Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Keď sa ku mne priblížila, podvedome som sebou mierne cukol dozadu. Nakoniec som sa zhlboka nadýchol a odpovedal jej na otázku: "Havran." Musel som však dodať so spýtavým pohľadom: "Máš divné meno. Dlhé." Ani som si nepamätal, čo mi vlastne povedala. Nevadí, i tak asi zmizne skôr, než sa s ňou stanem kamarát. Tak ako všetci vlci, ktorých som stretol. Až na Azraela, i keď i ten teraz zmizol preč. Smutne som zvesil uši, na malý moment. "Hm, nie... nikto ma to nenaučil," priznal som sa zahanbene a povzdychol si. "A ty to vieš?" opýtal som sa jej vzápätí s malou dušičkou som veril, že to bude vedieť a predsa len mi pomôže! Dokonca som sa prestával báť, že ma zožerie. Ak ma naučí loviť, to z nej robí dobrého vlka nie? "Prečo sa ma to každý pýta," zamumlal som a zamračil sa. Nerozumel som tomuto ponímaniu rodiny. Takmer hneď ako som sa naučil hýbať po štyroch nohách, som zmizol a bol sám. Vlci, na ktorých som narazil zmizli tak rýchlo ako prišli. Vrátane Azraela, ktorý tu tiež teraz nebol. Nechápal som preto, na čo sa to vlastne pýta.

Pomedzi ohlušujúci šum padajúcej vody som nepočul vlčicu, ktorá sa ku mne priblížila. Ďalej som si užíval moju momentálnu zábavu v chytaní kvapiek vody. Až po chvíli, keď som sa mierne zatackal dozadu, periférne som spozoroval pohyb. Myklo mnou a s naježenou srsťou som sa pozrel na vlčicu. Tá ku mne prehovorila. Ostal som stáť, ešte stále znateľne v šoku. Chvíľu trvalo, než som sa spamätal a privrel oči. "A kto si ty," zamumlal som smerom k nej, snažiac sa vyzerať veľmi nebojácne a odvážne. "Ja nikoho nepotrebujem," pokračoval som a zašvihal chvostíkom. Otriasol som sa a naježená srsť sa pomaly pokladala do normálnej polohy. I keď som sa snažil navonok vyzerať ako Azrael, vo svojom vnútri som bol vydesený a pohľadom som tikal ku vchodu do jaskyne, či z nej onen vlk nevyjde ma hľadať. Oblizol som si malý ňufák a pohliadol späť na vlčicu. Srdiečko mi búšilo o sto šesť a keby som mohol, asi by som najradšej zdrhol do jaskyne, ale vlčica bola príliš blízko. Určite by ma chytila. Neostávalo nič iné, len sa snažiť ukázať, ako sa jej nebojím!

//úkryt

Vybehol som von, kde ma okrem zvuku padajúcej vody a svetla svitania, nečakalo nič iné. Záhadná vlčica zmizla. Zmätene som sa začal obzerať okolo seba, no nikde som ju nevidel. Posmutnel som. Myslel som si, že sa so mnou niekto chcel konečne hrať, ale mýlil som sa. Povzdychol som si a otočil sa, aby som sa vydal naspäť do jaskyne, ale v tom som sa zastavil v pohybe. I tak som sa cítil byť hore nepríjemne, radšej som sa teda rozhodol, že tu ostanem sám. Povzdychol som si a prešiel k padajúcej vode, ktorá pretekala ponad mňa. Bol som skvelo ukrytý pred každým, kto smerom k úkrytu. Načiahol som sa labkou k vode, ale jej sila mi ju strhla a drbla silno o zem. Zaskučal som. Nie, táto voda nebola kamarát. Oblizol som si buchnutú labku a jazýčkom začal aspoň chytať kvapky, ktoré sa od vody odrážali a zmáčali mi tak i zvyšok kožuchu. Pobavene som sa zasmial. Bola to sranda!

