Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Chione menila svoje správanie ako počasie v horách. Netušil som, či jej nerozumiem preto, že je to vlčica alebo preto, že je jednoducho mimo. V jednom momente chcela so mnou zistiť, prečo sme tu, v druhom ma zase zdržovala, akoby mi chcela to stretnutie prerušiť... a teraz, keď sa okolo nás zbehli kéry, stojí proti nim po mojom boku? Nadvihol som spýtavo obočie, no nič nehovoril. Celá táto situácia mi prišla absurdná a vtipná zároveň. Prečo som len neostal v podsvetí, zanariekal som vnútorne a pretočil nad tým očami. Na ľadovej ploche som sa príliš hýbať nemohol, no ani som to nepotreboval. V podstate. Chvíľu trvalo, než sa pri nás zjavili tieňové postavy, ktoré hodnú chvíľu ukrývala moja schopnosť neviditeľnosti. Dostali sa k niekoľkým kéram a až v poslednej chvíli sa zviditeľnili, aby ich mohli rozcupovať. Privrel som oči a sledoval, ako si s nimi poradia. DOkázali sa veľmi rýchlo adaptovať na miestny terén, preto im tento boj nerobil problémy. Avšak tie som mal ja. Pootočil som hlavu a sledoval jednu z nich, ktorá sa vydala ku mne. Zo zadu. Napol som svaly a využil ľadu, po ktorom som sa nechal skĺznuť o niečo nižšie, aby som sa vyhol jej tesákom. Vrazil som do jednej trčiacej skaly, ktorá mi zabránila v ďalšom kĺzaní. Odfrkol som si a skontroloval polohu kéry. Vyskočil som na on´skalu, aby som sa vyhol jej ďalšiemu útoku, vyčkával, kým ju skrz chrbát neprerazil jeden z mojich tieňových vojakov. Zabolelo ma na hrudi, až sa mi labky podlomili. Zamračene som sa pozrel na Chione a zavrčal: "Okamžite mi vysvetli, o čo tu ide." Vedela viac, než hovorila. Nebol som naivný. Vedel som, že mi neodpovie. Avšak vzhľadom na tvory, ktoré nás obklopili, bolo mi jasné, kto tu robí bordel. Stále mi však unikal dôvod. Pointa. A prečo som bol do tohto vtiahnutý i ja. Nejaké spory medzi bohmi ma naozaj nezaujímali.

Tiež sa zapojím

Kráčajúc do hôr, ma nenapadlo sa ani len obzrieť cez plece. Vlastne som to chcel mať všetko už za sebou. Zistiť, čo sa to vlastne dialo a následne sa vrátiť tam, kam som patril. Podsvetie ma potrebovalo, pretože tie nevychované duše musel niekto dávať do late. Čím dlhšie som bol preč, tým väčšie pochyby by mohli o mne mať. Nemohol som dopustiť, aby prišlo k vzbure. Privrel som oči a sledoval horskú pôdu, ktorú pokryla vrstva ľadu. Pazúrmi som sa do jeho nerovností zaryl a pozrel sa smerom ku Chione, ktorá bola autorom tohto diela. Pointa mi však unikala a nebol som si istý, či ju vôbec chcem poznať. Prišlo mi to však od nej nanajvýš absurdné a nevhodné. „Myslel som si, že sama chceš vedieť, prečo si tu,“ preniesol som k nej a ani sa nepokúšal pokračovať vo výšľape. Ľad nebol hladný ako sklo, preto by sa dalo pokračovať ďalej a využívať jeho nerovný povrch a ryhy na zachytenie pazúrov ako mačiek. No načo sa namáhať, keď mi to môže uľahčiť. Taktiež mi bolo jasné, že ak by som pokračoval ďalej, určite by mi do cesty vrazila ľadovú stenu.
Vzhľadom na situáciu som teda vyčkával. “Hm, pýtam sa ťa znova, Chione. Čo potrebuješ?“ položil som jej opäť tú istú otázku, ako i na začiatku a pohliadol na ňu ležérnym pohľadom. Nemal som na toto náladu a ani čas. Chcel som to mať za sebou čo najrýchlejšie. Nechápal som však jej správaniu. Prečo by mi sťažovala výstup na horu? Chcela to isté čo ja, zistiť, prečo sme sa tu ocitli. Alebo nie? Vôbec mi to nehralo. “Nebolo práve i v tvojom záujme zistiť, prečo nás sem povolal?“ opýtal som sa ďalšiu otázku. Bolo mi jasné, že v tom je niečo viac. Do tohto naťahovania medzi Bohmi som sa zapliesť naozaj nechcel. Namrzene som si povzdychol. Prečo som sem vôbec liezol, mohol som to ignorovať. Nechať ich tak a ostať v podzemí. Nerobil som nič viac, nevidel som v tom zmysel. Však som sa mohol vrátiť do podsvetia tak či tak. Mohlo mi to byť všetko fuk. Len som to potreboval vybaviť rýchlo. A to čo najskôr.

