Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Sokolí zrak

Les som nechal za svojim chrbtom. Zmizol niekde v útrobách hmly. Rovnako ako ja. Na žiadnych vlkov som počas svojej cesty nenarazil. Strihol som uchom za zvukom, ktorý som začul voľakde z východu. Asi mi len šibalo v hlave. No z nejakého dôvodu ma v tej tme a hmle prepadla paranoja. Prečo? Bohvie. Mal som svojich démonov, ktoré ma prenasledovali, len čo bola pravda. Pridal som do kroku a vydal som sa vyššie do hôr, ktoré ma viedli naprieč hrebeňom. POmaly som sa dostával niekam, kam som som však ísť nechcel. Zišiel som do úžiny. Hmla mi magorila moje navigačné zmysly. Pomaly som sa teda dostal do priesmyku, ktorý ma viedol na sever. Aspoň to mi mohlo byť isté, keď už nič isté v tejto temnej noci nebolo. Predsa len som nemohol nikde inde vyjsť a to bolo fajn!

//dračí priesmyk

//Roklina

Táto noc bola temnejšia, než by sa mohlo zdať. Strihol som uchom a prial si ovládať mágiu svetla. Netušil som, či by mi však bola k niečomu, keďže v hmle sa žiadne svetlo nešírilo. Ani to mesačné, ktoré bolo ukryté pod ťažkými mrakmi. Očakával som skorý príchod zimy. Prvý sneh by bol perfektný. Aspoň by konečne privialo počasie ten chlad, ktorý zasype našu krajinu a ponorí všetko do bielej periny. Ako som len mal rád zimu. Bola priam perfektná. Strihol som uchom a pohliadol niekam do diaľky, kde sa mi zazdalo, že sa v hmle snáď niečo rysuje. V tejto čierno čiernej noci bolo však náročné určiť, o čo ide. A či vôbec to niečo bolo. Zívol som si a keď sa mi potvrdilo, že som sa konečne dostal medzi stromy lesu... nastražil som uši. Prečesával som jeho okraje a hľadal pachy. Nechcel som do neho zachádzať, aby som sa neocitol blízko hraníc. Necítil som tu však nikoho, koho by som tu očakával. Buď sa skrýval vo vnútri svorky... alebo ktovie. Odfrkol som si a zamračil sa. Nenašiel som nič užitočné a tak som sa otočil a vydal sa preč.

//Severné hory

//Najvyššia hora

Nastražil som uši, keď som prechádzal naprieč roklinou. Kaktusy sa nachádzali takmer na každom kroku a nerád by som sa zahral na kdejakého dikobraza. Mal som rád svoje telo a nerád by som si jeho výzor nejako pokazil. Odfrkol som si a pozrel sa na straku, ktorá celú cestu v tichu sedela na mojom chrbte. Až by som zabudol, že som ju vôbec mal. "V tej hmle toho veľa nevidíš, čo. O nič viac ako ja," poznamenal som, na čo vydala nejaké jej vtáčie pazvuky. Bral som to ako súhlas. Odfrkol som si. Už som nebol ďaleko od lesu, kam som mieril, ale i tak mi to prišlo ako neskutočne ďaleko. Komu by sa tam chcelo tak trepať? Mne rozhodne nie! Ale aj tak som tam putoval. Bolo to vtipné. Strihol som uchom a pokračoval ďalej. Vyšiel som z rokliny a zamieril niekam otvorenou pláňou dúfajúc, že idem smerom na juh. Tam, kde onen les ležal, ak sa ostrovy zase nepohli a všetko sa nerozhádzalo na každú svetovú stranu inak.