Nudil som sa. S vĺčatami som sa chcel hrať, ale cítil som sa v porovnaní s nimi ako obor a nechcel som im ublížiť. Možno až budú väčšie? Bol som i celkom hladný, preto som radšej pohľad upriamil inam, i keď sa mi zbiehali slinky v papuli. Tej divnej vlčice s parohmi som sa bál. Ešte furt i keď sa zdalo, že sa dobre poznajú. Ako na zavolanie sa mi do ňufáčika dostal cudzí pach. Zdvihol som hlavu a prisahal som, že som zbadal šedivú vlčicu s kožušinou okolo krku. Lenže tak rýchlo ako sa k nám dostala, tak rýchlo sa i vytratila. Naklonil som hlavu na stranu a zvedavo sa za ňou rozišiel. Kto to bol? Chcela si hrať na schovávačku?! Musel som to zistiť! Lákalo ma to a tak som sa rozbehol kamennou chodbou a sledoval jej chvost, ktorý mi mizol za rohom ďalšej a ďalšej chodby, až som sa pomaly dopracoval k východu na spodu skalnatej steny, v ktorej sa náš úkryt nachádzal.

//vodopády

Anemone, Faust, zopakoval som si v hlavičke pomenovania tých dvoch vĺčat. Všetci mali také zvláštne mená. Zaujímalo ma, ako to vlastne tí dospelí vymýšľajú. Vedia o tom hneď ako sa na malého tvora pozrú alebo nad tým musia uvažovať? Očividne to však nebola len superschopnosť dospelých. Veď predsa mne dal moje meno Gwyn! Hneď ako som ho započul, spozornel som a pozrel sa na Azraela, ktorý ma predstavil. "Rodičia?" preniesol som. Azda to znelo vtipne, ale museli si uvedomiť, že som sa stratil hneď ako som sa dokázal pohybovať po štyroch labách. Následne som narazil na niekoľko vlkov, ale väčšina bola prekvapená a zaskočená ako i ona, keď ma videli. Nikto mi nič poriadne nevysvetlil, ani ma nenachoval ako ona ich. Až kým neprišiel Azrael, ktorý sa o mňa postaral! Zavrtel som u toho chvostíkom a vyliezol spod jeho láb. Už som sa tak nebál. "Bohyne?" opýtal som sa znovu a pozrel sa na vlka a následne na vlčicu. Bolo tu toho veľa, čomu som nerozumel! Následne mi pohľad padol na zajaca, zbiehali sa mi sliny, ale cítil som, že by som nemal narušovať žranie alebo skôr žužlanie tých dvoch vĺčat.

Sledoval som tú malú guču chlpov, ktorá sa k nám dostala. Ja som bol už pomerne vyšší a vyzeral som ako miniatúra vlka. Toto vĺča bolo však ešte... reálne guľa. Zazubil som sa nad tým. Chcel som sa s ním hrať, ale nejako som sa k tomu nemal priestor dostať, pretože sa pri nás zjavila vlčica. Zdvihol som zrak a mierne prikročil k Azraelovi. Mala veľmi divnú vec na hlave a mňa to dosť desilo. Potichu som zavrčal smerom k nej, keď som sa vopchal medzi Azove predné laby a len na ňu tak vykúkal ako puk. Pohľadom som prešiel z nej na Azraela a zamračil sa. Mohla sa predsa opýtať i mňa! "A kde si našla ich," zamumlal som smerom k nej, keďže som bol malý a veľmi nerozumel tomu ako sa vôbec zjavíme na svete. Určite ich aj ona niekde našla tak ako mňa Azrael. Pohľadom som spadol smerom k druhému vĺčaťu. "Prečo nemá chvost?" opýtal som sa zvedavo a natočil hlavu na stranu. "A čo je to," dodal som a labou ukázal na desivú hlavu Ayshi, ktorú zdobil nie len kvet, ale i parohy. Veľa nezmyslov tu bolo, to teda.