Rada by som sa konkurzu zúčastnili. Počet príspevkov splňujem a čo sa týka doby na stránke... Síce to nie je 6 mesiacov, ale len takmer 5... Dokladám svoju aktivitu tak ako na Mois Grise tak i na iných stránkach (8 postáv uff), i keď samozrejme občas není chuť alebo čas. Posledné týždne riešim vážny problém, a tak sa môže zdať, že moja aktivita malinko upadla. Avšak na druhý charakter sa moc teším a dúfam, že teda mi bude prihliadnutá maličká výnimka, však i tak viete, čo to bude zač ďakujem pekne c:

Mrzí ma, že som si nenašla čas ani chuť :<

Iris - 3
Mistr - 2
Nero - 6
Wu - 5

Postovaná 37

Bol som na odchode a veľmi dlho som premýšľal nad tým, že ju proste odignorujem a pôjdem si jednoducho po svojich. Avšak to čo povedala, ma natoľko zarazilo, že som sa zastavil v pohybe a otočil svoju hlavu smerom k nej. Chcel som sa uistiť, že svoje slová myslela smrteľne vážne, pretože to bola úplná hlúposť. Nikdy som od smrteľníkov nechcel ich hlúpe dary, neprahol som po ich slovách chvály a vďaky, ani len som nikomu neublížil, či nezneužil. Jediným prehreškom bol únos Persefony, ktorú mi i tak predtým povolil vziať Zeus. Narozdiel od mojich súdruhov, ktorý boli narcismy, egoistami, podvádzali svoje partnerky, zabíjali a devastovali podzemný život, som bol naozaj veľký dobráčisko. Nereagoval som však na jej hlúpe slová, ktoré vyriekla, možno je len naozaj zdegenerovaná. Ako aj oni. Potriasol som nad tým hlavou a prešiel radšej k spoločnej téme, ktorá nás mohla priviesť i k niečomu produktívnejšiemu, než boli plané reči. Na moje pomery som tu už bol príliš dlho. "Chione, ak to chceš zistiť, bolo by vhodné pokračovať hore a nie tu bezducho debatovať," riekol som k nej bezvýrazným hlasom a už naozaj sa pobral ďalej v ceste na vrchol. Ak by aj niečo ďalšie kecala a nemienila pokračovať, bolo mi to fuk. Nezastavoval som, neotáčal sa. Proste som pokračoval po ceste na vrch.

