Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Nerove vodopády okolo jazera

Pomaly som pokračoval po zmáčanej pôde. Na niektorých miestach lúky sa vytvárali až mláky, pretože zem bola priam presiaknutá vlahou. Oblizol som si ňufák a pokračoval ďalej, smerom k stromoradiu v diaľke. Niečo ma k nemu tiahlo, no nedokázal som opísať, čo. Poznal som oné miesto, kam som sa vydal, no nepamätal som si úplne, prečo. Starec, prebleslo mi hlavou, keď som si spomenul na onoho podivného vlka, ktorý mi ukázal rôzne srandičky. Áno! Určite to bolo to miesto. Také, kde by som mohol zosilnieť, aby mi už žiaden motýľ neunikol! Rozhodne som až priam zrýchlil do kroku. Mal som už dlhé labky, preto mi moje putovanie vysokou trávou nezabralo toľko času a čoskoro som sa ocitol v tieni džungle. Napriek tomu, že som mal srsť úplne zmočenú, necítil som sa zle. Voda mi nevadila. Práve naopak, dodávala mi akúsi energiu. A tak som vkročil medzi hustý porast.

//džungľa

Motýľa som nestihol chytiť. Uhol sa mi a ja som len dopadol späť na zadok. Sadol som si a chvostom zašvihal zo strany na stranu. Zamračil som sa. Čo je zač a prečo mi ho nejde uloviť? Veď som dobrý lovec! rozhorčene som si pomyslel a odfrkol si. Nepáčilo sa mi to. Takto som v očiach Anemon musel vyzerať ako totálny podfukár. Veď som jej predsa nakecal, že som úplný majster v love! A ono houby. Odfrkol som si a sklonil zrak na toho krpca. Anemon sa vydala za motýľom ďalej. "Anemon, počkaj!" okríkol som ju, no nezdalo sa, že by ma chcela počúvať. Bola očividne priveľmi zaujatá ohnivým motýľom. Sám som sa chcel za ňou vydať, no niečo ma v tom zastavilo. Kútikom oka som zahliadol niečo iné. Taktiež voľáku entitu, pocit, či silu, ktorá ma vábila úplne iným smerom. Zamračil som sa. Čo to bolo? Akoby sa moje malé telíčko bez môjho vedomia otočilo a labky sa dali do krokov. Nechal som sa tým viesť. Nasledoval to vábenie, ktoré ma tiahlo väčšmi na západ, i napriek počasiu, ktoré sužovalo krajinu. A tak som vyšiel spod vodopádu a srsť mi okamžite začal zmáčať dážď.

//Luka okolo jazera (Anemon bež, bež za motýľom! Na konci cesty ťa čaká prekvapenie! :DD)

Musel som jej pritakať. Vo svojich slovách niesla trochu logiky. I keď mne sa úprimne zajace nepáčili. Preferoval som veľké, mohutné jelene, ktorých parohy tvorili prekrásne vetvy. Prial som si, aby som bol natoľko silný, aby som jedného dňa dokázal takého jeleňa zložiť vlastnými silami. "Máš pravdu Anemon, ale nie som si tak nejak istý, či sa bude tento motýľ dať zjesť," vyriekol som ustarane. Už som bol dostatočne vyspelý na to, aby som chápal aspoň základné fakty okolo a neotrávil sa na prvej nastraženej pasci. I tak som chcel motýľa vidieť z bližšia. Preto som sa vydal za Anemon. Sledoval som vĺča, ako sa snaží k tomu motýľovi prikradnúť, no robila taký hluk, že by som ju i ja počul na sto honov. Povzdychol som si, no musel sa pousmiať, bolo to roztomilé! Keď po ňom skočila, sám som sa pripravil, aby som ho nasledoval a hádam i uchmatol, pretože musel logicky vyletieť hore.