16.
"No, bol som tu," pokračoval som ďalej a pohľadom si prezeral okolie. I keď tu bola tma, tá tma a tie zvuky čo som počul, som poznal. Privrel som oči a pohliadol do jaskyne, kde sme prišli. Ďalšie vĺča? Uvedomil som si. Takže to vyzeralo, že odtiaľto vychádzajú vĺčatá? Tu sa to všetko rodí? Naklonil som hlavu na stranu a zadumane sa díval na krpaté vĺča, ktoré sa u nás objavilo. Pozrel som sa do tmy, kde môj ňufák cítil plno ďalších pachov, ale neodkázal som ich odlíšiť. "Fuuu, je ich tu viac?" opýtal som sa do vetru a sklonil hlavu k vĺčaťu, aby som ho oňuchal. Vyzeralo tak podivne. Inak, než som si myslel. I ja som tak vyzeral? Bolo vtipné, ešte stále celkom pomačkané. Potrvá pár týždňov, než začne vyzerať roztomilo ako ja! Zazubil som sa. "Bolo by to super, keby ich je tu viac! Mohli by sme sa hrať," riekol som nakoniec a zavrtel chvostom, pohľadom prejdúc na vĺča.

15.
//Katakomby cez Vodopády

Ani neviem, koľko času prešlo, keď sme konečne sa dostali z tmy na ako také svetlo. Hluk vody mi bol povedomý. Hneď som to tu spoznal. Zavrtel som chvostom zo strany na stranu. Oblizol som si ňufáčik a pozrel sa na Azraela, ktorý sa vydal do iného otvoru skalnatého brala. Vošli sme do úkrytu. Musel som zamrkať a zažmúriť, aby si očká privykli na šero, do ktorého sme vstúpili. Nebolo však tak hrozné ako v katakombách. Konečne som sa dočkal i toho, aby ma pustil na zem. Hneď ako sa mi labky dotkli chladného kameňa, otriasol som sa a odfrkol. "Hmm, pamätám si to tu," riekol som a poobzeral sa po okolí. Ten pach. Niečo mi to hovorilo. Mal som túto jaskyňu vyrytú do pamäte, i keď som presne nevedel prečo a ako. Ale bolo mi to tu hrozne povedomé! Zastrihal som uškami a hľadel niekam, kde ma ťahalo podvedomie. K jaskyni mojich rodičov. Netušil som to. Avšak, pozornosť mi prešla späť na Azraela, ktorý sa vydal k inej časti jaskyni. "Počkaj ma!" vykríkol som a rozbehol sa za jeho chvostom, ktorý mizol v tme. On sa nikdy nezastaví!

Meno, postavenie: Zeiran, sigma
Počet postov za Apríl: 16
Zhrnutie: Zeiran narazil na Azraela, ktorý sa konečne o neho postaral. Ulovil mu jedlo a dal mu spolu s Gwynom meno - Havran. Taktiež čelil útoku škrečkov na Lúke, ktorých museli premôcť. Následne sa vydal do Svätyne, kde trénoval s Majstrov a zlepšil si svoje vlastnosti. Následne putoval po ostrove ďalej s Azraelom a navštívil Wu, ktorý mu dal plno nových schopností, takže až dospeje, bude jeden z najmocnejších členov. Nakoniec sa vydali späť do úkrytu pri Nerových vodopádoch.

14.
//Roklina

Stále som bol urazený, že ma zobral do zubov. Ja som predsa už nebol malý! Mal by som mať právo kráčať po zemi ako každý iný no nie? Prečo ma tak podceňoval, pretože som bol malé vĺča, ktoré nič nevedelo alebo čo? Povzdychol som si a nabrúsene sa pozrel na Azraela, ktorý si užíval to, že ma môže vláčiť ako také malé decko. Avšak na druhú stranu, prestal som si sťažovať v momente, keď sme vošli do tunelov. Stiahol som uši k hlave a preglgol, keď sme prechádzali temnou chodbou. Hádam sme ani nemohli nič vidieť! Len kde tu bola nejaká diera cez ktorú presvitalo nejaké svetlo z povrchu. A vďaka nim sa dalo i dýchať. Povzdychol som si. Dobre. Bál som sa tmy a kosti, povedľa ktorých sme šli, mi taktiež stiahli hrdlo. Kde sme to sakra boli. "Ehm, kdeže to bývaš..." zamumlal som, pretože ma tie labky dosť rozhodili. Bál som sa, aby som neskončil ako oni. Ale predsa to by mi Azrael neurobil! Alebo áno? Preglgol som ešte raz a po zvyšok cesty radšej nič nepovedal.

