Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nakrčil som ňufák, keď Azrael mierne drasticky ukončil život ryby. Bolo to vcelku niečo iné, než som mohol doteraz vidieť. Avšak, každý jeden deň sme sa naučili niečo nové, no nie? Potriasol som hlavičkou a natiahol krk, akoby som chcel očuchať onú rybu. "Dobre, skúsim," zamumlal som na jeho slová a sklonil sa ku kusu ryby. Zastrihal som ušami a pridržal si jej nehybné telo labou. Zháčil som sa. Smrdelo to a malo to nechutne slizké šupiny. "Ew," vypadlo zo mňa. Chcel som dať však tomu šancu. Azrael predsa povedal, že má ryby rád. Nadýchol som sa, zadržal ho a skúsil sa do toho smradľavého kusu mäsa zahryznúť. Odlúpol som si kus mäsa a skúsil ho požuť i so šupinami. Nebolo to naj...lepšie. Zvráštil som tvár no žul ďalej. Nakoniec som to však vzdal a vypľul to na zem. Odprskol som si. "Bleh, nechutí mi to," zamumlal som a začal si hlavu obtierať v neďalekej tráve. Chcel som sa tej pachute v papuli zbaviť, ale nešlo to. Voda bola slaná a bohvie kde bola najbližšia pitná voda. Toľko utrpenia! "Ty vieš veľmi dobre ovládať mágiu?" zamumlal som smerom k nemu a zabudol i na celú pachuť rybaciny, ktorá mi páchla popod ňufák. Myšlienka, že ma niečo nové naučí, ma nadchla.

Zmätenie a šok, ktoré ma prikovali k zemi, veľmi rýchlo opadli. Potriasol som hlavou a sledoval Azraela, ako odchytil rybu bez toho, aby sa vôbec k nej pohol. Bola to zase tá záhadná sila mágie! Pohľadom som mlčky tikal medzi rybou a kamennou stenou, ktorá sa pomaly začala pod pôsobením drobných vĺn droliť. Prehltol som hrču v hrdle a venoval pohľad plný otázok smerom na Azraela. Mágia, pomyslel som si. Lákala ma jej moc, schopnosti, ktoré vďaka nej môžem nadobudnúť. na druhú stranu som sa jej bál, nechápal som jej a... bol som na to ešte príliš mladý a slabý. Avšak, nechcel som pred Azraelom vyzerať ako ustráchané vĺča, veď som bol takmer tak veľký ako on! Preto som okamžite vyčaril úsmev a tváril sa, že viem presne čo som urobil. "To áno! A nabudúce to zvládnem sám!" vyhŕkol som a vypol hruď, keď som podišiel po vode smerom k Azraelovi. Ja som toho veľa neurobil, preto som prenechával zabitie ryby jemu. Vyšiel som na breh a otriasol zo seba vodu. Následne som si sadol do piesku a zastrihal ušami. "Ako chutí ryba?" otázal som sa ho, i napriek tomu, že to za krátky moment okúsim! Bol som zvedavý a nikdy pred tým som rybu nejedol.

