Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//priesmyk cez hory

Bol som naivný. Tak veľmi naivný. myslel som si, že sa mi podarí toho zajaca uloviť úplne samému! Lenže to som netušil, ako rýchlo sa vie tá ušatá, chlpatá vecička pohybovať. Ako som sa dostal do hôr, zajaca som niekde stratil. Už som nedokázal ani jeho pach nájsť. Zaskuvíňal som. "To nie je fér!" posťažoval som si sám pre seba a sadol si na zadok. Rozhliadol som sa okolo. Ako sa dostanem naspäť? Celú cestu som si dával pozor, aby som nevyplašil zajaca, ale ten zmizol a ja som bol teraz úplne stratený. NIe. Musel som sa len vrátiť tým istým smerom predsa! Ja to zvládnem, už som predsa veľký, zopakoval som si sám pre seba rozhodne a vážne zvráštil čelo. Postavil som sa na labky a vydal som sa cestou, ktorú som považoval za tú, ktorou som sem prišiel. I keď som kráčal na opačnú stranu hôr. Čoskoro som zišiel na trávnatú pláň. Hm, ale tadiaľto som neprišiel, uvedomil som si a zašvihal chvostíkom. I tak som ešte stále veril v sám seba, že nájdem Zeinab i azraela. Potriasol som hlavičkou. Ja to zvládnem! Vydal som sa ďalej vpred. Niečo na tejto trávnatej pláni mi bolo predsa len povedomé. Oh, už som vedel kde som! A ak pôjdem ďalej, dostanem sa do miest, kadiaľ prejdem za Azraelom! Aspoň tak nejak skreslene som si to pamätal v tej makovej hlave.

//roklina

Ako som sa tak díval na Zeinab, zrazu som začul podivné, monotónne zvuky. Zastrihal som uškami a otočil sa smerom za zvukom. Srsť sa mi u toho mierne naježila, pretože som ten zvuk neznel nejako priateľsky extra. Každopádne som však čoskoro spoznal v prichádzajúcom vlkovi azraela. Začal som vrtieť chvostom a ignorujúc jeho nie úplne najpriateľskejší prejav, som sa k nemu rozbehol. "Azrael!" vyhŕkol som veselo a začal mu poskakovať okolo hlavy, niekoľko ráz som mu i nufák oslintal. "Chýbal si mi! De si bou," zamumlal som smerom k nemu, ignorujúc vrčanie. V tom som si všimol Zeinab. "Ou, toto je Zei! Naučila ma loviť a potichu chodiť!" vyhŕkol som veselo a zavrtel chvostom. Predpokladám, že v tento moment si medzi sebou začali niečo vyprávať. Nezaujímali ma tie ich kecy a tak moja pozornosť zmizla niekde na okolí. Uvidel som zajaca. zajaca! Spozornel som a povedal si, že ho ulovím! Nenápadne som teda potíšku začal kráčať preč, obzerajúc sa, či sú stále pohrúžený do rozhovoru. Chcel som ich oboch prekvapiť, aby boli na mňa hrdý! Lenže ušiak šiel ďalej. Neutekal predo mnou, ale akoby mal niekam namierené a ja ho sledoval ďalej a ďalej, až som zmizol niekde medzi skaliskami.

//sokolí zrak cez hory

Tešil som sa z toho, že mi Zeinab verila. Určite zo mňa vyrastie ten najlepší vlk na celých ostrovoch! Len ma zaujímalo, že kedy. Celkom by som uvítal, keby som dospel cez noc. Lenže to veľmi neprichádzalo do úvahy z reálneho hľadiska. Možno po zásahu bohov... lenže o nich som nemal ani tušenia! "Hm, ale ja by som najradšej bol veľký ako ty. Teraz hneď," vyriekol som nakoniec svoje myšlienky i nahlas a zavrtel drobným chvostíkom. Veselo som sa zaškeril a oblizol si ňufáčik. "Hm, myslím, myslím si, že som tu už bol," odvetil som nakoniec. Síce som nevedel, kam presne ten priesmyk viedol. A vlastne sa mi to možno len zdalo, že by som tak vysoké hory mohol poznať. "Neviem, Azrael ma zobral cez hory k moru. Tam bolo pekne," zamumlal som napokon. Nechcel som vyznieť, že si tak veľa vecí nepamätám. "Pôjdem tam, kam pôjdeš aj ty!" vyriekol som nakoniec s vrtiacim chvostíkom a veselo na ňu upriamil svoje očká.

