Příspěvky uživatele

< návrat zpět

"Je to od vlka menom Wu, ktorý predáva všemožné magické predmety," vysvetlil som mu a sám sa pozrel na jeho ohnivý prívesok, ktorý sa mu točil okolo labky. "Nejaké také aké máš i ty. A tiež učí mágie. Ty vieš nejakú mágiu okrem zeme?" opýtal som sa ho okamžite zvedavo. Možno by ma naučil niečo, čo som ešte nevedel a nikto ma to ešte nenaučil! Shine mi síce dala základy, ale stále som mal na čom pracovať, aby som tú mágiu dokázal ovládať i vedome a plnr funkčne. "Čo máš proti ornamentom? Sú veľmi pekné a atypické! Málo vlkov ich má po tele," zamumlal som dodatočne a odfrkol si. I jemu by sa nejaké zišli, veď vyzeral tak nudne a jednoducho. Povzdychol som si. Keď mi začal vysvetľovať, ako sa dostanem na druhý ostrov, počúval som ho, no príliš jednoducho mi to teda v tej hlavičke neznelo. Zamračil som sa. "Pre teba to jednoduché je, ale pre mňa nie. Nie je tu iná cesta, ktorou by som sa tam dostal? Čo ak spadnem dole?" riekolsom mu na to a prehltol hrču, ktorá mi od zdeseia navrela v krku. Rozhodne som tak skončiť nechcel. "Hm nepomohol by si mi?" otázal som sa ho so šteňacimi očkami a sklopenými uškami. Nemohol mi odolať ani sám satan predsa! "Volám ds Zeiran, ale prezývajú ma i Havran, ty si kto?" dodal som nakoniec a spytavo sa na neho zadíval. Mal som radšej, keď som mohol druhého oslovovať menom. Prišlo mi to oveľa lepšie a uctivejsie, než po ňom kričať hej ty.

Pozoroval som most, ako sa jeho drevené dosky hojdali vo vetre. Ten silnel a s ním sa strácala i moja odvaha pustiť sa do prejdenia po tomto ukaze. Mierne som cúvol, keď som začul i kvilenie vetra pomedzi skalnaté prieduchy. Kde bola Farah? Tá by mi rozhodne pomohla. Vydýchol som si a zastrihal uškami. Na druhej strane som zazrel čierneho vlka. Ten sa pustil na one drevené dosky i keď sa divoko metali vo vetre. Dalo mu to zabrať no i tak to dotiahol až na druhú stranu. Fascinovane som na neho hľadel. On mi určite pomôže na druhú stranu! Až som stratil slová, pri pohľade na neho. Pred vlkmi som mal inštinktívne väčší rešpekt než pred vlčiciami. "Ja no... To sú magické odznaky!" ohradil som sa a oduto sa na neho pozrel. Bol som ako malé, urazené vĺca. Čo ani nebolo tak ďaleko od pravdy. "Hľadám svojich rodičov a keďže nie su na tomto ostrove, chcel som sa pozrieť na druhý, ale nikdy som tam nebol a neviem ako sa tam dostať," zamumlal som mierne rozpačito. Predsa len sa nezdalo, že by ma mal v láske, čo som nechápal. Doteraz ma každý zbožňoval a chcel mi pomôcť! Oblizol som si nervózne ňufak a hľadel do jeho zelených očí.

//ovocny lesik cez uku

Spoločne s Farah sme sa blížili k lesu severne od nás. Už som v ňom pár ráz bol, no nikdy mi neprišiel až tak super. A ono sa cezeň chodilo na hlavný ostrov? Toľko nového som sa učil, až to nrbolo zdravé hádam. Mozgové bunky mi pracovali na ato desať percent. Oblizol som si tmavý ňufak a poklusal o niečo rýchlejšie. Ako som sa dostal medzi stromy a začal les skúmať, podarili sa mi od Farah tak trochu zablúdiť. A to som si povedal, že sa len trošku vzdialim. No, zatiaľ som si tento fakt neuvedomoval. Sklonil som hlavu k zemi a skúmal rozličné pachy. Chcel som si precvičiť stopovanie, ktoré ma naučila Zeinab a tak som sa vydal po pachu srny. Doviedla ma až ku svojmu menšiemu stádu. Hneď akk ma uvideli, tak sa aj rozpŕchli. Pousmial som sa, no ako zmizli, odhalili mi niečo, čo som nikdy nevidel. Podivnú vec, ktorá sa tiahla ponad morskú priekopu na druhú stranu. Zastavil som sa až u prvej latky a prezeral si drevenú konštrukciu. Čo to sakra bolo? Obzrel som sa, že sa na to opýtam Farah, ale tá nieksm zmizla alebo som sa jej ja stratil moc na tom nezáležalo. Opäť som sa otočil k onej veci a naklonil hlavu na stranu.

