Příspěvky uživatele

< návrat zpět

„Čo mu nerozumieš? Bohužiaľ to tak nebolo. Každý sa mi vyhýbal a nikto nechcel nič mať so mnou. Aj ja som rád že sme kamaráti. Ale je ani nevieš ako.“ Pousmejem sa a štuchnem do nej nosom. A vážne som bol rád že som bol s ňou. A hlavne som si uvedomil že sa nemusím na nič hrať. Stačí ak som sám sebou a všetko je potom dokonalé. Veď aj pred Nyci som sám sebou a zaberá to. Sme kamaráti a za to som veľmi vďačný. „Tak sa vsaďme a uvidíme kto vyhrá.“ Potom sa zasmejem nad tým. „Tak to si píš že prídem za tebou keď ju budem mať. Budeš prvý a posledný vlk ktorý ju uvidí. Pretože len ty si o nej vedela a nikto iný. Takže niekto iný by mi ani neuveril ale ty ano. A už teraz sa teším na tvoju reakciu.“ Usmejem sa a pozriem sa na ňu. Vážne som sa s ňou cítil dobre a dokonca by som si vedel predstaviť aj život s ňou a mať s ňou rodinu ale to je len moja predstava. Možno ani nie som jej typ. Možno má rada niekoho iného kto vie?

"Skôr by som povedal že je malinká a ty ju nevidíš." Pousmejem sa a nechcel som ju uraziť tým že by som povedala že má zlý zrak. A preto som radšej povedal že je malinká a nevidí ju. "Som rád že mi veríš. Jasné že by som ti neklamal." Usmejem sa a žmurknem na ňu. Teraz by som jej už isto neklamala. Už som si ju moč obľúbil a nechcel by som jej nijako ublížiť. "Tak to som rád. A prečo sa takto tvárim? Jasné že to neni zlé ale si prvá ktorá chce byť so mnou kamarátka. Ďakujem." Pousmejem sa. Je pravda že som nemal žiadnych kamarátov. S každým som sa bil alebo som im nadával a preto so mnou nikto nič nechcel mať. Ale Nyci bola iná a preto ma to prekvapilo že chcela byť moja kamarátka. Keď povie že sa na tom zhodneme tak len prikývnem a pousmejem sa. Ale keď sa začala so mnou smiať tak som bol rád. "To by som bol najšťastnejší vlk na svete." Usmejem sa a pozriem sa na ňu.

Pousmejem sa. "Veď ju mám na hlave čo nevidíš?" Opýtam sa a keď som videl ako si ma obzerá tak sa začnem tomu smiať lebo mi to prišlo vtipné. Ale keď povie že ju nevidí a že ju možno vidím len ja tak sa zahrám že som sklamaný. "To nie je fér. Ona tam je tak ako je možné že ju nevidíš?" Opýtam sa jej a spravím smutné oči. Dlho mi to ale nevydrží a pousmejem sa. "Ja viem a som rád že ti to nevadí. Možno ano ale ty nie a to je hlavné. Ostatný mi môžu byť ukradnutý." Pousmejem sa a prikývnem. Potom ma ale prekvapí čo povie. Toto mi ešte nikto nepovedal. "To myslíš vážne že som tvoj kamarát?" Opýtam sa prekvapene a úprimne som toto nečakal. Možno je asi lepšie byť dobrý ako zlý. Aspoň mám kamarátku keď som dobrý ale ak by som bol zlý tak by som ju asi nezískal ako kamarátku. "Ďakujem veľmi pekne moc to pre mňa znamená." Pousmejem sa a potom ju ako poďakovanie oliznem na bok nosu. "Jasné že nie. Kto je hnusný toho radšej poslať preč." Keď do mňa štuchla tak som sa pozrel na ňu a pousmejem. "Dobre mala si pravdu uznávam. To by som bol veľmi rád." Poviem trochu pyšne ale potom sa začnem smiať.

//Kvitnúca lúka

Celkom ma prekvapilo ze sa na lúke nachádza jazero. Úprimne som to nečakal. Pousmejem sa. "Ja rozhodne sklamaný nebudem pretože ju tam mám." Poviem pyšne a zasmejem sa nad tým. Potom hlavu vrátim do pôvodného stavu a pozriem sa na ňu a prikývnem. "Dobre budem sa snažiť to nepoužívať alebo to slovo obmedziť na minimum." Bol som rád že jej to nevadilo a že to brala v pohode. "To máš pravdu ale našťastie som narazil na teba a tebe to nevadí. Ale dobre budem si dávať pozor." Pousmejem sa a potom si vydýchnem keď povie sa nehnevala a povedala že aj ona mňa má rada. To je prvá vlčica ktorá mi to kedy povedala. "Myslel som si že ti to bude vadiť že som ti to povedal. Ale som rád že ti to nevadí a že aj ty mňa máš rada. Len to nie. Nechcem aby si ma nenávidela." Poviem a vydýchnem si. A potom sa pozriem na to krásne jazero. Aj keď bola jeseň tak vyzeralo krásne a hneď som prišiel k vode a pozrel som sa do vody. A Nyci mala pravdu. žiadnu svatožiaru okolo hlavy som nemal a tak som si len na oko povzdychol. "Mala si pravdu. Ja ju vážne nemám." Poviem smutne a potom sa začnem smiať.

