Cyra

Další charaktery

Magie

Základní element

Další elementy & magie

Vzácné magie

Speciální magie

Odznáčky

AKCE

POSTY

Odměna za Pisálka 100 - 10 kšm
Odměna za Známost 15 vlků - 15 kšm

MIMOHERNÍ

DLOUHODOBÉ

Odměna za Ročka - 2 mince a 2 rubíny
Odměna za Dvouročka - 2 mince a 2 rubíny

SMEČKA

PARTNERSTVÍ

EVENTY

Milá, spoločenská a priateľská – tieto tri slová vám preblesknú hlavou hneď ako Cyru uvidíte. Avšak je to naozaj tak? Možno to je iba maska, ktorú má a vo vnútri je v skutočnosti zákerným vrahom... Nie, len žartujem, nemáte sa čoho báť. Cyra je ten posledný vlk, ktorý by vám chcel zámerne ublížiť. Ona totižto z duše nenávidí boje, i keď žila sama v prostredí, kde každý deň bol bojom sám o sebe.
To, že je milá, ale neznamená, že nevie vytiahnuť pazúriky. Sama síce nikdy neútočí, ale bojové lekcie od jej otca si ešte stále pamätá a nebude sa zdráhať ich použiť, pokiaľ to teda bude nutné. A teda, ak ju nahneváte a donútite použiť násilie, modlite sa, aby ste z tohto boja vyšli v celku. Cyra totiž pri boji nepozná niečo ako zľutovanie. To, ale neznamená, že nehrá fér. Práve naopak, bojuje vždy fér a svojich súperov zabije iba ak to je nevyhnutné. Uznáva totižto metódu - Nechaj žiť, ak prežiješ aj ty.
Síce vládne ohňu, ale hnev a výbušnosť sa naučila krotiť. Vždy najprv premýšľa ako bezmyšlienkovito sa začať hádať. Veď povedzme si úprimne - S rozvahou zájdete ďalej ako s neustálym vyvolávaním hádok.
Rada si robí nových priateľov, to však neznamená, že vám hneď bude veriť. Vždy si najprv radšej overí s kým má tú česť a pokiaľ ju druhá strana nezradí, po čase sa z nej stane priateľ na život i na smrť.
Čo sa však stane ak ju niekto podrazí? Skončil. Cyra totižto druhé šance nedáva a pokiaľ ste jej dôveru raz stratili, radšej si želajte nech ju viac nestretnete. Áno, ak sa pokúsite doliezať, tak to si môžete rovno kopať hrob. Vaše cesty sa pre Cyru definitívne rozišli a Vy ste už iba cudzinec, ktorého nepozná.
Vyrástla vo veľkej svorke, takže už od mala je jej prirodzené mať okolo seba rodinu, u ktorej môže hľadať bezpečie. Taktiež je veľmi úctivá ku všetkým členom svorky. Váži si ich a rešpektuje všetkých bez rozdielu na postavení.
Veľmi dobre vie, kde je jej miesto vo svorke a niečo ako neuposlúchnuť rozkaz vyššie postaveného berie ako najväčší hriech. Ak sa jej ale niečo nepozdáva, nezdráha sa argumentovať. Vždy však veľmi slušne a svoj názor prezentuje ako SVOJ názor, nie ako názor celej svorky.
Takže teraz už Cyru poznáte - Milá, prívetivá, otvorená novým známostiam, tak isto však i bojovnica, ktorá si nenechá šliapať po hlave a pokiaľ s niečím nesúhlasí, tak to povie, avšak nikdy nie drzo. Problémy vždy rieši s rozvahou a veľmi si cení ak jej niekto poradí alebo dokonca niečomu novému priučí. Áno, takáto Cyra teda je – Pokora a nespútanosť.

Mesiac v splne osvetľoval malú čistinu. Bola obkolesená zmiešaným lesom a neďaleko sa dalo započuť šumenie potoka. Tráva na čistine sa prekrásne zelenela a tu i tam po nej boli rozkvitnuté rôzne lúčne kvety, spolu s bylinami.
Prekrásne nočné ticho preťalo vlčie zavytie. Bolo dlhé, neznelo zúfalo, práve naopak, znelo šťastne a zvučne, aká to nádherná pieseň.
Postupne sa pridali i ostatní vlci a prekrásna symfónia vlčieho zboru radostne oznamovala narodenie ďalších dvoch potomkov.
Po chvíli nastalo opäť ticho. Na čistine sa to však hemžilo. Ak by ste prišli bližšie, rozpoznali by ste vravu vlčej svorky. Všetci nadšene rozoberali príchod dvoch malých vĺčat. Hlasy však utíchli, keď z malej jaskynky vyšiel veľký čierny vlk s tmavočervenými očami, ktoré v nočnej tme žiarili ako dva plamene. Všetci na ňom spočinuli zrakom a čakali, či prehovorí.
Čierny vlk si najprv ostatných poprezeral a po dlhej pauze, ktorú narúšalo iba cvrlikanie svrčkov, prehovoril. „Obidve vĺčatá sú zdravé a dosť silné, aby prežili prvú noc.“ Na čistine bol teraz počuť nadšený šum, kedy si medzi sebou vlci vymieňali názory na novorodené vĺčiky. Jedno zavrčanie však všetkých utíšilo a čierny vlk sa zase rozhovoril. „Atsila, vaša matka, matka novorodených vĺčat a moja družka priviedla na svet jedného vlka a jednu vlčicu. Od tohto dňa bude mojou i vašou povinnosťou zabezpečiť dostatok potravy, aby mohli váš brat a sestra rásť, silnieť a nakoniec zaujať miesto po našom boku ako plnohodnotný členovia našej svorky. Sľubujete teda, že aj s nasadením vlastného života sa budete starať, chrániť a kŕmiť svojich súrodencov po dobu, kým si nebudú vedieť naloviť a ochrániť sa sami?“ „Sľubujeme,“ odpovedala zborovo celá svorka.

