Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Moja pozornosť bola veľmi krehká. Okolo mňa bolo toľko faktorov, ktoré som musel preskúmať, ochutnať... Potriasol som hlavičkou a prskol si, keď sa mi do ňufáku dostal silný odér otca, akožto alfy. Zamľaskal som jazýčkom a očkami prešiel po okolí jaskyne. Čo som ešte nepreskúmal... Na moment som zastavil a moje očká zvábila opäť čiernota. Naklonil som hlavu na stranu. Čo tam bolo? Opatrne som sa vydal ťarbavými krôčikmi k temnote. Srsť sa mi na kožuchu naježila, bál som sa, ale rovnako tak som bol i zvedavý. Niekoľko ráz som sa obzrel za mamkou a otcom, boli tam. Následne som svoj zrak opäť upriamil do tmy. Ponoril som do nej ňufák, avšak veľmi rýchlo som zistil, že svet v nej pokračuje. Natešene som vyštekol a rozbehol sa preskúmavať nové skaly, navlhnutú skalu a podobne. Bol som až tak nadšený, že som si nevšimol, že som sa vzdialil od vchodu jaskyne príliš. Zmätene som zastavil a začal sa okolo seba obzerať. zaskučal som. Bol som príliš malý, aby som sa vedel orientovať. Štekal som, vyl som, nariekal, ale počul som len ozvenu svojho hlasu a šum vody. Neostávalo mi nič iné, len sa s trasúcim telíčkom, stiahnutým chvostíkom a uškami vydať ďalej, hľadať cestu späť. Nepodarilo sa mi to. Namiesto toho ma moje labky zaviedli k ďalším chodbám a zostupom... na ktorých som sa pošmykol a zletel dolu "schodmi". Padol som na papuľku a bolestivo zaskuvíňal. Kde boli moji rodičia? Išiel som tadiaľto i predtým? Až tak mi mozog nepracoval, aby som si to pamätal. Vydesene som sa preto pozviechal, oklepal a rozbehol ďalej. Videl som svetlo, azda to je tá miestnosť, kde bol môj otec a mamka? Vyštekol som radostne, akoby som ich chcel pozdraviť, že som ich nakoniec našiel... ale našiel?

//Kryštálové jazero

Matka sa mi odtiahla, pierko sa mi vyšmyklo z papule. Nespokojne som vyštekol, keď som si uvedomil tento fakt. Vzala mi moju hračku. Sadol som si na zadok na zem a nervózne podupkal prednými labkami, ako som sedel. "Zaštekal" som na mamku a vydal ťahavý zvuk, aby som si vydobil pozornosť. Strihol som uškom a svoju pozornosť stočil na svojich súrodencov, ktorí okupovali velikána. Oni sa hrali... bezo mňa? Okamžite mnou trhlo a s bojovým pokrikom som sa ťarbavo rozbehol k bratovi a sestre. Spolu s ňou som sa vrhol na otcov ocas, ku ktorému som si musel povysočiť, keďže bol dosť vysoko. Zasekol som sa vedľa jej papuľky a spoločne sme ho začínali šklbať. Už nám vychádzali i malinké ihličky, čo mohlo byť dosť bolestivé i pre takého siláka, akým bol on! Avšak, naša zábava netrvala dlho. Veľmi rýchlo nás zrušil a povedal nám niečo. Nerozumel som slovám, ale tón hlasu hovoril za všetko. Natočil som hlavu na stranu a vypľul tých pár chlpov, ktoré som mu vytrhol. Opäť som chvíľku zamrzol a sedel na zemi, akoby som v tej prázdnej hlave šteňata aj skutočne premýšľal. Od myslenia to však bolo ešte ďaleko. No i tak som vymyslel ďalšiu hovadinu... Ako som povyrástol, vyvinuli sa mi i lepšie zmysli. Z diery v stene vychádzalo čoraz jasnejší vzdialený šum. Zastrihal som uškami a sledoval dieru, z ktorej k nám vial i slabší vetrík. Vydal som tlmený zvuk, zvedavo som sa tam vydal. Okolie nášho výklenku som už mal preskúmaný, vnímal som to ako svoj svet. Nevedel som, že vonka je toho oveľa viac... A tak som sa s motajúcimi labkami vydal opatrne k otvoru. Srsť na šiji sa mi naježila. Vyštekol som a ozvena sa mi vrátila. Zaspätkoval som, pretože som si uvedomil, že rodičia sú odo mňa hroooozne ďaleko. Zutekal som späť k matke a spoza jej boku, na ktorom som bol nalepený riťou, som sa díval do temnoty, ktorá ústila do chodieb podzemného komplexu.

