Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Keď počula ako jej brat chce povedať slovo chlpaňa, už preventívne na neho zavrčala. Nemala tú prezývku rada, aj keď bola pravdivá. Jej kožúšok bol naozaj chlpatý. Neviem, či je dobrý nápad, aby sme išli do vody Akros. Ako inak chceš potom hrať cákačku? Pozrie na brata, aj keď sa jej tento nápad veľmi páčil, bála sa, že sa vo vode môže utopiť. Potom sa však započúvala do slov Mielei. Tak to môžeme vyskúšať, a-ale neviem, ako sa to robí. Neviem, vôbec, čo je mágia, ale asi áno. Asi to bude to, čo urobila maminka v tej jaskyni. Pozrie znovu na Akrosa, keď spomenie to spálenie zábrany. B-bolo to čudné ale pritom tak nádherné. Zamyslí sa nad tým. Tak poďme už niečo robiť, m-možno by sme mohli skúsiť niečo uloviť, čo vy na to? Spýta sa kamarátky i brata. Len čo uvidí sovičku, prebudí sa v nej inštinkt lovca, a tak hravo skočí jej smerom. P-prepáč, j-ja začínam byť hladná. Ešte som nič poriadne nejedla. Zakňučí, začína byť už naozaj dosť hladná, a tak dúfa, že sa jej mamičke podarilo niečo chytiť. Mamiiiiiiiii.... Začne kňučať, aby privolala svoju mamičku.

7.

Len čo sa ich mamička vzdialila, ostala sama s bratom a Mielei, ako sa volala jej nová kamarátka. Tak sa teda poďme hrať. Ako sa budeme hrať? Budeme sa naháňať alebo sa budeme hrať na skrývačku? Opýta sa Mielei, už sa začína dostávať do svojho živlu. Pozrela na Akrosa, nechcela predsa všetko hovoriť za neho, no už mala na jazýčku, že kamarátke odpovie ohľadom jeho mágie. Neviem ešte akú mágiu by som mala mať. Maminka mi to nepovedala. Mierne skloní hlavičku, rada by zistila akú mágiu bude mať až vyrastie, aby sa s ňou mohla naučiť pracovať. Ale chcela by som mať mágiu vody. Vodu mám veľmi rada, a-ale ešte neviem plávať. Zakňučala, vody sa zatiaľ trochu bála, a tak sa radšej postavila ďalej od jazera, pri ktorom sa nachádzali. Tak čo braček? Ako sa budeme hrať? Opýta sa aj jeho. Len čo však začula svoju mamičku, otočila k nej hlavičku. A-ale ja chcem objavovať svet mami. Zaštekala, bolo ťažké ju udržať na jednom mieste, chcela stále niečo objavovať, no dobre vedela, že by mamičku nahnevala, ak by sa stratila. Ale dobre, ostanem tu, kým sa nevrátiš. Ale potom pôjdeme objavovať svet? Zaštekala znovu za ňou, dúfajúc, že ju mamička bude počuť.

6.

Pricupitala spolu s maminkou a bratom za pre ňu ešte neznámu vlčicu. Ahoj. Pozdraví vlčicu, pričom však drží stiahnutý chvost medzi labkami, bojí sa jej reakcie. Keď však uvidí jej vĺča, ako k nim príde, pribehne k mamičke, za ktorú sa skryje. To vĺča je na ňu až priveľmi divoké. Po chvíli však vykukne spoza mamičky. Ahoj, som Ricca, a tento tu ..., dobehne ku svojmu bratovi, do ktorého štuchneňufákom, je Akros, môj malý brat. Zachichoce sa. Aj keď sa stále vĺčaťa bojí, vyjde spoza mamičky, veď sa predsa nemôže neustále skrývať, čo si asi o nej pomyslia. Budeme sa spolu hrať? Opýta sa po chvíli, no len čo začuje mamičku, otočí hlavu na ňu. Áno mami. Vyštekne aby ju počula, nechce predsa svoju mamičku hnevať. Sadne si na zadoček čakajúc čo vymyslí jej potenciálna nová kamarátka. Mamiii... Zakňučí napokon, bola predsa stále hladná, a tak jej začalo škvŕkať v brušku. Preto si pomaly ľahne na zem, labou začne hrabať do zeme, akoby odtiaľ chcela niečo vyhrabať. Pa-pa. Zakňučí, chce jesť, ale zároveň sa chce i hrať s tou novou vlčicou, a tak nevie, čo má skôr urobiť.

