Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//červená lúka

Nasledoval som svoje kroky späť k vysokej hore na pozadí večerného neba. Tie farby boli tak prekrásne. Nechápal som ako sa môže obloha tak meniť. Avšak všimol som si, že cez deň je modrá večer a ráno farebná a v noci čierna ako moja srsť. Zaujímalo ma, či môže mať i iné odtiene. Napríklad zelené! Takú farbu som na nej ešte nikdy nevidel. Aby som si mohol tento ukáz lepšie vychutnať, zastavil som sa na úpätí hory. Sadol som si na zadok a užíval si pohľad na to prírodné divadlo. Až kým slnko nezapadlo úplne za horizont. Ach keby len tu bol ao mmou Azrael alwbp Zeimab. Určite by si to spoločne so mnou užili. Obaja však boli bohvie kde. Povzdychol som si. Bolo na čase sa vrátiť. K jazeru ma čakala ešte pekne dlhá prechádzka. Ak som to chcel stihnúť, kým bude čierno čierna tma, musel som sa poponáhľať. Po tme by sa šlo veľmi ťažko cez ten horský priechod. Istotnw by som sa zranil i keď na to som momentálne ani v najmenšom nemyslel! Mal aom hlavu v oblakoch a to doslova. Zastrihal som ušami a pokračoval ďalej.

//Sokoli zrak

//Rokle

Ani som sa moc nepriblížil k hore. I keď sa zdalo, že som takmer u nej. Bola tak ohromne vysoká! Nikdy som nič také veľké ako ona nevidel. Normálne som rozmýšľal, aké by to bolo, keby som sa na ňu vyštveral. Kam by som asi tak až dovidel? Možno by som našiel i ďalšiu pevninu, ktorú som nemohol vidieť zo zeme! Zastrihal som ušami a táto predstava ma nadchla. Teraz som ma ale iný cieľ, ktorý som chcel dosiahnuť. Obišiel som horu a červené more makov na mňa okamžite priam vyskočilo! Zavrtel som chvostom zo strany na stranu a zamieril do jej srdca. Užíval som si ich prítomnosť a sfarbenie. Červená sa mi naozaj páčila. Sklonil som hlavu a k jednému maku si privoňal. Uuuuum tak krásne to voňalo! Zašvihal som chvostom zo strany na stranu a pokračoval ďalej. Mal som radosť a neopísateľnú chuť sa v nich vyvalat. A tak som i urobil. Začal som sa valat hore bruchom a smiat sa u toho. Bola to príjemná zmena. Nakoniec som sa vyštveral na labky a vydal sa spät k hore. Bol čas sa vrátiť a povedať o tom Azraelovi aby uznal že som dosť veľký! A taktiež sa ho opýtať na henti žiarivú vec na konci.

//Najvyssia hora

//Les Alf

Tiene stromov dopadajúce na moje telo pomaly zmizli. Ocitol som sa opäť na otvorenom priestranstve. Len ja a divoký svet. V lese som sa cítil o niečo lepšie. Takto vonka som si prišiel akoby som bol ľahkou korisťou. Avšak ani to mi nezabránilo sa vydať ďalej na východ, ako ten smer pomenoval Azrael. Bolo to tak fascinujúce. Tam kde vychádzalo slnko ráno bol východ, tam kde zapadalo zase západ. Medzi nimi smerom nadol bol juh a nahor sever. Nechápal som, ako to niekto mohol vymyslieť no bolo to geniálne!ohol som tak presne určiť smer, ktorým som sa mal vydať. Potriasol som hlavou a pozrel sa na roklinu, okolo ktorej som kráčal. Nechcel by som spadnúť dole, bola to celkom výška. Až ma z tej predstavy striaslo. Prečo som však vôbec nad niečím takým rozmýšľal? Už som vôbec nevedel čo z tej všetkej radosti! Oblizol som si ňufak. Napriek tomu, že som si ho omocil vo vode rieky, furt som cítil železitú chuť krvi. Ach ale bola celkom príjemná. Zastrihal som ušami a pohliadol na horu. Už som bol takmer u jej upatia. K červenej lúke to bol už len kúsok! Ha ja som vedel, že to dokážem. Uznanlivo som pokyval hlavou.