Nespokojne som zamrnčal, keď sa ma dotkol opäť ten mokrý, lepkavý kus tkaniva, zvaný jazyk. Ohrnul som nespokojne sploštený ňufák a pootvoril očká. Tentoraz svetlo, ktoré prenikalo do mojich zreníc už toľko nebolelo. Dokonca sa mi bledomodré oči začínali vďaka prítomnosti svetla meniť na farbu môjho elementu. Zatiaľ to bola veľmi špinavá modro zeleno šedá farba, ale bolo očividné, čo za element koluje v mojej krvi. Zdĺhavo som si zívol a samozrejme prvú vec, ktorú som po výdatnom spánku urobil, bola okupácia maminho mlieka. Spokojne som zamľaskal a kus bielej hmoty mi ešte stekal po papuli, keď som sa dvíhal opatrne na nôžky. V telíčku som mal o poznanie väčšiu silu, i keď som sa neustále váľal ako taký malé vrece.
Pohľadom som skúmal priestor okolo seba. Bolo tu toľko vecí! Netušil som, kam sa pozrieť prv. Chvíľku som ešte ležal, obzeral sa, no potom ma premohla zvedavosť a opatrne som sa dotrepal ku svojmu bratovi, ktorého som už i predtým dosť otravoval. Ľahol som si vedľa neho a drobným ňufákom do neho štuchal, pričom som vydával podivné pazvuky, provokujúc ho, aby sa zapojil do hry. Tenkými, drobnými ihličkami som ho zdrapil za malé uško a začal ho žužlať. Chcel som sa hrať. Moja energia v prehováraní ho k hre mi však veľmi dlho nevydržala. Pretože môj pohľad spočinul na niečom oveľa zaujímavejšom. Položil som labku na bratove telo, aby som sa cez neho prevalil na druhú stranu. Z podivnej polohy som sa pozviechal a pokračoval pár centimetrov ďalej, až som dosiahol svoj cieľ. Ako taký malý hajzlík som oňuchal jedno z pierok, ktoré mame viseli na hlave a následne si prskol. Potriasol som hlavičkou, no neodradilo ma to od toho, aby som to poriadne preskúmal! Šteklilo to môj citlivý ňufák i papuľu a nikto z nás nič podobné nemal. Netušil som, čo to je a tak som to potreboval preskúmať i inou cestou... vzal som ho do papule a začal jeho spodnú časť žužľať a hravo u toho "vrčať", i keď o skôr pripomínalo umierajúceho potkana.

Výplata lol

Zeiran, sigma
Pre svorku: Poctil tento svet svojim veľkolepým antré, ktoré prinieslo pre svorku nové svetlé výhliadky do budúcna, i keď o tom ešte nikto nevie!!!
Príspevky: 2 (ale oba na A4ku!!! Za týždenné vĺča!!! Berte to v potaz!!! :D)
Zažil: Jeho maličkosť bola počatá z kvalitných genetických materiálov alfy Angela a bety Samanthy. Spolu so svojimi ďalšími troma "potkaními" súrodencami si podmanili pozornosť rodičov, aby sa o nich starali a sami nemuseli nič robiť len jesť, spať a ehm. Rovnaký plán má i so zvyškom svorky, oh boiiis. Každopádne sa už po svojom prvom týždni života rozhodol vydať na strastiplnú púť do neznáma, čo činilo dvadsať centimetrov od jeho matky, čo je rekord v porovnaní s jeho súrodencami. Dokonca objavil, že za temnotou, v ktorej žije, existuje niečo ako svetlo a chaotický svet plný tvarov, farieb a zvukov, ktorým ešte celkom nerozumie. Ale určite príde na to, ako si podmaniť i tento svet!