Zdvihol som zrak smerom k Farah. "Klofneš? Poznáš veľa slov, ktoré ja nie. Kde si sa ich toľko naučila?" opýtal som sa jej a zastrihal uškami. Predsa len bola staršia než ja, no i tak mi prišlo, že mnoho slov skutočne nepoznám. "Celé to znie komplikovane. Ale určite by som raz chcel byť alfou! Možno by sme mohli byť alfami spolu, čo povieš?" opýtal som sa jej úplne vážne, keďže som bol ešte veľmi mladý, nepoznal som nič, čo sa týkalo tohto dospeláckeho smeru pohlavnej vyzrelosti. Preto moja poznámka bola čisto nevinná! Potriasol som hlavičkou a zamyslene sa zamračil. "Nooo miesti ktoré si pamätám je u jazera neďaleko pri vodopádoch. Tam je taká veľká jaskyňa," začal som no trošku som posmutnel. "Bol som tam už vuac ráz, no nikdy som tam ani otca ani matku nezahliadol," priznal som a mierne som posmutnel. Skutočne ma to trápilo. To ma oni vôbec nehľadali? "Aani nikde na tomto ostrove. Takže by bolo asi najlepšie ísť hľadať na ten druhy! Tam som ešte nikdy nebol," priznal som a usmial sa smerom k Farah. Bol som plný nádeje, že mi práve ona pomôže a tak som sa za ňou vydal. "Ty si tam už bola?" opýtal slm sa jej keď sme sa blížili k lesu.

//Les u mostu

Alfa všetkých álf? zopakoval som si jej slová v hlave. Naklonil som hlavu na stranu. Nerozumel som tomu príliš, ale znelo to veľmi zaujímavo a i ja sám by som chcel raz byť alfou všetkých alf! "Ako sa stanem tou alfou?" opýtal som sa jej, pretože tomuto som veľmi nerozumel. Ale predstava, že by ma každý chcel a počúval ma, bola veľmi sľubná a páčila sa mi. Zašvihal som chvostom zo strany na stranu. Veľmi silno som dumal nad tým, ako sa ním stať tiež. "Hm, prečo ty nie si alfa?" opýtal som sa jej nakoniec, pretože mi to nešlo do hlavy. "Vlčice byť alfou nemôžu?" pokračoval som vo vyzvedaní, aby ma čo najlepšie zaučila. Toľko vedomostí mi chýbalo... potreboval som tieto medzery vyplniť novými informáciami. "Mne to moc logicky neznie. Takže i ja by som musel počúvať niekoho, kto je alfa? A čo ak by sa mi jeho rozkaz nepáčil? Nebude mi nikto predsa hovoriť, čo mám robiť!" povedala som jej na to a pokrútil hlavou zo strany na stranu. Odfrkol som si. Veď ja som vedel, čo je pre mňa najlepšie a čo mám vlastne robiť a čo nie. Jej ďalšie slová ma však zdvihli na rovné labky. Začal som vrtieť chvostom. "To znie skvelo! Ja by som ho veľmi rád našiel, budem rád ak mi pomôžeš!" riekol som smerom k nej a začal sa rozhliadať po okolí. "Hm, kam by sme sa mali vydať prv? Ja neviem kde by som ho mal hľadať!" posťažoval som sa a smutne sa pozrel na Šedú. Ona určite bude vedieť. Bola staršia. Dospelí mali samé skvelé nápady!

Meno, postavenie: Zeiran, sigma
Počet príspevkov: 11
Zhrnutie: Zeiran sa vydal hľadať svojích rodičov. Narazil u toho na Rain a Shedu. 'no tie nikoho nepoznali. Následne našiel Farah, ktorá mu obohatila jeho slovnú zásobu a poučila ho trochu o tom, ako to funguje vo svorke.