Dve malé vĺčatá pobehovali po brlohu. Pomaly začalo svitať a oni sa už nevedeli dočkať, kedy príde matka, aby ich prvýkrát zobrala von, predstaviť ich celej svorke. Zatiaľ poznali iba svoju matku a svojho otca, alfu tejto svorky. Bolo pre nich teda neskutočné, že sa konečne stretnú aj so svojimi bratmi a sestrami a tiež s jedným starším vlkom, o ktorom sa nevedelo, či je vôbec pokrvne príbuzný. Nebol už schopný loviť a ak by došlo k boju tiež by neobstál, bol však múdry a skúsený, pravdepodobne preto ho otec, alfa Wapasha, nechal vo svorke.
Matka vošla do brlohu a dva vĺčiky k nej hneď pribehli. Radostne vrteli chvostíkmi a kňučali. Už chceli vyjsť z jaskyne a konečne pocítiť slnečné lúče na srsti. Atsila ich však nosom zatlačila späť a ľahla si k nim. Jednou labou si k sebe pritiahla hnedo - čierne vĺča s prekrásne oranžovými očami. Začala ho pomaly umývať a upravovala mu strapatú srsť. Keď ho prepustila, vzala si k sebe čierne vĺča s bielym fliačikom na hrudi a červenými očami. Tiež ho poumývala a upravila mu srsť, potom už konečne vstala a odišla k východu z jaskyne a za ňou aj dva vĺčiky.
Na čistine už polihovali ostatní a čakali, kým Atsila privedie mláďatá. Keď sa objavila, všetci nastražili uši a spozorneli.
Hnedo - čierne vĺča sa hneď rozbehlo a predbehlo matku, čierne vĺča sa držalo za ňou, nie však preto, lebo by sa bálo, len poslúchalo jej povely.
Atsila si sadla a kývnutím hlavy vĺčatám naznačila, nech sa tiež posadia, potom k nim prišiel aj Wapasha. Zvyšok svorky sa posadil oproti nim.
Vĺčiky ich s nadšením pozorovali a vrteli malými chvostíkmi. Ich otec nakoniec prehovoril. „Predstavujem vám Azara,“ pozrel na hnedo - čierne vĺča „a Cyru,“ kývol na čierne vĺča. Vlci začali vyť, Atsila a Wapasha tiež. Azar a Cyra sa k nim tiež pridali, ich škriekanie však nebolo počuť. To mláďatá neodradilo a krvopotne sa snažili pripojiť.

Štvrtý spln prešiel a naše vĺčatá sa chystali na prvý lov. Nemali za úlohu nič iné ako sa prizerať, čo robia ostatní, avšak boli z toho neskutočne nadšené.
Putovať lesom nebolo však med lízať. Predierať sa pomedzi húštie, preskakovať cez kmene spadnutých stromov, prebrodiť potoky... Azar sa začal sťažovať už v polovici cesty a to bol vždy väčší a húževnatejší ako Cyra. Ona celú cestu ani nemukla, i keď mala labky zodraté až do krvi. Pri love však ani Azar už nenamietal a len ticho pozoroval z kríkov.
Wapasha rozdelil svorku na dve skupiny. Na bežcov a lovcov. Bežci mali za úlohu stádo sŕn, ktoré si vybrali, obkľúčiť a nakoniec na nich vybehnúť a nahnať ich k lovcom, ktorí však nelovili bežnou technikou. Vybehli totižto iba dvaja lovci, konkrétne bratia Makaya a Tocho, ktorí boli po alfovi tí najsilnejší.
Bežali oproti stádu, ktoré bolo z ostatných strán stále hnané k nim, vďaka bežcom. Vlci však nezastavili a stádo sa ich teda pokúsilo preskočiť. Vtedy sa začalo pravé divadlo. Makaya sa rýchlosťou blesku zvrtol a srnu, ktorá bola práve v skoku chytil za nohu, na ktorej jej urobil nepekný šrám, ktorý znemožnil srne utiecť. Makaya ju však nezabil a išiel rafať po druhej, ktorá práve letela vzduchom. To mali za úlohu ostatní lovci. Hneď ako Makaya zložil prvú srnu, ostatní sa vyrútili z húštia a skolili zatiaľ dve srny. Tocho sa k nim však nepridal. On zaisťoval, že ani na vlkov, ani na úlovky ostatné srny neskočia. To by totiž premenilo lov na krvavé jatky, kedy by sa vlčia zohranosť rozpadla a vznikol by chaos. Zatiaľ ale išlo všetko podľa plánov a naša svorka si za chvíľu razila cestu lesom s troma vypasenými srnami.
Cyra z toho bola neskutočne nadšená a celú cestu späť pobehovala od jedného lovca k druhému. Vypytovala sa na rôzne chvaty, čo robiť a čo nie... Lovci jej s radosťou odpovedali.
Azar javil záujem skôr o bežcov. Odmalička bol veľmi rýchly a rád naháňal rôzne motýle, myši alebo jašterice, preto sa motal hlavne okolo Kohana a Taditi, dvoch najrýchlejších bežcov, veď ich mená im boli vybraté práve pre ich rýchlosť.
Na domovskú čistinu dorazili, keď sa slnko chystalo na spánok. Vĺčatá už labkami sotva prepletali. Ako náhle však Atsila povedala, že sa ide jesť, obaja sa rázom prebrali a nahrnuli sa k úlovkom. Matka ich odtiaľ ale odstrčila a jednému i druhému dala za ucho. „Čo si nepamätáte, kto žerie ako prvý?“ „Pamätám. Prepáč mami,“ odpovedala Cyra a odišla zopár krokov ďalej a ľahla si do trávi. Azar sa však nechcel podvoliť a začal sa hádať. „To ale nie je fér. Som hladný. Prečo musíme jesť ako poslední?! Sme najmenší!“ „Pretože také sú pravidlá a ak nechceš ostať hladný, tak to budeš rešpektovať!“ Za jeho chrbtom stál Wapasha a prebodával ho prísnym pohľadom. Azar stiahol uši, pomaly sa otočil a pozrel vystrašene na otca. „A teraz bež za svojou sestrou. Budeš jesť, až keď sa nakŕmia tí, ktorí nesú zásluhy.“ Pomaly ho obišiel a spolu s Atsilou začali trhať srny na kusy a vyberali z nich tie najchutnejšie kúsky. Azar sa pomaly odplazil ku Cyre, ktorá jeho vystúpenie ticho sledovala a ľahol si k nej.