Z jej papule všetko znelo tak jednoducho. Akoby to bolo niečo úplne bežné, čomu by mal každý vlk sám od seba rozumieť. O to viac som sa cítil zle, že som bol tak iný. Mal som pocit, že som zaostával za všetkými vĺčatami, ktoré sa na ostrovoch vyskytovali. Oni to všetko určite už dávno vedeli! Veď ja som ani netušil takmer o ničom a všetko ma musel niekto naučiť. Oblizol som si nervózne ňufáčik. Jej slová mi však dávali i nádej, že sa mi to jedného dňa podarí a budem v tom naozaj dobrý. Zavrtel som chvostíkom a sledoval ju, ako ma svojim telom ochránila pred vetrom. Pokúsil som sa ju počúvnuť a tak som zavrel očká, aby som sa započúval do toho, čo sa dialo okolo nás. "Hm," zamrmlal som, keď som po chvíli začal oveľa lepšie vnímať okolité zvuky, vďaka tomu, že som jeden zmysel potlačil. "Neviem to pomenovať," zamumlal som nakoniec a otvoril oči. Počul som plno rôznych zvukov, ale nemal som pre ne slová, ktorými by som ich pomenoval. V tom sa ozvala ropucha, ktorá svojim kvákaním na moment pretrhla to ticho okolo nás. Čoskoro však skočila do vody a zmizla. "Tak tá bola hlučná!" riekol som pobavene a zasmial sa nad tým. Chcel som sa s tým tvorom pohrať, ale bohvie kam zmizol. Zavrtel som chvostíkom zo strany na stranu. Následne Zeinab sa ma snažila naučiť, ako vlastne sa mám potichu pohybovať. Naklonil som hlavičku. Prišlo mi to, že hlavná pointa je v tom, aby som robil pohyby pomaly. Bez ďalších slov som to chcel skúsiť, a tak hneď ako som zvráštil tvár po jej obliznutí, som vyskočil na labky. Otriasol som sa a opatrne sa pokúsil prejsť kúsok po brehu rieky. Zdalo sa, že pomalé našľapovanie naozaj pomáha. Dokonca som zabudol občas i dýchať. Nakoniec som to vzdal a vyfučal zo sseba zvyšok vzduchu. "Ach všetko je tak ťažké," posťažoval som si a zašvihal chvostíkom. "Kam ma vezmeš?" opýtal som sa jej následne, pretože som si pamätal, že rozprávala niečo o putovaní. Chcel som toho vidieť veľa!

//Luka

Ťapkal som si to vo vysokej tráve pomaly za ňou. Občas som musel mierne poskočiť, aby som na ňu videl, že idem stále dobrým smerom. Nakoniec tráva pomaly redla, až som došľapol na štrkovitý breh. Rovnako ako Zeiban som podišiel k hladine a napil sa vody. Úplne mi vysmädlo! Nakoniec som zdvihol hlavu smerom k nej a počúval ju. Napínal som ušká, aby mi nič neuniklo, i keď som niečomu nerozumel a v hlave sa mi rodili otázky, mlčal som, aby som ju nechal dopovedať. Keď sa pomaly otočila, chcel som sa za ňou vydať, no v tom sa ku mne prudko otočila. Zľakol som sa. Vyštekol som a uskočil dozadu. Potkol som sa na mojich malých labkách a skončil v plytčine rieky. Zakašľal som a vyprskol vodu, ktorá sa mi dostala do krku. "To je nefér," zamumlal som smerom k nej a okamžite vyliezol z vody. Otriasol som sa a nepekne sa na ňu pozrel. "Ako mám čakať niečo nečakané?" opýtal som sa jej nakoniec, pretože sa mi nepáčilo, že by mi niečo podobné niekto ešte niekedy urobil. Bolo to ponižujúce. "Toho je tak veľa," posťažoval som si zase a povzdychol si. Zdalo sa však, že pre ňu je to všetko samozrejmosť a tak som sa to hodlal naučiť. Alebo aspoň skúsiť. Keď ma ofúkol vetrík, ktorý prefukoval priesmykom, striaslo ma. Moja srsť bola z väčšiny mokrá. "Ako sa mám hýbať tak, aby ma nikto nepočul?" opýtal som sa jej, pretože som netušil, v čom spočíva onen trik. Všetko mi prišlo tak hlučné, čo robilo moje telo, keď som si razil cestu vpred ako tank.