10 KŠM

ZAPSÁNO

"Hm, asi máš pravdu. Ja by som chcel byť až vyrastiem tým najlepším vlkom vo všetkom, čo vlci dokážu! Ale asi by som sa nehneval na niekoho, kto by prekonal mňa. Hm, skôr by som sa hneval na seba, že som nedokázal byť ešte lepší!" povedal som smerom k nej svoju zamotanú úvahu, pretože moja hlavička šrotovala o sto šesť. Začínal som mať už i svoje názory a konštatovania. Azda som i začínal pôsobiť až príliš múdro? Ktovie. Potriasol som hlavičkou a naklonil ju mierne na stranu, keď som sa pozrel na tvár Farah. "A čo teda hľadáš v živote?" opýtal som sa jej nakoniec, pretože som si nevedel nič iné predstaviť, ako bolo cestovanie a spoznávanie okolitého sveta. Bol taký veľký a rôznorodý! Z mojich ďalších slov som sa ale necítil najlepšie. Zdalo sa, že Farah sa hnevá. Stiahol som ušká k hlave a nevinne sa zatváril. "Tak som to nemyslel. Ale farebné odznaky po tele sú veľmi pekné! Prečo si to nemyslíš ty?" opýtal som sa jej ďalej a preglgol hrču, ktorá mi navrela v hrdle. Z jej pohľadu som skutočne nemal dobrý pocit. Bál som sa, že i mne ukáže, kto má pravdu, ako tej šamanskej vlčici. Ale veď ja som bol mladý a to ma muselo ospravedlňovať! Farah mi začala vysvetľovať, čo to vlastne znamená alfa. Z toho, čo mi povedala, som usúdil, že i ja by som chcel byť alfa. Veď predsa byť lepším, než ostatní, to bol môj sen! "Oh a môžem byť i ja alfa? A to ma budú počúvať všetci vlci v krajine?" kládol som jej ďalšie zvedavé otázky, očakávajúc, že mi na ne odpovie a ja sa dozviem množstvo nových informácií! Alebo ju budú moje otázky otravovať... i to bola možnosť.

Génius, zopakoval som si v hlavičke a naklonil hlavu na stranu. Asi som to začínal chápať! Následne som veľmi napínavo počúval a sledoval jej ďalšie počínanie. Natiahol som krk a poobzeral si jej zranenie na krku. Bolo škaredé. "Fíha a prečo ti to vlastne tá šamanka urobila? Ty si niečo spravila zle?" opýtal som sa jej, pretože som tomu nechápal. I ja by som určite po niekom štekol, keby mi chce vziať moju paličku. No nechápal som tomu, ak by to urobila len tak lebo mohla. To môj malý mozog ešte pobrať nedokázal. Toľké zlo. "Aj ja by som chcel mať v srsti nejaké pierka alebo niečo okolo krku. Oh alebo niečo väčšie ako krídla! Aj ty by si chcela mať krídla? Mohla by si potom veeeeľa cestovať!" vyhŕkol som k nej s iskričkami v očiach. Bolo by to skvelé. Už som si predstavoval, aké by to bolo sa preháňať po oblohe spolu s orlami a inými vtákmi!
"Oh?" vyšlo zo mňa, keď očividne nepochopila to, čo som jej rozprával. Pobavene som sa zasmial a pokrútil hlavou zo strany na stranu. "Môžeš vyzerať ako len chceš. Mne sa páčili odznaky aké mala Zeinab, preto som také chcel!" vysvetlil som jej to ešte raz a usmial sa. Zavrtel som chvostom zo strany na stranu a prezrel si jej šedivú srsť. "Hm i ty by si bola krásna s nejakými odznakmi!" riekol som smerom k nej a už si predstavoval, ako by ju Wu počmáral. Radšej som prešiel ku svojim rodičom, no nezdalo sa, že by môj popis niečo Farah hovoril. "Hm, neviem... ja si ich ani nepamätám. Toto mi povedala moja teta Shine, sestra Angela. Nejako ma... spoznala," skonštatoval som. Nerozumel som tomu, no Farah určite vedela o týchto čaroch s podobnými pachmi a rodinou. "A zatiaľ som nestretol nikoho, kto by ich poznal. Neviem či je alfa. Čo je to vlastne alfa?" opýtal som sa jej opäť, pretože som nebol zasvätený ani do týchto znalostí. Tá si teda musela o mne niečo pomyslieť, keď som nič nevedel!