Postovaná 36

Pohľadom som prešiel zo súdružky na obzor. Koruny stromov v diaľke sa skláňali pod večerným vetrom. Bol takmer rovnako chladný, ako ten Chione. Chýbalo už len štípanie lačného mrazu, ktorý sa vám chcel zaryť pod kožu až do morku kostí. Vydýchol som, zdĺhavo. Bol som starý, unavený a otrávený. Nemal som náladu na dlhé vybavovania sa. Preto som opäť upriamil sivé zraky do tých jej a nadvihol spýtavo obočie, očakávajúc odpoveď na moju otázku. Budem rád, ak sa jej dočkám do zimy, pomyslel som si ironicky a švihol chvostom, čím som rozvíril poletujúce snehové vločky. Nakoniec som spozornel, ako sa vlčici otvorila papuľa a vyšiel z nej jej ľadový hlas. Zastrihal som dlhými ušami a znechutene zamľaskal. “Ja potrebujem len pokoj od vašich problémov a namyslených zadkov,“ odpovedal som jej pokojne, s citeľným nezáujmom. Svoju pozornosť som skôr venoval vrcholu hory, kam som sa potreboval dostať, aby som mohol opäť odísť.
Chione ma však zdržovala. Opäť som k nej upriamil svoje zraky a prešiel si špičkou jazyku po vnútornej strane tesákov. “Pravdepodobne z toho istého dôvodu, ako i ja,“ preniesol som k nej odpoveď na jej otázku a privrel oči. Ak nás sem priviedlo to isté pozvanie, schádzajú sa na hore i ostatní Bohovia? Čo zase vyviedli? zavrčal som v duchu. Zamotať sa do ich pozemských sračiek nebolo na mojom dennom pláne. Musel som však aspoň vypočuť, čo mi malo byť povedané. Následne som s tým mohol vynaložiť podľa vlastného uváženia. “Mám menší tip, kto by za tým mohol byť,“ zašomral som si popod ňufák a vykročil na skalnatú stezku, ktorá viedla na samí vrchol. Na čo mi bolo toto dobré, zafrfľal som si vo svojej mysli a či už Chione nasledovala moje kroky alebo nie, vydal som sa nahor. Otrávený všetkým navôkol som skopol niekoľko kameňov, ktoré sa kotúľali dolu útesom, až skončili v búriacich sa vlnách.

Postovaná 35

Nezašiel som ďaleko, keď sa mi do tela zaryl ľadový závan vetru. Zima sa blížila, ale rozhodne nebola až tak blízko. I keď... Privrel som oči a sledoval snehové vločky, ktoré sa mi zachytávali na srsti. Bolo preto jednoduché odhaliť moju polohu a keď som začul jej ľadový hlas, povzdychol som si. Sňal som si helmu z hlavy a zbavil sa tak neviditeľnosti. "A čo privádza teba do týchto miest? Persephone je ešte stále v ríši živých, máš ešte čas priviesť spolu s Demeter nehostinné obdobie chladu a utrpenia tomuto svetu," riekol som k nej hlasom bez akéhokoľvek zafarbenia. Nemal som v pláne paktovať sa s Bohmi, či Bohyniami. Potreboval som len zistiť, čo odo mňa zase chcú, aby som ich mohol s eleganciou odmietnuť a zaliezť späť pod zem. Privrel som oči a sledoval ju, ako sa ku mne približuje. Nemal som náladu sa tu s ňou vyprávať. Vlastne som nemal náladu hovoriť s hocikým z nich.
Poškrabal som sa opäť za uchom a nespokojne zamľaskal. "Potrebuješ niečo, Chione?" opýtal som sa jej na rovinu. Chcel som vedieť, kto ma sem dotiahol. Možno i ju pritiahlo k Olympu to isté, čo i mňa. V tom prípade som bol zvedavý, čo za bordel sa zase v tomto svete deje. Mohli si ho však vyriešiť i sami. Čo opäť potrebovali zapožičať Cerbera? Odfrkol som si. Mal som dosť svojich starostí na to, aby ma zaujímali tie ich. Bohov na povrchu bolo dosť, nemohli si poradiť sami? Volajú ma, len keď niečo potrebujú. Ukážková rodina, pomyslel som si a kyslo sa nad tým uškrnul. Zašvihal som chvostom, na ktorom sa mi vytvárala námraza, ako moc blízko som stál u jej chladného tela. Keď sa váľala s mojim bratom, nezamrzol v ľadový stĺp? Ich akt "lásky" by som si i rád pozrel. Muselo to byť utrpenie i pôžitok zároveň. Potriasol som nad tým hlavou.