Postovaná 5

<-- Ostříží zrak

Keď počula hlas svojej maminky,, sklonila hlavičku. J-ja sa nechcem hnevať a hádať ale urazil ma. Zakňučala, no pritom premýšľala, čo by im na to povedal otec. Nebol by z toho asi veľmi nadšený, a tak keď počula svojho brata, ako sa jej ospravedlňoval, pricupkala k nemu. Heeej, čo robíš? Zavrčala hravo, keď ju tlapol po hlavičke. Nemala som ťa nazvať narcis, ale správal si sa tak. Obtrela sa o neho hlavičkou, veď ho mala vlastne aj rada, aj keď sa naťahovali, to predsa ale k vĺčatám a hlavne súrodencom patrilo. Tak tam sú ďalšie vĺčatá. Vyštekla natešene, no len čo prišli k tej vlčici a vĺčatám napodobnila Akrosa. Skryla sa za maminku, no po chvíli vyšla pred ňu so zvedavým výrazom na tváričke. Ahoj. Pozdravila vlčicu, dúfajúc, že bude priateľská. Bola však pripravená skryť sa za mamičku. Chvostík mala stiahnutý medzi zadnými labkami, veľmi sa bála reakcie vlčice ale aj jej vĺčat.

Postovana 4

Natočila hlavičku za svojou mamou, keď počula jej hlas. Snáď mi to zachutí a naučím sa to trhať. Oblízla sa, stále bola hladná, ešte nič do svojho bruška nedostala, a tak slabo zakňučala. Len čo k nej dobehol jej brat otočila sa k nemu. Tým by som si nebola taká istá. Ale maminka má pravdu, nebudeme medzi sebou súťažiť. Potriasla hlavičkou. Ale samice sú väčšinou krajšie, a tak mnoho samcov chce byť práve s nimi. Drgla labkou Akrosa do ňufáka.Keď ale počula Akrosa ako sa začal vyťahovať skočila po ňom. Tak to by stačilo Akros! Aká som ti ja chváliaca sa chplaňa! Zavrčala, pričom ho silno rafla do laby. Nemala rada keď o nej niekto tvrdil, že sa až priveľmi chváli. Preto radšej dobehla ku mamičke. Mami, však sa nevychvaľujem, však nie? Nakrčila ňufáčik, bola nahnevaná, veď ju tým Akros vlastne urazil. Narcis. Štekla na brata, no radšej pomaly kráčala popri mamičke, aby sa jej nič nestalo.

--> Němé údolí

Postovana 3

J-ja viem, ale bolo tak tvrdé. V-veď som kvôli nemu spadla na zadoček. Zakňučala dosť smutne, stále chcela mliečko, ale dobre vedela, že ho už dostať nemôže. Keď sa však priblížila k bračekovi, drgla do neho labkou. To teda nie, samice majú viac kamarátov, a to hlavne samcov. Zavrčala pomerne hravo, no v tom začula mamičku. Ale prečo sa nemôžeme trochu naťahovať? Zakňučala, nepáčilo sa jej to, rada doťahovala jej bratov. Len čo však začula slová jej brata, zavrčala na neho znovu. Hej! Nie každý môže za to, ako vyzerá, to nie je pekné Akros! Klofla bračeka do tlamy, z ktorej vypustil tie slová. Však mami? Nemôžeme si vyberať kamarátov len na základe toho, ako je ten vlk pekný, že nie? Opýtala sa svojej mamičky, ku ktorej znovu pribehla a obtrela sa o ňu hlavičkou. Heeeeej počkaj na mňa. Zavrčala na brata, za ktorým sa hneď rozbehla. Našťastie ho rýchlo dobehla. Už som tu braček. Zaštekala, keď ho preskočila, a tak sa dostala pred neho. Páči sa ti môj chvostík? Zasmiala sa, keď bežala pred ním. Len čo dorazila na kopec zastavila sa. Prvá, prvá, prvá, prvá. Začala veselo poskakovať.