Zastrihal som ušami a svetlými zrakmi pozoroval pokojnú hladinu mora. Azrael si mohol všimnúť, že mi mentolový odtieň zelenej postupom času začínal blednúť a meniť svoj odtieň do modrého. Ja sám nevenoval dostatok pozornosti svojmu odrazu na hladine. Radšej som skúmal plávajúce rybky. Hnedý ma vyzval, aby som jednu z nich ulovil. Zašvihal som mokrým chvostom a privrel oči s iskrou výzvy. "Ryby som ešte nelovil," skonštatoval som nakoniec. Nemohlo to byť však tak odlišné od bežného lovu. Alebo áno? Potriasol som hlavičkou a upriamil zrak do vody. Mohol som si všimnúť, že čím viac som sa hýbal, tým väčšmi odo mňa unikali. Zamračil som sa. Musel som byť chytrejší než oni. Preto som ostal stáť na jednom mieste. Nehybnúc.
Prešiel som si jazykom po ňufáku a upriamil zrak do vody. Vyhliadol som si rybu, ktorá bola pri mne najbližšie. Nemal som však príliš veľkú trpezlivosť a hneď som po nej vyštartoval. Zcvakol som pod vodou zuby, no ryba mi stihla uplávať. Kto by predpokladal, že sa mi to vôbec na prvý raz podarí? Zavrčal som, keď som sa vynoril a otriasol svoj kožuch. "Sú rýchlejšie než zajac," posťažoval som sa a ponaťahoval si koštiale. Odfrkol som si a prešiel po plytčine trošku ďalej, skúšajúc to znova. Rovnakým postupom. No i tak mi unikla. Zamračil som sa a v momente, keď sa odo mňa vzdialila, hnev a frustrácia v mojom tele vyprodukovali príval energie, ktorá sa premietla v tej podivnej mágií. Z dna mora sa vyhrnul kusisko hlinenej barikády. Nebola vysoká, ale dostatočná na to, aby zabránila tej veľkej a tučnej rybe, ktorá ma nahnevala utiecť. Vrazila do nej a na chvíľu ju to zaskočilo. Mňa však taktiež a preto som i túto príležitosť ju chytiť totálne prepásol, ak Azrael nezareagoval skôr.

//les pri moste

Klusal som popri Azraelovi a zaujato sa na neho zadíval. "Uuu, a ako vyzerá?" opýtal som sa ho, keďže som si to nedokázal predstaviť. Sledoval som modrými očkami okolie. Chcel som nájsť niečo, čo by sa úkrytu dalo prirovnať. Ale okrem hornatého terénu som nič nevidel... Všade naokolo boli trávnaté kopčeky, ktoré mojej veľkosti nedovoľovali dohliadnuť až k morskej hladine. Napriek tomu som počul šum mora, i vlhkosť a soľ, ktorú som mohol vo vzduchu cítiť. Zavrtel som chvostíkom. „More je blízko!“ ohlásil som poslušne Azraelovi a zazubil sa. Zeinab ma predsa niečomu naučila. Potreboval som veľa praxe, aby som sa zlepšil v schopnostiach dospelých vlkov. Mal som na to ešte dostatok času, ale moje ambície ma hnali za mojim cieľom oveľa rýchlejšie. Zastrihal som uškami a predbehol i dokonca veľkého brášku, aby som sa čo najskôr dostal k spenenej vode.
Na moje prekvapenie, hneď ako moje modré studničky spadli na hladinu, voda v týchto miestach vôbec, ale vôbec nebola rozbúrená. Zamračil som sa. „Ako to, že tu nie sú takmer žiadne vlny?“ opýtal som sa Azraela, pretože mi to nešlo do tej malej hlavičky. Na pláži vždy boli spenené vlny. Väčšie alebo menšie. Lenže tu to vyzeralo, akoby bola hladina takmer pokojná, prepojená rôznymi, roztrúsenými ostrovčekmi všelijakých rozmerov a veľkostí. Tak či onak som si to doťapal cez trávu i piesok až k vode. Omočil som si labky až po „kolená“ a veselo vrtel malým chvostíkom. „Pozri rybky!“ zvolal som a skočil ďalej do vody, akoby som chcel chytiť oné drobné rybky. Samozrejme, že mi hneď ušli. Namrzene som zavrčal a pohľadom prešiel na niečo, čo som spozoroval na okraji svojho zorného poľa.

//zeiran je zatiaľ čierny s modrými očami, znaky sa neprejavili ešte

//draco priesmyk

Tešilo ma, že sa Azraelovi moje nové meno páči. Začal som vrtieť chvtostom zo sttany na stranu a sledoval jeho kroky lesom. Tento les som nepoznal alebo snáď ano? Ťažko povedať. Bol som ešte mladý a niektoré spomienky z ranného veku som ma dosť zahmlené. Tak či onak na tom priveľmi nezalezalo. Potriasol som hlavičkou a dobehol Azraela, ktorý sa mi mierne vzdialil ako som sa zamyslel. "A prečo tam nepôjdeme? Urobil som niečo zle?" opýtal som sa ho zaskočene. Len tak zmenil názor! Bál som sa, že som naozaj urobil nejakú neplechu a preto si nezaslúžim také dobrodružstvo. "A kam teda pôjdeme?" opýtal som sa ho nakoniec a zastrihal ušami, keď som ho pomaly nasledoval smerom von z lesa. "Čo je to pevnosť?" dodal som ešte. Samé nové slová som sa učil. Koľko som ich vlastne este nepoznal?