Postovaná 34

Oklepal som sa a sivými očami pohliadol na krajinu. Boli to milénia, čo som sa posledne vybral na povrch. Zem sa však nijak nezmenila. Odfrkol som si a zrakom prešiel na horu, ktorá sa týčila nado mnou. Sídlo tých naničhodných Bohov, ktorí si mysleli, akí sú svätí, i keď boli prehnitejší než všetky duše v Tartarose. Potriasol som hlavou a otočil sa proti vetru, ktorý sa pohrával s uhľovo čiernou srsťou. Rozišiel som sa hľadieť si svojho, no v tom som pocítil zvláštny tlak na spánku. Potriasol som hlavou a namrzene zavrčal. Labou som sa poškrabal za uchom, mysliac si, že ma len škádli nejaká otravná blcha. Oblizol som si ňufák a privrel oči, keď som si uvedomil, že nemám u seba svoju prilbu. Kde sa zas tá prašivá vec povaľuje? pomyslel som si a rozhliadol sa po úpätí hore, kde som vyšiel. Musela sa mi niekde zošuchnúť z pleca, no bbolo obtiažne nájsť niečo, čo nie je vidieť. Povzdychol som si a vybral sa po svojich stopách, kopajúc labami do strán. Až sa mi nakoniec podarilo naraziť do neviditeľného objektu. Tak tu si, vydýchol som si a dotkol sa helmy, ktorá sa na moment zviditeľnila. Pomocou mysle som ju vyzdvihol a nasadil si na vlastnú hlavu. Takmer okamžite som zmizol z krajiny. Neviditeľnosť mi vždycky vyhovovala. Nestál som o pozornosť. Niekto ma však zavolal na povrch a ja pozvania neodmietal. Potreboval som zistiť čo zase potrebujú, aby som mohol zaliezť späť do podzemia a robiť svoju prácu. Zafučal som a pomaly sa rozišiel k zrázu, ktorý viedol na horu. Kto iný ma mohol povolať, než môj idiotský brat?

Postovaná 33

//Luka

Hneď ako sme došli k jazeru, rozišla som sa k hladine, aby som sa z nej napila. Následne som sa rozvalila v tráve a hlavu položila na labky. Na slová Alyanny som len zamrnčala nejaké pazvuky, no v pdostate som nerozumela ani slovu, ktoré mi hovorila. Únava na mňa doľahla veľmi rýchlo a ja nakoniec "vypla". Môj spánok bol v podstate bezsenný. Určite sa mi muselo niečo snívať, ale ja si to i tak nikdy nepamätala. Radšej. Pretože keby si svoje sny pamätám, ostala by som určite znechutená svojim podvedomím, ktoré vie vyčarovať také zvrátenosti, až by mi zle z toho bolo. Zastrihala som uškom, keď som sa začala preberať. Okolité zvuky môj mozog začal vnímať ako prvé, neskôr prišli pachy. Otvorila som oči a chvíľu tupo hľadela pred seba, než som ju zdvihla a obzrela sa navôkol. Alyanna tu nebola. Oblizla som si ňufák a pozrela sa smerom k vlkovi neďaleko. O starosť menej, pomyslela som si a položila hlavu späť na laby, aby som sa mohla plnohodnotne prebrať. Sledovala som hladinu jazera, ktorej vlny jemne vrážali na breh. Bolo to také upokojujúce, relaxujúce. Spokojne som si vydýchla. Konečne som bola opäť sama a voľná.