Bezodná prázdnota ma mala vo svojich spároch, ktoré sa mi zarývali do morku kostí. Chlad, ten príšerný chlad. Trvalo to večnosť, i keď to bolo len niekoľko sekúnd. Teplo, o ktoré som prišiel, sa čoskoro vrátilo. Sprvu bolo jemné, neciteľné. Bojovalo s chladom. Po chvíli však vyhralo a zaliala ma príjemná horúčava a spokojnosť. Bol som opäť v raji, tam, kam som patril. Labkami som a nemotorne plazil k najväčšiemu zdroju tepla, ktoré som cítil. Musel som sa prervať okolo ďalšieho batôžku, môjho súrodenca, aby som sa dostal do svojho cieľa. Skuvíňal som, keď sa mi nedarilo nájsť zdroj potravy. Márne som otváral drobnú papuľu. Nakoniec ma osvietil šťastena a podarilo sa mi uchopiť bradavku, z ktorej sa čochvíľa začala rinúť príjemná tekutina. Nespokojne som zamrnčal, pretože hlad sa hlasne ozýval. Mlieko však nešlo v takom množstve, aké by som si prial. V tom mojom nervóznom, trhanom pohybe som spozoroval zmenu, kedy pri dotyku mojej labky, mlieko o niečo lepšie tieklo. Veľmi rýchlo som pochopil, že musím využívať svoju silu, aby som uspokojil svoje potreby. Tentoraz som už spokojne mrčal a pil mlieko až do sýta. Jeho telo ma príjemne hrialo v telíčku, ktoré sa rýchlo unavilo.
Pustil som z papule cecok a zvalil sa na telo môjho brata, ktoré bolo hneď vedľa. Zdĺhavo si moja malá papuľa zívla a pomaly sa moje telo uberalo do spánkovej ríše. Nesnívalo sa mi nič, pretože ešte neexistovali žiadne spomienky, podvedomie ani aktívna pamäť neboli natoľko dobre vyvinuté, aby som mohol mať nejaké sny. Určite nie také, aké mávajú dospelí vlci. Spokojne som oddychoval. Bol som sýty, v bezpečí, teplo ma hrialo na vonok i z vnútra. Nič mi nechýbalo. Hrudník sa mi pravidelne dvíhal a klesal a frekvencia môjho srdca pomaly klesala, ako som sa dostal do hlbokého spánku. Z mojej papule vychádzali zvláštne, tlmené a tiché zvuky, ktoré by sa dali nazvať ako chrápaním. Bolo to však takmer nečujné. Spal som dlho, možno až príliš dlho. Aspoň pre mňa to bola hrozne dlhá doba. No realita mohla byť iná. Zamrnčal som, čo bolo prvým znakom toho, že som sa preberal z ríše snov. I keď bol spánok bezsenný. Pomaly som sa dal do pohybu a chcel sa dotrepať späť k zdroju mlieka, ale nastala zmena. Prelomový bod v mojom krátkom, naozaj krátkom živote.
Mohol som postrehnúť zmenu. Do tejto chvíle neexistovalo nič. Len tma, ticho, teplo a kľud. Avšak na hranici môjho vnímania som zachytil drobný úkaz svetla, ktorý ku mne nakúkal skrz malú štrbinu ďaleko na horizonte. Nespokojne som zakňíkal, očakávajúc pomoc od druhých. Spozoroval som, že si ma všimnú zakaždým, keď vydám hlučný zvuk. Olíznu ma alebo presunú na lepšie strategické miesto pre moje živobytie. Preto si moja malá hlava myslela, že ma zachránia pred svetlom, ktoré sa mi snaží narušiť harmóniu temnoty. Pomoc však neprichádzala a štrbina sa len zväčšovala a zväčšovala. Nebolo to však to jediné, čo mi chcelo tmu vziať. Do drobných ušiek sa dostávali tlmené zvuky. Neboli veľmi zreteľné a ešte nejakú chvíľu nebudú, ale boli tam. Zakňučal som, nespokojný s tým, čo prichádzalo. Nakoniec ma svetlo pohltilo úplne, tma bola v nenávratne. Mrnčal som, skuvíňal a dával dosť najavo svoje rozhorčenie. Moje bytie to nechcelo. Prialo si, aby ho opäť pohltilo ticho a temnota, aby sa nikdy nemuselo dívať na tento bohom zabudnutý svet.
No život si to prial inak a ja uzrel svetlo sveta. Jeho farby a tvary. Hodnú chvíľu som sa díval skleneným pohľadom na svoje okolie. Môj mozog nedokázal vstrebať toľko nových informácií a bol len zmätený, preto ignoroval, prehliadal skrz. Počas tejto chvíle som stíchol, len hlavu otáčal do rôznych strán. Nerozumel som tomu, a tak som sa nechal viesť svojimi doterajšími zvykmi. Opäť som sa prisal matke na brucho a doplnil prázdnotu v mojom žalúdku. Mal som u toho privreté oči, takmer úplne zavreté. Tma sa pomaly vracala, až som ich zavrel úplne. Bol som konečne spokojný. Avšak, keď som doplnil zásoby a dal sa opäť do pohybu. Oči som inštinktívne otvoril a temnota bola zase preč. Zakňúral som a svojimi mentolovými očami sledoval okolie. Nerozumel som ničomu a na nič som sa poriadne nemohol zamerať. Rozbolela ma hlava z toľkých nových informácií, až som začal opäť skučať. Bol som z toho celého taký unavený, že som veľmi rýchlo utíchol a položil si hlavu na bratovo brucho. Privrel som očká a ešte si niečo potichu mrmlal, zatiaľ čo som sa zadíval bezducho na veľké tvary hore nad nami (hlavy Sam a Angela). Pozeral som sa akoby cez nich, pretože som ešte nevedel zaostriť svoju pozornosť na nejaký predmet. Predsa len to bolo niečo nové a môj mozog sa musel tiež pomaly vyvinúť. Ešte raz som vydal tichý kník a privrel očká. Sťažka som si povzdychol. Bol som znovu unavený. A tak som sa opäť pobral do ríše snov, do temnoty, ktorá bola tak príjemná, keď ma obklopovala. Krajšia než ten chaotický svet plný farieb, zvukov a tvarov. Komu by sa to len páčilo, že áno!