Cyra sa zobudila do chladného rána. Prešli dva splny od ich prvého, zatiaľ len pozorovacieho lovu. Priučila sa odvtedy mnohému - ako správne loviť, prečo byť opatrná, keď je sama, na aké predátori si dávať pozor, ktoré byliny môže jesť a ktoré zas nie... Bolo toho mnoho a jej brat tiež nezaostával. Každým dňom silnel a silnel, no bolo vidno, že i keď to je silný vlk, bude omnoho lepším bežcom, než lovcom. Túto úlohu za neho prebrala sestra. Na samicu bola poriadne svalnatá, húževnatá a mrštná. Tri hlavné aspekty, ktoré lovec potrebuje.
Lístie sa pomaly začalo farbiť do hneda, červena a oranžova. Ich čistina bola preto posiata zhnitým lístím, ktoré sa občas šmýkalo pod labkami. V lese sa ochladilo a nastávalo obdobie spadaného lístia, čo znamenalo, že potravy začne postupne ubúdať.
Za vĺčatami prišla Atsila. „Dnes budete s Ahom. Vysvetlí vám ako to funguje v období spadaného lístia a na čo sa treba pripraviť.“ Na to sa otočila a bez rozlúčenia odišla s Halyn, Kaiom a Dakotou na obhliadku územia.
Aho po odchode rannej hliadky, dokrivkal za Azarom a Cyrou. Starý biely vlk s tmavomodrými očami sa pred vĺčatá posadil. Cyra ho ľutovala. Poloslepý, s navždy znetvorenou pravou labkou... Vedela, že Aho ich čoskoro opustí a pripojí sa k jej dvom sestrám na nekonečnom love.
Z myšlienok ju vytrhol chrapľavý hlas starého vlka. „Takže mládež,“ hovoril pomaly a s veľkými ťažkosťami „povedzte mi, čo potrebujete, aby ste prežili tieto dve nadchádzajúce obdobia?“ Azar sa posadil a prehovoril ako prvý. „Jedlo. Potrebujeme zásoby,“ hovoril to sebaisto. Aho iba prikývol. „Správne. A kam uskladníte zásoby, aby ich nenašli cudzie dravce?“ Tentoraz odpovedala Cyra. „Môžeme vyhrabať dieru v zemi, čo nám poskytne úkryt a zároveň aj chlad, aby sa mäso nepokazilo.“ „Výborne. Čím by ste zamaskovali pach?“ Obaja začali premýšľať a ako prvá sa znova ozvala Cyra. „Lístie?“ Neisto sa pozerala na Aha, ktorý iba mlčky prikývol. Začala vrtieť chvostom a dalo sa rozpoznať, že je na seba hrdá.
Deň plynul a teraz sa nachádzali neďaleko Veľkého dubu. Bol to strom, ktorý sa nachádzal uprostred ďalšej menšej čistinky. Tiekol popri ňom potôčik a bol domovom pre menšie hlodavce a vtáky. Za úlohu mali precvičiť si rýchlosť a obratnosť. Totižto v tomto období si korisť robí zásoby a preto dosť často vylieza z úkrytov.
Cyra sa prikrčila. Tráva jej šteklila bruško ako čakala, kým sa malá veverička priblíži. Aho im povedal, že si môžu zvoliť svoju vlastnú taktiku. Cyra si teda vyhliadla veveričku, ktorá zrovna zbierala oriešky. Začínali ju svrbieť labky a mala chuť proste vyskočiť a rozbehnúť sa za ňou. Vedela však, že veverice sú veľmi rýchle a nemala by šancu ju dohnať.
Konečne! Veverička sa priblížila a Cyra vyskočila. Pritlačila hlodavca labkou k zemi a rýchlo ho schmatla do zubov. Telo ovislo a vlčica sa pyšne vracala k Ahovi. On ju kývnutím hlavy pochválil a pokynul, nech si prisadne k nemu. Azar sa o malú chvíľu objavil tiež a niesol myšku. Nebola veľká, nenajedlo by sa z toho ani mesačné vĺča, avšak bolo to cvičenie zamerané na rýchlosť, mrštnosť a vynaliezavosť. Nešlo o to, kto bude mať väčší úlovok.

