Příspěvky uživatele

< návrat zpět

9.
//Sokolí zrak

Pokračoval som za Azraelom a veselo na neho kukal. Tešil som sa, až budem tak veľký ako on. Nasledoval som ho až do lesu, kde zastavil. Takmer som do neho narazil. Spýtavo som sa na neho pozrel a naklonil hlavu na stranu. Čo? "Kto?" opýtal som sa, keď som sa pozrel na vlka, ktorý mal u seba veľa divných vecí. Vo mne sa zmietali divné pocity, no Azrael vyzeral, že ho pozná a tak som ho nasledoval. Wu? zopakoval som si meno, ktorým ho oslovil a podišiel bližšie k šedému vlkovi. Ten sa na mňa pozrel a v očiach sa mu rozžiarili iskričky s myšlienkou, že zase niečo pekne zarobí na úbohej duši. "Páni, to je vecí!" zajásal som veselo a zavrtel som chvostíkom, keď som si prezeral všetky tie predmety. Wu niečo začal rozprávať, ale ja som ho nevnímal. Až keď sa ma opýtal, čo by som si také prial. Zdvihol som hlávku a s rozžiarenými očkami a úsmevom preniesol: "Chcel by som byť silný ako môj veľký braček!" Zasmial som sa a zavrtel chvostom. Prekvapilo ma, keď Wu moje slová vzal vážne a začal sa hrabať vo svojom vozíku. Naklonil som hlavu na stranu a prekvapene sledoval nádobky, ktoré mi pristáli pred papuľou. "Fíha, čo to..." nestihol som ani dopovedať, keď mi bolo povedané, aby som to vypil. Zaskočene som sa na neho pozrel a na Azraela, ale ten len prikývol súhlasne. Veril som mu. Takže som ho počúvol. Oblizol som si ňufáčik. Nechutilo to najlepšie, ale tak čo sa dalo robiť. "Až príde čas, ti silní, krpec," odvetil ku mne Wu a hneď na to nás začal vyhýňať, že sme pri ňom príliš dlho, pretože on má ešte veľa práce. Pokrútil som hlavou a vydal sa preč. Pozrel som sa na Azraela. "Ten bol ale divný... takže budem silný? A ideme teraz k tomu moru? Prosíííím," riekol som k nemu prosebne a zašvihal chvostíkom. Nevedel som sa dočkať až budem silný, ale prv som chcel vidieť to more, ktoré mi sľuboval.

//Sokolí zrak


N Á K U P
Keďže je postovaná a Wu je tu obmedzený čas, nemám ako čakať týždeň na zápis odmien :( aj som sa pripomínala. Anyway, prevody mám schválené rovnako tak odmeny z Miss majú pribudnúť na tento účet :)
(po zápisoch prevodov 328 + 227 a miss 13 + 10)
Reálne vlastním: 638 kšm + 0 rub + 6 mincí

OBJEDNÁVKA
4., 5., 6. slot na mágiu - 100 + 150 + 200 = 450 kšm

Oheň = 180 kšm
Vzduch = 180 kšm
Hradba = 200 kšm + 5 rub
Ilúzie = 220 kšm + 5 rub
Pavučina = 170 kšm + 4 rub

2 - 10 level Oheň = 810 kšm
2 - 10 level Vzduch = 810 kšm
2 - 10 level Hradba = 810 kšm
2 - 10 level Ilúzie = 810 kšm
2 - 10 level Pavučina = 810 kšm
7 - 11 level Zem = 600 kšm

= 6050 kšm + 14 rub
Aby sa zľava lepšie počítala na celý nákup, premením rubíny na kšm.
= 6190 kšm - 90 % zľava (-5571)
= 619 kšm

V inventári mi teda ostane 19 kšm, 0 rub, 6 mincí.
Áno, viem, že vĺčatá ovládajú mágie obmedzenia. Áno, je mi jasné, že ich nebude vedieť hneď, mám to v pláne rozvrhnúť aj do dvoch rokov :)
Dúfam, že som sa nikde nesekla...

SCHVÁLENO

8.
//Irisin raj

Rodičia, pomyslel som si a privrel očká. Bol som celkom neistý, keď som sa mal zamýšľať na túto tému. Hlavne preto, že som poriadne ani nevedel čo si myslieť alebo cítiť. Bol to divný pocit zmätku v mojom vnútri s ktorými mi nemohol nikto pomôcť. Posmutnele som si povzdychol, no nechcel som sa príliš dlho trápiť. "Byť väčší ako ty?" zopakoval som po ňom užasnuto a pousmial sa. To by bolo aké super. Dovidel by som hádam na samí koniec zeme! To by bola pecka. Taký by som bol vysoký. Spokojne som sa pousmial a zavrtel chvostíkom. "A potom by si bol ty ten malý!" vyhŕkol som vzápätí so smiechom a pobavene sa zazubil. Mal som ho rád. Bol ku mne milý a vlastne som ho poznal asi najdlhšie zo všetkých tých vlkov, ktorých som stretol. "A naučíš ma niečo nové?" odhodlane som riekol k nemu a pozrel sa na neho s malou dušičkou. Chcel som vedieť... všetko! "Nových?" zopakoval som p oňom, pretože som veľmi nerozumel jeho slovám, ktoré mi povedal. Ako to myslel? Bolo to priveľa slov, aby som im úplne pochopil.