//Tajne ostrovy

//sokolí zrak

Pousmial som sa, keď som si to pomaly ťapal za Azraelom. Usmieval som sa. Bol som šťastný. Síce som bol mierne smutný, že nás opustila Zeinab, nebolo to však navždy predsa. A dostal som svoje meno! Bol to neopísateľný pocit. "Mne sa páči! Aj tebe však?" opýtal som sa ho. Dosť mi záležalo na jeho názore. Vlastne bol môj terajší vzor, od ktorého som všetko kopíroval. Chcel som byť ako on. Bol hrozne silný a super! "Na sever?" preniesol som smerom k nemu a zastrihal ušami, ako sme kráčali úzkym priesmykom. Svetové strany mi boli ešte tak nejak neznáme. Mohol ma konečne niečomu novému priučiť. "A čo tam je?" opýtal som sa ho ďalej. Zaujímalo ma to. Bol som zvedavý. Chcel som vedieť všetko, čo len išlo! Potriasol som hlavičkou a cupital ďalej, obzerajúc sa po okolí, akoby som hľadal niečo, čo by zaujalo moju pozornosť, no nič tu nebolo len plno nudných kameňov.

//les pri moste cez lúku

Meno, postavenie: Zeiran, sigma
Počet postov za Jún: 16
Zhrnutie: Zeinab naučila Zeirana základom lovu, tichého našľapovania, vetrenia, rozoznávania pachov, stopovania... ulovil i svojho prvého zajaca, i keď s jej pomocou. Narazil opäť na Wua, ktorý mu zmenil jeho dizajn. Nakoniec mu Zeinab s Azraelom konečne vytvorili meno -> Zeinab + Havran = Zeiran. Teraz putuje ďalej s Azraelom na sever :>

15 KŠM 3% do vytrvalosti/zapsáno

Prihlasujem Lissandru ;-;
Na hernú i nehernú
Eeeeee zviera pakôň!

Pribehol som ešte k Zeinab, aby som ju nejako "objal", než sa vydala preč ako rozlúčka. "Budeš mi chýbať," zamumlal som k nej, i keď sme sa nelúčili na veky vekov. No pre mňa to tak bolo. Nechcel som sa s ňou rozlúčiť vôbec, ale bohužiaľ taký bol život. Posmutnel som, keď sa otočila, no prekvapene som zastrihal ušami, keď ma oslovila inak, než Havran. Naklonil som hlavu a pozrel sa i na Azraela, ktorý mi položil otázku. "Zei-ran," zopakoval som si nahlas a ešte niekoľko ráz to v mysli zopakoval, aby som zistil, ako to meno "chutí". "Zeiran!" nakoniec som veľmi energicky vykríkol a pozrel sa smerom na môjho veľkého brášku. "Páči sa mi to meno, takže odteraz som Zeiran?" musel som sa uistiť a tak som upieral zelené kukadlá na Azraela, zatiaľ čo sa pomaly vydal niekam ďalej na sever. Pomaličky som ho nasledoval, až som zistil, že sa vraciame vlastne odkiaľ sme sem prišli. "Kam pôjdeme?" opýtal som sa ho zvedavo a pozrel sa dopredu na hory, ku ktorým sme sa približovali.