Počasie sa rýchlo menilo a obdobie spiacich stromov bolo tu. Čistina pre súrodencov známa ako krásne zelená a rozkvitnutá sa razom zmenila na bielu studenú deku. Potoky postupne zamŕzali a ihličie bola teraz jediná zeleň v okolí. Vtáčí spev zmĺkol, noci ostali tiché, stáda začali migrovať viac na juh... Les sa ponoril do spánku.
Cyra zdvíhala labky do výšky a snažila sa nezapadnúť do záveja. Celú noc snežilo, takže pre vĺčatá bolo náročné ísť cez les. Wapasha však trval na tom, že pôjdu s ním. Zobudil ich už na úsvite a teraz boli iba v polovici cesty ku Skale predkov. Tá sa týčila na samom vrchu kopca a dalo sa z nej pozorovať Vlčiu kožušinu. Tá po oblohe chodila každú noc v období spiacich stromov.
„Ocko prečo si nás zobudil, tak skoro? Veď Vlčiu kožušinu môžeme pozorovať jedine v noci.“ Azar jednoducho nevedel zniesť, že sa ešte nemohol túliť k mame v teple a bezpečí jaskyne. „Vidíš, kde je slnko? Kým tam prídeme, bude sa už stmievať,“ odpovedal alfa a ďalej sa brodil snehom. Cyra sa vliekla za nimi a vždy, keď otec niečo hovoril, spozornela. Zaujímalo ju všetko ohľadne dejín ich svorky. Vedela by o tom počúvať hodiny. Rada sa učila, pravdepodobne preto bola vždy krok dopredu pred svojím bratom.
Wapasha mal pravdu, keď vravel, že tam dorazia až za súmraku. Azar celú cestu mrmlal a sťažoval sa ako ho bolia labky, keď však dorazili, už ani nemukol. Sadol si vedľa Cyri a obaja sledovali západ slnka. Alfa ich celý čas pozoroval z diaľky.
Keď sa zotmelo, začali sa pravé čary. Po oblohe sa rozliala Vlčia kožušina. Pripomínala potok, ktorý tiekol dole v údolí. Rozdiel bol však v tom, že vo Vlčej kožušine sa dali rozpoznať obrysy. Obrysy vlkov a vĺčat, ktorý bežali naprieč oblohe. Bolo to kúzelné. Vĺčatá ticho sledovali a vrteli chvostmi. Po chvíli začal Azar vyť a Cyra sa tiež pridala. Vzdávali tým vďaku ich predkom a priali im bezpečný, nebeský lov.
Návrat na čistinu trval kratšie ako cesta tam. Vĺčatá, i keď boli ospalé sa tešili na to, kedy všetkým rozpovedajú o tom čo zažili. Ako im povedia o Ďakovaní, aj o tom ako vyzerali predkovia. A teda bolo o čom rozprávať. Nevynechali ani najmenší detail a všetci ich ticho, zo záujmom počúvali.