//les álf

7.
//Južné hory

Fíha prešlo mi mysľou, keď mi hovoril, že všetci bývajú najskôr malí a až potom vyrastú do nebies. "Wow, to je ale super. Podľa čoho narastiem?" riekol som smerom k nemu a zamračil sa, keď som sa snažil vyhrabať spomienku na vlčice, ktoré som stretol ako malý. Menší. "Videl som dve vlčice, jedna bola maličká a druhá veľká, veľmi... ale boli dospelé ako ty. Hm," zamumlal som nejaké svoje myšlienky do vetru a povzdychol si. Bolo to tak všetko komplikované. Pokrútil som nad tým hlavou, no hneď na to sa usmial. "A budem vedieť i veľa vecí? Až budem veľký," opýtal som sa vzápätí Azraela a pohliadol na neho pohľadom, kedy som očakával nejakú veľmi kladnú odpoveď. Dúfal som, že odpovie kladne, inak by mi zlomil srdiečko určite! Ďalej sme sa dostali k debate ohľadom mora. Prikyvoval som hlavičkou a zamyslene sa nad tým zamýšľal, keď mi to vysvetľoval. "Fíha, prečo nemá koniec?" opýtal som sa, pretože som si nejako nevedel predstaviť, čo to znamená byť veľké bez konca. Nemal som na to dostatok predstavivosti a potrebných informácií. Sledoval som jeho labku, keď mi ukazoval v diaľke modrú machuľu. Natočil som hlavou na stranu a sledoval to. More, zopakoval som si v hlave a s úsmevom pokračoval za Azraelom. "Hmm čo ešte je okrem mora a hôr?" pýtal som sa ho ďalej. Chcel som toho vedieť viac! Oveľa viac. Najlepšie všetko!

//sokolí zrak

6.

//ovocný lesík

"Vážne? To by bolo skvelé!" zazubil som sa, keď mi prezradil, že i raz takto vyrastiem. Zamával som chvostom nadšene. "I ty si bol malý?" opýtal som sa, akoby to nebolo očividné. Bol som mladý, veľmi mladý. Musel mi všetko vysvetliť! Avšak chápal som logike, očividne, len som si nebol istý, preto som sa pýtal. Do hôr, zopakoval som si jeho slová. Takže tam som bol vtedy s tým Majstrom, ako ho nazval? Bolo to vtipné meno. Ale akoby dávalo zmysel. Bolo pekné, páčilo sa mi. Usmial som sa od ucha k uchu a pohliadol na Azraela. "More? Čo je to more?" položil som mu jednoduchú otázku a natočil hlavu mierne na stranu, pretože s tým slovom som sa ešte nemal tú česť stretnúť. "Nebol som, asi, neviem, od tej padajúcej vody som s tebou stále," zamumlal som ešte stále kde-tu koktajúc a potriasol hlávkou. Bolo to náročné takto z hlavy vydolovať, čo mám vlastne vedieť a čo nie. Možno som bol, možno to bolo niečo, čo som len nevedel ako sa volá, no bol som tam. Zvláštne. Povzdychol som si. "Veľa neviem," zabručal som celkom nespokojne. Chcel som vedieť všetko. Nebolo fér, že som bol malý a slabý a sprostý... chcel som byť ako Azrael! Ach, prečo... prečo bol život tak divný a záhadný. Pohľadom som sledoval okolie, ktoré sa nám ukázalo z výšky. Pousmial som sa. Bolo to pekné. Miloval som to už od prvého momentu.

//irisin raj

5.

Azrael sa veľmi rýchlo zobudil. Čo mu predsa chudákovi ostávalo. Pobavene som sa zasmial a zavrtel chvostíkom zo strany na stranu a zaškeril sa. "Spánok je pre slabých! A ja som silný!" vyriekol som a hrdo vypol hruď s dôležitým pohľadom. "Presne ako ty!" vyštekol som vzápätí sa do široka sa usmial. Aj ja som chcel vedieť také triky, aké robil i on! Bolo to cool. Hlavne to s tou vodou, v ktorú sa premenil. Budem niečo také vedieť niekedy i ja? Ktovie. "ňuuu poooď," vyštekol som a začal som ho ťahať za chvost. Museli sme ísť ďalej. Mal mi toho ešte čo ukázať! Zamračil som sa a vydal sa preč bez neho. Veľmi rýchlo ma však dobehol. Radostne som sa zaškeril. "Hm kam to ideme?" opýtal som sa ho, pretože som stále kráčal vpred, ale nejako som si neuvedomoval, že kde ideme, pretože som to tu nepoznal. Vlastne som skoro nič nevedel. Ale on to musel vedieť, on bol veľký predsa. Pritakal som hlavičkou a pousmial sa. On ma toho ešte veľa naučí! Veril som tomu. Pretože som vlastne ani nič iné nepoznal...