Postovana 2

<-- Les Álf

Držala sa blízko svojej mamičky, bolo pre ňu všetko nové, a tak sa toho dosť bála. Keď videla reakciu jej brata na jej správanie, zavrčala na neho, pre ňu to bola normálna reakcia. Mami, mami. Zapišťala keď počula jej hlas. Po obliznutí medzi uškami zakývala chvostom. J-ja c-chcem m-mliečko. Zakňučala, bola predsa zvyknutá na mliečko, a tak nevedela, či si dokáže zvyknúť na niečo iné. B-bolo to e-ešte veľmi tvrdé, j-ja nedokázala som si z toho zobrať. Povedala po chvíli so zvesenou hlavo u, bola smutná i veľmi hladná. Áno, áno, nájdeme ham ham. Zaštekala dosť veselo, no stále sa držala pri mame, akoby hľadala istotu, že ju ochráni. Ď-ďalšie také a-ako sme my? Opýtala sa natešene, pričom až od radosti nadskočila. Po chvíli sa však rozbehla k bračekovi, na ktorého skočila. Kto bude mať viac kamarátov? Vyštekla hravo, pričom ho klofla tesákmi do chvosta. Ty alebo ja? Zoskočila z brata, aby mohol kráčať ďalej. Pomaly kráčala popri ňom, už sa začala osmeľovať, veď bola dosť veľká na to, aby začala objavovať svet.

Keď začula hlas svojej mamy, natočila hlavičku smerom k nej. Mami. Zakňučí, nevie, čo je to, čo je pred ňou. Nepáči sa jej to, a tak pricupitá k mamičke, ktorej sa skryje za labu. Čo t-to je? Stále kňučí, nevie, či to môže nejako využiť alebo je to niečo veľmi zlé. Len čo začuje, že je to mäso, ktoré má zjesť, podíde k tomu. Po chvíli však nakrčí ňufáčik, tá vôňa, či skôr smrad sa jej vôbec nepáči, a tak znovu pribehne k svojej mamičke. Ham, ham. Zakňučí, začína byť už naozaj hladná, a tak sa dožaduje jedla. To, čo je však pred ňou, či skôr už teraz za ňou, sa jej veľmi nepáči. Ham, ham. Zopakuje znovu kňučiac, nevie čo má robiť. Pohľadom vyhľadá svojho brata, ktorý si z toho, čo tam ležalo odtrhol. Čo to je? Opýta sa tíško, v brušku jej zaškvŕka, chce jesť, ale bojí sa toho, čo tam leží. Vzdiali sa pomaly od mamičky, znovu podíde k tomu čudu, z ktorého si jej braček odtrhol kus. Pokúsi sa ho napodobniť, no odtrhne si len veľmi malý kúsok. Podarí sa jej však stratiť rovnováhu, a tak začne z preľaknutia kňučať.Mamiiiii.Zapiští. Snaží sa zodvihnúť. Keď sa jej to podarí, pribehne k mamičke, za ktorú sa schová. Mamiii... Stále kňučí, je stále hladná, ten maličký kúsok jej nestačil.

--> Ostříží zrak

// Úkryt

Nemotorne sa vytrepala z úkrytu, no vonku sa jej nepáčilo, a tak začala kňučať. Chcela ísť ku maminke alebo k ockovi, ktorý by ju mohli ochrániť. Nezlepšilo sa to, ani keď k nej pribehla jej sestrička, ktorá ju zúbkami rafla po kožúšku. Aauauuuuu..... Zakňučí, no snaží sa to sestričke vrátiť. Už má dosť ostré hoci malé zúbky, ktoré ukáže sestričke. Pritom veselo zavrčí, no stále sa snaží nájsť svoju mamičku, ktorá by ju ochránila. Po chvíli si ale všimne lietajúceho vtáčika, ktorého muselo niečo vyplašiť, a tak sa snaží rozbehnúť sa za ním. M-m-mami. Zašteká napokon na svoju mamičku, ktorú už má na dohľad. Priskočí k nej, pričom sa ihneď prevalí na chrbátik. M-mam-mami. Zopakuje znovu, chce byť pri nej, ešte sa vonku dosť bojí, je tam pre ňu všetko tak veľmi nové a neznáme.

