevodu):
Lissandra = (200+231+50) * 0.05 = -25 kšm
Zeiran = 240 * 0.05 = -12 kšm
Tiara = (400+172+90) * 0.05 = -32 kšm
Riveneth = (160+409+30) * 0.05 = -30 kšm
Sillarei = (280+377+60) * 0.05 = -36 kšm

Pričítam teda na účet Rainera = 206+140+379+341 = 1066 kšm + 23 rubínov
Pričítam teda na účet Gabriela = 32 mincí

Stav účtov po prevode:
Gabriel: 51 kšm 5 rubínov 38 mincí
Rainer: 1165 kšm 30 rubínov 3 mince
Lissandra, Tiara, Riveneth, Sillarei na 0 0 0
Zeiran: 134 kšm 18 rubínov 0 mincí

Převedeno

Hľadel som na vlčicu, ktorá sa zdala byť nesvoja. Nešlo len o dojem, ktorý som z nej mal, či jej reč. Nadvihol som spýtavo obočie a privrel oči. "Pomohlo by ti, keby sa nadýchneš z hlboka a vydýchneš... neprišiel som ťa zožrať, možno," uškrnul som sa na to mláďa a privrel zraky. Až tak mladá zas nebola. Vyzerala dospelo, i keď jej pach prezrádzal niečo iné. Bola ešte mladšia od Scallie. Pripomínala mi Konvalinku, i ten jej závan pachu. Patrila niekam, ale nevedel som si ten pach k ničomu priradiť. "Spája nás podivné puto. Sám nepoznám presnú odpoveď na túto otázku, ale od kedy sme na seba narazili u obchodníka, lieta všade za mnou," priznal som a dodal: "Videl som podobný úkaz i u druhých vlkov a nie len s vtákmi. Zjavne je dosť pravdepodobné, že i ty si raz nájdeš nejakého zvieracieho parťáka." Bol to fakt. Už som poznal dosť vlkov, ktorí mali nejakého spoločníka. Bola len otázka času, kedy snáď na nejakého narazí i ona sama. "Domov? Žiješ v horách? V Alatey?" opýtal som sa jej a nadvihol obočie. Spojitosť s Konvalinkou sa len viac a viac prehlbovala. Ale na teraz som to nechal tak. "Musí tam byť dosť chladno," dodal som a pozrel sa na neho a špičky hôr. Z oblakov sa už i k nám znášal sneh, ktorý pomaly zakrýval trávu i našu srsť menil na belasú. Zima. Konečne prišla. "Zlé sa ti môže prihodiť i na chránenom území vlastného domova. I od tých tvojmu srdcu najbližších. Zrada je voľba, ktorá môže prísť hocikedy," dodal som napokon a pozrel sa na ňu. V mojich očiach sa na moment zjavilo niekoľko emócií. Bolesť, strach, hnev... rýchlo však zmizli a nahradil ich môj neutrálny pokoj. Bola mladá... a tak naivná. Snáď mala šťastie a jej rodina bola dobrá, kompletná, úprimná... avšak nie všetci vlci, na ktorých narazí v živote, takí budú tiež.

Vĺčatá som mal rád. Toto mláďa sa tvárilo vydesene. Nečudoval som sa jej, no rozhodne som ju nechcel desiť. Vydýchol som oblak pary a posadil sa. "Za hmlu, ktorá pokrýva celé ostrovy? To teda nemôžeš, jedine, že by si bola veľmi mocná čarodejnica," riekol so som smerom k nej a privrel oči. Straka zletela na jej chrbát, aby si ju lepšie prezrela. Ak sa po nej vlčica zahnala, vták sa jej len vyhol. "Môjho spoločníka si nevšímaj. Ak bude príliš otravný, len mu ukáž svoje ostré tesáky," poradil som jej, pretože tá mrcha na nič iné nepočúvala. "Čo robíš na takomto mieste uprostred noci ako je táto... úplne sama?" otázal som sa jej a privrel oči. Nebolo to bezpečné miesto a nocou, hlavne takto temnou, akou bola táto... sa pohybovalo dosť vlkov s nie tými najčistejšími myšlienkami. Samozrejme, že ako prvá mi na um vyskočila Riveneth, ktorú som už pár dní nevidel. Dúfal som, že to tak ostane. Bola dobrým členom spoločenstva, robila česť jeho menu, ale jej praktiky nie vždy boli... najhumánejšie. Našťastie sa Scallia pridala do chaosu, kde na ňu nemohla siahnuť svojou spráchnivenou labou. Aspoň som sa o ňu nemusel tak obávať.