//južné hory

4.

Nesnívalo sa mi nič také určité. Skôr som bol natoľko unavený, že som nemal energiu ani na to, aby som sníval. Musel som spať aspoň pár hodín, pretože keď som sa začal zobúdzať, slnko sa posunulo. Zamrkal som očkami a zdĺhavo si zívol. Pohľad mi padol na Azraela vedľa mňa. Chvostom som okamžite začal vrtieť zo strany na stranu. "Ňuu," zamumlal som k nemu a strčil do neho otravne ňufákom, aby som ho prebral. Nemohol spať! Ja som už bol predsa hore. Oblizol som si ňufák a ďalej mával chvostom zo strany na stranu. "Azzzz," zabručal som a oblizol si ňufák znova. Potichu som do neho štekol a strčil do neho labkou. Zasmial som sa. Bol tak roztomilý. Aj ja som bol tak roztomilý, keď som spal? Určite áno. Položil som hlavu na labky a znudene takto sa díval na Azraela, aby som sa uistil, či ešte furt spí. V momente, ako sa zobudil, som sa nadšene zdvihol na labky a skočil na neho. "Hiii, spíš dlho. Ideme ďalej?" vyhŕkol som odrazu na neho a začal po ňom skákať a smiať sa. Síce ma boleli svaly ešte zo svätyne, ale... to nadšenie bolo oveľa väčšie.

3.
//Svätyňa

Vykotúľal som sa von zo Svätyne a pobavene pristál na zemi. Musel som sa smiať. Ten pohyb mi asi neurobil dobre. "Fíííha, nevieš kto to bol?" vyhŕkol som a potriasol hlavičkou, keď som sa prevalil na bok a pozrel sa na Azraela. Zašvihal som chvostom zo strany na stranu a s rozžiarenými očkami sa pozrel na vlka. "Ale bol super, menil okolie, joj, bol som tááák hrozne hore!" riekol som zasnene, keď som spomínal na horu. "Hmm, čo to bolo?" opýtal som sa, pretože som v horách ešte nebol. Pohodil som chvostíkom a pozrel sa na vlka, určite vedel o čom hovorím. Bol dospelý, tí predsa vedeli všetko, čo som ja nevedel. Určite ma niečomu takému naučí. Ako tak som sa vyškriabal na labky. "Pôjdeme tam, pôjdeme?" opýtal som sa ho zrazu, chcel som zase niečo nové vidieť. Ten pohľad z hora sa mi páčil. Rozbehol som sa teda zase cez džungľu. Mal som ako vĺča hrozne veľa energie, i keď som bol už fakt vyčerpaný po tom tréningu. Zašiel som však do lesu, ktorý susedil s džungľou. "Poooď, pooď, musíme ísť ta-" začal som no v tom sa mi zakrútila hlavička a ja som drisol k zemi. Únava sa dostavila a teraz som potreboval len spánok, aby som dobral nejakú energiu, ktorú som stratil. Bol na mňa sladký pohľad, keď som si tak pod jabloňou pekne ticho chrápal.

2
//džungľa

6 mincí = 48 %
Vytrvalosť + 25 % (5 + 25 = 30%)
Obratnosť + 23 % (2 + 23 = 25%)