//úkryt cez vodopády

13.
//červená lúka cez horu

Zavrtel som chvostom zo strany na stranu a natešene sa pozrel na Azraela, keď mi povedal, že ma k tomu portálu vezme až budem väčší. Horlivo som prikyvoval hlavičkou. "A kedy budem väčší?" opýtal som sa ho a natočil hlavu na stranu. Moc som nechápal tej dobe stárnutia. "Ja by som chcel byť väčší hneď!" prehlásil som a zamračil sa. Prečo som musel byť malý? Povzdychol som si a pokrútil hlavou zo strany na stranu. Ach, všetko tak hrozne trvalo. Čas bol prekliatie. Zamrnčal som si sám niečo pre seba popod nos a zafunel. "Späť?" opýtal som sa ho, pretože som tomu nerozumel. Kam sme to chceli ísť. "Kam späť?" dodal som hneď na to a zastrihal ušiskami. "Heeej, ja... pusť ma!" vyštekol som, keď ma vzal do papule. Aj som sebou začal metať. Ale nepomohlo mi to. Rezignovane som si povzdychol a trochu urazene ohrnul pysky. Nepáčilo sa mi, keď ma považoval za slabšieho len vďaka mojej veľkosti. Pretočil som očami a zahundral si niečo sám pre seba. Ihneď ma to však prešlo, keď som zistil, kam mierime.

//Katakomby

13.
//Najvyššia hora

Zavrtel som chvostom, keď mi povedal, že budem čoskoro silný ako on. Presne to som si prial! Pokojne i aby som bol silnejší, veď predsa ho budem musieť raz chrániť ja. Tak ako on chránil predtým mňa. "Čo je tá vec?" otázal som sa a ukázal na koniec lúky, kde sme viditeľne mohli v diaľke vidieť trhlinu v časopriestore - portál. Nepriblížili sme sa k nemu, no i tak ho bolo vidieť. Natočil som hlavičku smerom k Azraelovi, či mi na to odpovie, keď sme sa pomaly otáčali preč. "Hm, to je tak zvláštne. Takže tu zem končí?" opýtal som sa ho, pretože okolo nás bolo už len more. Preto sme sa otočili a vracali sa späť k hore, cez ktorú sme predtým prechádzali. Oblizol som si ňufák a zašvihal chvostom zo strany na stranu, keď som sa pousmial a ukázal na jeden z kvetov. "Čo to je?" opýtal som sa ho. Samozrejme som vedel, čo je to kvet, ale skôr ma zaujímalo, ako sa tomu hovorí. Existovalo predsa veľa rôznych kvetov, nemohlo sa tomu hovoriť rovnako. Ani rozdielní vlci sa predsa nenazývali rovnako!