//Dračí priesmyk

Sledoval som ich oboch. Nerozumel som moc tomu, ako sa mená vytvárajú a odkiaľ prichádzajú. Bral som to ako činnosť, ktorú predovšetkým robia dospelí a nie vĺčatá. Preto som mlčal a len sa tak prizeral ich rozhovoru. Nezdalo sa, že by im to šlo. Trochu som posmutnel. Asi mi bolo ťažké vymyslieť meno. Veď ma ani vlastná matka nechcela! Možno preto, že som bol tak komplikovaný. Povzdychol som si a privrel zraky. "Možno mi ani nejde vymyslieť meno..." zamumlal som nakoniec a smutne sa na nich kukol. Bol som len samé sklamanie. Nič som poriadne nevedel, ani som nebol hodný preto poriadneho mena. Ach. Potriasol som hlavičkou a s trochou radosti sa pozrel na Zeinab. "Budem si to pamätať," riekol som s úsmevom k nej a zavrtel chvostíkom. Nie že by som nemal chuť zavyť hneď ako sa rozídeme... stále som nechápal, prečo spolu nemôžeme byť neustále! Každopádne, nezáležalo na tom. Ona určite príde, keď ju budem potrebovať. veď mi toho ešte toľko sľúbila, že ma naučí! "Prieskum znie dobre," zvolal som smerom k Azraelovi a môj chvost sa začal vrtieť zo strany na stranu.

Zavrtel som chvostíkom, keď ma uistila Zeinab, že moje znaky sa určite čoskoro ukážu. "Meno... ja neviem, mne sa Havran páči!" riekol som smerom k nim s úsmevom. Ani len ma nenapadlo, že normálne sa naozaj vlci nevolajú podľa zvierat či predmetov, ale majú skôr vlastné názvy. "Neviem ani ako sa to robí," dodal som nakoniec a zvesil ušká k hlave. Nebol som dostatočne veľký na to, aby som niečo také dokázal. Povzdychol som si a prešiel pohľadom po dvojici vlkov. Keď mi však povedala Zeinab, že by sa chcela oddeliť... "Oh, to je škoda ja by som chcel aby si šla s nami," zamumlal som k nej, i keď to asi nezaberie. I tak som urobil psie očká. Na druhú stranu som chcel byť viac s Azraelom. Mal som k nemu z nejakého dôvodu bližšie. Ale Zei som mal tiež moc rád. Nedokázal som sa rozhodnúť, preto by som bol najradšej, keby som s nimi obomi! Čo také dôležitejšie mala na práci než mňa? Achhh

Cítil som sa dosť nesvoj, keď na mňa káravo prehovorila Zeinab. Vedel som, že sa musela báť, pretože i ja som sa bál. Inak by ma nešla hľadať, no nie? Tak či onak som zavrtel chvostíkom a so sklopeným zrakom i uškami k nej prehovoril: "Keď ja videl zajaca a chcel ho uloviť pre teba." Oblizol som si ňufáčik a nevinne sa na ňu usmial. Avšak, keď ma i pochválila a Azrael sa ma začal vypytovať, vedel som, že je dobre. Zamával som chvostom zo strany na stranu a posadil sa pekne do trávi. "Mal tam toho veľa, ale ja chcel len na kožúšok niečo," riekol som. Zeinab ma však ubezpečila, že čoskoro sa mi na srsti určite znaky objavia, pretože ani u nej to nebolo úplne hneď. Oblizol som si ňufáčik a konečne sa radostne usmial, akoby sa nič nestalo. "Tak to dúfam! A potom budem tiež taký pekný ako ty!" vyhŕkol som smerom k vlčici a kukol po Azraelovi. "Kam pôjdeme?" opýtal som sa ich takmer oboch, i keď ma to pohľadom tiahlo skôr k Azraelovi. On mi ukazoval len samé peckové miesta. Nechcel som podceniť Zeinab to nie... tá mi skôr ukazovala super veci, ktoré som sa musel naučiť, ak som chcel byť silný a mocný!