Stavba, ktorú sme našli medzi tými zvláštnymi stromami, bola fascinujúca. Nastražil som uši. Mal som chuť ju preskúmať celú! Čo to vlastne bolo? Hádam ani sám Azrael to nevedel. No nie. Oblizol som si ňufáčik a zastavil sa v dlhej chodbe, aby som sa obzrel, kde vlastne je. Azrael? zaznelo mi v hlavičke, keď som sa otočil a toho veľkého vlka nikde nevidel. Zhrozene som stiahol uši k hlave a zarazene sa obzeral okolo seba. „AZRAEL?!“ vykríkol som, no mojou odpoveďou bola len ozvena, ktorá prichádzala z hlbín jaskyne. Stiahol som ušká k hlave a začal panikáriť. Nevedel som, kam sa mám pobrať, aby som ho našiel. Vlastne som sa celkom stratil. Bezhlavo som začal utekať so stiahnutým chvostom niekam do budovy. Rozhliadal som sa splašene po okolí, no nič som nevidel. Až po chvíli som dobehol a vrazil do chlpatého tela. Omráčene som zavrtel hlávkou a zdvihol ju hore s rozžiareným úsmevom, pretože som si myslel, že to bude môj veľký braček. Lenže... úsmev mi zamrzol na tvári. „Az- uuu ty nie si Azrael,“ skonštatoval som smutne a mierne zdesene. Kto to bol? Odstúpil som od neho o pár krokov ďalej a sklopil ušká. „Nevieš, kde je Azrael?“ opýtal som sa ho, ale vlk mi neodpovedal. Len tam sedel a díval sa na mňa. V tom sa postavil a niekam sa rozišiel. Zastrihal som uškami a rozhodol som sa ho nasledovať. „Takže mi ukážeš, kde je? Super!“ vykríkol som nadšene a pokračoval za vlkom, ktorý vyzeral byť veeeľmi starý. Každopádne... došli sme do podivnej miestnosti, kde boli akési veci. Natočil som hlavičku na stranu a skúmavo si ich prezeral. Fíha, on bude asi veľmi zaujímavý vlk, pomyslel som si, keď som si to všetko prezeral. V tom sa mi ale zdalo, akoby niečo povedal. Zdvihol som hlavu a natočil k nemu uši. „Huh?“ vyšlo zo mňa, no to sa svet okolo mňa zmenil.
Bol to pre mňa šok. Nebol som vôbec naučený na tieto magické hókusy pókusy. Ešte som bol príliš malý! Avšak, po tom Azraelovom skvapalnení, toto nebolo až tak hrozné, no nie? Tak či onak som stiahol uši k hlave a zdesene sa pozrel na svoje okolie. Kde som to sakra bol?! Začal som hyperventilovať. Bol to pre mňa stresujúci moment, avšak všetko to zo mňa opadlo, keď som uvidel vlka na vrchole hory. Oh, tam je! pomyslel som si a rozbehol sa nadšene po cestičke. Bol som vĺča, nenapadlo ma, aké nástrahy to môže mať. Vlastne som v horách nikdy nebol. „Počkaj na mňa!“ vykríkol som, keď vlk pokračoval ďalej. Avšak, to som robiť nemal. Môj hlas spustil rezonanciou pád skál z vrcholu. Zastavil som a sledoval, ako sa na mňa valí menšia lavína. Zhrozene som sa na to díval, no skôr, než ma stihli trafiť, pod labkami sa mi prelomila pôda a ja spadol do menšej chodby. Odkašľal som si, keď sa mi dostal do ňufáku prach. Zaskočene som sedel na zadku, než som sa opäť vyštveral cez dieru na vrch. Aha, pomyslel som si, keď som asi ako tak pochopil. Otriasol som sa a hlavičku zdvihol k vlkovi, ktorý na mňa neustále čakal za rohom, akoby ma motivoval pokračovať. Pochopil som to! Bola to hra! Mal som ho chytiť, ale zároveň sa pri tom nezabiť! Zavrtel som chvostom a chcel niečo vyšteknúť, lenže pamätal som si, keď som strhol tú lavínu. Preto som ostal ticho a zamračil sa odhodlane. Cupital som do kopcu, nezdalo sa to nejako náročné. Avšak, mýlil som sa. Kamienky pod labkami sa mi šmýkali a uvoľnovali. Mal som čo robiť, aby som sa nešmykol dolu. To sa mi raz i podarilo. Pri jednom kroku sa mi uvoľnila pôda pod labkou a zošuchol som sa o pár metrov nižšie. Zavrčal som a opäť napol svaly, aby som pokračoval za vlkom, ktorý štveral vyššie a vyššie. Niekedy pod sebou tiež uvoľnil skaly, ktoré ku mne dopadli a ja sa im musel uhnúť. Nie vždy sa mi to ale podarilo. Bolo to náročnejšie, než sa zdalo. Niekedy ma niektorá skala trafila a bolestivo som zaskučal. To nie je fér, ja som tak malý! prebehlo mi hlavou a povzdychol som si. Nie. Určite sa nevzdám a budem pokračovať! Už ma začínali bolieť i labky, no nemohol som prestať. Teraz určite nie. Oblizol som si ňufáčik. Pálilo ma celé telíško, svaly sa napínali, ale nemohol som poľaviť. Musel som byť rovnako silný ako ten vlk! A