Nad tým čo povedala tak sa zasmejem. "Dobre keď budeme u vody tak sa pozriem aby som tu svatožiaru videl." Ďalšia vec ma ale prekvapila. Veď si dávam pozor na slovník. Tak ako to myslela? "To by som bol rád. Ja si dávam pozor na slovník. A ak myslíš slovo sakra tak to podľa mňa nie je žiadna nadávka ani nič také." Poviem a pozriem sa prekvapene na ňu. Pokiaľ viem tak som hovoril slušne bez jednej nadávky. A ak ona považovala sakra za nadávku tak s tým ja nič nespravím. Potom so mnou súhlasila ohľadne vĺčat a bola rada že som taký aký som a že som neni podľa otca. "Ja viem že mám pravdu. Aj ja som rád. Bohvie čo by bolo ak by som bol podľa otca. Kde by som bol alebo čo by som robil. Takto sa mi to páči viac. Spoznal som super vlčicu ktorú mám rád." Keď si uvedomím čo som povedal tak potichu zavrčím a kusnem si do jazyka. Prečo som nedržal hubu?! Pomyslím si a skloním hlavu. "Prepáč mi to." Ospravedlním sa jej a potom pomaly zodvihnem hlavu a pozriem sa na ňu a prikývnem. "To je pravda. Dobre tak poďme." Poviem a potom sa vydám po lúke hľadať vodu. Ako sme tak hľadali vodu tak netrvalo dlho a po chvíľke sme narazili na jazero.

//Small

Zasmejem sa a myknem plecami. "Možné je všetko. Ja si na hlavu nevidím tak neviem." Poviem a znova sa zasmejem. A keď to povie tak dupnem nohou. "A sakra. A to som sa tak snažil aby som mal aj ten malý kúsok." Zasmejem sa. Pre mňa to všetko bola sranda a bolo mi jedno či to hovorí vážne alebo vtipne. "Ja viem ale to ma učil otec že ak budem zlý tak budem silný. A ja ako malé vĺča som mu veril. Ale teraz viem že to bola chyba. Ale čo narobím? Blbé vĺča ktoré ešte nevie rozmýšľať." Povzdychnem si a potom som prikývol. "Aj ja som rád. Pretože potom by som asi nespoznal tak skvelú vlčicu ako si ty Nyci." Pousmejem sa a jemne do nej štuchnem nosom. A bol som rád že súhlasila. "Super. To máš pravdu, Takže prieskum. Tak čo keby sme prešli najskôr túto lúku a keď nič nenájdeme tak pôjdeme niekam inam. Čo ty na to?" Opýtam sa a aj keď som vedel že bude súhlasiť.

Keď do mňa štuchla tak som sa znova zasmial. A keď povedala že som navyše egoista tak len pokrútim hlavou. "Ja nie som egoista. To sa ti len zdá. Čo nevidíš tu svatožiaru okolo mojej hlavy?" Opýtam sa so smiechom. Takto som sa ešte nepobavil ako s ňou. "Ano viem ale ja som si to musel priznať aby si vedela s kým máš do činenia." Usmejem sa a potom do nej štuchnem nosom. Potom začala hovoriť o tom chovaní. Ale mala pravdu každý si môže vybrať ako sa bude chovať. A ja sa chovám podľa situácie. "Presne tak. Môj otec chcel aby som bol zlý. Myslel si že ak budem dobrý tak budem slaboch a každý ma premôže." Povzdychnem si. "Ale vtedy som bol ešte malý a musel som ho poslúchať. Teraz keď som veľký si už môžem robiť čo chcem a chovať sa ako chcem." Pousmejem sa a keď som sa jej opýtal na rieku alebo jazero tak som si všimol ako rozmýšľa nad mojou otázkou. A celkom ma poteší keď povie že si neni istá s tou riekou. "A mám nápad na ďaľšiu cestu. Môžeme sa pokúsiť nájsť tu rieku. Čo ty na to?" Opýtam sa jej a pozriem sa na ňu a pousmejem sa.