Nič netušiaci srnec sa pokojne pásol na lúke. Cyra ho pozorovala z diaľky. Už ale ako lovec. Čakala na správny moment. Srnec zrazu prudko zdvihol hlavu, zastrihal ušami a začal utekať jej smerom. Vtedy vyrazila aj ona a keď srnec skočil, schmatla ho za nohu. Hneď za ňou sa rozbehla Taima, ktorá srnca dorazila. „Šikovná,“ usmiala sa na Cyru. Tá sa len hrdo usmiala a sadla si do trávy, aby si odpočinula, kým vyrazia späť na Domovskú čistinu. O chvíľu sa pri nich objavil aj Azar a Kasa. „Výborne vy dvaja.“ Kasa sa z dychčaním zvalila do trávi. „Wapasha na vás bude hrdý,“ šibalsky sa usmiala, potom vstala a chytila do zubov srnca. Taima jej pomohla a spoločne ho začali vliecť lesom späť na čistinu.
Obdobie spiacich stromov prežili v zdraví, obdobie zelených listov tiež, bohužiaľ tentoraz bez vĺčat. Svorka bola však dosť veľká na to, aby si vystačili. Cyra sa ale tešila, že by mala nových súrodencov. Už nebola malá, prežila jedno celé obdobie a štyri splny, takže bolo pochopiteľné, že sa teší na vĺčatá. Atsila však už nebola najmladšia a vysvetlila im, že by to bolo prílišné riziko.
Na Domovskú čistinu dorazili, keď bolo slnko najvyššie. Neskutočne hrialo a ostatný vlci iba polihovali v tieni s vyplazenými jazykmi, aby sa schladili. Azar urobil to isté a ľahol si ku svojim dvom vzorom, Kohanovi a Tadite. Kasa a Taima položili srnca doprostred čistiny a odišli sa tiež zvaliť do tieňa nasledované Cyrou.
Wapasha s Atsilou sa o chvíľu vynorili z jaskyne a podišli k úlovku. Nezačali žrať hneď, najprv vždy ticho poďakovali koristi za svoju obetu a až potom sa pustili do jedla. Hodovanie však netrvalo dlho. V lese naokolo totižto začalo niečo šramotať. Stále hlasnejšie a hlasnejšie až sa napokon dalo zreteľne rozpoznať vlčie vrčanie.
Svorka ryšavo - bielych vlkov vtrhla na ich územie. Všetci boli chudí s dotrhaným a zjazveným kožuchom. Vyzerali ako ostrieľaní bojovníci. Avšak oproti členom domovskej svorky vyzerali, akoby hladovali. Jeden by si myslel, že sa zbláznili. Ísť do takéhoto boja? Bolo to nezmyselné ako biť sa s medveďom.
Domovská svorka sa postavila proti nim. Všetci členovia zaujali svoje miesto na čele s Wapashou. Ryšavých to však nezastrašilo a iba ďalej vrčali a pomaly sa začali približovať. Wapasha svoju svorku držal na mieste. I keď to boli nepriateľskí vlci, neporušil by pravidlo, že bitku nikdy nezačína prvý.
Cyra nervózne stála po boku Taimi. Švihala chvostom a vrčala, snažila sa robiť všetko tak ako Taima. Mal to byť jej prvý ozajstný boj, takže nechcela urobiť chybu. Tu ju totiž nikto neopraví. V boji platili iné pravidlá. Jedna chyba a mohli ste skončiť, preto ich Wapasha osobne trénoval.
Alfa cudzej svorky vyskočil a tým sa zahájil boj. Automaticky išiel po krku alfy, nebol však veľmi svalnatý a Wapasha ho odhodil stranou. Atsila zápasila s jednou mladšou samicou, ktorá mala v mrštnosti na vrch a podarilo sa jej Atsilu pritlačiť k zemi. Zahryzla sa jej do zátylku, ak by ju na zem nezhodil Akecheta, Atsila by už bola na ceste do Vlčej kožušiny.
Cyra sa zrovna tiež zmietala pod telom silného vlka. Nedokázala sa vyvliecť a jediné šťastie bolo, že Taima bola nablízku. Skočila po vlkovi, ktorý zo skučaním žuchol na zem. Taima sa mu zahryzla do laby a poriadne stlačila. Bolo počuť prasknutie a vlk už len zo stonaním kríval do lesa.
Taima sa na Cyru rýchlo pozrela a potom sa vrhla späť do boja. Cyra urobila to isté a skočila po jednej staršej samici. Mala za to, že ju premôže, samica bola totiž vychudnutá a malá. Podcenila ju. Bola veľmi rýchla a obehla Cyru, ani si to neuvedomila. Keď sa otočila, čakal ju bolestivý škrabanec do tváre. Vtom sa jej na jedno oko zatmelo. Dostala strach, cítila svoju krv ako jej steká po ňufáku a kvapká na zem. Spanikárila a to dalo súperke čas, aby znovu zaútočila. Zvalila ju na bok a zahryzla sa jej do krku. Cyru našťastie pred smrteľným zranením zachránila hustá srsť.
I keď s veľkými ťažkosťami, ale podarilo sa jej zadrapiť pazúry do sokyne a zhodiť ju zo seba. Zničene fučala na zemi a snažila sa vstať. Ryšavá vlčica na ňu však znova zaútočila a tentoraz jej natrhla ucho. Pálčivá bolesť prešla celým Cyriným telom. A znova, keď sa jej vlčica zahryzla do boku.
Ťažoba odpadla a keď si Cyra uvedomila, čo sa práve stalo, Aho už zápasil s Ryšavou. Pozbierala svoje všetky sily a vstala. Nemohla nechať toho bieleho vlka umrieť. Z posledných síl skočila na vlčicu a podarilo sa jej oslobodiť Aha. Hryzla jej do laby, tak ako to videla u Taimi. Vlčica sa tiež zo skučaním rozbehla do lesa.
„Bež sa skryť.“ Cyra chcela starého vlka odpratať do bezpečia. Nechcela o neho prísť, proste nemohla! Výnimočne Aho poslúchol a pomaly sa začal vliecť smerom k Veľkému dubu. Keď sa Cyre stratil z dohľadu, otočila sa a znovu sa rozbehla k ostatným, aby im pomohla. To čo však videla ju prikovalo k zemi. Taimine bezvládne telo viselo z papule obrovského vlka...