tak som pokračoval. Čoskoro sme prišli do výšky, kde pôda začínala naberať mrazivé ľadové oblasti, ktoré boli kde tu pokryté i snehom. Labky sa mi preto šmýkali ešte oveľa viac. Pazúrmi som sa zarýval do zľadovateného hrebeňu. Laby sa mi začínali triasť od vypätia. Mal som pocit, že už ďalej nevládzem. Triasol som sa a ťažko sa mi dýchalo. Dokonca sa mi zatmelo pred očami a padol som k zemi. Bol som slabý. Privrel som očká a zafňukal. Bol som tak slabý... Azrael ma bude nenávidieť, pomyslel som si. Presne. Musel som pokračovať. Musel som mu dokázať, že som rovnako silný ako on! Zvráštil som čelo a vyštveral sa späť na laby. Otriasol som sa a rozhodne pokračoval. Labky sa mi od tej chvíle podlamovali, ale ja som i tak pokračoval. Keď som si myslel, že odpadnem znovu, vrazil som do zadnej laby vlka. So zahmleným zrakom som zdvihol hlavu a prezrel si ho. Pozeral sa niekam pred seba. I ja sa tam pozrel a uvidel prekrásny pohľad na celé pohorie. Bolo to úžasné byť na vrchole hory! Užasnuto som otvoril papuľku. „Fíha! To je krása!“ dostal som zo seba zadýchane a sadol si vyčerpane na zadok. Avšak, ten tichý vlk mi nedal veľa odpočinku.
Hora okolo mňa zmizla. Zrazu som sa zjavil v tej divnej stromovej zástavbe. Ešte stále som dosť hlasno dýchal, no po pár minútach sa mi dych celkom unormálnil. Potriasol som hlavičkou a pohliadol skrz akúsi spleť stromov, kde som niekde vzadu videl toho vlka. Prečo mi furt niekam utekal! „Joj, ja už nevládzem!“ zaskuvíňal som. „Chcem za Azraelom!“ vykríkol som smutne a povzdychol si. Nezdalo sa, že by to s tým vlkom hlo. Zamračil som sa. Joj, on ma asi nepočul! Potriasol som hlávkou a rozhodne sa vydal vpred. Mal som v pláne mu to pekne vytmaviť. Cupital som pomedzi konáre stromov. Podliezal vetvy, kde tu preskočil nejakú pahýľ... V tom som sa však zamotal do spleti lián. Oblizol som si ňufáčik a zaštekal. „Tak mi pomôž!“ vyštekol som a začal sebou lomcovať. Lenže to som sa do nich zamotal ešte viac. Zamumlal som si niečo popod noštek. Prečo mi nechcel pomôcť? Každý iný dospelý sa mi snažil vždy pomôcť! Bol som predsa roztomilé malé vĺča. No tak toto fakt nie! Začalo to vo mne vrieť. Bol som detsky urazený. Ja chcel pozornosť! Nejakým štýlom sa mi podarilo z tých lián vymotať. Otriasol som sa a rozbehol sa do dutého kmeňu spadnutého stromu, ktorým som sa nejako poprestrkal, aby som vyšiel na jednej vetve po ktorej som pokračoval. I na nej som sa musel vyhnúť spleti lián, ktoré padali z vyšších vetví dolu. Potriasol som hlavičkou. Nebolo to až tak ťažké! To som však nemal hovoriť, pretože som to zakríkol. Pošmykla sa mi labka a ja padol dolu na zem medzi korene. Zafunel som a otriasol sa. Pokračoval som ďalej, pretože nič iné neprichádzalo do úvahy! Medzi jednými koreňmi sa mi môj tučný zadok zasekol. „Ale no ták“ zaskuvíňal som a silnejšie vyvinul tlak, aby som sa dostal zo zovretia koreňov. Po určitej dávke energie som sa dostal von z toho. Pri tej sile som sa ale skotúľal o niekoľko metrov ďalej a dopadol do divnej polohy. „Meh,“ zamumlal som a pozbieral sa ako tak na labky. Už som nebol ďaleko. Určite nie! Pokračoval som teda ďalej. Mal som čo robiť. Všetko mi tu zavadzalo. Avšak potom som našiel ďalší dutý strom cez ktorý som sa prerval a vyšiel zázrakom pri tom vlkov. Usmial sa na mňa? USMIAL?! Asi sa mi to len zdalo. Nadvihol som obočie a chcel mu niečo povedať, ale to sa svet opäť zmenil.
Ocitli sme sa opäť vo Svätyni. Zadýchane a vyčerpane som spadol na zadok. „Fú,“ zašomral som, no v tom sa mi vlk dotkol líca. Zdvihol som zrak k nemu a chvíľu mlčky na neho pozeral. Usmial som sa a zavrtel chvostom. Bol som vyčerpaný a mal chuť si ľahnúť a spať, lenže zároveň som sa cítil akýsi... silnejší? Nevedel som to popísať. Azda by som mu i niečo povedal, no jeho oči sa upriamili niekam za mňa. Otočil som sa a pri vchode uvidel Azraela, keď som sa obzrel, vlk už nikde nebol. Tak či onak som to neriešil a ťarbavo sa rozbehol k Azovi. Labky sa mi však od vyčerpania podlomili a skotúľal sa až k nemu pobavene a so smiechom. Bol som na smrť vyčerpaný, ale šťastný.