Zarazila ma svojou ďalšou otázkou. Na ňu som nebol tak úplne pripravený. Musel som sa preto ponoriť do svojho vnútra, aby som rýchlo niečo vymyslel! "Nooo, vieš..." začal som trochu vyhýbavo, no potom som si spomenul na to, čo sa stalo pri ostrovčekoch! "Dokázal som vytvoriť veeeľku, hlinenú stenu!" vyhŕkol som s úplne hrdým tónom, pretože ona určite nič také nevedela. Avšak ak by to chcela po mne zopakovať, asi by som neuspel. Bol som preto rád, keď ma z tejto trápnej situácii zachránila nejaká vyššia entita, ktorá zoslala onoho podivného horiaceho motýľa. Sám som však netušil, čo všetko je možné a čo nemožné, keďže som vyrastal v krajine plnej mágií. Preto som nemohol tušiť, že je to niečo neobvyklé. Zastrihal som uškami a pohliadol na Anemon. "Vážne chceš loviť niečo tak pekné?" opýtal som sa jej, no i ja som bol zvedavý, čo to sakra je. Vzhľadom na to som kývol a uškrnul sa. "Tak sa predveď, vĺča," zatiahol som smerom k nej a díval sa, ako sa rozbehne na motýľa. Určite s ním bude dobrá zábava!

Na tvári sa mi rozľahol samoľúby úsmev. Hrdo som vypäl hruď a dôležito preniesol: "Samozrejme, že to viem! Veď som už takmer dospelý!" Bol som hrozne rád, že som vedel niečo, čo dokázali dospelí. Oh, dokonca i jednu vec, ktorú nevedeli ani podaktorí takí! "A vieš ty čo? Dokonca viem i mágiu!" vyhŕkol som smerom k nej a zavrtel chvostíkom. Veľmi som tomu pojmu nerozumel a vlastne ani tomu, ako sa mi to predtým podarilo... to nebolo podstatné! Hlavne, že som to vedel. Anemon určite nemala skúsenosti s touto silou, na to bola ešte príliš malá. Veru, že tak. Pokýval som hlavou a zavrtel chvostíkom. "Hm, Azrael si tiež nepamätá, aké to bolo, keď bol úplne maličký. Možno i ty na to zabudneš," zadumane som skonštatoval. Bol to zvláštny fakt, ktorému som nerozumel. Oblizol som si ňufáčik. Nemalo cenu to riešiť, to bolo príliš hlboké na úvahy. "Faust, jasne. Prepáč," ospravedlnil som sa s úsmevom a pohliadol niekde, kde sa mal nachádzať vchod do jaskyne. "Hm, možno je len niekde v jaskyniach. Mohli by sme ho pohľadať!" navrhol som jej. Aspoň by sme sa trošku zabavili a možno by sme sa zahrali i na schovávačku!

Zastrihal som uškami a radostne sa usmial. Musel som ju labkou poťapať po hlavičke. "Ty si mi ale chytrák, raz možno ja získam krídla!" prehlásil som úplne presvedčene. Niečo ako neúspech v mojom prípade neexistovalo. Prešiel by som i hory doly, aby som ich získal! Dokonca by som i zabil! Teda, v tomto momente ani nie, ale jedného dňa... prečo nie? Oblizol som si špicatý ňufáčik. "Hm, keď prestane padať ten nechutný dážď, môžem nám niečo uloviť!" navrhol som a zavrtel chvostíkom. Aspoň by som jej ukázal, aký som šikovný a mohla by ma obdivovať. To by bolo skvelé, potreboval som, aby aspoň niekto ocenil môj potenciál a nepodceňoval ma ako Azrael. "Z machu? Hm, ja si ani nepamätám. Viem, že všade bola tma a vlhko," riekol som, keď som vzpomínal na svoje ranné detstvo. "Akoby som mal v hlave tmu i pri spomienkach. Pamätám si poriadne až dobu, ktorú som strávil s Azraelom," skonštatoval som nakoniec a zamračil sa. Prečo som si nič z predtým nepamätal? Azda som bol príliš malý a môj mozog nebol dostatočne vyvinutý na to, aby si to zapísal do pamäti poriadne? "Neviem, aspoň si nikoho nepamätám. Hm, Fiat, dobre si pamätám?" opýtal som sa jej, keď spomenula svojho brata. "Mal čierny ňufák a labky, všakže?" dodal som, pretože jeho vzhľad som si pamätal lepšie, než jeho meno, ktoré som vypustil z hlavy. "Ktovie kde je, možno sa tiež učí loviť. I keď v tomto daždi asi nie," riekol som, i keď som si uvedomil, že je to vcelku blbá konštatácia.