Nesnívalo sa mi nič špecifické. Cítil som však zvláštny pocit, ktorý ma hrial v mojom vnútri. Dalo by sa to pripísať ku šťastiu. O to viac, keď som sa preberal a stále cítil teplo Zeinabinho kožucha. Na tvári sa mi rozšíril blažený úsmev a ospalo som pootvoril mentolové očká. "Bue ruano," zamumlal som ešte v polospánku, keď som začul hlas vlčice, ako sa mi prihovára. Na moment som ešte zadriemal, no v tom som pocítil unikajúce teplo, keďže Zeinab už nejaký čas stála na labkách. Mrzuto som zamrnčal a prevalil sa späť na brucho a poriadne otvoril oči, aby som ju našiel pohľadom. Keď som ju uvidel a uistil sa, že sa mi to nesníva, zdĺhavo som si zívol. "Ty si ostala," zamumlal som popod ňufák a upieral k nej zraky. Udivovalo ma to na jednu stranu, na druhú som bol však o to viac šťastný. Konečne pri mne niekto ostal! Jej ďalšie slová upútali moju pozornosť a okamžite ma prebrali. "Kam pôjdeme?" vyhŕkol som nadšene. Nemohol som sa dočkať ďalšieho dobrodružstva, ktoré si pre mňa pripravila. Určite som sa chcel zlepšovať vo všetkých vlastnostiach! "A ako to potrénujem?" opýtal som sa jej, keď som sa vydal za jej huňatým chvostom, po ktorom som nenápadne pár ráz chmatol zúbkami, keďže ma provokoval, ako sa tak pohojdával zo strany na stranu.

//Dračí priesmyk

"Ako to? Veď ty si tak veľká a silná," nechápavo som k nej preniesol. Prečo nevedela uloviť niečo väčšie než je ona sama? Vlci to predsa museli vedieť! No nie? Vôbec ma nenapadlo, že by takú korisť muselo loviť viacero vlkov, keďže ja a svorka bola téma, ktorá sa ku mne ešte nedostala. Musel som toho veľa dobiehať. Zaostával som za ostatnými vĺčatami, ktoré mali poriadnu kompletnú rodinu a normálnu svorku. A to dosť výrazne. Hneď ako som sa to opýtal, mi však i odpovedala. Zastrihal som malými ušiskami a naklonil hlavu na druhú stranu. "Svorku? Iných vlkov? Ale ja predsa nikoho nebudem potrebovať pretože budem ten najsilnejší vlk na celom svete!" odvetil som veľmi sebavedomo a zašvihal chvostom zo strany na stranu. "Ale ešte som moc malý," povzdychol som si nakoniec a zvesil ušká i hlavu dolu. Mala pravdu, mal by som si prespať. Keď sa ku mne priblížila, prv mnou cuklo, pretože som nebol zvyknutý na fyzický kontakt. Lenže dlho to netrvalo a ja sa uvoľnil. Jej teplo bolo príjemné. Síce som sa stále bál, že ju stratím, nakoniec bola únava predsa len silnejšia a ja odpadol do ríše snov, s hlavou rozvalenou cez jej ľavú labu.