//Sokolí zrak

//Červená lúka

Prechádzal som okolo hory a premýšľal, či i na jej vrchole je taká hmla. Preto som si našiel cestu, ktorou som sa vedel po horskej cestičke vyštverať na čo najvyššie miesto. V hmle to bolo veľmi nebezpečné, ale čo by som neurobil pre to, aby som sa dozvedel odpoveď na moju otázku, ktorú som však nevyslovil, len sa pohybovala niekde v mojej mysli. Zastavil som sa na jednom výbežku, kedy som sa konečne dostal nad hmlu, ale v tej tme som i tak nič moc nevidel. Preto som tam chvíľu postával a premýšľal, aké by to bolo mať krídla ako môj otec. Následne som sa o nejakú dobu, čo som tu posedával, otočil a vydal som sa späť dole. Cesta nadol bola pomerne náročnejšia, ale vďaka vetru som si dokázal korigovať vietor, aby som si videl aspoň popod vlastné labky. Strihol som uchom a pomaličky pokračoval nadol, až sa moje labky opäť dotkli pevnej pôdy pod nohami, ktorá nebola v neviem akej výške. Otriasol som sa a pokračoval k rokline.

//Roklina

//Vlčie jazero cez hory

S myšlienkami, ktoré ma ťažili v mojej mysli, som vstúpil do portálu, ku ktorému sa mi podarilo vyškriabať za tej nízkej viditeľnosti i bez ujmy na zdraví. Strihol som uchom a pozrel sa na lúku, kde som sa ocitol. V tomto čase tu minule rástla rumněnka. Ale na tú už začínalo byť príliš neskoro, no nie? Nastražil som uši a zívol si. Nie, že by som bol unavený, ale už nejaký čas som nič extrémne nezažil. Bol som pre nejaké vzrušenie, ktoré by mi rozprúdilo krv v žilách! Ale bohovia sa očividne radi dívali, ako trpím a nudím sa k smrti. Pohliadol som na horu, ktorá sa mi pomaly začala ukazovať v hustej hmle. Kedy táto odporná vec pominie? Bola noc, o to horšie to bolo. Vetrom som sa snažil tú odpornú hmlu rozprúdiť do každej strany, ale bolo to jedno, pretože bola všade a i tak sa furt vracala. Povzdychol som si a radšej sa sústredil na cestu, aby som si niekde nenabil náhodou svoju drahú papuľu.

//Najvyššia hora

//Snežné tesáky

Pokračoval som dole z hôr, aby som sa priblížil k jazeru, ktoré ležalo v objatí pohoria. Bolo to zvláštne a vždy, keď som k nemu dorazil, premýšľal som, prečo voda je sladká a nie naopak slaná, ako by sa mohlo zdať. Hmla mi však bránila vo výhľade na trhlinu v pohorí, ktorá smerovala do mora. Musel som preto naslepo pokračovať po brehu jazera. Sklonil som hlavu k hladine a napil sa z nej. Voda bola ľadová, ako sa len mohlo zdať. Odfrkol som si a zdvihol hlavu. Kvapky mi stekali po brade. Bol to podivný pocit pokoja, ktorý ma na moment posadol. Akoby bol niekde na blízku niekto, kto mi dodával túto auru. Nemožné. V mysli som si spomenul na Scalliu, ktorá bola bohvie kde. Na jednu stranu ma to zaujímalo, ale z tej druhej stránky mi to bolo jedno. Mohla si robiť čo chcela. Bola slobodná, rovnako ako ja. A ja som jej rozhodne nemal v pláne podstrihovať jej krídla. Avšak... bolo pravdou, že moju dôveru mala len teraz. Mohla ju pokaziť, ale prečo by to robila? Sľúbila mi, že mi nikdy nedá náboje do zbrane zvanej pochybnosti. Musel som jej veriť, aspoň do toho bodu. Plne. Odfrkol som si a pokračoval späť do hôr, k portálu, ktorého žiara bola viditeľná i naprieč hustej hmle, ktorá sa ťahala nielen v údolí, ale aj vo výškach.