//ovocný lesík

//luka

1

Očkami som zamieril k veľkému vlkov Azraelovi, ktorý ku mne prehovoril. Vyzeral, že sa má chuť so mnou rozprávať viac, než ten druhý vlk. Avšak, nevadilo mi to. Rád som počúval, možno preto, že som sám ešte nevedel až tak dobre rozprávať. I keď som sa v tom pomaly lepšil. Chcelo to len čas. Ešte zopár týždňov. "Áno! Na výlet!" vyhŕkol som nadšene a zavrtel chvostom zo strany na stranu. Nevedel som sa dočkať toho, čo mi vlastne ukáže. "Kam ideme? Bude tam jedlo? A dobroduóžo?" vyštekol som nadšene, keď som cupital vedľa Azraela, ktorý si to štrádloval niekam medzi stromy na hhorizonte. "Uuuu čo to tam je?" opýtal som sa ho, pretože som stromy ešte poriadne nevidel. Jedine kde tu nejaký, čo rástol u jazera alebo na lúke. Avšak takýto les som ešte nikdy predtým nevidel. Konečne niečo nové, čo som mohol lepšie spoznať! Očkami som tikal po stromoch. Oh, mohol som to zjesť? Tiež tam budú nejaké hovadinky ako tie škrečky predtým?! Oh áno, to bola zábava. Ešte by som si to rád zopakoval. Zasmial som sa len tak z ničoho nič a rozbehol sa k džungli. Tešil som sa, že niečo nové uvidím.

//svatyna

Spokojne som si sadkal na zadok. Mal som plné bruško, mohol som sa zahrať, prejsť, vidieť nové veci. Chcel som ďalej skúmať, ale vcelku ma to všetko unavilo. Zdĺhavo som si zívol. Chodiť takú diaľku na tak malých labkách bol boj. Napriek tomu som sa pozrel na Azraela, ktorý ku mne prehovoril. Natočil som hlavu na stranu a spýtavo sa na neho pozeral. Síce som tomu úplne nerozumel, ale chápal som, že chce niekam ísť. Horlivo som pokýval hlavičkou a zavrtel chvostom zo strany na stranu. "Ano, ano, poďme, poďme," zopakoval som a pritakal hlavičkou. Chcel som toho objaviť čo najviac! Páčilo sa mi, aký je svet veľký a rozmanitý. Že to nie je len čierna jaskyňa pod vodopádmi. Zašvihal som chvostom zo strany na strany. Vyskočil som na rovné labky a zamieril niekam za ňufákom, pravdepodobne dosť debilným smerom, takže ma museli usmerniť. Niekto...

//za azraelom a gwynom niekde do preč

Môj malý mozog nedokázal pochopiť to, čo som mal možnosť vidieť pred sebou. Len som tak stál a díval sa s otvorenou papuľou. Až po chvíli som začínal chápať nejaké fakty, ktoré sa udiali. Azrael sa opäť zhmotnil, takže neumrel. Bol v poriadku. Odľahlo mi. Tie jedlá niekam zmizli a priniesli len akési divné veci, ktoré som nedokázal pomenovať. Natočil som hlavu na stranu a priblížil sa k plodom o niečo málo bližšie. Oňuchal som jeden z nich a očkami sa upriamil na Azraela. "Jedlo?" zopakoval som po ňom a nakoniec sa odvážil zobrať si jednu z bobúľ. Požul som ju, no hneď na to ju vypľul. Zháčil som sa. "To nie jedlo!" oponoval som a začal si odkašľávať, aby som sa zbavil tej pachuti v papuli. Potriasol som hlavou a pozrel sa inam. Labkou som ovocie odsunul. Nebolo to dobré. "Čo to bolo," zašomral som smerom k podstatne starším vlkom, než som bol ja. Bolo to zvláštne. Nerozumel som tomu, ale... čo sa dalo robiť. Niektoré veci som nedokázal hneď pochopiť. "Hmm... ďalej, ďalej!" zvolal som napokon, keď som vyskočil na labky. Chcel som skúmať ďalej krajinu. Bolo tu toho taaak veľa objavovať.