//červená lúka

//Furijské hory

Hneď ako moje labky vkročili na lesnú pôdu, ovanul ma príjemný pach borovíc a iných ihličnanov. Príjemne to voňalo. Mal som rád lesy. Vždy boli plné pachov zvierat, rastlín, či iných vecí. Mohol by som si niečo uloviť, pomyslel som si, keď som nasal okolité pachy. Oblizol som si ňufák. Po tej ceste mi slušne vyhladlo. Preto som si v duchu zopakoval všetko, čo ma učila Zeinab. Zavrel som oči a začal vnímať okolie. Všetky zvuky a pachy. Snažil som sa oddeliť ten známy pach, ktorý ma naučila si všímať. Potom som otvoril oči a vydal sa po pachovej stope. Trvalo, kým som sa dostal k silnejšej časti pachu. Sklonil som sa a sledoval medzi kríkami ušiaka, ktorý si pochutnával na bobuľkách. Prikrčil som sa a začal opatrne našľapovať na lesnú pôdu. Šlo mi to ľahšie, než na kamenistej pôde v horách. Po chvíli som sa dostal dostatočne blízko. To si ma ušiak už všimol a vydal sa na útek. Ja okamžite za ním. Dobehol som ho, pretože mal zranenú labku. Otvoril som papuľu a za behu sa mu zahryzol do tela. Pevne som stisol čeluste a skotúľal sa k zemi spolu s ním. Krvou sa mi hneď naplnila papuľa. Prevrátil som sa na brucho a pridusil ho úplne. Keď sa prestal hýbať, začal som žrať. Bola to paráda! Nechápal som, o čom hovoril Azrael. Po ceste z lesu som sa stavil u rieky, kde som sa napil a opláchol si papuľu. Potom som pokračoval von z lesa tam, kde som v diaľke videl vrchol tej vysokej hory.

//Roklina

//Rest

Ako ma mohol ten starý vlk oklamať? Bol som natoľko hlúpy, že som mu veril? Pokrútil som hlavičkou. Nie, veď i Zeinab hovorila, že to chvíľku trvalo, než sa na jej tele vykreslili jej znaky. Musel som preto byť trpezlivý, i keď to nebola moja silná stránka. Oblizol som si ňufáčik a porozhliadol sa po okolí. Zastihol ma tieň hôr. Ďalších. Zdvihol som zrak dohora a sledoval ich hrebene. Zdali sa byť poniekal menšie, než tie, cez ktoré som prechádzal predtým. Našiel som si horskú cestičku od zvery a vydal sa po nej do hôr. Trvalo, než som sa dostal na ich samí vrh. Avšak na vrchole sa mi naskytol prekrásny pohľad na okolie. Bolo to tak pekné. Mal som rád tento ostrov. Bolo tu toľko zaujímavých miest, ktoré som musel lepšie preskúmať! Možno nájdem niečo poriadne. Pokračoval som ďalej, sledujúc stopu zvery, ktorá musela horami migrovať. Pretože som začal čochvíľu opäť klesať. Svaly ma začínali pomaly páliť, ale moje odhodlanie bolo väčšie. Pomaly som klesal smerom k lesu, ktorý sa rozprestieral podo mnou.

//Les álf

//Irisin raj

Prešiel som niekoľko menších úpätí hôr, než sa mi naskytol pohľad na veľmi krásne údolie, v ktorom srdci sa rozliehalo veľké jazero. Voda! pomyslel som si a zavrtel zo strany na stranu chvostíkom. Rozklusal som sa po svahu smerom dole. Precenil som však svoje schopnosti. Zamotali sa mi do seba moje dlhé labky a začal som sa po trávnatom svahy kotúľať ako vrece zemiakov! Nakoniec som tvrdo dopadol na brehu jazera. Zaskučal som, pretože som zastal v dosť divnej polohe. Posťažoval som sa popod ňufák, keď som sa začal vymotávať z toho praclíka, v ktorom som skončil. Au, zafňukal som a otriasol sa, aby som si napravil srsť, ktorá sa mi rozcuchala. Ponaťahoval som si koštiale a svaly. Len mi tak v nich zapraskalo. No nič sa nedeje. Ako každé mláďa som sa po páde postavil, otriasol a pokračoval ďalej akoby sa nič nestalo. Podišiel som k vode a začal piť. Bolo to ako pohladenie po duši. Vydýchol som si a usmial sa. Hneď ako sa odraz hladiny ustálil, myklo ma. Ešte som sa nevidel. Natočil som hlavu a kukol po sebe znova. Bol som čierny, to som vedel, ale moje oči zmenili farbu. Naklonil som hlavu na stranu. Avšak na kožuchu som ešte stále znaky nevidel. Zamračil som sa. Wu ma oklamal? Nahnevane som labkou rozčeril hladinu a vydal sa po brehu ďalej.