//Hraničné pohorie

Strihol som uchom, keď som schádzal dolu z hôr. Tma a hmla bola veľmi nevďačná kombinácia. Škoda len, že som nemal nejaké lepšie videnie, než bolo to obyčajné vlčie. Zašvihal som chvostom a pomaly pokračoval smerom nadol. Teraz som si bol už istý, že klesám niekam do nížiny. Cesta viedla zjavne na planinu, kam sa chodila zver pásť. Nastražil som uši a zavetril. Do ňufáku mi vletel slaný pach. Ale nebol som blízko mora. Jazero. Muselo to byť to jazero. Už dlho som v tejto časti ostrovov nebol, len čo bola pravda. Ako som šiel touto tmou... hmlou... v zamyslení som si nevšimol, že predo mnou niekto stojí. Jej kožuch bol i tak tmavý. Pach mi vrazil do ňufáku až v poslednej sekunde. Zabrzdil som, no i tak som sa jej dotkol boku. Odfrkol som si a cúvol. Pohľad som z výšky uprel na vlčicu. Bola mladá. Jej pach mi pripomínal niekoho. Už som určite podobný pach cítil. Privrel som oči. Straka zatrepala krídlami a vyletela mi na hlavu, aby si našu novú spoločnosť lepšie obzrela. Vydýchol som oblak pary a začal si ju mlčky prezerať.

//Temný les

Zívol som si, keď som kráčal do hôr. Tá hmla bola únavná. Skutočne som si nevidel ani na ňufák. Zamračil som sa a mierne sa porozhliadal okolo seba. Nikde som nikoho necítil. Minimálne nie v tej časti hôr, ktorou som putoval ja. Boli predsa len rozsiahlejšie, než sa mohlo zdať. Straka zatrepala krídlami, no ostávala na mojom chrbte. Bola hlúposť, aby teraz lietala po okolí. Veď by nič neuvidela. Nastražil som uši a započúval sa do zvukov hôr. Ticho. Tak mrazivé. Len dunenie vetru som mohol počuť. Zachmúril som sa a opäť som sa vrátil k myšlienkam na Scalliu. Kde asi bola? Dúfal som, že sa jej v tejto hnusnej viditeľnosti nič nestane. Ale na druhú stranu som vedel, že sa o seba vie postarať. Nepochyboval som, že bude v poriadku. Zašvihal som chvostom, čím som preťal hmlu a postupoval ďalej. Pridal som do kroku a nasledoval horský chodník, ktorý bol vychodený zverov. Netušil som, kam ma zavedie, ale mohol kopírovať územie svorky, ktorá tu žila. Prečo by im lozili na územie?

//Slané jazero

//les pri moste cez most

Labou som vkročil na most. Ako som predpokladal, nevidel som si ani na špičku ňufáku, nie to na jednotlivé latky. Povzdychol som si a opatrne sa vydal naprieč mostom. Nechcel som skončiť v útrobách priepasti... ale bolo mi to úprimne jedno. Aj keby som spadol dole, tak by to bol aspoň môj osud. I keď svoju smrť som si predstavoval trochu honosnejším štýlom, než by bol tento koniec. Odfrkol som si a keď som to po nekonečne dlhej dobe preliezol na druhú stranu, vydal som sa cez temný les smerom k pohoriu, ktoré som chcel prejsť a niečo zistiť o miestnych. Infiltrovať sa do druhej svorky by bolo geniálne. Do Daénu by som sa nikdy nedostal, ani som nechcel. Ale Zlatá a Alatey vyzerali byť nevinné, neznalé mojej osoby. Ešte tu bola tá v púšti... zachmúril som sa a strihol uchom. Tam sa mi ale veľmi ísť nechcelo. Bolo tam na mňa príliš horúco, len čo bola pravda. S týmito myšlienkami som sa vydal do hôr.