Ten zajac sa nie a nie prestať hýbať! Už som si myslel, že som úplne neschopný, pretože to nemohlo byť ťažké. Veď som ho už mal pod sebou! Držal som ho a inštinktívne sa ho snažil zahrdúsiť na krku, ale na to som bol ešte príliš slabý a malý. Zeinab ma zachránila. I keď v prvom momente som vyštekol a potichu zavrčal, pretože sa mi nepáčilo, že mi nedala šancu k tomu to dokončiť. Veď ja by som to zvládol, bol som rovnako dobrý ako ktokoľvek iný. Nie, ja som bol oveľa lepší! Avšak tento menší záchvat arogancie pominul, keď sa predo mnou zjavilo zajačie mäso. Bol som rád, že mi pomohla a keď ma pochválila, len som sa opäť usmial a uvoľnil. Zavrtel som chvostom a lačne sa pustil do hostiny. Niekoľko minút som sa naťahoval s mäsom, než som pocítil plné bruško, ktoré mi viditeľne nafučalo, vzhľadom na to, že predtým som ho mal skôr prepadnuté. "To bolo dobré," riekol som a strčil ňufákom do zdochliny, akoby som ju chcel strčiť smerom k Zeinab. "Chceš?" navrhol som k nej, keďže tam bolo vyše polovici nezjedeného mäsa. Chcel som sa podeliť. Pomohla mi a ja som ju začínal mať rád. Nakoniec som si ľahol do trávi a ešte hodnú chvíľu sa zalizoval. Unavilo ma to. Predsa len som mal malé nožičky. Zdĺhavo som si zívol. "Kedy budem vedieť loviť niečo väčšie?" opýtal som sa. I keď som bol unavený, odmietal som zaspať. Bál som sa, že až sa zobudím, opäť budem sám pretože Zeinab odíde. Tak ako odišiel každý pred ňou...

Nejako, sám neviem ako, sa mi podarilo sa dostať z tej spleti, ktorú tvoril môj chvost, laby, telo a hlava. Dopadol som naozaj ako taký vlčí praclík! Odfrkol som si a vypľul ďalší kus trávy a hliny, ktorý sa mi podarilo nabrať do papule. To nie je fér! pomyslel som si. Moje laby ma sklamali. Mal som ich naozaj dlhé, preto som nedokázal na nich poriadne manévrovať. Avšak poukazovalo to na to, že budem veľmi vysoký a štíhli, až dospejem. V tom som začul hlas Zeinab. Zastrihal som uchom a našiel ju pohľadom. Sledoval som ju, ako mi niečo hovorí. "Huh?" vyšlo zo mňa, no v tom som sa usmial a dostal druhý záblesk nádeje, keď som zbadal ako drží zvíjajúceho sa zajaca. "Áno! Áno!" vyštekol som hravo a vyskočil na labky. Zeinab ho pustila a ja sa za ním vydal. Teraz zajac kríval, bol k tomu i vyčerpaný i vydesený. Dobehol som ho a povalil na zem. I moja váha stačila na to, aby som ho uzemnil, ako som to odkukal od Zeinab. Nemohol sa moc pohnúť a i keď so mnou bojoval a pár ráz sa mi vyšmykol, podarilo sa mi ho nejako prebiť a dostať sa i k jeho krku! Dokonca som sa mu do neho i zahryzol a určite moje mladé tesáky museli bolieť, keďže sa mi len pomaly začínali meniť na dospelý chrup. Preto boli ostré a preťali mu určite i nejakú žilu. Lenže o to viac sa začal metať. Nemal som dostatočne silný stisk ani veľkú papuľu, aby som mu zlomil väz, udusil ho alebo prehryzol tepnu a hrtan. Mohol som mu to maximálne tak roztrhať! Skľúčene som zaskučal hlavne po tom ako ma ten ušiak kopol priamo do ňufáku! Bolestivo som zaskučal a uskočil stranou.

Meno, postavenie: Zeiran, sigma
Počet postov: 13
Zhrnutie: Po návšteve Svätyne a Obchodíku, kde nabral plno užitočných mágií, sa vydal s Azraelom späť do úkrytu vybraných Chaosákov. Tam sa zoznámil s Ayshi a jej dvoma prírastkami. Potom, čo sa od nich odpojil, našla ho Zeinab, ktorá sa ho momentálne snaží naučiť konečne loviť.