"Nie, génius mi ešte nikto nikdy nepovedal. Čo to znamená?" opýtal som sa ho s nepredstieraným záujmom. Bol som zmätený, nepoznal som ono slovo a preto som dúfal, že obohatí môj obmedzený slovník! Rád som sa učil novým veciam. "Šamankám?" pokračoval som vo vyzvedaní, keďže vlčica hovorila samé cudzie slová, ktorým som nerozumel! "Hm, prečo dospelí hovoríte toľko divných slov, ktorým nerozumiem," posťažoval som si a sadol som si na zadok do trávy. Bolo to namáhavé a len ma z toho bolela malá hlavička. Zamračil som sa. Ako sa to všetko mám naučiť? "Krvavú? Nič mi to nehovorí, nepočul som o žiadnej Krvavej. To je tá tvoja Šamanka?" opýtal som sa jej a zastrihal ušami. Ktovie, kto by sa tak prezýval. Musel som sa jej však opýtať i na mojich rodičov. Avšak na teraz som už vyzvedal dosť. "Ja viem niečo čo ty nie?" zaskočene som povedal. Nemyslel som to v zlom, bol som úprimne v pomykove. "Nooo, Azrael mi povedal, že táto zem sa volá Mois Gris," začal som jej vysvetľovať a prešiel smerom k mojim odznakom. "Wu je starý vlk čo má veľa znalostí a predmetov. Keď mu dáš vzácne kamienky, dá ti nejaký predmet, naučí ťa mágiu alebo ti prefarbí kožušok!" vysvetlil som jej nakoniec s úsmevom. Dúfal som, že som to nepoplietol. Bolo to príliš komplikované. Zase som však mal v mysli otázky ohľadom mojich rodičov. "Ehm, Farah, mohol by som sa ťa niečo opýtať? Ja... hľadám svojich rodičov," začal som mierne nervózne. Bál som sa celkom toho, že mi nebude vedieť odpovedať. Akoby ich nikto iný nepoznal. "Môj otec bol veľký, čierny vlk so zlatými odznakmi a obrovskými krídlami. Volal sa Angel. Moja mama bola zase biela vlčica s čiernymi odznakmi a volala sa Samantha. Nič ti nehovoria?" vyskúšal som sa jej predsa len opýtať. No nedával som tomu veľké nádeje. Ale čo. Musel som to skúšať a raz sa mi určite podarí zistiť niečo viac! Veď do nedávna som ani nevedel, že nejakých rodičov mám.

Mierne mnou trhlo, keď vlčica prehovorila dosť nepríjemným hlasom, akoby som ju vyrušil. Avšak nevzdával som to. Potreboval som vedieť niečo viac o svojich rodičoch! "No... ja len, že... to musí bolieť," skonštatoval som nakoniec a pohliadol na jej zranenia. Ja sám som sa bál, až sa prvý raz poriadne zraním. Bolesť bola pre mňa veľmi nová záležitosť, ktorú som veľmi nepoznal, pretože som bol priveľmi mladý. "Ja by som nechcel, aby sa mi to stalo," dodal som, aby som pridal argument, prečo sa na to pýtam. Chcel som sa takej situácii vyhnúť, aspoň teraz, keď som nebol tak silný. Zastrihal som ušami a pozrel sa na svoje prepadnuté boky. Musel som sa zazubiť. "Ani si nepamätám, chcel som ísť loviť, ale potom som sa nadchol pre inú vec," priznal som sa a zahanbene sa usmial, keď mi zaškvŕkalo v žalúdku. Dosť nahlas na to, aby to Farah počula. "Moje meno je Zeiran, ale hovoria mi i Havran," predstavil som sa jej slušne a v mysli si zopakoval jej meno, aby som ho nezabudol. I keď sa nezdala byť veľmi priateľská, nemal som z nej zlý pocit. Aspoň čím dlhšie som sa s ňou bavil, mi prišla celkom v pohode. "Toto?" opýtal som sa jej a pohliadol na svoje znaky. "To som si kúpil u pána Wua! Chcel som mať odznaky ako moja teta Zeinab alebo Shine, či môj otec Angel! Tebe sa nepáčia?" otázal som sa jej mierne šokovaný, až smutný. Myslel som si, že sa budú páčiť všetkým vlkom, ktorých stretnem. No zdalo sa, že to nebola tak úplne pravda.