//pohorie

//lúka

Cesta bola dlhá a náročná. Miestami som.si i nadával, že prečo som tenti nečas niekde neprečkal. Ale nepatril som k tým vlkom, ktorí by ostávali na jednom mieste príliš dlho. Zamračil som sa a pozrel sa pred seba, keď sa z tmy na mňa vynárali kmene stromov. Zívol som si a opatrne kráčal lesom, aby som sa náhodou o nejaký strom neprizabil, keby som doñ vrazil. Určite som o nič takého nestál. Pokračoval som ďalej vo svojej ceste a premýšľal, o koľko dlhšie mi táto cesta trvá, len vďaka tomuto počasiu, ktoré riadilo na celých ostrovoch. Pohľad som upriamil pred seba a pokračoval. Most nemohol byť ďaleko o čom mi nasvedčoval i pach slanej vody a vŕzganie dreva, ktoré doliehalo až k mojílim ušiam už z diaľky. Vedel som, že som bol blízko m teraz mi už ostávalo len nájsť most a prejsť na druhú stranu bezpečne. Nechcel som zahucat do tej priepaste a rozbiť sa vlnou o nejakú tú skalu.

//Temný les crz Most

//Draci priesmyk

Pohľad som zaostril do diaľky. Bolo to však náročné. Vzhľadom na tmu a hmlu. Ani mesačne svetlo nežiarilo, keďže oblaky boli i na nebesiach. Všetky nekalosti tak mohli byť pred zrakmi bohov skryté. Bohvie, čo za túto noc sa v krajine udeje. Šialenci a vrahovia sa môžu vyriadit. Privrel som zraky a odfrkol si. Vetril som celú cestu po lúke, hľadajúc nejakú pachovu stopu vlkov. Ale všetko boli staré pachove stopy. Kde sa podeli všetci vlci? Ukryli sa pred týmto nečasom? Asi i ja som sa mal. Pravda. Zamračil som sa a prešiel si jazykom po tesákoch. Pozrel som sa niekam do diaľky. Neustále som mal pocit, že v tej tme niečo vidím m bola to však len moja bujná fantázia plná hororu. Zamračil som sa. Les už nemohol byť ďaleko a čochvíľa by som dorazil k mostu. Cesta naprieč ním môže byť teraz nebezpečnejšia než kedykoľvek predtým m i tak som to hodlal vyskúšať m chcel aom len sa dostať na hlavný Ostrov. Aby som zamieril k pohoriu okllo ktorého som sa chcel prejsť tiež.

//les pri moste

//Severné hory

Cesta sa zdala byť nekonečná. Hlavne s týmto počasím; ktoré nás obklopovalo. Keby som mohol, len by sok sa premiestnil na časť ostrovov, kam som mieril. Ale netušil som, kam presne idem. Nastražil som uši a pokračoval bo svojej ceste naprieč krajinou. V myšlienkach som sa neustále vracal ku Scallii. Dalo by sa povedať, že sa mi po nej cnelo. No nikdy by som to tak úplne nepriznal. Bol som predsa tvrďák. Zamračil som sa. Dalo by sa povedať, že najzraniteľnejši som bol s ňou v súkromí. Tam, kde ma nikto nemohol vidieť. Kdw som sa nepotreboval na nič hrať. Lenže takého času sme spoločne trávili príliš málo. Povzdychol som si a pozrel sa pred seba. Skaliská z hmly zmizli a ja som pocítil vietor, ktorý začal duť. Paradoxne s hmlou ani nepohol. Musel sok sa ocitnúť na otvorenom priestranstve. O čom ma presvedčila i samotná tráva, do ktorej sa mi zaborili labky. Vydýchol som oblak vzduchu a vykročil vpred. Ešte sok nebol unavený a istotne bx som stihol prejsť do rána i ďalšiu časť ostrovov. Zdalo sa, že je všade až podozrivé mŕtvo. Kto by však v tomto čase chodil popravde von?

//Lúka