//Furijské hory

//Dračí priesmyk

Zdalo sa, akoby táto prekliata skalnatá roklina nemala konca kraja. Spočiatku mi to ani tak neprišlo, ale keď som už nejakú dobu nevidel koniec priesmyku, začínal som sa nudiť a chytať menšiu schýzu, že som sa stratil medzi horami v nejakej odľahlej uličke, i keď som nikde neodbočoval. Alebo to nebol ten priesmyk, ktorým som šiel so Zeinab a Azraelom? Určite to je on, pripomenul som si, o čom ma presvedčila i podivná skala, okolo ktorej som kráčal. Nevedel som to pomenovať, keďže som žiadnu lebku nikdy nevidel, ale vedel som, že niečo musí znázorňovať. Skaly vyzerali normálne úplne inak. Potriasol som hlavičkou a povzdychol si. Nie. Nevzdával som to. Musel som ten priesmyk prejsť! A tak som pokračoval, až som naozaj uvidel jeho koniec. Nastražil som ušiská a sledoval zapadajúce lúče slnka. Usmial som sa. Dokázal som to, pomyslel som si a pocítil ďalší nával energie. Rozklusal som sa k pláži a zastavil sa v piesku, pri pohlade na more. Nebolo to však to more, ktoré som už poznal. Toto bol úplne iný pohľad! Mierne zmätene som sa obzrel cez pleco. V tomto mieste som naozaj ešte nebol. Otočil som sa ďalej na juh, kde hory pokračovali. Zamračil som sa. To som sa stratil? Nie, veď ja som presne vedel kde som! A tak som sa rozišiel ďalej za ňufákom, veď niekde som vyjsť musel no nie?

//Rest

//Severné hory

Priestor medzi horami sa konečne otvoril. Vydýchol som si a odhodlane vykročil ďalej. Nebolo to tak ťažké! Veď koľko som toho prešiel a nič sa nestalo. Azrael také hovadiny trepal. Nechcel vidieť, ako som zosilnej a vyrástol. Odfrkol som si a pokračoval ďalej za ňufákom. Bol som odhodlaný svoj zámer dokonať. I keby som sa cestou naspäť musel plaziť po zemi. Bolo mi to jedno. Moja odhodlanosť a vytrvalosť boli viac, než fyzické obmedzenia môjho mladého tela. Avšak práve vďaka tomu som bol odolnejší a vydržal som toho viac, pretože som bol mladý. Paradoxne. Nemal som však potrebný tréning, aby som to zvládol bez väčších následkov. Nedokázal som pracovať správne s výdajom energie. Buď som sa moc ponáhľal alebo som sa flákal. Potreboval som nájsť i vodu, na ktorú som momentálne ani nepomyslel. Hrozne veľa faktorov mi unikalo. Pretože som videl len svoj cieľ a iné veci som do toho môjho plánu nerátal. Ach tá mladá, neskúsená a naivná hlava!

//Irisin raj

//Výhliadka

Zazdalo sa mi, že som v diaľke zazrel nejakú hnedú machuľu. Mohla to byť kľudne srna, ale i Azrael. Preto som pobehol do behu a dlhé laby ma dostali ďaleko na juh výhliadky, až k úpätiu hôr. Nešiel som však po horskom chodníku na ich končiare, nie. Opisoval som ich hranice, pomaly sa dostávajúc k priesmyku, ktorý sa tiahol pomedzi dve pohoria. Ako som sa náhlil, dosť som sa zadýchal. Preto som po chvíli, keď ma zahalil tieň brál, zastavil. Musel som sa vydýchať a polapiť dych. Narábal som so svojou energiou hrozne nerozvážne. Zamračil som sa. Nie, nie som tak slabý. Zaťal som tesáky. Musel som Azraelovi dokázať, že to zvládnem. Čo ma to Zeinab učila? Samozrejme, musel som trénovať, zlepšovať sa. A presne to som robil. Moje telo ma predsa nemohlo potopiť. Chcel som byť ten najlepší. Zavrčal som. Ja to dokážem, ukážem všetkým, že som široko ďaleko najlepší! pomyslel som si rozhodne a napol tie vĺčacie svaly. Z niečoho sa však budovať museli. Rozhodne som vykročil vpred. Nikto ma nebude podceňovať. Nikto.