Môj život začal v tme, v prázdnote, skrz ktorú nepresvital ani jeden lúč slnka, či tón melódie vetru. Existovalo len ticho, tma a... teplo. Teplo, ktoré hrialo moje baculaté telíčko s jemnou srsťou, ktorá nebola stavaná ešte na to, aby som mohol byť vystavený chladu sveta. Potreboval som blízkosť živočíšneho tepla. Cítil som ho a vnímal dosť výrazne. Tlačil som sa tým smerom, pretože o nejaký úžasný pohyb nešlo. Chcel som mu byť čo najbližšie a mať ho čo naviac, aby mnou nelomcovala zima. Avšak, pocítil som niečo zvláštne, niečo, čo som nevedel pomenovať. Tupý tlak v mojom telíčku, ktorý žadonil, aby som ho utíšil. Prišiel som na to inštinktívne, našiel teplo matkinho tela a nemotorne našiel zdroj mojej zatiaľ jedinej potravy. Keď pocit hladu bol zažehnaný, premohla ma vždy únava. Spal som kde a tam, všetky svoje činnosti dokola opakoval. Bol to nekonečný kruh, z ktorého by jednému preplo. No mne nie. Bol som príliš mladý, moje vedomie nedokázalo vnímať, nemohlo myslieť. Vyvíjalo sa. Bolo to obdobie pred vedomím, kde ma dokázal viesť len hlas prírody a to, čo bolo vo mne zakorenené. Tak povediac som bol odkázaný len na svojich rodičov, ktorí sa o mňa museli postarať, ak nechceli, aby som zahynul.
Nuž, všetko sa zdalo v poriadku. Neustále dokola sa striedali moje činnosti, no jedného dňa, sa i tento kruh pretrhol. To príjemné teplo, ktoré som cítil z tiel súrodencov, či matky, zrazu zmizlo. Do potkanej srsti sa mi oprel vánok, ktorý sa premával skrz naskrz dierami v skalách. Cítil som ho ako mrazivý nôž, ktorý ma bodá a reže za živa. Automaticky som začal skúvíňať, darmo sa snažiac nájsť správny smer môjho nemotorného plazenia, ktoré bolo pomalšie než slimačie tempo. Ako sa to však mohlo stať, prečo som sa sa ocitol až niekoľko desiatok centimetrov od matky? Zaspala alebo len nedávala pozor... ktovie, no môj nárek by vzbudil i mŕtveho. Celé telíčko mi pohltil tras, ako sa mi teplo vytratilo z tela. Moja srsť ho ešte nedokázala udržať a preto som potreboval byť v tesnej blízkosti niekoho iného. No navôkol mňa nebolo nič len prázdno. Rovnako ako v mojej hlave, v mojich očiach a sluchách. Trvalo to chvíľu? Trvalo to veky? Časová doba bola pominuteľná. Nevnímal som ho. Nevnímal som nič, len ten mrazivý dotyk chladu.
Predtým, než ma niekto vrátil na svoje miesto, splošteným ňufákom som narazil na niečo tvrdé (skalu). Vnímal som dotyk a pokúšal sa k tomu čo najviac nacapiť. Nájsť zdroj živočíšneho nektáru, ktorý by ma zohrial a upokojil z vnútra. No darmo som sa snažil, v tme som nič nezachytil. Ani len teplo z toho predmetu nevyžarovalo. Bol chladný ako okolie. Tak toto je ten život? Plný chladu, bolesti a strachu? Opäť som zaskuvíňal, dovolával sa pozornosti, pomoci... Moja teplá nádej plná mieru a harmónie bola niekde blízko. Cítil som to. Ako som sa „štveral“ pri spodku kameňu, podarilo sa mi veľmo rýchlo logicky spadnúť na tvrdú zem. Ostával som sa váľať na zemi ako korytnačka, ktorá sa prevrátila na chrbát a nevedela sa narovnať. Písk, písk, písk. Začuje to už niekto? Vráti sa mi už moje teplo, mlieko a pokojný spánok, aby som mohol do sekundy zabudnúť na túto skúsenosť s odvrátenou, chladnou stranou raja? Možno by som si i niečo pomyslel, ale to nebolo ešte v mojich silách. Niekomu by sa mohlo zdať, že je tento pocit nevedomosti a bezbrannosti frustrujúci, no pre niektorých je to to najlepšie obdobie, aké kedy mohol zažiť. Nič neriešiť, na nič nemyslieť, nič nepočuť ani nevidieť, proste len... existovať. Chladný vánok opäť prečesal moju pápernatú srsť a z môjho hrdielka vyšiel ďalší otravný škrekot.