Prekvapene som pohliadol na to krpaté čudo, ktoré sa nakoniec predsa len nadchlo pre môj nápad. Zastrihal som uškami a chvíľu mi trvalo, než som jej slová spracoval. Nakoniec som sa však doširoka usmial. "Tak to je super! Budeme obaja vysokí!" vyhŕkol som s mávaním chvostom zo strany na stranu. "Hmm, vlastne ani neviem, ale bolo by to úžasné, keby ide!" povedal som na jej prekvapenie a zamyslene privrel očká. "Možno ten starý, šedý vlk, čo má rôzne haraburdy by vedel o niečom viac," premýšľal som nahlas. Veď v tom svojom vozíku zakaždým toho vozil mnoho. Určite by vedel o niečom, čo by naučila vlka lietať ako vták! Alebo to bola len moja prehnaná fantázia. Tá malá kopa chlpov a tuku ma neprestávala prekvapovať. Na jednu stranu som sa potešil, že máme spoločnú známu. Avšak na druhej strane ma pichla u srdiečka zášť. Nebol som jej jediné vĺča? "Tak to som nevedel, musí to však znamenať, že vieš perfektne loviť!" zatiahol som s menšou výzvou v hlase a nadvihol spýtavo obočie. Uškrnul som sa. "To si nemyslím, maličká. I keď stále nerozumiem tomu, ako sa zjavujú na svete vĺčatá ako my," zamumlal som ďalej. Možno sme predsa len boli príbuzní? Musel som sa na to niekedy opýtať Azraela. Až sa uráči ku mne zase pridať a neťahať sa s nejakými cudzími vlkmi!

"Pretože, keď budem najvyšší, možno dosiahnem až hore na samotné nebo," riekol som. Bol som stále presvedčený, že čím viac "naj" budem, tým budem najlepším vlkom na týchto ostrovoch. "Keď pozorujem vtáky, prial by som si, aby som mal krídla a díval sa na svet zhora," skonštatoval som nakoniec. Preto by mi aspoň výška navodila akýsi pocit toho, že pozerám na všetko z hora. Dávalo to vôbec logiku? Mojej malej hlavičke áno! "Tvoj?" otázal som sa jej okamžite bez rozmýšľania. Čudoval som sa od začiatku čo som ju poznal, prečo nemá chvost rovnako dlhý ako každý normálny vlk. "Vĺča, tak ja ti budem hovoriť teda Drobec a máš ďalšie meno do zbierky, čo myslíš, Ane?" opýtal som sa jej pobavene. Myslel som to zo srandy, ale keď už mala roľko rôznych mien, prečo nepridať ďalšie? "Ja mám len dve mená. Havran a Zeiran," odpovedal som jej, no pri mene Zeiran som hrdo vypäl hruď. "Meno Zeiran mi dala jedna veľmi múdra vlčica s úžasne huňatým chvostom - Zeinab. Naučila ma i plýžiť sa a loviť!" riekol som s patričnou hrdosťou. Rád by som ju znova stretol a naučil sa kopu nových vecí!

Uškrnul som sa. "A to chcem byť tým najvyšším vlkom, aký po týchto ostrovoch kedy chodil!" dodal som k jej slovám a zamával chvostom zo strany na stranu. Ja som chcel byť "naj" vo všetkom, čo bolo z môjho odhodlania skoro za každých okolností očividné. Možno sa mi to jedného dňa i nakoniec splní. "Hm?" zamumlal som a naklonil hlavu na stranu, pretože som veľmi nepochopil významu jej slov, ktoré ku mne preniesla. "Teta? Kto je teta?" opýtal som sa, no väčšmi ma zarazila podobnosť so mnou u nejakého iného vĺčaťa. Odfrkol som si. "To nie je možné, nikto nevyzerá ako ja. Nemôže. To by potom znamenalo, že nie som dostatočne originálny," namietol som a rozhodne pokrútil hlavou zo strany na stranu. "Vážne? A aké napríklad? Ja som tiež získal meno, skutočné, originálne meno!" pochválil som sa a veľmi spokojne sa usmial. Bol som rád, že som konečne nebol už len Havran. To nebolo vôbec originálne, keď išlo o zviera predsa však?