//roklina cez horu

12.
//Sokolí zrak cez Horu

Zvedavo som sa díval na Azraela, keď mi rozprával ohľadom toho, prečo je voda v mori iná ako voda v jazere. I tak mi to nedávalo logiku. Veď to bola predsa stále voda! Ako mohla byť jedna taká a druhá onaká? "Hm, ani ty nevieš všetko?" riekol som mierne sklamane. Ja som nechcel byť taký až vyrastiem. Ja som chcel vedieť všetko a preto som sa rozhodol, že budem musieť vyspovedať aj ďalších vlkov. Azda niekto bude vedieť prečo je tomu tak! "Hm, dobre! Chcel by som vidieť všetko," odvetil som s úsmevom a odhodlaním v očkách. Najradšej by som videl a vedel všetko hneď a zaraz. "Nie! Ja to zvládnem aj sám!" riekol som vzápätí. Azraela tiež nikto neniesol. Prečo by som to nemohol zvládnuť ja? Áno, mal som kratšie labky, čo bola pravda... ale tak či onak som si chcel dokázať, že som rovnako schopný pokračovať vpred. Zazubil som sa a díval sa na krajinu z výšky, keď sme prechádzali cez úpätie hory. "Je to tak obrovské," riekol som, keď som sa díval i na horizont mora, kde sa rozprestierala druhá pevnina. "Pôjdeme i tam?" opýtal som sa ho a labkou ukázal na druhý breh v diaľke, i keď to bola skôr rovná čiarka, kde sme mohli vidieť skôr len vrcholy hôr.

//Červená lúka

11.

Pozrel som sa na Azraela, keď ma informoval, že voda z mora sa nepije. Akoby som to práve nezistil! Privrel som očká a zamračil sa. "A prečo to nechutí ako voda z jazera?" opýtal som sa ho. Chápal som tomu, že je iná, ale nerozumel som tomu. "Vyzerá rovnako," zamumlal som smerom k nemu. Tiež bola modrá na pohľad a priezračná, keď som do nej ponoril labku. Nerozumel som tomu, preto túto piť nemôžem, ale tú z jazera áno. "Ach jo," povzdychol som si celý sklamaný z toho celého. Pokrútil som hlavičkou a pozrel sa na Azraela, ktorý sa vydal ďalej. "Kam to ideme?" opýtal som sa ho znovu, pretože som to tu vôbec nepoznal. Rozhliadol som sa okolo. "Toto je svet," zamumlal som si pre seba. Páni. Ten bol ale obrovský. Nechápal som, ako som si mohol predtým myslieť, že celý môj svet bola len jaskyňa a potom to jazero... Ach, mal som sa ešte čo učiť. "Hm, bolia ma labky," zafňukal som si popod ňufák, no nechcel som to hovoriť úplne na hlas, aby ma Azrael nepočul. Veď nemohol vo mne vidieť slabocha predsa!

//Hora cez Roklinu

10.
//Les Alf

Usmial som sa od ucha k uchu. Páčilo sa mi, keď mii Azrael povedal, že naozaj budem silný. Oblizol som si ňufáčik a zavrtel chvostom zo strany na stranu s úsmevom. "Teším sa až to príde! A potom ťa ochránim ja!" riekol som hrdinsky a vypäl hruď. Oblizol som si ňufák a potriasol hlavou, keď sme kráčali ďalej pláňou. Labky ma boleli ešte od toho podivného Majstra. Avšak, nadšenie z toho, že uvidím more, bolo oveľa väčšie a silnejšie. "Iný? Ako iný?" opýtal som sa ho, pretože som si to veľmi nevedel predstaviť. "To znamená, že sa zmením teraz i ja?!" vyštekol som. Síce som nemal veľmi jasnú predstavu ako vlci poriadne môžu vyzerať a že by bolo cool vyzerať ako malá kópia Azraela... lenže desila ma tá predstava. Radšej by som ostal taký, akým som bol predsa. "Nechápem tomu," povzdychol som si a zašvihal chvostíkom, ktorý som zvesil rovnako ako ušká. Bol som ešte príliš malý. Avšak, ako sme pokračovali v ceste, mohli sme zazrieť pláž na ktorú sme prišli. Labkami som sa dotkol piesku. Eeee divné, pomyslel som si a pozrel sa skôr na vodu, ktorá nemala druhý breh. Rozcupital som sa k vlnám, ktoré mi pohltili labky. Naklonil som hlavu a chcel sa z nej napiť, ale tvár sa mi skrivila. "Fuj to je hnusné," vykríkol som a potriasol hlavou, vzďalujúc sa od vody. Otriasol som sa. "Prečo?!" opýtal som sa Azraela, keďže som chcel vedieť odpoveď.