//Červená lúka

//Zubria pláň

Šľapal som do hôr. Čoraz vyššie a vyššie. Hmla v určitej výške poľavila a ja som aspoň mohol vidieť na špičku svojho ňufáku. Vietor tu však bol o dosť silnejší, než sa mohlo zdať. Strihol som uchom a pozrel sa na skalnaté obkolesenie, ktorým som sa predieral smerom na sever. Mal som namierené k portálu, ktorý by ma dostal na druhý ostrov, aby som si mohol preveriť lokáciu, ku ktorej som mal namierené. Strihol som uchom a pomaličky pokračoval. Netušil som, na čo na svojej ceste narazím, no dúfal som, že nájdem aspoň nejakú stopu, ktorá by ma zaviedla za tým zradcom. Alebo by ma osud naviedol k tej, s onou náš mladý udržuje vzťah? Bolo by to komické. Ako som pokračoval pohorím, odkopával som drobné skalky, ktoré mi stáli v ceste a tie sa rúcali dolu zrázom. Spolu so sebou sťahovali i ďalšie, ktoré padali a padali... ktovie, či som nespôsobil i väčšiu lavínu skalísk. Uškrnul som sa. Ešte by niekoho klepla po hlave. To by bolo tak vtipné. Zdvihol som zrak a pohliadol na žiaru portálu, ktorá na mňa žiarila z druhej strany hôr, ktoré však pretínala rozsiahla zátoka. Znechutene som zamľaskal a začal zostupovať späť do hmly, len aby som prešiel na druhú stranu a mohol sa konečne vydať k portálu!

//Vlčie jazero

//Zlatý les

Vykročil som na otvorené priestranstvo, čo som zistil pomerne ľahko a to tým, že okolo mňa som už v hmle nevidel žiadne stromy. Preto som usúdil, že idem správnym smerom a pokračoval viac na východ. Nastražil som uši a pokračoval pláňou, cez ktorú tiekla rieka. Vedel som preto, že idem správne. Čoskoro by som došiel do hôr, no ja sa na moment v tom tichu zastavil. Zavetril som. Mohol sa ukrývať kdekoľvek. Mohol som sa vydať do rôznych kútov, aby som ho objavil. Tento svet nebol tak obrovský, aby mohol predo mnou utekať večne. Zamračil som sa a zavrčal. Švihol som chvostom a preťal tak hustú hmlu, ktorá sa tu vďaka vlhkosti tvorila. Vykročil som ďalej vpred a v mysli dumal nad tým, aké kroky by som mal podniknúť, keby jeho pachovú stopu nenájdem ani v blízkosti lesa, v ktorom minulú zimu žil. Pokračoval som v ceste a čoskoro som pocítil, že som sa skutočne dostal k horám. Nasledoval som horskú cestičku kdejakej zvery a pomaly sa začal štverať do výšin. Vo vyššej polohe snáď hmla upadne a ja aspoň niečo uvidím.

//Tesáky

//Tichá zátoka

Stromy sa ohýbali pod náporom vetra. Ten naberal na sile miestami a i ja sám musel odvrátiť hlavu, aby som sa mohol nadýchnuť. Hmla padla všade, nie len v nižinách. Akoby sa hmlisté pláne rozliezli po celých ostrovoch. V hmle sa mi zazdalo, že som zazrel nejaké siluety. Bola to však len moja predstavivosť, ktorá ma lákala na svoje čary. Prešiel som si jazykom po tesákoch a zastavil sa. Nasal som okolité pachy a podvedome hľadal ten jeden, ktorý som sa snažil nájsť už hodný čas. Azda preto som tak dlho krúžil okolo tejto svorky a jej územia. Zacvakal som však nespokojne tesákmi, keď mi do ňufáku vrazil pach môjho brata. Čo tu ten robil? Zamračil som sa. Povzdychol som si a vydal som sa ďalej. Naraziť na neho v tejto hmle som určite nechcel, a tak som sa teda pobral preč. Mohol som skontrolovať ešte jednu svorku, či sa v jej okolí ten hajzlík nenachádzal. Nastražil som uši a zamieril podľa pamäti smerom k portálu. I keď bola nízka viditeľnosť, ja som terén miestnej krajiny poznal ako svoje staré boty. Určite by som sa len tak nestratil ani po slepu, keby som náhodou oslepol... i to sa mohlo stať, no nie? Zdvihol som zrak a vyšiel z lesa na otvorenú pláň, ktorá sa tiahla až k pohoriu.