Taima bola mŕtva. Cyra sa nedokázala ani pohnúť. Svet stíchol. Nevidela nič, iba jej krvácajúce telo. Z tranzu ju vytrhol až Azar, ktorý do nej vrazil, keď na zemi zápasil s jednou mladou vlčicou. Cyra sa prekoprcla a padla do prachu. Keď vstala, vlk ktorý Taimu zabil sa zrovna týčil nad Akechetom. Do vlčice sa vlial neskutočný hnev. Z desivým vrčaním sa rozbehla smerom ku samcovi. Zrazila ho na zem a začala ho hrýzť. Nevnímala vlastnú bolesť, nevnímala okolitý svet. Videla len ten obraz, kde jej sestra visí z papule tohto vlka.
K zemi ju zrazila vlčica a tým vyslobodila hnedého vlka. On sa so zúrivým vrčaním na Cyru vrhol, tá sa mu ale uhla. Vyskočila na laby a rýchlo sa poobzerala. Boli v nevýhode. Domovská svorka tu nevyhrá. Ale možno... V hlave jej skrsol nápad. Pozrela na samca, ktorý sa pozviechal na nohy, potom sa otočila a začala bežať do lesa. Samec ju začal prenasledovať, ona však poznala tento les omnoho lepšie. Kľučkovala pomedzi stromy, preskakovala kmene a konáre. Chcela ho zaviesť hlbšie do lesa a potom sa mu tam stratiť. Získala by tým čas a mohla by sa vrátiť na pomoc.
Vlk bol stále bližšie a bližšie, preto nemala inú možnosť ako sa otočiť a skočiť na neho. Obaja sa začali kotúľať dole strmým kopcom. Jej plán nevyšiel, ale aspoň ho dostala preč od ostatných. Bez ľútosti sa na neho teda vrhla, avšak vlkovi sa podarilo ju premôcť. Začal ju hrýzť, z nejakého dôvodu, ale neútočil na krk. Hrýzol ju do bokov, do brucha, všade, kde to nespôsobilo smrteľné zranenia. Po chvíli ju iba nechal ležať na zemi, otočil sa a rozbehol sa smerom späť k čistine, akoby to bolo jeho územie. A Cyre vtedy zaplo. Vlčia svorka tu žila pravdepodobne už dlhšiu dobu, ak boli na tejto strane kopca, bolo jasné prečo nezaznamenali ich pach.
Ležala na zemi dlho. Nevládala vstať. Bolelo ju celé telo. Svet okolo nej bol tichý, akoby to, čo sa dialo vyššie, nikdy neexistovalo. Vedela, že ona im už nepomôže. Bola by to istá smrť. Zranenia mala po celom tele a niektoré aj veľmi škaredo krvácali. Musela sa teda zmieriť s tým, že tu môže jedine prečkať a dúfať vo víťazstvo.
Zotmelo sa a ona začula vytie. Bolo to oslavné vytie, avšak nie jej svorky. Zamrazilo ju. Miesto, kde vyrastala sa už zrazu nedalo nazvať domovom. Už nepatrilo jej, nepatrilo jej svorke. Čo ale bolo ešte horšie - Netušila, kde sú ostatní členovia. Nemohla ísť späť, to by ju Ryšaví roztrhali. Tu však tiež ostať nemohla. Musela si nájsť úkryt, aspoň kým naberie silu, aby sa mohla vydať, hľadať svoju rodinu. Preto sa, i keď s ťažkosťami, ale zdvihla na laby a pustila sa dolu kopcom.
Keď sa ranné zore začali farbiť na červeno, dorazila dole. Celú noc išla bez prestávky. Pravú labku držala vo vzduchu, chvost tiahla po zemi. Zničená sa zvalila do trávy a zahľadela sa do diaľky. Videla stromy, kry, počula šumenie potoka... Všetko, čo poznala sa razom zmenilo na cudzie. Ona sa stala cudzinkou. Loviská a korisť už nepatrili jej svorke. Stala sa cudzincom na svojom domovskom území. A preto nemala na výber - Musela sa rozlúčiť s domovom, s potokmi, s Veľkým dubom i so Skalou predkov. Teraz to už nebol jej domov...