//Jazero

Akurát som to stihol. Skryl som sa pod skalný previs a padajúcu vodu práve v momente, keď sa rozpršalo. Vydýchol som si. Nemal som rád, keď sa mi srsť lepila na telo. Znudene som pokračoval ďalej po kamennej pôde. Kopol som i do jedného z kamienkov, ktorý odletel až niekde k vode, kde zmizol pod hladinou. Zastrihal som ušami a sledoval chvíľu to dané miesto. Až po chvíli som si všimol, že to zoskupenie kameňov nie sú len kamene. Zamračil som sa a rozpoznal v obrysoch tmy vĺča. Už o niečo väčšie, než som si posledne pamätal. Ane? pomyslel som si prvé, čo ma napadlo. Nevedel som, či si jej meno pamätám úplne korektne. Oblizol som si ňufák. Aspoň trochu spoločnosti, i keď nie dospelej. Musel som sa uspokojiť s tým, čo som mal. Rozišiel som sa smerom k vĺčaťu, ktoré to očividne pomaly vzdávalo. Mohla mať tak polovičnú veľkosť z tej mojej, takmer. Pobavene som sa uškrnul. "Odkedy som ťa videl, si sa nejako zväčšila," skonštatoval som a prezrel si ten batoh chlpov, rozplácnutý na skale. Posadil som sa na zem. "Čo tu tak sama robíš, drobec?" opýtal som sa jej, dúfajúc, že už vie aspoň ako tak rozprávať. I keď ja som nemal moc čo rozprávať do toho, ako by mal vyzerať vývoj vĺčaťa. Sám som sa všetko naučil pomerne dosť neskoro.

"Zostaň tu," zopakoval som s intonáciou, ktorá hovorila sama za seba. Odul som sa. Stiahol som uši dozadu a zamračil sa, keď sa Azrael pripojil k ostatným vlkom, ktorí sa tu objavili. Čo tu vlastne chceli? Stále som nemal poňatia o nejakej svorke, pretože mi to nikto, ani len Azrael, ešte nestihol povedať. To je tak smutné. Znudene som prešiel pohľadom po brehu jazera. Nemal som čo robiť, ale sedieť sa mi tu len tak nechcelo. Zaťal som do seba tesáky a zduto si vydýchol. Nebudem tu predsa len tak sedieť, ako taký blbec! Pokrútil som hlavičkou zo strany na stranu. Môžem sa na to celé vykašľať. O to viac, keď mi na ňufák dopadla dažďová kvapka. A sakra. "Bleh," zamumlal som. Nechcel som zmoknúť. Preto som sa vydal smerom ku skale, aby som sa skryl pred dažďom.

//Vodopády

Spokojne som si chrnel v tráve, snívajúc o všetkom tom dobrodružstve, ktoré som zažil. Dokonca som sa zo spánku i usmieval! Niekoľko ráz som trhol labkou a prevalil sa na druhý bok. Spal som ako zarezaný, takže som si nevšimol ani príchod Azraela, ktorý sa rozčuľoval. Ešte hodnú chvíľu som spal, než som sa začal pomaly preberať. Ležal som na bruchu, pomaličky zdvihol hlavu a pootvoril očká. Rozospato som si zívol a niekoľko ráz zamľaskal, obzerajúc sa okolo. V tom som si však všimol vlka vedľa mňa. No okamžite ma prebralo. Myklo mnou. Potriasol som hlavou a zamrkal očami. Veď to bol Azrael! "Ou, ahoj," zamumlal som smerom k nemu a zastrihal ušami. Ešte som mal stále polo vypnutý mozog a celé telíčko ma bolelo z tej vychádzky, ktorú som mal za sebou. "Ehm, čo tu robíš?" otázal som sa ho, i keď hneď vzápätí mi došlo, že sem sa vracal neustále a i predtým sa sem chcel vrátiť. Ale ja ho predbehol. Bol som rýchlejší. Avšak ešte stále bolo na mňa moc skoro. "Bol som sa prejsť až na lúku plnú Červených kvetín," vyriekol som pomedzi ďalšie zívnutie. O bolestivých svaloch a únave som sa mu ani nezmienil. "Ulovil som i zajaca," dodal som, akoby som nenápadne čakal nejakú pochvali a konečné uznanie, že nie som až tak malý ako si myslel. Dlžil mi ospravedlnenie!