//Zubria pláň

//Začarovaný les

Našľapoval som po tráve, ktorá sa pomaly menila v piesočný breh zátoky. Pohliadol som na more a privrel oči. Odfrkol som si. Bledé zraky sa zastavili na moment na dvojici siluet neďaleko zlatého lesa. Netušil som, či k nemu mierili alebo z neho vyšli. Tak či onak som ich opatrne obišiel v tieni hmly, kde som sa ukryl. Vietor mi hral do karát, preto môj pach nemohli ucítiť. Zdvihol som zrak a pokračoval ďalej smerom k zlatým stromom, ktoré sa týčili v diaľke. Ak som chcel zistiť niečo viac, musel som sa k lesu priblížiť ešte väčšmi. Možno až do jeho samotného jadra? Od hraníc som si však musel udržiavať odstup, no mohol som ich aspoň trochu pozorovať. Prešiel som si jazykom po tesákoch a pokýval nad tým hlavou. Nebude to úplne od veci nápad, a tak som zamieril smerom k lesu samotnému. Aspoň na moment by som sa pomedzi stromy veľmi rád potúla. Nastražil som ušiská a dával si bacha, aby som na nikoho nenarazil. Nechcel som, aby ma niekto videl. A táto hmla, ktorá teraz k večeru padla na krajinu... mi hrala viac než do karát. Bol som spokojný s tým, ako to pokračovalo.

//Zlatý les

//Zubria pláň

Počasie bolo nepríjemné. Strake sa už ani lietať nechcelo. Radšej mi drepela na chrbte. Ani som sa jej nečudoval. Vietor mi bičoval ksicht a ja som mal pocit, akoby ma prekliali obaja bohovia. Bolo ich viac? Či len oni dvaja? To bola tá správna otázka. Odfrkol som si a pokračoval do lesa, kde som sa rozhliadal všade možne. Hľadal som nejakú zábavu, ktorej by som sa mohol chytiť. Nikde však nikto nebol. Nemohol som ani zistiť, či by sa tu nenachádzal niekto... niekto, kto by bol hodný tomu, stať sa chaosanom. Ach, ako by som bol rád, keby som našiel niekoho silného a mocného, kto by za niečo stál. Ale nestalo sa tak. Veru. Zamračil som sa a ostal sa motať po lese, len aby som zamieril na jeho južnú časť a mohol z diaľky pozorovať zlatý les. Domov Zlatej svorky. Aké príhodné. Posadil som sa na hranicu lesa a hodnú chvíľu ho sledoval. Napokon som sa rozhodol, že sa o niečo priblížim. Predsa len územie svorky nemali po celom lese. Mohol som tak objaviť i niečo iné, uvidieť nejakých ich členov. Azda práve Ahvu? Ktovie. Zamľaskal som nespokojne a vydal sa k zátoke.

//Tichá zátoka

Tá kopa bledých chlpov drala zo seba kdejaké slová. Avšak nič z toho, čo povedal, pre mňa nebolo podstatné. Ani som netušil, či som mal niečo viac hovoriť, kedže o kontakt so mnou zjavne nestál. A vlastne ani ja s ním. Strihol som uchom a keď sa vlk pobral preč, pohŕdavo som si odfrkol. Mohol som za ním ísť a robiť mu zle, ale na to som ja nemal charakter. Keby tu však bola kdejaká Azzip alebo Riveneth, vedeli by sa s ním veľmi dobre pohrať. Privrel som zraky a zamračil som sa. Po chvíli ma to však prešlo. Kývol som hlavou nad tým celým a porozhliadol sa po okolí, mal som chuť niekam vyraziť, ale kam? Plánov som mal až príliš veľa. Povzdychol som si a vydal sa napokon náhodným smerom. Premýšľal som, že sa ešte pomotám okolo území svoriek a snáď na niečo narazím. Alebo niekoho. Nastražil som uši a pokračoval vo svoej púti bohvie kam.