Zamrkal som očkami a zdĺhavo si zívol, keď som sa prebral s krátkeho šlofíku, do ktorého som upadol. Zastrihal som uškami a sledoval okolie. Bolo tu tak príjemne. Mal som rád lesy. Tá vôňa, praskot dreva a príjemné chladivé prostredie. Ach, bolo to tak nádherné! Po chvíli som sa vyštveral na labky a otriasol sa. Ponaťahoval som si všetky kosti a šlachy v tele a spokojne zamľaskal. Teraz, keď som si oddýchol, mal by som hľadať ďalších vlkov, ktorých sa opýtam na rodičov! pomyslel som si a rozhliadol sa po lese, no nikoho som nikde nevidel. Preto som sa vydal ďalej. Kráčal som smerom k severnej časti lesu. Už som sa i zmieril s tým, že tu nikoho nenájdem, keď som zbadal šedivý kožuch. "Oh zdravím!" vyštekol som ešte vĺčacím hlasom z diaľky, i keď som mal už takmer meter na výšku... pôsobil som ako vychrtlina, ktorá sa potkýňala o vlastné dlhé hnáty. Priblížil som sa k nej, no udržiaval som si odstup. Inštinktívne som z nej cítil mierny rešpekt. Nie len že bola staršia, ale i zranenie, ktoré mala, mi moc nepridávalo na sebaistote, aby som sa priblížil bližšie. "Čo sa ti stalo?" opýtal som sa jej napokon vcelku zaskočene. Ešte som nevidel vlka, ktorý by mal priamo získané zranenie. Pohľad na krv skutočne nebol príjemný. Avšak, niečo sa vo mne pohlo. Chcel som jej pomôcť, no nevedel som ako na to. Zakňučal som. Bol som zmätený a potreboval som nejaké slová, aby som vedel, čo mám v takejto situácii vôbec robiť!

//irisin raj cez Južne hory

Cesta naprieč skalnatým pohorím nebola jednoduchá. I keď som už mal skoro meter v kohútiku, i tak som bol stále tarbave šteňa, čo sa podkynalo o vlastne dlhé laby. Ako to tí dospelí robia, že dokážu stáť nenormálne? pomyslel som si rozhorčene, zatiaľ čo som pokračoval v zostupovani z hôr dole k lesiku, ktorého vrcholce stromov som mohol vidieť z výšky. Už teraz som vedel, že to bude onen les, kde na stromoch rastie rôzne sladké ovocie. Usmial som sa a trochu pridal do tempa. Zoskákal som posledné skaliská a dopadol na mäkkú trávu. Spokojne som pokračoval medzi stromy a našiel si jablko padnuté na zemi. Začal som ho obhryzat a užívať si jeho šťavnatú, mierne kyslastú chuť. Zvráštil som na moment tvár, no potom som pokračoval. Celkom mi chutilo! Trochu si oddýchnem a pôjdem hľadať vlkov ďalej. Verím vo svoje šťastie! pomyslel som si a zamával chvostom zo strany na stranu. Spokojne som si ľahol do tieňa jedného zo stromov a privrel očká. Na moment som predsa len zaspal.

Hneď po slovách jednej čiernej vlčice som pocítil mierne sklamanie. Nepoznala ani jedného z mojich rodičov. Bolo to zvláštne. Každý by si predsa pamätal vlka s krídlami, nemohol byť tak neviditeľný. Alebo snáď áno? To by toho veľa vysvetľovalo. "Nevadí, ďakujem, skúsim teda inde," zamumlal som, pretože okrídlená sa moc ku slovu nemala a moja netrpezlivosť bola obrovská. "Tak nabudúce!" riekol som k nim s úsmevom a rozbehol sa preč. Kam sa mám teraz vydať? Tieto vlčice o nich nič nevedeli. Ale že úplne nič! Ktovie či niekto vôbec bude niečo vedieť. Oblizol som si ňufak. Niekto bude musieť. Určite áno. Možno keby som skúmal viac na severe? Predsa len... Tam som vraj žil. Možno tam bude viac vlkov, ktorí by o tom vedeli niečo povedať! A tak som sa rozcupital smerom k horám. Mal som silné predstavy o tom, že stretnem niekoho, kto mi o nich povie urozne veľa. Aspoň jeden taký vlk by sa zišiel! Keď už nič iné ach. Povzdychol som si.prosim prosim, nech takého vlka nájdem a potom nájdem i rodičov, premýšľal som ďalej a sťažka si vydýchol. Nebolo to tak jednoduché ako som si myslel. Shine by mi vedela poradiť koho sa opýtať, prečo som sa jej na to neopýtal? Ja hlupák! Teraz tu budem blúdiť a hľadať ako ihlu v kope sena.