15 KŠM a 2% do síly
ZAPSÁNO

//vodopády

Uprene som sa díval na Zeinab. Pozorne som ju počúval, keď mi rozprávala samé zaujímavé veci. Polovicu z nich som však nechápal, nie úplne. Bol som na to ešte malý. No keď sa na mňa zahľadela a povedala mi, aby som sa v živote spoliehal len na seba, usmial som sa a zavrtel chvostíkom. "Ja budem ten najsilnejší a najväčší vlk! Nebudem nikoho potrebovať!" riekol som a pritakal nad mojimi slovami hlavičkou. Zazubil som sa od ucha k uchu. Spozornel som, keď ma Zeinab obišla a ľahla si vedľa mňa do trávi. S otázkou v očiach som na ňu hľadel a rozmýšľal, čo to robí. Vzápätí som to však zistil, keď začala rozprávať. Počúval som čo mi hovorila Zeinab a nakoniec sa to rozhodol vyskúšať. Pozoroval som zajaca neďaleko, čo bol k nám najbližšie. Pričapil som sa k zemi a pomaly sa k nemu približoval. Možno až príliš pomaly. Nakoniec som bol tak blízko, že ma musel už spozorovať. Hneď som sa za ním rozbehol s hravým vrčaním, ale ako sa zdalo, zajac bol rýchlejší. I moje dlhé labky sa mi zaplietli o seba a ja zletel do trávy. Hodil som peknú papuľu. Ušiak však pokračoval smerom k vlčici. Nejako som sa vymotal z toho uzlíku a vypľul kus trávi, ktorá sa mi nahrnula do papule. Smutne som si povzdychol. Prečo to bolo tak náročné!

Nedarilo sa mi to. Nikdy nebudem v lovení dobrý! Nie. To som si nemohol hovoriť a ani som si to nehovoril. Práve naopak. Ja som veril, že v tom budem najlepší, tak ako vo všetkom inom. Budem oveľa lepší než iní! Musel som však na tom viac pracovať, pretože som mal pred sebou dlhú cestu. Odhodlane som pokračoval, no nemalo to žiaden efekt. Rušilo ma príliš veľa pachov, keďže sme boli tak povediac u vchodu úkrytu skupiny vlkov. Prečo všetci tak smrdia, pomyslel som si. Určite si túto skutočnosť všimla i Zeinab, pretože navrhla, aby sme sa vzdialili od tohto miesta. I mne to prišlo ako skvelý nápad. Na jej ďalšie slová som len pokrútil hlavou. „Ale pre vás dospelých sú veci tak jednoduché,“ posťažoval som si. Bol som len malé vĺča, čo toho veľa nevedelo. Skoro vôbec nič by bolo lepšie povedané. „Až budem veľký ako ty, budem vedieť všetko a budem v tom dobrý, uvidíš! A potom sa o teba postarám, až budeš stará!“ vyriekol som smerom k nej a cupital za jej huňatým chvostom, ktorý ma takpovediac provokoval a vyzýval k tomu, aby som sa do neho zahryzol. Odolal som však tejto túžbe. To predsa dospelí vlci nerobia! Sledoval som pohyby Zeinab a keď znížila hlavu k zemi, zopakoval som to na tom mieste i ja. Nechápal som furt tomu, čo mám v tom mieste nájsť, ale i tak som robil to čo ona. „To je super, už som hladný,“ vyhŕkol som na jej správu, že určite nie sú ďaleko a veselo za ňou ďalej cupital ako taký malý prívesok za riťou.

//Lúka okolo jazera

Snažil som sa Zeinab počúvať, keď mi radila, ako správne chytiť stopu. Prikývol som hlavičkou a pokúsil sa nasledovať jej pokyny. Avšak, bol som neustále mierne zmätený. Cítil som toho na okolí veľa. Dokonca ani len pach zajaca som tak dobre nepoznal. Prvého, ktorého som kedy videl, bol ten, čo priniesla Ayshi jej vĺčatám. I tak mi však vôňa jeho mäsa rezonovala v hlave. Zase som bol hladný a žalúdok mi zaškvŕkal. Namrzene som zaskučal. Nemohol som sa sústrediť. Akoby som pohľadom hľadal u Zeinab podporu, aby mi nejako pomohla. Nasmerovala ma nejakým smerom alebo čo. "Ja tomu nerozumiem," zafňukal som ďalej a začínal som byť z toho celkom naštvaný. Prečo mi to nešlo, keď to každý okolo mňa vedel?! Nie, nemohol som byť predsa horší než hocikto z nich. To predsa nešlo. A tak som sa odhodlal a skúsil to znova a znova. Stále však môj malý ňufák nedokázal tak dobre oddeliť pachy jeden od druhého. Najviac sa mi to tu miešalo s tým jej a ďalších vlkov, ktorí predchvíľou prešli z úkrytu k jazeru. DO toho všetkého všetky tie zvieratá a peľ odkvitajúcej fauny. Povzdychol som si. "Nikdy loviť nebudem," zamumlal som si popod ňufák a kopol do kameňu neďaleko, z ktorého sa ukázalo, že je to žaba. Ups, pomyslel som si a stiahol uši. Žaba namrzene zakvákala a skočila niekam do vody. Každý sa na mňa hnevá aký som neschopný.