„Hauan,“ zopakoval som slovo Gwyna, ktorým ma označil. „Hauan!“ vykríkol som nadšene, že som mal svoje vlastné slovo, ktorým som sa mohol prezentovať. Znelo to dobre, tak havranovsky. Zavrtel som chvostom a veselo si poskakoval okolo. Bol som šťastný. Konečne som dostal svoje slovo! Počuješ to svet?! Mal som chuť zavíjať od samého nadšenia, čo som i urobil. Komicky som sa pokúsil o zavytie, lenže mi to zase nevyšlo. Nevadilo. Očkami som prešiel na vlkov, ktorí boli pri mne, ale čím viac som sa snažil rozumieť im slovám, nerozumel som ani len tým, ktoré som poznal. Natočil som hlavičku na stranu a mentolové očká upriamil na Azreale a potom na Gwyna. Čo to rozprávali, že som im v ničom nerozumel? To čo, pomyslel som si a švihol malým chvostíkom. Vôbec sa mi nepáčilo, že som ničomu nerozumel. Akoby ma zasiahla nejaká mágia! Avšak tomu som ja nerozumel, preto som to nechal byť tak. Očkami som skôr prešiel na hluk, ktorý sa šíril lúkou. Cez vysokú trávu som to najskôr nevidel dobre, ale po chvíli som zbadal nejaké malé veci, ktoré zčali okupovať Azraela. Bolo to niečo, niečo... presne to, čo mi Azrael predtým doniesol, začal som sa tešiť, že som dostal nejaké jedlo. Avšak v tom ku mne opäť prehovoril Gwyn. Zastal som v pohybe a nechápavo na neho hľadel. Nerozumel som mu, čo sa mi snaží povedať a tak som sa len blbo na neho kukal, než som svoju pozornosť stočil späť na stvorenia, ktoré sa snažili očividne s Azraelom hrať.
Kde-tu sa predo mnou zjavila jedna z tých jediel. Naštešene som zavrtel chvostíkom a radostne poskočil. „Ceš huať?“ opýtal som sa ho a natešene zadupkal labkami. V tom na mňa skočil jeden, možno i dvaja. Oblizol som si ňufáčik a so smiechom sa s ním začal hrať. Povalil som sa na zem a natešene sa začal válať, keď ma potvory začali štekliť na brušku. Bolo to hrozne super! Kde-tu ma i mierne kúsli, bolo to také zlaté. Vyštekol som a dokonca i ja po jednej z nich cvakol zubami, aby som sa do neho zahryzol. Jemne. Očividne sa mu to nepáčilo, pretože mi vlepil peknú facku. Ospravedlňujúco som stiahol uši k hlave a následne zase vyskočil na labky a pokračoval v hre s týmito tvormi. Medzitým som zachytil zvuky, ktoré patrili Azraelovi. Zdvihol som zrak, no opäť som mu nerozumel. Jeho srsť žiarila. Ostal som stáť ako obarený a len sa na neho díval zaskočený. Keď v tom sa zmenil... vo vodu. „AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAA!“, zhrozene som skríkol, keď som sa díval ako zmizol. Normálne som skoro omdlel. Čo to bolo kurňa za čary?! Normálne som i zabudol na tých škrečkov pri mne. Díval som sa len na miesto, kde stál Azrael, neveriacky. Polapal som dych, ktorý som stratil, pretože som zabudol i dýchať. Môj malý mozog to nedokázal spracovať a snažil sa tomu porozumieť, no márne. To akože i ja zmiznem takto? To mäso bolo otrávené? Urobilo to to jedlo? Preboha, však ja som nechcel zmiznúť, mal som ešte čo skúmať!

Biely vlk bol tichý. Tichší, než vlci, ktorých zatiaľ stretol. Nerozprával, len sa na neho díval. Akoby premýšľal. Ticho mi však nebránilo v tom, aby sa môj chvost hojdal hore dolu, akoby do nejakého tichého rytmu v mojej hlave. Oblizol som si ňufák a netrpezlivo vyčkával na to, čo z neho vypadne. Až keď som mu položil otázku, povedal ďalšie divné slovo. Až teraz som začínal chápať spojitosti. Zakaždým, keď som sa to niekoho opýtal, povedal mi divné slovo. Ale rozdielne, nikdy nie to isté. Zdalo sa, akoby to bolo špeciálne slovo, ktorým oslovovali len seba samých. Naklonil som u toho hlavičku na stranu a s otázkou v očiach prešiel na Azraela. "A gďo ja," posmutnele som zašomral. Nepoznal som žiadne divné slovo, zaklínadlo, ktoré by som mohol povedať, keby sa ma niekto opýta na to, kto som ja. Smutne so zvesenými uškami som sa pozrel na veľkého Azraela. Zdalo sa, že čím väčší vlk, tým je múdrejší. On by určite poznal odpoveď na moju otázku, keď vedel i kam sa vybrať za jedlom, no nie?
Než som však dostal svoju odpoveď, na zem predo mňa padla tá vec, ktorú mal Azrael v papuli. Trošku som ostal zmätený. Nevyzeralo to ako moje jedlo. Neisto som sa na neho pozrel, no vyzeral odhodlane. Skepticky som zvráštil tvár. Nechcel som ho však sklamať. Pokúsil som sa do toho tvora zabodnúť drobné zúbky, ale mal som len plnú papuľu srsti. Vypľul som ju a skľúčene zaskučal, upierajúc psie oči na veľké vlka. "Ňeďe," zamumlal som a začal skuvíňať. Azrael sa zohol a pomohol mi naporcovať drobné mäso. Sklopil som k tomu zrak a vrhol sa na kúsky. Išlo mi to teraz oveľa ľahšie! Skúmavo som, možno trošku podozrievavo, začal prežúvať mäso, ktoré som predtým poriadne oňuchal. Avšak, keď som prehltol prvé sústo, zistil som, že to vôbec nie je tak zlé a začal som to poriadne hltať.
Medzitým sa tí dvaja rozprávali. Nedával som pozor, pretože som i tak polovicu slov nerozumel, či nepoznal. Žil som si svoj veselý, vlastný život, v sladkej nevedomosti. Spokojne som sa usmial s krvavými zúbkami, keď v tom som začul krik Azraela. Uskočil som bokom a stiahol ušká k hlave, i chvost pod seba. Hneval sa na mňa? Srdiečko sa mi rozbúchalo. Lenže po chvíli som si všimol, že je na ňom niečo divné. Nastražil som ušká a zahľadel sa na bytosti. Boli rovnaké, ako to mŕtve, čo som zjedol. Oh. Už som tomu rozumel. "Jedlo!" vyhŕkol som radostne a zavrtel chvostíkom zo strany na stranu. Azrael mi priniesol len viac jedla! Začínal som ho mať čoraz väčšmi radšej! Natešene som poskočil a začal sa smiať. "jedlo, jedlo, jeeedlo!" radostne som skandoval, neuvedomujúc si fakt, že tie bytosti chceli dobre že neohlodať chudáka Azraela.