//severné hory

Nevládal som. Nech som si klamal koľko som chcel, moje telo bolo vyčerpané. Potreboval som si ľahnúť a poriadne si pospať. Jazero však bolo ešte ďaleko. Potrvá aspoň hodinu než sa k nemu dostanem. Sklonil som hlavu a už sa len tak tmolil. Hnal ma dopredu len môj cieľ. Musel som splniť to, čo som si sľúbil. Proste som to musel poraziť. Musel som Azraelovi dokázať, že na to mám. A tak som zatiaľ tesáky a z posledných síl sa rozklusa. Bude to bolieť ale kratšie než keby sa tak plazim pomalym krokom. Nakoniec som predsa jazero uvidel. Vydýchol som si, keď som spočinul na jeho brehu. Podišiel som k vode, kde som si omocil predné laby až po kolená a z hlboka sa napil. Ľadová voda perfektnr schladila moje rozhorúčené telo! Spokojne som sa odtiahol do tieňu skaly následne potom. Ľahol som si na zem a spokojne oddychoval. Hlavu som si položil ma.labky a zavrel oči. Zaslúžil som si dlhý nerušený spánok. Bolelo ma celé telo no stálo to za to. Splnil som avoje slovo a až sa zobudim poviem o tom Azraelovi a ten bufe na mňa náramne hrdý. Aspoň som v to veril, že sa tak stane.

//sokoli zrak
Bol som tak blízko a zároveň tak ďaleko od vodopádu. Pocítil som strach, že to predsa len sám nezvládnem. Bola už tma a krajina vyzerala poniekaľ odlišne. Mal som čo robiť, aby som našiel ten správny smer. Blúdil som horami. Podkynal sa o skaliská a celkom mi začalo byť i chladno. Prehltol som sliny a zapozeral sa na more, ktoré som mohol vidieť zhora. Bál som sa, že v nich budem blúdiť do rána. Bol som už i unavený a vyčerpaný z toľkého putovania. Naozaj som sapotreboval vyspať no v týchto horách to mebolo úplne ideálne, bolo v nich chladno i keď už boli teplé letné noci. A moja srsť nebola úplne najhustejšia. Povzdychol som si a pomodlil sa k bohom aby mi pomohli dostať sa domov. Ďalej som len kráčal tmou skúšal som sa neprizaniť na skalách. Mal som však čo robiť. Bolo to náročné. Nakoniec som sa však dostal do miest kde som uvidel otvorenú plán a v diaľke... Jazero. Našiel som východ z tohto bludiska! Už som bol však pomerne dosť vyčerpaný a tak som sa len modlil aby som to zvládol až k nemu.
//Jazero

//najvyššia hora

Keď som prechádzal okolo rokliny no z druhej strany, pohľadom som ušiel do jej útrob. Síce všade vládla nehostinna pustatina, hľadal som v nej ten podivný vozík a Wua. I keď mi bolo jasné, že už je ďaleko preč. Qch wko by som sa ho najradšej opýtal, že kedy mi konečne vyrqšia tie odznaky! Nebolo mi však súdené na neho naraziť. Porútil som nad tým hlavou. Nemao zmysel sa nad tým vôbec zamýšľať. Oblizol som si ňufak. Tá pustatina ma už otravovala. Nikde nič nebolo len otvorená pláň. Kde tu som uvidel zajaca ako spása trávu. Inak však široko ďaleko nič nerástlo ani nežilo. Cítil som sa akoby som bol jediný preživší na tomto ostrove. Až ma z tej predstavy striaslo. Odfrkol som si a pohľadom prešiel po okolí. Začínal som chytať podivný pocit úzkosti. Nepáčilo sa mi to. Mal som radšej lesy hory a jaskyne. Prišli mi oveľa viac bezpečnejšie než toto. Prehltol som hrču v hrdle a z posledných síl ktoré som mal som sa rozklusal. Vydal som sa k známemu pohoriu, ktoré ma dovedie až k jazeru a vodopádu. Nevedel som sa dočkať, až sa hodím na brehu jazera k zem a budem oddychovať. Snáď tam Azrael na mňa čaká...

//Severné hory