Pozriem sa trochu prekvapene na ňu. "No dovoľ ja som asi ten najdokonalejší vlk na svete." Poviem pyšne a zodvihne hlavu nahor. Dlho to ale nevydržím a začnem sa smiať. Tak toto mi ešte nikto nepovedal že sa blíži dokonalosti. Asi to bude tým že som bol viac menej celú dobu sám a nemal som možnosť ukázať svoju viac menej pravú tvár. Keď začne hovoriť o chovaní tak prikývnem. V tomto mala pravdu. "To je pravda. Ale sú aj taký podľa mňa ktorých učili k tomu aby sa chovali zle." Viac menej som teraz rozprával z vlastnej skúsenosti. Ale nikdy som nezabudol na slušné chovanie. Potom bolo chvíľu ticho a len tak mlčky sme šli po lúke. Až potom sa ma opýtala kam by som chcel odtadiaľto vyraziť. Pozriem sa na ňu. "Je tu nejaké jazero alebo rieka? Opýtam sa a po ceste som ju sledoval.

Nyci sa akosi rozpovedala čo mne vôbec nevadilo. Skôr som bol rád že rozpráva ona a dozviem sa aj odpovede na moje otázky. "To je dobre. A to by si veru bola. To máš pravdu nikto nie je dokonalý." Pousmejem sa. Aj keď ja som si to o sebe myslel že som dokonalý a stále si to myslím ale to jej predsa nebudem hovoriť. To by potom vyzeralo. Potom prikývnem. "To je pravda. A preto by sa to mali naučiť ako sa chovať. Potom by to hneď vyzeralo lepšie." Pousmejem sa a prikývnem keď povie že to asi nedokáže. Potom prišla odpoveď na moju otázku ohľadne toho čo by robila keby že sa k nej chovám milo a k ostatným zle. Pozorne som preto počúval čo povie. A keď povie že vtedy by si začala pripadať špeciálne tak sa zasmejem. "Tak to je čo povedať." Ale keď začne hovoriť o pretvárke tak spozorním. Čože? "Aha to je zaujímavá odpoveď." Poviem a už sa o tomto radšej nebudem baviť lebo ešte vyjde najavo že som sa s ňou zo začiatku hral a to by nebolo dobré. A pretom potom ostanem ticho a pozriem sa na cestu. Ale nevidel som nič iné iba lúku. Pomaly mi to pripadalo ako keby sme stáli na mieste a vôbec sa nepohybovali. Bolo to tu rovnaké a vlk nevedel kde je pretože všetko vyzeralo rovnako.

Musím sa odnaučiť ďakovať lebo takýmto štýlom jej budem ďakovať za každú kravinu a to nie je moc dobré. "Dobre skúsim neďakovať. A som rád že ma nebudeš odsudzovať. Ja viem ako sa mám chovať. Keď vidím ako sa chovajú iný tak mi je s toho zle. Nepochopím to ako sa niekto môže chovať tak hnusne." Povzdychnem si. Aj ja som sa tak choval pokiaľ som neprišiel sem a nestretol som Fall a teraz Nyci. Oni dve majú niečo do seba pretože u nich to proste nejde. Fall bola ako malé vĺča ktoré potrebovalo ochranu a Nyci bola krásna a milá vlčica ktorá si to nezaslúžila. Keď sa opýta či je niečo špeciálne tak prikývnem. "Ano si a ani si nevieš predstaviť ako moc si špeciálne. A to som rád že ťa to teší." Pousmejem sa a zamyslím sa nad tým či sa jej to mám opýtať alebo nie. Ale moja zvedavosť bola veľká a tak mi to nedalo a opýtal som sa jej to. "A čo keby som sa choval milo iba k tebe a k ostatným by som bol zlý? Čo by si potom robila?" Opýtam sa jej a pozriem sa na ňu. A celkom ma zaujímalo čo na to povie.

Bol som odhodlaný že o mojej minulosti jej nepoviem nič. Možno by mi neverila ale jeden nikdy nevie. Čo ak by som jej povedal pravdu a ona by ma považovala za vraha ako všetci ostatný? To nemôžem dopustiť. Povedal som si že začnem nový život a tak to bude. A ak by som mal Nyci klamať celý život tak to pokojne spravím. Keď povedala že neodsudzuje vlkov podľa toho čo hovoria alebo podľa toho ako sa chovajú k vlkom ktorých ma rada tak si vydýchnem. "Teraz si ma upokojila. Lebo úprimne som sa bál že ma odsúdiš za to ako som sa k tebe choval a ako som ťa oslovoval ale teraz si ma upokojila. Ďakujem ti veľmi pekne za to." Poviem a pousmejem sa a bolo vidno na mne že sa mi vážne uľavilo. Ale keď povie že nechápe ako by mohla mať na mňa zlý vplyv tak sa pousmejem. "Vieš ide o to že nikdy som sa k vlčiciam nechoval tak milo ako k tebe. A za to som ti vďačný." Poviem po pravde. Aj keď som sa bál ako na to zareaguje ale hádam nie moc zle veď som jej za ten čas čo sme spolu nijak neublížil a tak si myslím že by aj toto mohla zobrať v pohode.