Bez rodiny, bez vlastného územia, hladná... Cyra sa takto motala po horách už jedno obdobie a stále nenašla nikoho zo svojej svorky. Dokonca nenašla ani žiadnu inú svorku. Preto to nakoniec vzdala. Vedela, že členovia jej svorky sú buď mŕtvi alebo tak ako ona, hladujúci preživší, ktorí hľadajú rodinu a bezpečné územie na žitie.
Žiť sama bola lekcia, o ktorej jej nikto nepovedal. Nikto jej nepovedal, čo má urobiť, ak sa svorka rozpadne. Ako si zoženie potravu a kde nájde úkryt... Bola zvyknutá na vzájomnú pomoc. Teraz sa mohla spoľahnúť jedine na seba.
Obdobie zelených listov by však mohlo priniesť viac zdaru. Vo svorkách sa teraz budú rodiť mladé a mohli by potrebovať pomoc. Zúfalo sa snažila nájsť aspoň jednu pozitívnu vec, nikdy sa jej to však nepodarilo. Preto sa o to po čase tiež prestala snažiť. Nemalo zmysel si nahovárať, že sa dostane do svorky. Nikto by neprijal vyhladovanú vlčicu. Bol by to iba ďalší hladný krk navyše.
Začula praskanie vetiev. Spozornela a pozrela tým smerom. Automaticky sa prikrčila a čakala, či nezacíti pach. Netrvalo dlho a Cyra ucítila sladkú vôňu mladej srny, ktorá si to razila rovno k nej. Srnu nemala v ústach od rozpadu svorky, preto sa do nej vliala obrovská radosť. Čakala, netušila ako ju uloví bez pomoci, preto iba ticho ležala v tráve a pozorovala ju. Keď sa srna začala približovať, začali ju svrbieť labky. Niekde hlboko v pamäti mala uloženú spomienku z detstva. Z obdobia spadnutých listov, kedy ich Aho poslal na samostatný lov. Spomenula si na veveričku, ktorú vtedy ulovila a spomenula si aj na to ako ju ulovila.
Trochu sa nadvihla, tak že ju tráva začala štekliť na bruchu. Vyčkávala. Srnka sa približovala stále viac a viac. Keď bola od Cyri na dĺžku vĺčaťa, vyskočila. Srna sa splašila a začala rýchlo utekať druhým smerom, nebola však dosť rýchla. Cyru poháňal hlad, túžba po plnohodnotnom úlovku, preto ju čoskoro dohonila a skočila po jej krku. Spolu zo srnou sa zvalila do trávy, kde nakoniec ukončila jej trápenie. Pomaly vstala a poobzerala sa. Bolo zvláštne môcť sa najesť ako prvá. Bez pravidiel, bez hierarchie... Všetko sa zmenilo. Bola teraz vlk samotár. Mohla ísť, kam chcela, mohla si robiť, čo sa jej zapáčilo, mohla zjesť všetko, bez ohľadu, či niekomu ostane. Niekto by takýto život chcel - Bez pravidiel, bez vodcu... Cyra ale potrebovala svorku. Nenávidela samotu, nenávidela ten večný strach, ktorý ju sprevádzal vždy, keď zavrela oči, nenávidela hlad... Bolo by jej jedno, do akej svorky sa pridá. Nezáležalo jej, či v budúcnosti získa vyššie postavenie, ona iba potrebovala priateľov a oporu.
Sklonila hlavu a na chvíľu zavrela oči, aby poďakovala za obetu, vďaka ktorej ona bude môcť žiť. Potom začala srnu trhať na kusy. Prvýkrát ochutnala tie najlepšie kúsky, pocítila lahodnú chuť vrelej krvi na jazyku... Bolo to úžasné, avšak pre ňu to nemalo žiadny význam. Nemohla totižto tú radosť zdieľať zo svorkou.