//Dračí priesmyk

//Les pri Moste

Spokojne som si klusal po trávnatom koberci a užíval si tú voľnosť, ktorá ma objala. Zavrtel som chvostom zo strany na stranu a radosť zo mňa len tak sršala. Nevedel som sa dočkať, až ukážem Azraelovi, aký som už dospelý a vyspelý, že prežijem aj väčšiu záťaž. Tú som chcel demonštrovať práve svojim výletom k tej červenej lúke a nazad k jazeru. Veď som tento ostrov poznal takmer dokonale! Až na pár zákutí, ktoré som ešte nevidel, ale to ma nenapadlo. Zastavil som sa na hranici útesu a sledoval červené "more" na druhom konci pevniny. Presne tam som sa chcel dostať. Bola to pekná diaľka, ale cestu som tam už viacmenej poznal. Preto som potriasol hlavou. Je na čase si máknuť, pomyslel som si. Hlavne som sa chcel vzdialiť čo najďalej, aby som zdrhol Azraelovi, ktorý sa určite vydá po mojej stope. Musel som ju stratiť v rieke, ako ma naučila Zeinab. Prešiel som pomaly na druhú stranu útesu a prezrel si vnútrozemie ostrovu. Mohol som vidieť neďaleko seba vodopád a jazero, ktoré napĺňal. Bude to jednoduché. Pokýval som nad tým hlavou a pomaly sa vydal poklusom ďalej na juh k priesmyku, ktorý viedol do ďalšej časti ostrovu. Odtiaľ to už nebolo tak ďaleko!

//Severné hory

Nezdalo sa, že by Azrael chcel zmeniť svoju výpoveď. A vlastne ani som mu nedal priestor na to, aby si nejaký svoj ďalší názor presadil. Ja som mal svoju hlúpučku hlavu predsa! Už nie som ani zďaleka malé vĺča, pomyslel som si. Už som bol takmer tak vysoký ako on. I keď som bol ako taká vyžla a svaly som hádam nikde nemal. Nemohol ma porovnávať s tým malým vĺčaťom, ktorým som bol keď ma našiel! Nie, podceňoval ma. Zamračil som sa. Musel som mu dokázať, že nie som tak úplne bezmocný. Že som niečo viac. Odfrkol som si a prešiel pohľadom po lesu. Musel som sa vydať na prieskum sám. Pokiaľ to zvládnem, budem hodný jeho uznania. No nie? Určite ma potom bude brať ako sebarovného! pomyslel som si a prikývol hlavou. Bol to skvelý nápad. "Joj cikať mi treba," riekol som a zazubil sa do úškrnu, aby som si mohol odbehnúť bokom. Nemal som rád, keď ma niekto u toho videl. Som sa šiel hanbou pod zem prepadnúť. zašiel som teda za "roh" a popri tom som si uvedomil, že môj plán je dokonalý! Aspoň pre mňa. Bol však až príliš idealistický a naivný. No čo, vĺčatá sa učia na vlastných chybách. Preto som sa vydal preč. Niekoľko ráz som sa obzrel cez plece, či ma náhodou Azrael nesledoval. No našťastie si to ešte nevšimol. Na tvári sa mi rozľahol spokojný úsmev, veď ja mu dokážem, že som už dostatočne veľký!

//Na výhliadke

//Tajné ostrovy

Stiahol som ušká k hlave a mierne mnou trhlo vzad, keď Azrael priam zavrčal smerom ku mne svoju odpoveď. "..." Chcel som niečo povedať, no moja papuľa ostala len otvorená, bez známky akéhokoľvek zvuku. Nezmohol som sa ani na jeden blbý tón! Až po jeho ďalších slovách, som nabral dostatok odvahy na to, aby som začal reagovať. "No tak ma vypne! Čo to vlastne znamená?" ohradil som sa i keď mierne neohrabane. Pokrútil som hlavou zo strany na stranu. "Ja som dosť silný a oddýchnutý na to, aby som sa mohol ďalej učiť a preskúmavať okolie. Nepotrebujem vypnúť!" vyriekol som a využil i nové slovo, ktoré ma Azrael naučil. Už som sa nevedel dočkať, až niekomu jedného dňa poviem, že ho vypnem. Zavrtel som hlavou ešte raz zo strany na stranu. No nie, proste nie. "Ja nejdem späť do úkrytu, prečo nemôžeme ísť teraz hneď trénovať? Alebo ísť na ten sever?" vyriekol som a zamračil sa. Ja by som to zvládol i sám! Určite. "Pôjdem i sám, už som dosť veľký!" prehlásil som rozhodne. Nikto mi nebude stáť v mojej ceste na vrchol a obmedzovať ma nejakými pauzičkami! Nakoniec som však urobil predsa len šteňacie očká.