Počúval som ju, keď mi vysvetľovala súvislosť medzi mojim menom a vtákom. "Takže ja som vták?" opýtal som sa jej hneď bez premýšľania. "A čo znamená tvoje meno?" položil som jej následné ďalšiu otázku, ktorá mi vyskočila na um. Síce mi vysvetlila ako to s menami chodí, stále som bol z toho zmätený. Bolo to tak komplikované, že som nad tým len pokýval hlavičkou akože chápem, i keď som nechápal. No musel som ešte dodať jednu otázočku. "A ako skrátim moje?" opýtal som sa jej. Ona to bude určite vedieť. Dospelí toho vedeli predsa veľa. Hádam i všetky znalosti sveta mali! Veril som jej. Hlavne po tom, čo si ľahla na zem q tak som k nej pocítil oveľa väčšiu dôveru, keď bola na rovnakej úrovni ako ja. Zavrtel som chvostikom.
Ďalej ma zaujímala otázka lovu. V prvom momente som si myslel, že nebude súhlasiť. Ako ma to len mohlo napadnúť. Nikto so mnou nechcel tráviť viac času. Povzdychol som si sklamane no hneď na to sa moje obavy rozplynuli. Zeinab súhlasila! Rozžiarili sa mi očká a chvostik začal lietať zo strany na stranu. "To by bolo super! Ďakujem! Ďakujem! Ďakujem!" zvískol som a hodil sa jej k papuli, kde som okolo nej poskakoval, radoval sa a niekoľko ráz jej oblizol ňufak i ksicht. Zasmial som sa a až som stratil rovnováhu, drepol som na zadok. Vrtieť chvostom som však neprestal. Až kým neprišla na rad debata ohľadom rodičov. Vtedy som posmutnel. Jej slová v prvom radw boli dosť kruté, no ku koncu mi v mysli vyplávala ďalšia otázka. "Naucis ma tie veci ty? Prosím, teba mám rád," riekol som k nej s malou dušičkou a opäť urobil psie oči. Prvý rqz to predsa zabralo. Nakoniec ma však utešila a popchla k nájdeniu stopy. Teraz som sa musel sústrediť na nový príval informácií! "Idem na to!" riekol som odhodlane. Začal som všetko ňuchať až som si z toho kychol. "Je ich tu tak veľa!" posťažoval som si. Ako som v nich má vedieť odlišovať pachy a vyčleniť len jednu stopu? To nedávalo zmysel!

Zastrihal som ušami a naklonil hlavu na stranu. "Po vtákovi?" opýtal som sa jej, pretože som tomu nerozumel. Ako to myslela? Čo tým myslela? Bol som malý a zvedavý, ľahko som to vyrozumel z jej mrmlania a teraz sa ma nezbaví, kým mi to nevysvetlí. "Zei," zopakoval som si sám pre seba. "Ty máš viac mien?" nakoniec som sa opýtal, keďže ani logiku skratiek som ešte nejako nepobral. Respektíve mi to nikto nevysvetlil. "To je akože kratšie?" pokračoval som ďalej, keď som tomu začal rozumieť. Znelo to podobne ako začiatok jej mena, ktoré predtým povedala. Sadol som si na zadok. Bol som už unavený z toho večného chodenia a státia. "Moje nie je zvláštne!" ohradil som sa a oduto ohrnul ňufák. "Hmm, nenaučíš ma to?" opýtal som sa jej, keď mi potvrdila, že ona loviť vie. "Prosím," dodal som a stiahol ušká, keď mi v bruchu zaškvŕkalo u myšlienky na jedlo. Naposledy som jedol toho sysľa, čo mi ulovil Azrael. "Aha," riekol som a smutne zvesil ušká. Bolo to pekné, všetko čo hovorila. Privrel som zraky. "Azrael mi dal jesť a ukázal okolie, no... asi," odvetil som. "Neviem," nakoniec som zamumlal a smutne zvesil hlavu. To nemohla byť pravda čo hovorila, veď potom by sa o mňa niekto starať musel, učil by ma... "Hm kde sú tí rodičia?" opýtal som sa jej nakoniec, akoby mala poznať odpoveď na moju otázku. Pretože ja sám to nevedel.