Vypľul som z papule ďalšie trsy bielych chlpov, ktoré sa mi nalepili na jazyk a medzi zuby po tom, čo som ich vytrhol mladému vlkovi z chvosta. Nedarilo sa mi to. Zamračil som sa a chcel si pomôcť labkou, aby som ich dostal z jazyku dolu. Pfuj, pfuj. Potriasol som hlavou, keď sa mi to ako tak podarilo a pohľad uprel na bieleho vlka. Ahoj, zopakoval som si slová v hlave, ktoré ku mne preniesol a hneď, ako si dal dve a dve dokopy, radostne som k nemu vyštekol: "Avoj!" Neznelo to úplne rovnako, ale bolo to aspoň niečo. Radostne som začal metať zo strany na stranu svojou vypelichanou prachovkou, ktorej sa hovorilo chvost zo strany na stranu. Aby toho nebolo málo, zopakoval som jeho polohu tela a neustále vrtel chvostíkom. Bol menší než Azrale, či vlci, ktorých som stretol. Zároveň som z neho cítil ten pach, ktorý bol typický pre šteňatá. Preto som mal k nemu bližšie. "Ti gďo!" vyhŕkol som po milisekundovej odmlke. Veselo a nadšene ako vždy.
Medzi tým sa pri nás objavil i Azrael s niečím v papuli. Nevenoval som tomu príliš pozornosť. Tú momentálne zožral všetku Biely vlk. Zo slov Azraela som však vydedukoval, že vlka pozná! Prečo som ho ja nepoznal? Zamračil som sa a švihol zo strany na stranu chvostom. Bol som vždy naštvaný, keď som niečomu nechápal. I napriek tomu, že som sa o to tak úmorne snažil. Povzdychol som si a nakrčil ňufák. Žalúdok opäť zahral muzikál a ja od bolesti zaskučal. Takmer som úplne zabudol na ten ukrutný hlad, ktorý som mal. Moja nálada upadla zo sto na nulu v priebehu stotiny. Stiahol som k hlave ušká i chvost pod telo. Chcel som papať, ale nikde som nevidel nikoho, kto by mi dal tú teplú tekutinu, ktorú som jedol od matky. Už som sa poučil, že niektorí vlci ani cecky nemajú, či i keď majú tak nie vždy z nich niečo tečie!

//vodopády

Veselo som si to ťapkal vedľa veľkého hnedého vlka. Chvostom som švihal zo strany na stranu. Kde-tu som stiahol ušká k hlave a celý sa skrčil, keď mi žalúdok zovreli kŕče od hladu. Nechcel som však vyzerať ako slaboch, preto som vždy dobehol vlka, ktorý ma viedol za jedlom. Doťapal som si to až niekde do uprostred ničoho. V tom sa vlk zastavil a ja opäť skoro do neho vrazil. Avšak stihol som to ubrzdiť. Pohľadom som našiel jeho zraky a jeho tón hlasu, keď mi vydal pokyn znel dosť... vážne. Sadol som si preto na zadok a sledoval ho, čo vlastne robí. Natočil som hlavičkou na stranu, kým som ho sledoval. Bolo to... nudné.
Moju pozornosť si okamžite získal hmyz, ktorý mi začal poletovať okolo hlavy. Nedokázal som to nazvať, ale robili to strašný zvuk a provokačne sa mi to hýbalo okolo hlavy. Z počiatku som ostával poslušne sedieť a cvakal po ňom len tesákmi. Lenže po chvíli ma to tak vyprovokovalo, že som sa po tom čmeliakovi hodil celý. Začal som poskakovať a naháňať ho po lúke. Vrčiac a štekajúc, pretože sa mi ho nedarilo chytiť. Ako som sa však o to pokúšal, prestal som vnímať svet okolo mňa. Zrazu čmeliak pristál. Sklonil som predo tela a zatriasol zadkom, kým som sa vrhol po tom pruhovanom zmrdovi. Cvakol som čeľusťami, lenže čo čert nechcel, čmeliak stihol uletieť a moje tesáky stisli biely chvost mladého vlka, ktorý ležal v tráve. Stihol som ešte chvostom zatriasť, kým mi došlo koľko je dva a dva. Pustil som chvost a začal vypľúvať biele chlpy, ktoré mi ostali v papule.