Azrael neprotirečil. Určite si priznal, že musím mať vo svojich slovách pravdu. Zašvihal som chvostom a pohliadol niekam na more. Lákala ma predstava preskúmať každý jeden malý i väčší ostrov, ktorý sa v tejto zátoke nachádzal. Avšak nezdalo sa, že by sme tu mali v pláne stráviť viac času, než bolo nevyhnutné. Pohľadom som prešiel na Hnedého, ktorý pokračoval vo svojich slovách. "Ja nepotrebujem oddychovať," namietol som rozhodne a zamračil sa. Azrael chcel neustále jesť alebo spať. Akoby sme robili niečo, čo by nás stálo veľa energie. Nebol až tak starý alebo áno? To i ja keď dospejem, budem neustále unavený a hladný? To sa snáď nikdy nestane! Ja som chcel žiť a užívať si, skúšať nové veci a učiť sa im. Avšak s týmto prístupom sa to naučím tak za uhorský rok. "Dobre no," nakoniec som rezignovane prehlásil a vydal sa pomaly za jeho chvostom. "Prečo chceš toľko oddychovať? Nechápem, ja mám toľko energie ako nikto!" prehlásil som a hrdo vypol hruď. Mal by som silu premôcť i ďalších desať rýb!

//Les pri moste

Počúval som jeho slová, no v mojej malej dušičke sa budil nesúhlas. V mojej malej hrudi to len tak horelo. Nie, tie jeho slová nedávali zmysel. Mýlil sa. Musel sa mýliť. Oduto som nafúkol vzduch do papuľky. Predsa len som vydržal, kým dorozprával. Aspoň som to tak usúdil. "Nemyslím si," riekol som a pokrútil som pomaly hlavičkou. "Keď si dostatočne mocný, nepotrebuješ premýšľať," zopakoval som rozhodne svoje slová a v očiach sa mi zablyslo. "Ak máš moc, nikto ťa neoblafne, nikto sa na teba nezmôže," dodal som a zašvihal chvostom. Moja srsť schla pomerne rýchlo. Už teraz som bol takmer suchý. Spod čiernej srsti sa zaleskli trsy modrej srsti, avšak stále to nebolo takmer vôbec vidieť skrz čiernu srsť. Ešte to nejaký ten čas potrvá. "Slabí potrebujú byť chytrí, pretože nemajú moc," prenieesol som a pokývol hlavou, aby som pridal váhu svojim slovám. Neplietol som sa až tak moc. Naozaj mi sila mohla zaručiť určitú nedostupnosť a isté víťazstvá. Ale moje vedomie nepoznalo osud väčšiny mocných individuí, ktorí nakoniec padli. Ako taký Hitler... Zastrihal som ušami. Chcel som byť najsilnejší. Bolo to na mne vidieť už od malého vĺčaťa a ako som rástol, bolo na mne vidieť, že moja moc je skutočne veľká. Musel som sa ju však naučiť používať. Privrel som oči.

S miernym odporom som sa díval na Azraela, ktorý si priam užíval pohostenie, ktoré mu ponúklo more. Nechcem byť dospelý," pomyslel som si u jeho slov. NIe, radšej by som ostal navždy vĺčaťom, než by som si chcel pochutnávať na rybách. Na smradľavých, nechutných, slizkých rybách. Odfrkol som si a odvrátil zrak na more, čakajúc, kedy sa nažerie, aby sme mohli ísť niekam trénovať mágiu. To ma zaujímalo v tomto bode asi najviac. "Nechápem," riekol som na jeho preslov. Bolo to tak zamotané a hlboké, že som to nedokázal poriadne rozlúsknuť. Získal si však moju plnú pozornosť a tak som svoje modré zraky upriamil priamo na neho. "Premýšľanie nemôže byť viac ako sila, rýchlosť, či mágia. Veď je to len hlúposť!" vyriekol som a privrel zraky. Nie, to určite nemohlo byť to najhlavnejšie. I korisť mohla premýšľať, no nepomohlo jej to, keď som bol rýchlejší či silnejší.