//Ovocný lesík cez Južne hory

Až pri pohybe krídel vlčice, som ich odlíšil od zvyšku jej tela a spozornel. Naklonil som sa mierne na stranu a pozeral sa na ne, akoby som videl ducha. Mohol? Nie... veď to bola vlčica! Prehltol som. Takže takýchto vlkov bolo viac? Mohol som k nim patriť i ja? Zamrkal som a vrátil pozornosť k vlčiciam, ktoré na mňa upierali zrak. Asi som zízal na jej krídla dlhšie, než bolo vhodné. Zahanbene som stiahol ušká dozadu a previnilo sa pousmial. "Ehm... ja," začal som, no vlastne som ani nevedel, čo som chcel povedať. Krídla Čiernej ma rozhodili! Nakoniec som sa nadýchol a pozbieral tých pár kostrbatých slov, ktoré sa mi vynárali v mysli a prehovoril: "Hľadám svojich rodičov. A..." Nervózne som si oblizol ňufák a pozrel sa zase na tie krídla. Musel som sa jej na to opýtať! I keby to bola úplná blbosť. "Od mojej tety som sa dozvedel, že mal tiež krídla!" začal som a prešiel modrými očkami na vlčicu. "A tak ma napadlo... nepoznáš ho? Bol to veľký, čierny vlk s krídlami a zlatými znakmi po tele. Napadlo ma to, lebo... no. Máš tiež krídla," zamumlal som nakoniec a pozrel sa i na druhú vlčicu, či ho nebude poznať. Tiež bola čierna. Čierny predsa museli poznať ďalších čiernych! "Ehm, moje meno je Zeiran, ale volajú ma i Havran," predstavil som na koniec, keďže ma napadlo, že by im to mohlo pomôcť. Taktiež som dodal k mojim rodičom: "Môj otec sa volá Angel a mama je Samantha. Tá by mala byť čiernobiela s ohnivými očami, ale viac mi o nej teta nepovedala." Všetky moje nádeje som vkladal práve do týchto dvoch vlčíc, či náhodou niektorého z nich nevideli, aby som sa mohol vo svojom pátraní pustiť ďalej. Avšak moje zraky zakaždým skĺzli ku krídlám vlčice. Mal som toľko otázok, ktoré som sa ohľadom nich chcel opýtať! Ale pre tento raz som sa musel správať dospelo a aspoň nejaké informácie zistiť, než sa začnem venovať niečomu nepodstatnému. Ach, ale aké by to bolo super, keby som mal vlastné krídla! Možno mi časom narastú, ak ich mal i môj otec... to by bolo úplne úžasné!

//Hory

Pokračoval som pohorím a už bol celkom i nahnevaný, že som nikde nenarazil na žiadnu vlčiu dušu. Odfrkol som si a zadíval na pláž, ku ktorej som sa približoval. Moju náladu mi zlepšil fakt, že už z diaľky som videl niekoľko vlkov, ktorí boli v dvoch skupinkách, ďalej od seba. Ja som sa vydal k tej, ktorá bola ku mne najbližšie. Boli to dve tmavé vlčice. Určite mi budú vedieť niečo povedať! A tak som si ťapal ďalej po piesku, až som sa zastavil pár metrov od nich. Zavrtel som chvostíkom a tak trochu nervózne preniesol: "Zdravím! Dúfam, že neruším, ale chcel by som sa opýtať." Preglgol som a pozrel sa na obe. Nebol som naučený sa moc socializovať s cudzími, preto som inštintívne udržoval odstup. Bolo na mne vidieť, že som mladý. Dlhé laby, chudé telo, nedržal som si postavu poriadne... avšak bol som vysoký. Veľmi vysoký, čo značilo, že v roku života budem patriť k najvyšším vlkom v krajine. Možno budú poznať niektorého z mojich rodičov a ja budem o krok bližšie k tomu, aby som ich našiel a konečne spoznal! pomyslel som si plný ilúzií a naivných predstáv, že sa tu každý s každým pozná... Avšak ak mi nepomôžu oni, určite nájdem niekoho iného, kto vie, kde by som ich mohol nájsť. Najväčšmi ma zaujímal môj otec, ktorý podľa slov Shine mal krídla ako majú vtáky. Presne nad týmto som rozmýšľal pred nejakou dobou, že by to bolo úžasné ich vlastniť. Do toho stretnutia so Shine som ani netušil, že je niečo také možné, no ona potvrdila moje predstavy. Avšak, nechcel som predbiehať okolnosti a tak som upriamil modré zraky na vlčice, vyčkávajúc ich reakciu.