//Začarovaný les

Nespokojne som zamľaskal jazykom a premeral si bielu hromadu kostí a kože, ktorá mojim smerom prehodila pár slov. "Ja nie. Ale tomu vtáku sa zjavne nepáči tvoj tmavý ksicht," riekol som a pobavene nadvihol kútik papule. Strihol som uchom a naklonil hlavu na stranu. Pomaly som ho obišiel v polkruhu. "Máš s tým problém ty?" vrátil som mu otázku a nadvihol spýtavo obočie. Zdalo sa, že s touto smutnou kôpkou bude nejaká tá zábava. I keď asi nie nejak obrovská. Vyzeral nudne. Ale možno ma len zdanie klamalo a bude niečím iným. Prešiel som si jazykom po zadnej strane tesákov. "Dosť," riekol som k strake, ktorá mu opäť skočila tento raz po špičkách ušiach. Už si dovoľovala príliš veľa. Dosť neochotne sa od bieleho odlepila a pristála na neďalekom kuse kameňa, ktorý bol obrastený machom a vysokou trávou. Niekto by ju už mohol zožrať za tú jej drzosť, ktorú k cudzím prejavuje, pomyslel som si k tomu operencovi a uchechtol sa nad tým v duchu. Pohľadom som sa zadíval na vlka, či bude oponovať alebo sa zdvihne a odíde.

Bol som znechutený z toho množstva vlkov, ktorí sa tu zhromaždili len aby si prezreli kvetiny. Nemal som rád toľkú spoločnosť neznámych vlkov. Prestal som ich po chvíli vnímať a radšej ich ignoroval. Hľadel som si svojho. Až keď začali miznúť a ja som sa tu ocitol skôr sám s druhým vlkom, ktorý sedel opodiaľ, zdvihol som pohľad a pohliadol jeho smerom. Spravil som niekoľko krokov a zastavil sa. Prezeral som si ho pozorne a premýšľal, že išlo o ďalšieho na ničhodníka. Necítil som z neho, že by patril do nejakej svorky. Nevyzeral ani, že by mal kdejaké svaly. Jeho fyzička a stav kožucha len dosdvedčoval moju teóriu, že ide o tuláka. Odfrkol som si a asi by som si ho ani nevšimol, keby zase nezaúradovala moja straka. Tá preletela k hlave bieleho vlka a začala ho otravovať. Bola dosť rýchla, čiže sa uhla i keď sa po nej zahnal. Povzdychol som si a na moment sa zastavil, ak by mi i tento vlk chcel mudrovať za správanie kdejakého zvieraťa, ktoré očividne patrilo ku mne.