Ostal som schúlený u jednej väčšej skaly v závetrí, aby som sa necítil tak nebezpečne na otvorenom priestranstve. Nebolo preto prekvapivé, že si ma Zeinab s Azraelom nevšimli. Zdvihol som hlavu a zastrihal uškami, keď mi ich hlasy privial vietor. Prv som tomu neveril, no nakoniec som len predsa uveril, že to budú oni. Radostne som vyskočil na labky a vykukol spoza skaly. Rozhliadal som sa okolo a hľadal ich vysoké telá. "Tu som!" vyštekol som a rozbehol sa skrz trávnatú pláň k dvom vlkom. Vrtel som chvostom a veselo si poskakoval, keď som sa uistil, že sú to skutočne oni. Mohli si na mne všimnúť, že sa mi zmenila farba srsti a to v tom, že som sčernel, bez iného odtieňu šedej, proste čisto čierny. Zatiaľ! "našiel som wua!" pochválil som sa a pozrel sa na Azraela, keďže som tam bol naposledy spolu s ním. "Chcel som byť ako ty," odvetil som smerom k Zeinab a ukázal na jej klikyháky na tele ňufákom a zároveň sa kukol i na Azraelove oči. "Ale vraj to potrvá..." zašomral som. Trepal mi niečo o splnoch mesiaca, ale ja ho nepočúval. Povzdychol som si. Chcel som vyzerať tak cool hneď!

//roklina

Vyťarbal som sa späť na trávu z tej pustatiny a vytriasol zo srsti všetok piesok, ktorý sa mi do nej nachytal. Povzdychol som si a pozrel sa na svoju srsť. Otriasol som sa ešte niekoľko ráz, než som si drepol do tieňu jednej skaly, ktorá sa tu rozvaľovala. Zdĺhavo som si zívol. Bol som sám. Široko ďaleko. Ale bol som rád, že som narazil na Wua. Celkom ma ale hnevalo, že som nemal také pekné znaky ako Zeinab, i keď mi ich Wu sľúbil. Musel som byť trpezlivý, no to nebola tak úplne moja parketa. "Ach, čo si teraz počnem," zamumlal som si sám pre seba a schúlil sa do klbka u skaly. Netušil som, kam sa mám vydať, bol som stratený. Neostávalo mi nič iné, len ostať na jednom mieste a dúfať, že ma zase Azrael nájde. Zeinab vedela skvelo stopovať! Určite ma predsa musia nájsť. Neostávalo mi nič iné, len počkať.

//sokolí zrak

Nikde som nevidel Zeinab ani Azraela, ale veril som vo svoje šťastie, že ich niekde nájdem. Mojou víziou bolo vydať sa k tomu priechodu plnému kostí, ale ten bol ďaleko na konci tej diery v zemi. Zamračil som sa a obišiel priekopu k severnému zrázu. Pomaličky som sa vydal medzi zoschnutú pôdu, chrapaždinu a skaly. "Au!" vykríkol som a uskočil od jedného kaktusu, ktorý ma mierne popichal. "ty nie si môj kamarát," zavrčal som smerom k nemu. Lenže som v tom som zbadal niečo iné. Medzi všetkým tým neživým biotópom, som uvidel Starca! "Ooo, ahoj!" vyštekol som z diaľky a zamával chvostom. Šedý vlk sa pozrel na mňa vcelku prekvapene a opýtal sa ma, čo tu vlastne pohľadávam. "Videl som tetu Zeinab, je pekná," zamumlal som smerom k nemu a pozrel sa na svoje obyčajné telíčko. "I ja by som chcel na seba niečo," vyhŕkol som takmer s prosebným hláskom. Teta i Azrael by ho určite pochválili, keby vyzerá nejako pekne. Wu si niečo zahundral pred seba, keď vytiahol nejaké modré a čierne lístky. Naklonil som hlavu na stranu. Nakoniec ich premenil na magickú zmes, ktorú mi vykydol na telo. "Uuuu," vyštekol som, pretože to studilo. Otriasol som sa a zamrkal. Kukol som sa na seba, bol som stále čierny. "A kde sú farby?" opýtal som sa smutne. Wu mi povedal, že tomu mám dať pár dní a odznaky sa ukážu. "Dobre," zamumlal som a sledoval ho, ako odchádza. Nevedel som sa dočkať, až sa jeho slová naplnia! I ja sa nakoniec rozišiel. Určite sa tu stratím a všetko ma pichá a tak som sa vydal na trávičku neďaleko, kde to bolo príjemnejšie.

//sokolí zrak


Kupujem zmenu vzhľadu a očí. Nacenené a schválené Barn.
Platím 200 kšm a 5 rubínov = dokopy je to 250 kšm.
V inventári mi ostane 23kšm

SCHVÁLENO