Keď ju tatinko položil k maminke, prekopŕcla sa k nej. M-m-ma-ma. Pokúša sa osloviť svoju mamu, no potom otočí hlavičku zatatinkom. T-ta-ta. Vyštekne natešene, pričom vrtí malým chvostíkom. V-von? Nechápavo vyštekne, to slovo ešte nepozná, no keď počuje hlas mamičky, pokúsi sa postaviť na labky a dobehnúť ku nej. Von. Zopakuje už zrozumiteľnejšie. Keď ju ale bratia predbehli, začne kňučať, nepáči sa jej to, veď všade chce byť ona tá prvá. Ma-ma-ma-mi. Zakňučí, snaží sa pribehnúť k mamičke, do ktorej po chvíli narazí, čo ju zhodí z labiek. Uaauuaaa...... Začne kvičať od strachu, takto vonku ešte nikdy nebola. Trasúc sa schúli do klbka, vonku sa jej nepáči. N-nei d-dobuodustvo, n-nie. Zakňučí.

--> Les Alf

Ufasny. Snažím sa zopakovať posledné slovo, čo som začula z papuľky našej mamičky. Keď však do mňa strčí brat, vydám zo seba niečo podobné štekotu, no ešte ani zďaleka sa to na to nepodobá. Znie to skôr ako keby niekto stúpil mačke na chvost, no ale čo už, veď sa to ešte len naučím, som ešte veľmi maličká. Po chvíli sa však prekopŕcnem aby som sa mohla dostať nejako k svojmu otcovi naspäť. Pa-pa-papa! Snažím sa osloviť svojho otca, no ale ani to mi ešte veľmi nejde, a tak len zvesím hlavičku. Čo mi ale zatiaľ ide je udržanie sa na labkách, na ktoré sa pomaly síce dosť nemotorne postavím, no už keď na nich stojím udržím sa. Snažím sa dostať k nemu čo najviac, no po chvíli sa znovu o niečo potknem, asi o svoje labky a prekopŕcnem sa priamo do veľkej guče chlpov. Uaaaaaaaa uaaaaa Začnem kvíliť, som dosť bojazlivá, nechcem si predsa ublížiť. Pomaly sa postavím na zadné labky, pričom tými prednými sa snažím zaprieť do hory chlpov predo mnou, čo sa mi samozrejme nepodarí, a tak znovu padnem k labám nášho otca, na ktoré si ľahnem. Ňufákom ich začnem skúmať, no nevystačím si len s tým, a tak mu po nejakom čase začnem bezzubou papuľkou ožužlávať labu. Ťahám ho za srsť na labe, pričom sa snažím tíško vrčať, akoby to bolo niečo, proti čomu mám bojovať. P-a-p-a! Znovu vyslovím označenie svojho otca, dúfajúc, že to pochopí, že chcem práve jeho.

Keď ma otec označí nejakou červenou tekutinou vytekajúcou z jeho tlapky, začnem kňučať, nepáči sa mi to, nerozumiem tomu, prečo to vlastne robí. Chcem ísť naspäť ku mame, kde som v bezpečí, neustále umývaná a kŕmená, čo sa mi veľmi páči, a tak sa prekopŕcnem na chrbátik, aby som videla mamu. "Meeeeeiuhhhhhhhhh..." Zamrnčím, neviem prečo sa nedokážem prekopŕcnuť naspäť na labky. /Čo sa to so mnou deje? Prečo mi to nejde? Ja chcem ísť ku maminke./ Neustále mrnčí dúfajúc, že tá hora chlpov, ktorá ju označila mi pomôže dostať sa ku maminke. Po niekoľkých minútach sa mi však podarí pretočiť sa na labky, a tak sa nemotorne postavím, aby som sa mohla vydať ku mamičke. /Papať, ja chcem papať!/ Zavrčí, keď vidí, že sa k mame snaží dostať i jej druhý brat, na ktorého sa nechtiac zvalí. "Mihuuuuuuuuuuuuuuuuuu....." Začne kňučať, bolí ma celé teliíčko, a tak dúfam, že sa mamička o mňa postará a umyje ma. Veď už mám celý kožúšok od prachu a hliny z tej jaskyni. "Mihuuuu, mihu ...... písk" Kňučím dosť úpenlivo.

"Piiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiisk!" Zapištím dosť nahnevane keď cítim, ako po mne prechádza niečo vlhké, no celkom príjemné. /Čo to je? Šteklí to./ *Pýtam sa sama seba, vôbec to ešte neviem identifikovať. Keď sa to ale skončí, inštinktívne začnem ňufáčikom hľadať struky, ktoré mi dokážu dať tú najlepšiu potravu, ktorú tak veľmi potrebujem. V tom však do mňa narazí nejaká guča srsti, ktorá sa snaží tiež dostať k potrave. "Piiiiiiiiiiiiiiiiiiisk!" Zapištím znovu, nepáči sa mi, ako sa pravdepodobne jej brat alebo sestra pretláča k niečomu, čo má patriť všetkým. Tlapkami nemotorne narazím do tej guče, ktorá jej zavadzia, akoby chcela naznačiť, že i ona potrebuje svoj priestor pri maminom tele. Len čo sa konečne dostanem k struku víťazoslávne sa do neho zahryznem malými tenkými tesáčikmi a začnem sať tú blahodarnú tekutinu. /Je to aj moje!/ Tichúčko zavrčím, čo ale vyznie skôr ako nejaké zakrochkanie ako pravé vrčanie. /Tak, to by sme mali, a-ale čo sa to deje? Nepáči sa mi to!/ Zakňučím, keď začnem pociťovať, ako sa mi začínajú pomaly rozliepať očká. /Č-čo to je? Je to tak veľmi huňaté a t-také teplé. To je moja maminka?/ Mierne nadvihnem hlavičku, no hneď ju skloním dole, je ešte veľmi ťažká na tak malé telíčko, ako mám. Pritiahnem sa ale viac k tomu mäkkému vankúšiku, ktorý mi tak veľmi pripomína prostredie v ktorom som bola, kým som sa objavila na tomto svete. Po niekoľkých minútach strávených pri labách vlčice - mamy sa snažím pomaly postaviť na vlastné labky. Ide mi to však veľmi pomaly, neustále padám. "Piiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiisk!" Zapištím zakaždým padnem znovu naspäť na zem. Napokon sa však postavím. Nemotornými krokmi sa snažím dostať k druhej hore chlpov, ktorú zatiaľ vidím veľmi rozmazane."Piiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiisk!" Zapištím, keď sa prekopŕcnem o vlastné labky a narazím rovno do tej hory chlpov. "Eeehmmeeeeeeeeeee. Mhmeeeeeeeeeeeeeeee." Začnem kňučať, veľmi sa bojím toho, čo sa práve stalo. Pokúšam sa ňufáčikom nájsť struky, a tak zistiť, či aj od druhej hory chlpov dostanem nejaké mliečko. Keď však nič nenájdem, nadvihnem hlavu, aby som si obzrela veľkého vlka. /To bude ocko?/ Pýtam sa samej seba.

Kde to som, prečo je všetko tak čierne? Pýtala som sa sama seba, keď sa ocitla na nejakom studenom mieste. Chcem ísť naspäť do tepla, je mi zima. Zakvičala dosť smutne, nevedela som, čo sa okolo mňa deje. Všetko bolo tak veľmi čierne, až by to pre niekoho mohlo byť strašidelné. No ja som tušila, že raz sa na svet pozriem aj jasnými očami, no zatiaľ som si musela vystačiť spoznávaním sveta tak, že som do všetkého narážala ňufáčikom. Cítila som však hrejivú srsť veľkého vlka. Akoby úplne automaticky som našla struky na hrudi vlka, ku ktorým si prisala. To bude asi maminka Pomyslela si, keď hltavo pila blahodarnú mliečno-bielu tekutinu vytekajúcu zo struku. Len čo sa odtiahla začala kvičať, aby som dala o sebe vedieť, že sa chcem vydať na potulky k svojmu otcovi. Nadvihla som teda hlavičku a malým ňufáčikom som začala zňuchávať svet okolo seba. Ani netuším ako, no nejako sa mi podarilo prekopŕcnuť k druhému vlkovi, čo som zistila až, keď som pocítila neznámu srsť na svojom ňufáčiku.