Keď sa ma to opýtala tak som ostal ticho. A to naše kamarátstvo čo bolo medzi nami som nechcel pokaziť tým že jej poviem aký som hajzel a čo všetko som robil. A tak mi teraz neostávalo nič iné ako jej zaklamať. "Jasné že si to nemyslím. A nevyviedol som nič hrozné." Pousmejem sa trochu a bolo mi síce ľúto že jej klamem ale nechcel som ju vystrašiť a preto bude lepšie keď o mne nebude nič vedieť alebo keď tak tak nejakú malú lož vymyslím o sebe. Pretože za svoju minulosť nie som vôbec ale vôbec hrdí a preto bude lepšie keď o nej nebude nikto vedieť. Keď povedala že nemám za čo tak som len prikývol a pousmial som sa. "To je super vážne." Konečne som sa mohol pred ňou trochu uvolniť a vydýchnuť si. Pretože do teraz to nebolo síce na mne vidieť ale bol som v napätí. Ale teraz to už opadlo a bol som uvoľnený. Potom prikývnem keď povie že nemusím byť ani ja. "Ano máš na mňa zlý vplyv." Zopakujem a zasmejem sa ale keď ona povie že ja mám na ňu dobrý vplyv tak sa pozriem na ňu prekvapene. "Ale čo nepovieš Nyci?" Pousmejem sa a len som sa díval ako mi vrátila to štuchnutie. Keď pridala do kroku tak som aj ja pridal pretože by som ju nerád stratil.

to je nádherne :)

Bol som celkom zvedavý čo povie. A preto ma jej odpoveď prekvapila. Preto sa trochu pousmejem. "Tak to by som mal byť poctený že nie som až taký hrozný ako som si myslel." Pousmejem sa a videl som ako na mňa žmurkla a povedala že mi to bolo odpustené skôr než som sa ospravedlnil. "Ďakujem som rád že si mi odpustila." Poviem a ani som si niekedy neuvedomoval že sa ospravedlňujem ale zase neospravedlniť sa to by bolo zlé no nie? Keď mi povie že sa nemusím hneď za všetko ospravedlňovať že ju nie je tak ľahké uraziť tak ma to poteší. "Dobre vedieť. Ale niekedy to ospravedlnenie príde samo a ani o tom neviem. Ale je dobre vedieť že sa nedáš tak ľahko uraziť. Aspoň sa nemusím báť niečo povedať." Trochu sa nad tým zasmejem. Potom povie že je mi vďačná a opýta sa či viem ako ťažko sa hľadá niekto na prieskum. Nad tým len pokrútim hlavou. "Nemusíš mi byť vďačná. A nie neviem aké to je ťažké. Ja som totižto nikdy nikoho nehľadal na prieskum. Vždy som radšej preskúmaval okolie sám. Ale od kedy som s tebou tak akosi začínam meniť svoje názory na niečo. Máš na mňa zlý vplyv." Zasmejem sa a štuchnem do nej.

Chvíľu bolo ticho a ja som si prial aby som vedel čítať myšlienky aby som vedel čo si teraz myslí a aby som na to vedel reagovať. Lenže bohužiaľ čítať myšlienky neviem a tak sa s tým budem musieť zmieriť. Keď konečne prehovorila tak som sa potešil. Na to že to bude brať ako rečnícku otázku som prikývol. Ale keď sa opýtala či chcem poznať odpoveď tak som sa zamyslel. Chcem ju poznať alebo nie? Na jednej strane by som ju chcel poznať ale na druhej nie. "Nechám to na tebe či mi povieš odpoveď alebo nie." Pousmejem sa a žmurknem na ňu. Trochu sa zahanbím keď povie že nevedomosť neospravedlňuje že sa to tak hovorí. Trochu sklamaný skloním hlavu. "Ano ja viem a moc sa ospravedlňujem." Poviem trochu smutne. Netrvalo dlho a hneď ma to prešlo a zodvihol som hlavu a pozrel som sa na ňu. Trochu si povzdychnem keď to povie. "Prepáč ja som to nemyslel nijak zle. Ja som to myslel ako kompliment a nič iné." Povzdychnem si a dúfal som že mi to odpustí. Nechcel som aby sa na mňa hnevala kvôli takejto kravine. Potom sa zasmejem keď povie že ona by bola s toho zúfala a mňa by to pobavilo. "Tak to máš pravdu." Poviem so smiechom. Po chvíľke som sa prestal smiať a napäto som čakal ako zareaguje na môj návrh na prieskum. A ona súhlasila a povedala že prieskumy vo dvojici sú zaujímavejšie. Pousmejem sa. "Teraz si mi spravila veľkú radosť že si súhlasila. Som ti vďačný Nyc." Poviem jej skráteným menom a pousmejem sa a potom sa ako keby poklonil pred ňou.