Postovaná 32

//priesmyk

Však ma počkaj, pomyslela som si v duchu, keď som sa dívala za vĺčaťom, ktoré si to vykračovalo krajinou. Prestávala som jej stíhať. Bola som naozaj unavená, ubolená a už i pekne smädná. Nečudovala by som sa, keby začnem blúzniť. Oblizla som si ňufák a pohliadla smerom, kam sme pomaly napredovali cez lúku. Chcela som si už oddýchnuť a keď som zistila, že v diaľke sa črtajú vodopády a jazero, ihneď som sa potešila. Konečne sa zvalím na zem a budem spať niekoľko dní. Uškrnula som sa nad tou predstavou. Alyanna vyzerala, že sa dokáže o seba postarať a tak nebude potreba, aby som bdela pri nej. Inak sa opäť nevyspím ako i minule. Zastrihala som ušami. "Ty máš ale výdrž," riekla som k vĺčaťu, keď som ho konečne dobehla a pousmiala sa nad tým. Bol to pozitívny kompliment, no muselo byť na mne vidieť, že ja jednoducho už mám toho celého dosť a bolo by od nej pekné, keby spomalila. I sama si musela po toľkých kilometroch oddýchnuť. Či si to chcela priznať alebo nie. Oblizla som si ňufák a potriasla hlavou. Už len niekoľko vlčích dĺžok a budem sa môcť rozvaliť u jazera! A až sa vyspím, vzala by som Alyannu na tretí ostrov, kde nájdeme cestu k portálu a budem ju môcť zobrať k jej rodine. Spokojne som sa nad tým pousmiala.

//jazero

Poprosím:

Športovec (pevné nervy u kontrolovania :'D)-> 10% rýchlosť + 10% schopnosť lovu
Pisálek 100 - 10kšm

Ďakujem

přidáno

Postovaná 31

//raj

Na malý moment som sa zastavila a pohľadom prešla po svahoch, ktoré sa tiahli až do samotných nebies. Oblizla som si nervózne ňufák. Nemala som dobrý pocit zo stiesnených priestorov. Toto už bola kvázi druhá roklina, ktorou som v tomto kraji kráčali. Alyanna vyzerala odvážne a ani na moment nezaváhala. Mala som sa od nej čo učiť. Pousmiala som sa nad tým a nechala moju dôveru v nej. Pomaličky som sa za ňou rozišla, no neubránila som sa toho, aby som pohľadom skepticky behala po skaliskách. Oblizla som si ňufák a sklonila hlavu, aby som nasala pachy. Nečudovala som sa tomu, že ich tu moc nebolo. Kto by sa dobrovolne púšťal do medzihorského priesmyku. Hlavne, pokiaľ to boli také obrovské hory, ako tieto. Nečudo, že kde tu po zemi boli popadané kamene. Len som sa modlila, aby žiaden nespadol, zatiaľ čo tadiaľto kráčame. Potriasla som hlavou a pohliadla na vĺča. Už bola takmer u konca. Odľahlo mi. Na konci som sa ešte opäť zastavila, aby som pohliadla cez svoje plece. Táto dlhá púť ma stála toľko nervov, až som si myslela, že zošediviem. Našťastie sa nič neudialo a tak sme mohli pokojne a v zdraví pokračovať.

//luka

Postovaná 30

//severné hory

Zostupovanie z hôr bolo malinko obtiažne. Stále ma bolelo celé telo po tom, čo som zažila v Svätyni. Svaly boli presilené a ako som ich napínala, tak sa mi triasli labky. Povzdychla som si otrávene. Kedy to už prejde, pomyslela som si a po očku sa zahľadela na Alyannu. Tá mala energie na rozdávanie. Závidela som jej to, no i ja som si zažila pekné, mladé roky. Netvrdila som, že som momentálne stará, no nebola som najmladšia, to bola pravda. Síce som mala plno rokov ešte len pred sebou, no i tak som sa cítila, akoby môj život bol už dosť dlhý. Necítila som tú energiu, ktorá ma poháňala kedysi. Povzdychla som si. Obdobie padania listov sa pomaly blížilo a s ním i tie pochmúrne myšlienky, ktoré pohltia môj mozog a nedovolia mu, aby videl i to dobré. Prečo nežijeme deň ako niektoré chrobáky? zišlo mi na um. Mohli uzrieť svetlo tohto sveta, preskúmať všetko navôkol nich, zažiť pekné chvíle a na konci dňa upadnúť do večného zabudnutia. S privretými očami sa nasledovala malý, biely chvost, ktorý sa vybral medzi mohutné bralá hôr. Netušila som, kam ma vedie a ani som nemala dostatok energie na to, aby som sa postavila do úlohy vodcu. Povzdychla som si. Musela som si čo najskôr poriadne pospať.

//priesmyk

Ja by som sa rada prihlásila :< ak môžem :< ak mi dovolíš :<