//Tichá zátoka cez Zlatý les

Pokračoval som vo svojej ceste. Prechádzal som okolo hraníc a snažil sa ucítiť ten pach zradcu, ktorý som však nikde necítil. Ako som však prechádzal okolo východnej hranici lesu, do ňufáku mi udrela výrazná, odlišná vôňa. Zamračil som sa a otočil sa za ňou. Vydal som sa po jej pachu, ktorý vo mne vyvolával slinky. Kráčal som na lúku, kde som mohol v diaľke uvidieť niekoľko siluét vlkov. Tie ma však nezaujímali a skôr môj zrak padol na podivné kvetiny, ktoré som doposiaľ nevidel. Labku som položil na hromadu uschnutých listov. Privrel som oči a pohliadol na nový kvet, ktorý sa začal drásať zo zeme. Mierne mnou myklo a odstúpil som. Natočil som hlavu na stranu a pozrel sa na rastliny. Čo boli zač?
„Čo si myslíš ty, operenec?“ riekol som smerom k strake a zamľaskal nespokojne jazykom. Prechádzal som pohľadom spleť farieb, ktoré zdobili jej listy. Sám som si ľahol na zem, aby som na niekoľko kvetín lepšie videl. Predsa len z mojej výšky to bol trochu problém. Dumal som nad tým, či ich sfarbenie je vadné, nejaký glitch, za ktorý mohla mágia. Alebo išlo o... jej prirodzený úkaz? Mohla pochádzať z iného sveta? To ma nenapadlo. Žil som od narodenia v tejto krajine a vedel som, že i tu je všetko možné. Nebolo potreba chodiť inam, pretože ostatní vlci, ktorí prichádzali z iných svetov, mali životy pomerne nudné. Povzdychol som si a pozrel sa na straku. „Jej farby mi pripomínajú dúhu, fakt magické, nemyslíš? Čoho je však schopná? Zjav mi príde nebezpečný. Akoby lákala svojou vôňou a vzhľadom okoloidúcich, len aby sa k nej priblížili. No podľa mňa bude jedovatá, dávalo by to najviac logiky,“ pokračoval som vo svojich úvahách a sledoval straku, ako okolo kvetiny poskakuje, skúma. Nedovoľovala si však z nej uhryznúť ani kúsok, veď čo ak by boli moje slová pravdivé? Testovať som to týmto štýlom v pláne skutočne nemal. “Pokiaľ by si z nej ochutnala, zistili by sme aspoň, či je jedovatá alebo nie,“ vyzval som straku, ale tá hodila po mne len vyčítavý výraz. Musel som sa nad tým zasmiať. Napokon som sa však presunul od jej podivného sfarbenia k niečomu inému. Či už takto vyzerať mala alebo to bola nejaká magická chyba... to nebolo podstatné.
“Ako sme sem prišli, niekoľko ráz kvetiny uhynuli a následne zase vstali z ostatkov. Teraz to už však nerobia, zvláštne,“ povedal som nahlas a pootočil hlavu na druhú stranu. Myslel som si, že s tým má určite čo dočinenia mágia. Alebo sa nevedeli uchytiť v tejto pôde? Ktovie. Možno im nepasovala a museli si vytvoriť svoj vlastný základ predtým, než tu zapustili pevné korene! Predsa len som ich predtým nevidel. Čo ak to bol nejaký nový ťah bohov, ako si s nami zahrať novú hru? Predsa len som sa niekoľko dní už vyhýbal mŕtvolám zvierat, na ktoré som narážal. Podivný kvet nemohol byť niečím, čo s tým vôbec nesúviselo. Poznal som ich triky. “Možno je tá kvetina magická a vedela by urýchľovať čas? Ale k čomu by to bolo. Väčšina chce čas vrátiť alebo zastaviť,“ pokračoval som vo svojich úvahách a nad touto pokrútil hlavou. Neveril som tomu, že by bola tohto tá kvetina schopná. Predsa len napokon ostala tak, ako bola. Očarujúca a pestrofarebná. “Ak by sa dala použiť skutočne na nejaký lektvar, ktorý by pracoval práve s týmto, bolo by to pozoruhodné a určite by sa hodila do znalosti i pre zvyšok spoločenstva. Aj keď... ak by bola tohto schopná, bolo by nebezpečné, ak by takúto informáciu vedelo mnoho vlkov,“ povedal som a zamračil sa. Určité veci v nesprávnych labkách mohli nadrobiť viac problémob, než ich vyriešiť. A presne to som nechcel. Povzdychol som si ap ozrel sa na ďalšie kvetiny. Už všetky len tak stáli, neumierali ani sa nerodili znova. Akoby všetko bolo tak, ako byť malo.