Čas išiel pomaly ďalej. Postupne si Cyra na samotu zvykla. Naučila sa loviť sama. Naučila sa, kde si má nájsť úkryt v chladných dňoch. Prišla na to, ktoré byliny má zjesť, ak jej je zle a ktoré má použiť na zahojenie rán. Stala sa sebestačnou a takto prežila aj ďalšie celé obdobie. Prešla zatiaľ obrovskú diaľku a i keď domov už nikdy nenájde a svoju svorku už nikdy neuvidí, stále verí, že žijú niekde spolu. Že sa im podarilo obnoviť svorku a našli si nové, lepšie územie. Každý deň sa modlila k predkom, aby jej rodine pomáhali, keď im teda nemôže pomôcť ona a každú noc sa ospravedlňovala za to, že nemôže byť s nimi, že ich takto opustila...
Mesiac bol v splne a svietil na maličkú lúčku, kde ležala Cyra. Vyzerala, že premýšľala, keď zrazu niečo zašuchotalo v kríkoch. Okamžite nastražila uši a pozrela smerom, odkiaľ prichádzal zvuk. Bol slabý, akoby niečo veľmi malé pobehovalo medzi stromami. A čím bližšie to bolo, tým viac to páchlo. Páchlo to smrťou a strachom. Avšak strachom iných vlkov. Cyra sa vydesila. Automaticky sa prikrčila do trávi, ktorá bola v období tepla dosť vysoká na to, aby sa v nej aspoň čiastočne zamaskovala.
Na čistinu vyšli dva podivné tvory. Chodili po dvoch a v predných labách držali zvláštne palice. Tie palice páchli spáleninou, akoby s nimi zakladali požiar. Prečo by to ale niekto robil? Veď ohňa sa boja všetci tvorovia... Jeden z nich si zrazu dal dole kožuch. Vtedy Cyra uvidela jeho holé labky. Oni nemali srsť! Bolo to veľmi čudné. Druhý tvor sa začal po čistine prechádzať a po chvíli sa zohol a do prednej labky chytil kus kosti z Cyrinho úlovku. Niečo zapišťal v nezrozumiteľnej reči a ten bez kožuchu k nemu prišiel. Obaja potom niečo urobili s tými palicami a pomaly začali, každý na inú stranu, niečo hľadať.
Cyra nepohnute ležala v tráve a čakala, čo sa bude diať. Jeden tvor sa začal blížiť k nej, nevidel ju, ale stále akoby niečo hľadal. Zrazu sa zastavil a s Cyrou sa im stretli pohľady. Namieril na ňu palicou a vtom vlčica vyskočila na všetky štyri. Nevedela, čo chcú, ale vedela, že nie sú priatelia. Nechovali sa ako vlci, ale rozpoznala, že boli na love. Čo bolo horšie? Že Cyra bola ich korisťou.
Rýchlosťou svetla začala utekať, preč od toho tvora. Na druhej strane však čakal ďalší a tiež na ňu mieril palicou. Otočila sa a rozbehla sa smerom, kde ani jeden z nich nestál. Zrazu ale počula ohlušujúci zvuk. Znelo to ako keď počas Vlčieho hnevu vrčí nebo. Bolo to strašné. Cítila ako jej hučí krv v ušiach, ako jej šialene bije srdce. Až teraz pochopila ako sa cíti ich korisť.
Ďalší hlasný zvuk a tentoraz Cyrou prešla obrovská bolesť. Bolelo to ako keď do vás medveď zatne pazúry. Zakňučala a zrútila sa k zemi. Vedela však, že musí bežať ďalej, ináč umrie. Počula približujúce sa kroky tých tvorov a preto nezaháľala. Rýchlo sa pozviechala na laby a začala bežať na troch labkách. Počula krik tých tvorov a ďalšie rany, avšak žiadna bolesť už neprišla.
Bežala dlho, netušila kam, proste len bežala. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude, ale nezastavovala, aj keď už dávno nepočula hlasy tých tvorov, ani žiadne rany.
Až na svitaní zastavila, i keď netušila kam sa dostala. Bola uprostred vyschnutej kosodreviny. Všade naokolo iba malé ihličnaté stromčeky, či záhony čučoriedok. Bolo to veľmi zle kryté miesto a kadejaký dravec mal teraz možnosť zaútočiť na krvácajúcu vlčicu. Preto dala do kroku. Ľahnúť a odpočinúť si tu, aj tak nemohla.
Slnko vystúpilo najvyššie a Cyra sa teraz nachádzala na jednom z mnohých skalnatých vrchov. Nikde žiadne stromy, iba občas nejaký kríček, či uschnutý trs trávy. Nenachádzal sa tu ani žiaden vodný zdroj, takže dehydratácia prišla čoskoro, rovnako ako hlad.
Po niekoľkých hodinách začula vlčica šum vody. Radostne pridala do kroku a i o troch nohách išla pekne rýchlo. To čo nakoniec uvidela, bola síce voda, avšak nachádzala sa hlboko v priepasti a bola to rozbúrená rieka. Neviedla k nej žiadna cestička a aj keby, tam dole by šiel iba totálny blázon. Vlčica sa teda otočila a chcela ísť preč, keď vtom ale zacítila zvláštny pach. Nebolo to zviera, ktoré by poznala, ale takisto ako Dvojnohý, aj toto zviera páchlo smrťou.
Cyra chcela ujsť, ale zrazu pred ňu skočila obrovská mačkovitá šelma. Mala béžovú srsť a dlhý chvost. Nikdy predtým takúto mačku nevidela, no spomenula si na Ahovo rozprávanie, keď bola ešte malá. Hovoril im o mačkách, ktoré sa vlkov neboja, čo neboja, bez problémov by vlka zabili.
Automaticky sa chcela otočiť a bežať preč, v pamäti mala, ale jasne uložené Ahove slová: „K týmto mačkám sa nesmieš nikdy otočiť chrbtom, inak si mŕtva.“ Ostala tam teda stáť a s mačkou si hľadeli do očí. Tá po chvíli rýchlosťou svetla po Cyre vyštartovala a pokúsila sa ju trafiť labou. Cyra sa uhla, avšak uskočila dozadu, presne tam, kde bola priepasť.
Teraz sa už len rútila do rozbúrenej rieky. Svet okolo nej letel neuveriteľnou rýchlosťou. Prišlo jej z toho zle, no nevedela to zastaviť. Takže toto je koniec? Takto sa stretnem znovu so svojou rodinou? Preblesklo jej hlavou, kým nenarazila na tvrdú vodnú hladinu a neponorila sa do tmavých vĺn...

Bezvládne telo vychudnutého vlka obmývali malé vlnky, ktoré vychádzali na breh. Vždy, keď vyšla voda na súš, štrk zašuchotal.
Vlkovi sa nadvihol hrudník. A znova, a znova! Pomaly otvoril oči a začal vykašliavať vodu. Dýchal sťažka a každý nádych mu robil problém, avšak aspoň bol na žive. Opatrne vstal a došuchtal sa na štrkovú pláž, ktorá bola na jednom brehu rieky. Tam si znova ľahol a po dlhej pauze, kedy iba pozeral na oblohu, si začal lízať rany. Bol celý dobúchaný z toho, jak ho voda brala so sebou. Keď malé ranky nechceli prestať krvácať, nechal to tak. Pomaly znovu vstal a otriasol sa od vody, potom bez ohľadu na to ako veľmi bol zranený, začal krívať prečo od vody.
Každý krok, každý nádych ho bolel, ale v jeho očiach horel plameň. Plameň, ktorý bude horieť, dokým bude srdce v jeho hrudi biť. Preto to nevzdal, preto vstal a išiel ďalej. V jeho živote by obyčajný vlk zomrel už niekoľkokrát, lenže on bol stále tu. Stále dýchal a stále mal vôľu žiť. Stratil svorku, stratil rodinu, stratil domov... V jeho živote už neostalo nič, čo by ho napĺňalo a predsa kráčal ďalej bez ohľadu na to koľkokrát zakopol. Pretože to bol bojovník. Chcel v živote dokázať, že i keď ste sám, môžete byť taký dobrý ako keď máte svorku. Preto teraz kráča v ústrety novej, neznámej krajine. A tým niekým je Cyra, vlčica, čo dokázala nemožné...

Vlastnosti

Síla 3 %/70 %

Vytrvalost 3 %/70 %

Rychlost 2 %/60 %

Obratnost 2 %/60 %

Schopnost lovu 6 %/90 %

Předměty