To celé vo mne len vyvolalo otázku, kto to sem vlastne zasadil. Určite ten parchant Nero, ktorý si z nás chcel len urobiť dobrý deň. Bohovia vôbec nemysleli na naše životy, ktoré im boli ukradnuté. Nedivil by som sa, keby táto kvetina stála za tým všetkých, čo sa v krajine dialo. Minimálne s tými mŕtvymi zvieratami. Bolo to neskutočné. Odfrkol som si a pohliadol na nebo. Ak za to skutočne mohli bohovia, bolo to od nich pekne hnusné, len čo bola pravda. “Ak ja toho Nera zase uvidím, poriadne mu v tom všetkom bordely vymácham papuľu. Je neskutočné, čo všetko nám hádžu pod labky, aby sme sa v našich biedných životoch nenudili, ale len trpeli,“ zašomral som si popod ňufák a pohliadol späť na kvetinu, ktorá bola nádherná, prekrásne voňala... ale určite bola i poriadne nebezpečná, vzhľadom na schopnosť, ktorú preukazovala. “Čo sa stane, ak by som ju skutočne požil ja? Nechcem to riskovať, ale ak by ma to zostárlo, či omladilo... znovuzrodilo? Určite by to bolo zaujímavé,“ riekol som a pomaly sa postavil na rovné labky, aby som okolo tých rastlín začal krúžiť. Drgol som do jednej z rastlín labkou a naklonil hlavu do strany. Žiaden poprašok nevyžarovala. Čiže ma neuspala ani nič podobné. VoŇala pekne, ale to bolo tak celé. Rovnako ako jej výzor. Jej záhadná schopnosť ma stále lákala, ale ako som si mal predstaviť niečo viac? Čoho by iného mohla byť schopná? A čo ak ani nič nedokázala a proste sa len tak prejavovala. Ako páv. Že kukajte aká raritná som, taká, akú širokoďaleko nenájdete... ale v skutočnosti i ten trychtýrek je viac účinný než ona. To by dávalo tak logiku, len čo je pravda. “Mohol by som ju niekomu podstrčiť nech zistím, k čomu je vlastne dobrá. Pretože takto len vyzerá pekne, hm. A nebola by dobrá aspoň ako farbivo? Podobne ako tá mágia, ktorú som v sebe objavil ja? Taký chameleón? Len vyzerá, že má len mnoho farieb a nie, že by sa vedela maskovať. Takto je len ako päsť na oko,“ premýšľal som ďalej na hlas a straka nad mojimi slovami len pokyvovala hlavou. Bolo jasné, že si myslí to ja. Nemala v tom vtáčom mozgu viac mozgových buniek, než by sa zdalo. Zabručal som a sadol si na zadok. Stále mi vŕtalo hlavou množstvo otázok, nad ktorými som však mohol len premýšľať a nič viac.
Na moment som sa prichytil pri myšlienke, že by som ju odtrhol... “narastie znova, aj keď jej život ukončím ja sám?“ pomyslel som si a teda som to vyskúšal. Zrezal som ju, urval a hypnotizoval miesto, kde bola stále jej stonka. Minimálne to, čo z nej ostalo. Mal som toľko otázok! “Ako ti budem hovoriť? Dúhovka?“ premýšľal som a musel sa uškrnúť. Bol som prostý chlap, ktorý sa nad tým veľmi nezamýšľal a všetko, čo ho napadlo ako prvé, bolo dosť dobré na to, aby to použil. Bol som spokojný so svojim prvým výberom. Veď to dostatočne špecifikovalo celú jej náturu. Minimálne jej výzor, čo si budeme klamať. Strihol som uchom a civel na to miesto, kde som kvetinu odtrhol, aby som sa uistil, že čo sa vlastne stane ďalej. Pomohlo by mi to urobiť si lepší obrázok o jej schopnostiach, ktoré zjavne mala. Aspoň som si to tak myslel.
Hodnú chvíľu som tu ešte tak sedel a skúmal daný kvet. Premýšľal nad tým, prečo je taký zvláštny a k čomu vlastne slúži. Jeho schopnosť bude určite veľká alebo si zo mňa len bohovia robili srandu. Ktovie. Strihol som uchom a odfrkol si. Možno. Možno tomu tak je. Ale boli za tým skutočne bohovia? Alebo snáď niekto iný? Zamračil som sa.